Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

Túžime a uzurpujeme... Muž s modrými očami tiež a ten, ktorý ohňu v jej srdci vládne, je sám proti celému svetu...

 


Na vrchole hory, odkiaľ je výhľad na jaskyňu stojí muž. Čaká bez pohnutia, tak ako to upíri vždy robia. Sleduje vchod do jaskyne, kde je ukrytá jeho žena s neviniatkom v náručí. Počuje plač svojho potomka. K ním sa však priblížiť nesmie. Lykani na stráži ho cítia, vedia o ňom. Ale nieto žiadnej vlčej sily, ktorá by ho odohnala z ich blízkosti. On túži, čaká na ňu.
‚Moja pani,‘ v duchu sa jej prihovára. ‚Vedomie, že si mi na blízku a ja sa ťa znova nemôžem dotknúť, ma spaľuje ako oheň na hranici. Nedokážem žiť bez tvojho dotyku už ani jeden prekliaty deň. Keď mi ťa vtedy odviedli, zaprisahal som sa. Lovil som po sedem dlhých lún, postil sa po sedem dlhých lún a hľadal tvoju krv. Prišiel som až sem.
A teraz si tu...
Ach, kiežby to bolo preto, aby si ma nakŕmila. Chcem cítiť, ako pretekáš mojim telom, Isabel.
Sama,
nahá,
bezbranná...
Až tak zvrhlo po tom túžim. Nič iné mi nezostalo, iba bolestne zostrené zmysly a útočná sila, ktorú len ty dokážeš svojim dotykom ovládať. Láska moja, príď a vysloboď ma zo spárov tej beštie. Iba ty môžeš navrátiť toho muža, ktorého srdce vlastníš.‘

 

Kapitola 23

Ukázalo sa, že malého budem musieť prikrmovať vlastnou krvou. Po prebdenej noci, som už nadránom nevedela, čo si počať, keď sa od vchodu do jaskyne ozval potichu Dihlaj. Našiel ma vyčerpanú sedieť na zemi s malým v náručí. Nič ho nedokázalo upokojiť a odmietal piť aj z prsníka, čo ma dovádzalo k totálnemu šialenstvu, lebo som nemala žiadnu inú vedomosť; ako sa o dieťa postarať v takomto prípade. Malé zrnko som poznala iba jeden kratučký deň.
„Možno je chorý,“ zúfala som si.
„Nie je. Pozri,“ ukázal na moju ruku, aby som mu ju podala. Načiahla som dlaň, myslela som, že ma chce postaviť zo zeme, ale miesto toho si Dihlaj čupol a vytasil spoza opasku obrovskú dýku. Poľakane som sa odtiahla a trhla rukou nech ma pustí, ale nedal sa odbiť. „Neboj sa,“ potiahol ma k sebe s potuteľným úsmevom na tvári. Na ohybe zápästia mi párkrát slabo poklepkal prstami a bez rečí rezol ostrou čepeľou hlboko do pokožky. Uviazol mi dych v krku, keď nôž hladko prerezal pokožku, ale necítila som pritom nič, iba podivné teplo mi prešlo telom. Otočil ohyb môjho zápästia k malého ústam a ako náhle sa dotkla prvá kvapka krvi jeho ústočiek, prestal plakať. Svetlozelené oči mu tou krvavou slzou stmavli ako čierny les. Šokovane som držala ruku a dávala pozor, aby ani malá troška nestiekla nazmar.
„Vidíš, bude tiecť, keď s ňou pohýbeš. Nechaj ho sať,“ naprával mi ruku a zároveň sa nakláňal tesne nado mňa. V temnom svetle pahreby som sa dívala priamo na jeho široké rameno a nahú hruď, na ktorej sa vlnili silné povrazce svalov, rysujúce sa na potom lesklej pokožke. Ucítila som jeho mužnú vôňu a ešte čosi, čo voňalo podobne ako živica. Opantane som sa k nemu naklonila a podvedome vdýchla tú vôňu. Ustrnul v pohybe, keď sa moja tvár nechtiac dotkla jeho hrude, okamžite som sa odtiahla celá strnulá z toho horúceho dotyku a uhla pred tými jeho obrovskými rukami, ktoré ma chceli inštinktívne objať. Ako obarená som si odsadla od neho ďalej. S odvrátenou tvárou som sa radšej dívala na malého, ako mu dúhovkami pretekajú všetky odtiene zelenej. Zrnko medzitým oboplo ohyb mojej ruky do svojej pusinky ako oblú bradavku a hladne začalo sať. Ranka bola dosť hlboká nato, aby sa malý nasýtil toľko krvi, koľko
potreboval. Užasnuto som sledovala, ako napokon spokojne zaspal. Jaskyňou zavládlo ticho a Dihlajové modré oči ma prepaľovali v tú chvíľu skrz naskrz. Nevedela som, ako sa tváriť, patrilo sa aspoň poďakovať, ibaže mi slová akosi uviazli v krku.
„Ďakujem ti,“ hlesla som so sklopenými očami, lebo v tých jeho by som uzrela iba neúnosný pohľad.

Dihlaj, neznámy vlk, podivne mĺkvy muž, sa o mňa staral ako o svoju družku. Dozvedela som sa až teraz od Adisa, že s nimi spoločne podnikol výpravu Stredozemím, aby ma našli. Neviem čím to bolo, že som sa v jeho spoločnosti cítila tak nesvoja. Určite nenechal žiadnu ženu chladnou vo svojom okolí, to som si bola istá, ale to zase žiaden z lykanov. Tak potom prečo sa mi toto deje? zhrýzalo ma neodbytne svedomie. Možno to bolo iba tými modrými očami. Neviem...

Asi vycítil moje rozpaky a vzal ma za ruku.

„Nie!“ vyhŕkla som vzápätí ako taká hysterka a v sebazáchove si vytrhla ruku z jeho dlane, akoby ma popálil. Pousmial sa smutne tomu a dotknuto vstal. Ešteže to všetko prerušil Adis.
„Celý otec,“ nadudrane nezabudol pripomenúť môj brat pri pohľade na malého, keď ho uzrel piť z mojej ruky. Jeho sarkasticky tón sa ma nedotkol, bola som celkom rada, že vošiel do jaskyne. Premeriaval si Dihlaja, akoby mu čítal myšlienky. V iskierkach vzdúvajúcej pahreby som si všimla, že mu to neuniklo – to, čo sa tu pred chvíľou odohralo medzi nami. Napokon sa len pofidérne usmial a vyhodil Dihlaja von pred vchod.
„Chystá sa veľký lov, potom odtiahneme k moru,“ zahlásil namrzene, keď vychádzal dierou v skale von.
...
Zatiaľ čo slnko pomaly rosvecovalo obzor načerveno, zhromaždili sa svorky na čistinke kus pred vchodom do môjho malého útočišťa. Vlci prichádzali z lesa, ich premena bola priam dokonalá. Ešteže som sa mala kam skryť pred tou ich nahotou a pozorovala ich spoza oblej skaly iba od pásu nahor. Menili sa stráže, všetci vzrušene čakali, kedy sa pôjde na plánovaný lov. Vlci medzi sebou zápasil, chlapi zhluknutí do skupín hrali nejakú hru s kameňmi a lesom vládla nervózna vrava a aj smiech. Mala som chuť si zakryť oči z toľkej nahoty, ale musela som striehnuť na Rea.

Ten tiež samozrejme nahý, sa rozohnene dohadoval s ďalšími alfa samcami, rovno pred vchodom do jaskyne, kade lov povedú. Prikrčená za kameňom, som načúvala ich rozprave plnej nadávok a vrčania.
Nehlučne som si vzala malého na ruky a vrátila sa sledovať ten zmätok na lúčke. Zrnko načúvalo s roztvorenými očami hukotu popri nás spolu so mnou.
„Pôjdem pohľadať tvojho otca,“ šepkala som. „On ťa ľúbi, vieš... Odvedie si nás. A tebe postaví postieľku...“ šušotala som mu pritisnutá na líčku. Láskala som každý kúsok jeho hodvábnej pokožky, vdychovala ľúbeznú vôňu a pritom nervózne sledovala Reu, kedy skončí tú svoju dlhú nahú reč. Ja som sa rozhodla tiež podniknúť malú výpravu a nik ma nezastaví, ani žiadne lykanie svaly. Musela som ho ísť hľadať a predovšetkým, ho doviesť späť sem. Nedovolím, aby ho lykani odstrčili, teraz sme neboli na Bielej veži. Oni bojovali spolu a ja ich prinútim túto výpravu aj spoločne dokončiť. Takáto úderná sila ma napadala iba pri pohľade na malého, ako to bude, keď budem stáť pred Reom, to som nemala tušenie.

Vrava vymizla z mojich uší, keď sa dvihol vietor. Odrazu ma obchádzal podivný pocit, šteklil moje zmysly, vábil ma... Rozhliadla som sa okolitým lesom, cítila som, že ma práve teraz odkiaľsi sleduje, že je nablízku. Moje telo na to malo nejaký prostý kód, ktorému som rozumela iba ja. Bola som s ním spojená neviditeľným putom, pevnejším ako tá skala. Priťahoval ma ako múru k svetlu. Môj jediný... milovaný. Najradšej by som sa rozbehla hneď za ním, ale nechcela som opustiť malého bez toho, aby o tom Rea vedel.

Obrovská rana naraz vyrušila všetko čulé dianie na čistinke. Ozrutný smrek sa zatriasol a všetci okolostojaci lykani sa rozostúpili. Pohľad sa mi zasekol na jenom z nich. Z diaľky som si nebola úplne istá, či je to on. Vysoký vlkolak zvieral kmeň toho stromu, ktorý sa kymácal nad našimi hlavami. On bol zdroj toho hluku. Vrážal obrovskou päsťou do hrubého kmeňu smreku, akoby ho samotná premena bolela. Ceril tesáky a s hromovým zarevaním zvalil strom na zem a popritom sa s mihavým trasením, zmenil do svojej ľudskej podoby. Dihlaj... Ako človek by nedokázal poraziť ten strom. Stál napnutý, vyzeral zúrivý a bol nahý. Jeho pohľad hneď smeroval k jaskyni a na mňa. Okamžite som sa chcela otočiť inam, ale i tak sa nám stretli pohľady. Modré oči hnevlivo hľadeli do mojich, akoby ma snáď chcel zožrať zato, že som sa nenechala od neho ráno objať. Pritisla som si malého k sebe a radšej ustúpila dnu, do kamennej praskliny jaskyne pred tým jeho pohľadom. On sa len otriasol a prikryl si bedrá, z hrubým zavrčaním schmatol kus dreva a pobral sa smerom ku mne. Bol to desivý okamih, keď si vezmem, že on jediný sa o mňa doposiaľ staral.
Dihlaj vo mne spúšťal čosi, čo ma nútilo z nejakého dôvodu vždy odvrátiť zrak. Nevadilo mi, keď som videla nahého Adisa ani Reu, vlastne som si to už po toľkých rokoch prestala všímať, ale pri Dihlajovi bolo niečo inak.

 

Tento muž sa vynímal spomedzi všetkých lykanov, ktorých som poznala, bol  urastený skoro ako Rea a po premene to platilo tiež. A z tých jeho modrých očí sálala priam chladná dominantnosť tej krutej beštie, ktorá v ňom ostražito driemala. Ibaže, keď sa díval na mňa, žiaril z nich akýsi mocný jas a napokon aj oddanosť, ktorá ma dovádzala do týchto rozmerných rozpakov.
V mojom živote ma obklopovali vždy tak rozdielni muži. Môj otec a spomienka na neho - tak dobrého človeka - mi zovrela vždy srdce. Adis žiarlil ako brat, a bolo by mu jedno o koho mám záujem. Toho dotyčného by nemal rád nikdy, nech by to bol aj neviem ako vysoko postavený lykan. A Rea, ten ma miloval ako dcéru, ktorá už žiaľ prehrešok spravila; spárila sa s upírom. Čo už s tým narobí? - aspoň sa bude naďalej snažiť mi byť dobrým náhradným otcom. Ktovie, čo môjmu vlastnému otcovi pred smrťou sľúbil. Lenže Dihlaj mal v očiach inú žiaru, úprimnú oddanosť a tá zvláštna podzvolenosť, s akou ku mne vzhliadal, mi ho dovoľovala snáď aj zabiť. Choval sa ku mne so psou oddanosťou a pritom nás nič nespájalo. Iba to, že rešpektoval Reu ako svojho alfa, a to všetko iba kvôli mne. Kvôli mne... Nechcela som, aby to bolo kvôli mne. Nechcela som aby sa na mňa tak díval a ani som si nechcela prezerať jeho nahé telo, z ktorého ku mne sálalo bezpečné mäkké teplo. Ja som patrila inému mužovi, ktorý ma pozná, ktorému náleží moja duša a toto – tento nezmysel, čo teraz cítim, je len preto, že mi neodvratne chýba môj milý a každé vľúdne slovo, ktoré počujem od druhých, sa zahráva s mojimi citmi. Taká bola pravda.
Všetky moje myšlienky sa zosypali s hrozným rachotom, keď predo mňa Dihlaj zložil fúru nakálaného dreva. Uvedomila som si, že sa znova na neho dívam. Potriasla som hlavou, aby som odohnala myšlienku na lykana, ktorého ani nepoznám a zahľadela sa na skalu nad lesom. Tam musím ísť. Tam je moje miesto. Musím prinútiť Reu ma počúvať.
--
Podľa toho, čo som zachytila, lykani sa vrátili z prieskumu. Vysoká ešte nedotiahla späť do svojich revírov. Sopka odohnala skoro všetku zver a vlci možno márne čakali, dokým sa čriedy vrátia do oblasti. Svorky nechceli pokračovať v ceste, dokým sa všetci vlci nenasýtia poriadne mäsa. Nikto nechcel riskovať, že sa bude plaviť morom vyslabnutý.
„Priniesol som ti jedlo, Isabel“ vyrušil moje myšlienky Dihlaj. „A vodu.“
Prekryla som šatkou malého priloženého k prsníku, Dihlaj zahanbený sklonil predo mnou hlavu a vyhýbavo sa díval všade inde, len nie na mňa.
„Nechcem jesť,“ odbila som ho.
„Stratíš mlieko, keď nebudeš jesť,“ prehovoril chladne.
Tá pravda ma vydesila a ja som si uvedomila, aká som hlúpa a že som nič nepochytila, keď ženy v našej osade mali malé deti. Nie, ja som vtedy miesto toho radšej stopovala v lese králikov spolu s Adisom. Všetko, čo mi kto poradil, boli iba muži. Hneď som sa načiahla k drevenej doštičke, na ktorej sa skvel malý kus prepeličieho mäsa a napchala si poriadne sústo do úst, chutilo skvelo. Koniec koncov som bola naozaj hladná.
„Viac som nezohnal. Všetka zver kamsi zmizla, ale priniesol som ti toto,“ podával mi lesné jahody zavinuté v kornúte z lista. Vzala som si ich akoby to nič neznamenalo a on k tomu tiež nepovedal nič, ale hlboko vo vnútri mi stislo srdce. „Vlci čakajú na veľký lov,“ hlesol do prázdna jaskyne.
Počúvala som, ako sa jeho hlboký hlas odrážal od kamenia naproti. „Viem, všetko som počula.“
„Nespala si celú noc,“ podotkol stále otočený ku mne chrbtom.
„Ako to vieš?“ pousmiala som sa s plnými ústami.
„Počúval som tvoj dych,“ odpovedal miernym hlasom, akoby to bolo čosi, čo vie, že nesmie.
„Celú noc?“ spýtala som sa ohromene a napokon sa na tom zasmiala. On vyvedený z mieri mojim smiechom, zostal vážny. Tvárou mu prešiel tieň, rýchlo som stočila pohľad do kornútu sladkých jahôd.
„Prepáč... nechcela som sa ťa dotknúť. Ja, nemohla som spať.“
Díval sa kamsi do kúta, pousmial sa čomusi. Oči mu žiarili v tmavej jaskyni ako dve tyrkysové jazierka. Tvár už nemal zarastenú ako včera, bol dohladka oholený a tak vynikla jeho lykania výrazná črta, bol veľmi pekný a samozrejme aj vysoký – ako Rea. „Si z Avar?“ spýtala som sa zo slušnosti a chcela prestať s tým okukávanim, keď mi začal rozrábať nanovo pahrebu.
„Nie, z Kaukazu.“ Ohromne som prikývla. Tak to už musel vidieť snežného leoparda na vlastné oči.
„Videl si snežného...“
„... leoparda,“ dopovedal za mňa s podmanivým úsmevom na perách, „ áno, videl som snežného leoparda. Dokonca aj tigre. Biele ako sneh, ale tie žijú až ďaleko za hranicou,“ bleskol po mne očami a v priateľskom úsmeve odhalil radu bielych zubov.
„To sa ťa asi každý pýta...“ zapýrene som prikývla.
„Áno, na požiadanie vykladám o tom deťom historky.“ Obaja sme sa na tom znova zasmiali. Jeho oči ma priťahovali viac, ako by som si priala. Boli ako modrý oheň, sálala z nich sila a krása. Zohol sa k pahrebe a položil na ňu medenú rajničku s vodou a nahádzal do nej akési bylinky.
„Odvar pre teba, Isabel.“
A stalo sa presne to, čo ráno. Keď vyslovil moje meno, akoby sa ma dotkol a spálil moju pokožku na uhoľ.
Moje meno... Moje meno môže vyslovovať iba jeden jediný muž. Zmeravela som. Srdce mi zamrzlo, pocítila som zvláštny tlak na hrudi – nie, bolesť - niekto sa na mňa díval. Nemohol ma vidieť, ale cítila som, že sa díva. Vybehla som pred vchod jaskyne a pohliadla hore na skalu. Na brale oproti v sivom opare stál on. Sám... Srdce mi puklo.
„Čo sa deje?“ Zastal za mnou Dihlaj, stále sa usmieval, jeho dych sa ma dotýkal na krku, ale keď pozrel tam kde ja, okamžite mu skamenel výraz a zrazu z jeho tela vyžarovalo iné vlnenie ako doposiaľ. Lykan sa dral na povrch. Zasiahlo ma to, akoby sa ma dotýkal dlaňami po nahom tele. Odtiahla som sa, a odstúpila o krok. Nechcela som cítiť jeho horúce telo vedľa seba. Nechcela som nikoho iného, iba jeho... Môjho princa – môjho milého, on mal pre mňa to, čo som potrebovala a žiadne teplo sveta sa tomu nemohlo rovnať. V krátkej chvíli sa nízke mračná stiahli a zahalili vrchol skaly a ja som ho už nevidela. Všetko sa zastrelo, prestalo existovať.
Naraz ma tá myšlienka na to, že sme sa pred chvíľou spolu s Dihlajom tak bezstarostne smiali, mi prišla ako podvod, ako to najhoršie klamstvo páchané práve na ňom. On ma tam vonku čaká a ja tu strácam čas milou konverzáciou s niekým, koho ani nepoznám. Jahody sa vysypali z kornútu na kameň, ostala som na ne iba zarazene civieť.
„Musím ísť,“ povedala som chladne a chcela aby odišiel.
Musím ísť za nim, odbíjalo v mojej hlave opakovane. „Musím ísť za Reom,“ vyhŕkla som promptne a zababušila malého do kožušinovej zavinovačky. „Spinkaj. Mama sa vráti.“ Pobozkala som narýchlo zrnko a vybehla von hľadať Reu.
„Počkaj. Máš tu jedlo,“ chytil ma za rameno Dihlaj. S neskrývaným vzdorom som pohliadla na jeho ruku, hneď ju stiahol. Nechcela som nič počuť, ale mal pravdu, potrebovala som bezpodmienečne jedlo. Zhrabla som zbytok prepeličieho mäsa a napchala si ním ústa. Bez toho, aby som mu venovala ešte jediný pohľad som vyšla z jaskyne s vedomím, že môj syn spí a mne uteká čas.

 

*

 


„Necháš tu dieťa len tak a ideš za ním?!“ rozkrikoval sa zúrivo Rea. „Si nezodpovedná, Isabel! Prečo to robíš?“ Zastala som na pol ceste k lesu, chcela som ho ignorovať, ale napokon som túto taktiku nezvolila. Mohol ma dať strážiť, alebo nepustiť vôbec. Otočila som sa a vrátila sa nahnevane k nemu.
„Pretože musím. Je to otec môjho syna. Preto. A preto...“
„Prečo?“ podpichol s hlasom plným sarkazmu.
„Lebo ku mne patrí!“ Lebo nik nie je ako on, lebo ho milujem a tých lebo je nekonečné množstvo, Rea!
„Isabel, to nemyslíš vážne? Staviaš ma do pozície...“ Skrivil pery, ako hľadal správne slová. „Ja to jednoducho nedovolím!“ vyhlásil dosť nahlas, aby sa všetci na lúke na nás otočili. Pristúpila som bližšie k nemu, stál naproti mne, ledva som mu siahala po prsia. Týčil sa nado mnou ako taký nezlomný dub. Vedela som, že ma o mňa strach, ale to som nemohla teraz, v tento moment, rešpektovať.
„Rea, chcem, aby si vedel, že bez neho to je, akoby som bola naozaj mŕtva. Prestávam byť Isabel. Rozumieš tomu?“ hovorila som mierne a smútok ma lámal. Videla som, ako tie slová zabrali aj na neho, napokon som sa k tomu aj nešťastne rozvzlykala. „Ja ťa prosím.“
„Ach, toto mi nerob, dievčatko moje,“ lamentoval. Už už som myslela, že ho mám, keď mu naraz hlas znova stvrdol. „Isabel, to môžeš rovno vliezť do vody so žralokom. Krvácaš. Čo myslíš, že urobí?“ šepol, aby to nikto z vlkov nepočul. „Uvedomuješ si vôbec, aká si zraniteľná?“
„Tak do tej vody vstúpim, Rea... Ja to musím urobiť. Prosím, nechaj ma ísť za ním. On mi nič nespraví. Ja to viem,“ trvala som na svojom.
„Nevieš nič. Včera večer si to videla.“ Nedal sa odbiť, naklonil sa prísne nado mňa. Hľadela som do tých jeho sivozelených očí, dlhé vlasy mu siahli až ku prsiam a ja som mala chuť si od zúrivosti dupnúť.
„Pre neho to bolo tiež ťažké, Rea. Nemôžeš ho len tak odrezať,“ ohradila som sa a nohy ma naraz chceli niesť preč od neho. „Ja viem, tebe je to jedno.“
„Isabel, mne to nie je jedno,“ nahnevano zavrčal.
„Nie, Rea. On došiel až sem, aby mňa... aby nás našiel.“ Do očí sa mi začali tlačiť slzy, Reovi znežnel ten jeho prísny pohľad.
„Isabel,“ šepol zmierlivo, ale i tak som cítila tú prímes strachu v jeho hlase. „Videl som ho v Ríme, čo s ním robí zvieracia krv. Celú dobu ťa hľadal v domnienke, že ty budeš tá, ktorá ho nasýti. Nechápeš to? Ja ťa prosím, kvôli tomu malému, nechoď tam.“
„Rea, kvôli nemu tam práve idem. Privediem ho späť. Musíš mi veriť.“
„Isabel, on je vyhladnutý. Nie je nikde naokolo žiadna vysoká aby sa nasýtil, zabije ťa.“ Zarazila som sa nad tou predstavou a nesúhlasne zakývala hlavou, chcela som sa mu vysmiať. Bez toho, aby som mu venovala čo i len pohľad, som skrátka povedala: „Nie.“
Neprehovorila by som ho, aj keby som sa snažila sebe viac a napokon, som nato nemala už vôbec energiu. Moje presvedčenie prameniace priamo zo srdca bolo nemenné. Neexistovala možnosť, že by ma zabil. To proste nebolo možné. Moja duša mi to našepkávala, moje telo, ktoré stále krvácalo to vedelo, lebo on ma miloval a nemohol by ma zabiť. Nikdy.
Vymanila som sa z Reových rúk a hovorila to vari tomu lesu, i keď to bolo ešte stále smerované jemu.
„On mňa nikdy nemôže zabiť,“ povedala som presvedčene. „Nepoznáš ho. Videl si iba hlad a pomýlil si si ho so zúfalstvom. Nechaj ma ísť, Rea. Ja ho privediem.“ Viac som už nemala čo povedať a jemu to nešlo vysvetliť, ale nezastavil ma. Nemohol. Nesmel.
S úsmevom na perách som si predstavovala mocnú náruč môjho milého, ako ma objíme, keď ho nájdem. Viem, on má strach sám so seba, viem, že je zraniteľný, videla som to na vlastné oči a viem, že ma potrebuje. On je moje srdce a ja ho už nesmiem viac nechať čakať.

 

Nič iné som nevnímala, žiadnu neistotu, len les, ktorý sa otváral predo mnou. Vedela som, že ma tam čaká. Volal ma. To pevné puto ma samo priťahovalo, vzdialenosť pôsobila iba bolesť.
Vytrhla som sa Reovi a rozbehla sa dole kopcom k lesu. Za ním. „Isabel!“ zvolal nešťastne Rea.
„Vrátim sa, Rea. Privediem ho!“
...
Chladný jarný vzduch mi ovanul tvár. Tisový les hustol a zakrýval slnku tvár.
Bežala som dole kopcom vlhkým papradím, aby som mohla znova vystúpať na tú skalu, kde som ho ráno videla. V jednu chvíľu mi hral úsmev na perách, cítila som slobodu a vnímala vietor vo vlasoch a odrazu som spadla na zadok, keď mi cestu zatarasilo niečo obrovské. Ozrutná výška a masa svalov. Tvár čierneho lykana s blyštiacimi sa žltými očami sa ku mne naklonila, aby ma snáď zožral, ale nič také sa nedialo. Čierny vlkolak sa len s nespokojným zavrčaním postavil medzi dva kmene dubov kadiaľ viedla cesta k môjmu srdcu. Bol to Dihlaj. Nevrčal a ani jeho tlama sa na mňa neškerila, ako to bežne vlkolaci nosia. Naklonil sa ku mne bližšie, po zadku som sa odšuchla ku kmeňu stromu. Zamručal, hruď sa mu nadvihla v hlbokom nádychu. Napadlo mi, že sa ho hneď musím zbaviť, chcelo to len správnu taktiku, prebleslo mi hlavou.
„Si to ty, Dihlaj... áno?“ vydýchla som zo zeme nahlas otázku a snažila sa o to, aby môj hlas niesol tón autority. To na nich platilo. Keď mi pred chvíľou pripravoval odvar, prišla mi naša komunikácia úplne iná, ale bol to ten istý muž, ibaže teraz v koži strašlivého lykana. Síce na mňa neceril zuby, ako to zvyčajne vlci robia, napodiv sa tváril veľmi ľudsky. „Chcem, aby si ma pustil,“ povedala som chladne a pevne ho držala očami. Ani to s ním nepohlo. Rozhodla som sa ísť ďalej, uhol mi z cesty, ale v závese sa bral so mnou.
„Nechaj ma samú, rozumieš?!“ dvihla som nenávistne hlas. Z hrude mu zarezonovalo nesúhlasné mručanie a pohol sa znova ku mne. „Ostaň!“ zavrčala som na neho nahnevane a napriamila ruku pred jeho obrovskú hruď. Zastal, ale v podobnej rýchlosti ako upír ma za ňu vzal a tou svojou ohromnou labou a s tým dravým pohľadom vytaveným do môjho zhrozeného, mi pohladil ruku. Opatrne svojou čiernou dlaňou kĺzal celou mojou pažou nahor pod šatku, až dokým nezastal v priehlbinke pod pazuchou, kde ma nechtiac pošteklil. Na mňa to malo úplne opačný vplyv. Vtrhla som si urazene ruku a chcela sa po ňom zahnať, v poslednom okamihu som si to radšej rozmyslela. V jeho vlčej tvári prebehlo zopár strašlivých pohnútok, ktoré som radšej nechcela identifikovať, o krok som od neho odstúpila. Vyceril ohromné tesáky veľké ako moja dlaň spolu s prstami, a iba si bublavo odfrkol, znelo to ako smiech. To ma naštvalo.
„Zmizni, Dihlaj! Daj mi pokoj!“ dupla som nohou proti nemu, trocha ho to zahnalo, uhol o dva dlhé kroky dozadu. Neviem, na čo som sa hrala, keď som sa ho snažila zastrašiť, zhltol by ma ako malinu ak by chcel. Skúsila som inú taktiku.
„Rea ma pustil,“ klamala som.
Pokýval tou obrovskou hlavou a napokon mu tie žiarivé žlté oči preblysli zlobou, ale bolo mi to jedno. Strácala som čas.
„Dihlaj, chcem, aby si odišiel a staral sa o seba. Nechcem, aby si sa ku mne ešte niekedy približoval. Choď,“ ukázala som. Aj v tej zvieracej tvári som zahliadla bolesť. Viem, priniesol mi jahody a bol milý, ale ja som na to teraz jednoducho nemohla myslieť. Cúvala som pred ním a mierila prstom smerom odkiaľ som prišla. „Choď preč!“
Trhol nahnevane hlavou a v predklone na mňa hrozitánsky zavrčal. To ma popchlo a ja som sa rozbehla. Utekala som bez prestania do kopca, až hore na skalu. Otáčala som sa stále za seba, či ma nesleduje. Stál opretý o strom s rukami založenými na hrudi, napokon som jeho čiernu siluetu stratila z dohľadu.
Dostala som sa celkom ďaleko na protiľahlý svah. Ostala som stáť v strede malej čistinky, ktorou sa prevaľovali kúdoly pary spoza strašidelného krovia. Para sa plížila popri mojich nohách, stúpala, až ma celú zahalila. Naslepo som hľadala skalný zráz, na ktorom som ho ráno videla. Srdce sa mi roztrepotalo, oči tekali po temných kútoch. Vietor zmenil naraz smer a odokryl miesta, ktoré pohlcovala hmla z neprestupného lesa. „Kde si?“ skusmo som šepla stratená v hmle. Ruky sa mi samé dvihli pred seba. „Počuješ ma? Poď ku mne!“ prehovárala som k temnote, v ktorej som uviazla. Vedela som, že je nablízku, cítila som jeho oči na svojom odhalenom krku. Musel byť niekde tesne blízko mňa. Telo mi vzrušene brnelo z toho pocitu, že budem s ním, že sa ma dotkne. „Viem, že si tu,“ vykríkla som, v ozvene sa vrátil ku mne môj hlas. „Potrebujem ťa...“ hlesla som tichunko tak, aby to počul iba on.
Tichý vánok klamne zavádzal, pozorne som mu načúvala.

 

„Isabel...“ Slabá ozvena, chcela čosi rozochvieť.

Slabá ozvena rozochvela moje srdce.


 

Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

Lenka326

23)  Lenka326 (31.10.2011 18:53)

Tak jsem z toho pěkně vykolejená. Chudák Bella, chudák plamenný princ a do toho všeho ještě Reovy výhrůžky a hlavně Dihlaj. Na jednu stranu sympaťák a skvělý chlap, na druhou stranu skřípu zubama, co to tam zasel za pocity. Jakoby toho ti dva čerství rodičové neměli dost už tak, teď se tam motá on.
Doufám, že Bella bude mít pravdu o tom, že jí Edward neublíží a že až se vrátí, bude její Zrnko v pořádku. Nevím proč, ale mám takový divný pocit.
Díky za dílek a jdu na další (jediná výhoda, když nemůžeš chvíli na net )

Twilly

22)  Twilly (26.10.2011 06:58)

Kurňa, seňora, JA SOM Dihlajov FANKLUB!!!!!

Astrid

21)  Astrid (26.10.2011 01:29)

Všetkým by som rada poďakovala za postrehy. A vidím, že Plameňák je proste len jeden a žiaden fanklub pre Dihlaja nehrozí - aj keď má tie modré oči, že... :D no ale, keď budeme otvárať to foto dosť často, tak možno fanklub bude , takže, ďalšia kapitola, tá je už vydaná, čiže tu len díky za Vaše slová, veľmi si ich vážim.

20)  maily1709 (24.10.2011 14:45)

kraaasa skoda ze nas princ sa tam nevopchal ale tesim sa nanho

Twilly

19)  Twilly (24.10.2011 14:38)

OK, teraz som sa vyáchala a teraz ku kritike. Ten úvod... krunik, ženská, mala si vôbec niekedy lepší? A vieš že neviem? Minulá kapitola bola silná, čo sa týka akcie. Táto bola plná pocitov... Ťažko mi to je porovnať, lebo v každej je nejaké obrovské pozitivum, ale tento bonbónik si nechávam v poslednje dobe vždy na dobu, keď je "najhoršie". Hodí moju dušičku do iného lyrického sveta, ktorý je vďaka tvojim slovám neuveitelný. Ivka... si malý génius slov

Twilly

18)  Twilly (24.10.2011 14:34)

Pardón všetkým Edomilom, ale DIHLAJ!!!!!!! áááááááááá... geniálna postava. Fakt, mám slabosť na odstrčených milujúcich a toto je skvelá postava. Je to môj ON, môj MODROPLAMEŇÁK Seňora... Dihlaj je SKVELÝ

Ewik

17)  Ewik (23.10.2011 16:08)

Astrid, Dihlaj se ti poved, slintám a to jsem nemusela vidět fotku.I když princ je princ.
Těším se jak to Edward zvládne a doufám, že pomoc nebudou potřebovat. Moc krásné. Děkuji

gucci

16)  gucci (22.10.2011 10:41)

promiň já fakt přehlídnu všechno!!

15)  CathyC (22.10.2011 09:32)

Už sa neviem dočkať plameňáka :) Vyslovene sa domnievam, že kapitola sa v rade posunula dostatočne na vydanie novej ;)

Astrid

14)  Astrid (22.10.2011 01:49)

V tomto článku je označené jeho meno hnedou farbou - je to na začiatku, klikni na slovo Dihlaj;)

gucci

13)  gucci (22.10.2011 01:46)

brouku kde máš jeho fotku???

Astrid

12)  Astrid (22.10.2011 01:25)

No jo, to je fakt, ale ja tiež furt kukám na tú jeho fotku (môj typ)dihlaj pomotal hlavu aj mne a keď som našla ešte tú jeho fotku, tak to bol konec a musela som ho tam proste nacpať sakriš, ale nebojte plameňák to asi vyrieši, bude dobre;)
lúbim

Bye

11)  Bye (22.10.2011 00:20)

A já si říkala, jak je oproti tomu mýmu výstižnej

gucci

10)  gucci (22.10.2011 00:08)

Bye...to teda dík!!! a já se můžu se svým komentářem jít zahrabat!

Bye

9)  Bye (22.10.2011 00:05)

Uááááááááá, Astrid, ten úvodník... Trochu mi to přiblížilo ten jeho stav. Děkuju Ti za ten náhled - už vím, co ho ovládá a taky kdo. Jsem mnohem klidnější.
Chce se mi brečet. Byla jsem odhodlaná Dihlaje nenávidět, ale pak jsem si (kua!) rozklikla tu jeho fotku... a jsem v háji. Můžu nenávidět Tebe?
Zrnko pije krev!!! Jo, jsem spokojená, vrním, protože znám ten pocit matky, která dokáže svému dítěti poskytnout to, co potřebuje. Jeden z nejsilnějších pocitů. A je jedno, jestli je to mlíko, nebo krev.
(A málem bych zapomněla, Zrnko je prostě nádherný "jméno".)
Božínku, když mu "šušotala" o postýlce, zalitovala jsem, že moje dětičky "odvlekl" jejich otec na víkend k babičce - čí dětské tělíčko si teď k sobě přivinu?
Woooow, ta Dihlajova přeměna a Isabeliny pocity z něj, z jeho nahoty, z pocitů, které v ní vzbuzuje... SÍLA!!!
A trpím, opravdu trpím, když Isabel cítí v Dihlajově přítomnosti to, co by měla cítit jen k Edwardovi. Trpím za všechny tři. Tohle není spravedlivý. A nic dobýho z toho nevzejde. Leda že bys Dihlajovi někoho našla... jo, musíš mu někoho najít!!!
Uf, po rozhovoru s Reou jsem pěkně rozpolcená. Nevím, jestli sdílet Isabelino nadšení, že jí Edward neublíží, nebo Reovu starost, že to Isabel nepřežije...
Dihlaj bojuje. Bojuje s Isabel a já se bojím, že bude bojovat i s Edwardem.
Při posledních řádcích jsem třeštila zrak. Čekala jsem, kdy se objeví Plamenný Princ. A ono nic... Skoro...
Já vím, bude druhá půlka kapitoly.
Nádhera!!!! Úplně pohlcená jsem.

gucci

8)  gucci (22.10.2011 00:03)

Astrid přičaruj modrým očím jinou spřízněnou dušičku!!!...je hrozný jak trpí a hlavně se motá do něčeho kam nepatří...nebo se mýlím?....plameňáček musel tu noc a den příšerně protrpět....modlím se, aby se už konečně najedl a neslupl nám Isabel..... ....zlatíčko víš, že kapitolka už klesla???

Jula

7)  Jula (21.10.2011 23:44)

Za jiných okolností bych asi Dihlaje milovala, teď mě ale štve. Bella je velmi odvážná, s čerstvou ránou jde za vyhaldovělým Edwardem. Mám trošku obavy, jestli přeci jen nebude od někoho potřebovat pomoci
Astrid, tahle povídka je opravdu dokonalá

julie

6)  julie (21.10.2011 23:20)

Nádhera! Dihaj,písnička,kouzelný příběh plný touhy...díky, Astrid!

kytka

5)  kytka (21.10.2011 23:13)

To byla zase lahůdka. Rychle to uteklo. Čte se to prostě samo. To odloučení. Snad nepotrvá dlouho a všechno zvládnou. Edward to zvládne.
Děkuji za skvělou kapitolu, za milé čtení a těším se na další kapitoly.

semiska

4)  semiska (21.10.2011 22:22)

Dihlaj je správňák a je to i sympaťák. Všichni Isabelu chrání, ale neví, že ona bez něj a ani on bez ní nemůže žít. Tahle je oba jen trápí. Edward to jistě zvládne díky své ženě a svému synovi. Já mu věřím.
Nádhera, další moje milovaná povídka.

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek