Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

Hranica pokračuje, pekelná Kantona pohltí zlo sťa by Hádova tlama, a my putujme ďalej príbehom po stopách tých, ktorí sa zachránili z jej spárov.

Irfan spieva prenádherne, za ich lásku...


Kapitola 21

 

Zúriaca Kantona

 

Nemala som istotu, že to, čo sa mi deje je realita, dokým sa nedostavila tak silná bolesť, až ma to s krikom samo od seba na mieste neposadilo. Počula som len jakot rinúci sa mi z úst, než som ho stačila nedostatkom vzduchu zatrhnúť. Nevýslovný tlak v bruchu ma trhal na kusy. Bolo to tu a zastihlo ma to v tú najnevhodnejšiu dobu. Porodím to jediné, čo sme dostali od bohov do daru, v samotnom strede pekla. 

Už ťa nebudem môcť skrývať v sebe, dieťatko naše malé...

Dobre, Isabell, pokoj, opakovala som si v duchu. Toto zvládneš! Však som sa na to pripravovala celé dlhé mesiace, bez jeho prítomnosti a to ma zocelilo. Nech to už skončí akokoľvek, zachránim tým jeho. Nejako v tejto chvíli mi myšlienka na dieťa prišla až priveľmi sebecká – totiž narodenie očakávaného potomka, prináša radosť, ale príchod tohto dieťaťa na svet, znamenalo iba vykúpenie jeho otca. Pred očami sa mi stále vynáral výjav, ako ťahajú jeho preťaté telo do útrob sopky. Musím to urobiť, niet inej cesty. Bude ma za to nenávidieť, ten prekliaty sen ma prenasleduje po nociach už zopár mesiacov, ale taký je osud. Marcus sa o naše dieťa dobre postará – vychová z neho princa hodného rešpektu a rímskeho bohatstva. Moje rozhodnutie je správne.

...

Husto sa rozsnežilo, i keď dole v lesoch už dávno vládla jar, ale tu slnko spomedzi čierne oblaky asi nikdy nevychádzalo. Opodiaľ čosi zahrmelo a z pukliny v zemi začala syčať žltá para, Brena priskočila ku mne, akoby som ju snáď ja mohla ochrániť pred nebezpečím a začala sa nahlas modliť ku všetkým možným bohom akých poznala. Marcus asi usúdil, že bude lepšie ma nechať porodiť tu, cesty boli nebezpečnejšie ako táto usýpaná sopka a provizórny stan pod tribúnou, nás ako tak chcránil pred počínajúcou víchricou.

Rovno pred nosom som zaostrila na Breninú vyjavenú tvár. Jej svetlo-modré oči zdesene tekali po mojom skrútenom tele.

„Ach, toto ešte potrvá, Isabel...“ mumlala nešťastne a bez okolkov sa mi snažila dostať pod sukne. Čo tým myslí, že potrvá? Podľa mňa to bude .

Chcela som niečo povedať, lenže než som sa stihla nadýchnuť, vrátila sa bolesť späť, ešte s väčšou razanciou ako predtým. Spomedzi zubov sa mi skrúcali iba pazvuky a nešlo ich zastaviť. V hrudi ma pálilo, akútne som sa domáhala aspoň trocha vzduchu, ale bolesť ma dusila a nedovolila mi voľne dýchať.

„Bre-n-a!“ Podarilo sa mi zo seba vytlačiť.

Bez pohybu napäto v kŕči, som kontrolovala sťah v mojom vnútri, dokým sa tá trýznivá bolesť naraz neuvoľnila a neodznela, akoby nič. V záklone som padla dozadu na studený kameň, ale bolo mi to jedno, modlila som sa iba za to, aby sa to nevrátilo.

„Konečne!“ vydýchla Brena celá hotová, že som pri zmysloch. „To bola kontrakcia, Isabel. O chvíľu sa to vráti.“

„Vráti... ?“ zaškrípala som vydesene, ale hneď na to som dychtila iba po jedinej informácii. „Brena, videla si ho?“ zastavila som ju, nezáležalo mi, či to Marcus počuje, ten sa pozorne otočil k nám. „Je v poriadku? Odpovedz!“ domáhala som sa odpovede celá zborená.

„Isabel, zavliekli ho dnu do tej brány,“ ukázala, „ale brali ho prefektovi muži, nič viac neviem,“ povedala, akoby to malo niečo znamenať. „A buď ticho!“ sykla nahnevane a po očku sledovala dianie okolo nás. Naokolo začínal byť stále väčší zmätok.

„Pokúsime sa ujsť. Všade vôkol sú avarskí lykani. Poprosím ich o pomoc. Tak povedz tomu malému v tebe, nech ešte na chvíľu zaspí.“

„Brena, ty si sa zbláznila!“ šepla som zhrozene.

Brena jediná moja záchrana, sa pominula, nemala som predstavu, ako odtiaľto utekám v tomto stave. Zem sa znova citeľne podo mnou zachvela. Sopka sa prebúdzala k životu. Asi nič horšie sa nám nemohlo stať a miesto toho, aby zrnko zaspalo, ako si Brena priala, sa tie hrozné kontrakcie vrátili a prichádzali čoraz častejšie. Snažila som sa upokojiť, ale viac to už proste nešlo a s posledným útrpným zakvílením sa mi začal rinúť z úst bolestný plač.

„Isabel! Isabel! Pozri sa na mňa! Pozri sa na mňa!“ Chytila ma Brena za bradu. „Pozri. Do tohto sa zahryzni. Aha.“ Strčila mi kus hrubej kože do úst. „A zahryzni," a zacvakla zuby naprázdno.

„Takto revať nemôžeš, budeš dýchať, pozri, takto.“ Chytila sa za hruď a začala podivne dýchať. „Marcus poslal pre kňažku. Už je na ceste.“

„A čo ten útek?“ šepla som s oslintanou kožkou medzi zubami a s odporom ju vypľula z úst. Brena hneď potajme skontrolovala situáciu.

„Dole zborili bránu otrasy," šušotala spiklenecky. „Všetci lykani z podzemia utiekli a myslím, že sa dostane von aj on.“

Chytila som sa tej nádeje, ako topiaci sa klady. Aj on! Srdce mi zajásalo. Spolu s Adisom a Reou!

 

***

 

 

Precitol som z urputnej agónie, rameno a ruku som si necítil. Zem sa triasla a v ovzduší bolo cítiť koncentrovane síru. Podzemné chodby Kantony sa plnili žltým páchnucim dymom. Nedokázal som sa postaviť, ale zistil som, že ma  zavreli do úplne inej cely, ktorá nepatrila Marcusovi. Strážca mal na ramene zeleno – červenú pásku prefektovho domu Ridis, čo znamenalo, že ma Marcus musel pred súbojom predať. Netopier jeden vyschnutý, už to bolo jasné - to preto tie čary.

Potreboval som sa z tej prekliatej kobky okamžite dostať, sopke hrozila erupcia a pri pohľade na ten čierny vulkanický kameň ma napadlo, že plánovať, ako Marcusa  porcujem a pálim na popol, môžem iba s Reovou pomocou. Opretý tvárou o stenu, som sa ako tak postavil na nohy.

Pochodne v temných chodbách zhášali jedna po druhej, všetko pohlcoval smrtiaci plyn. Lykani nemohi dýchať a dezorientovane útočili jeden do druhého, v podzemí vládol totálny chaos. Z posledných síl som prerazil stenu do susednej cely, musel som nájsť Reu, to bola jediná priorita.

 

Predieral som sa pomedzi vlkov, a tí, akoby ma ani nevideli. Svorky hľadali svojich stratených členov, hlasno vyli a miatli moje zmysly - strácal som sa v zamorenom podzemí hluku a pachov. Ale naraz, akoby ma preťal ten meč z arény znova. Precitol som do ľudského tela, aby ma to mohlo trhať pomaly na kusy. Zreteľne som započul jej výkrik a o chvíľu znova a ďalší a ďalší nárek. Moje telo v ten okamih nevedelo, že by bolo kedy zranené. Vytrhával som jedny kovové mreže za druhými a dral sa z toho príšerného labyrintu von. Za jej hlasom – jediným hlasom, ktorý ma viedol ako slepca iba za ňou. Znova kričala, to vo mne spustilo šialené besnenie, zareval som aj ja, akoby mi vytrhli srdce.

„Isabel!!!“ vyletel zo mňa ohlušujúci rev a zaplnil katakomby dútnajúcej sopky.

Nevedel som, prečo kričí, zmietal mnou urputný strach, strácal som rozum, keď ma odrazu totálne vyšinutého a bez zmyslov odchytil naštvaný Rea. Po jeho bokoch stál Adis a Dihlaj vo vlčej podobe.

„Upokoj sa, ty idiot!“ schmatol ma za ramená. „Ona rodí. Neboj sa, ešte len bude kričať. Počuješ ma! Vzchop sa, chlape!“

„Rea!“ Zarazene som sa snažil vstrebať ten fakt, ale vyfasoval som iba chlapácky buchnát od každého.

„Odvďačíš sa mi neskôr. Teraz ich poďme všetkých rozprášiť!“

V celku sa nás zozbieralo šesť smečiek z Avar – lykania úderná sila – ani tá najlepšia garda by si nevyskakovala. Každá svorka mala v priemere osem členov. Bolo nás dosť, aby sme sa postavili aj Marcusovým upírom. Mohol mať čarodejnicu a aj bandu trpaslíkov, bolo nás dosť a niekto z nás, tú bosorku už zabije... Snáď.

Vyrazili sme von z podzemia, všade vládol úplný chaos. Sneh ulpieval na stenách čiernej arény. Opodiaľ sa ruvali veľké havrany, ich krvou lesklé zobáky vykľúvali mäso mŕtvole priamo z tváre. Tiger voľne pobehoval davmi a napadal ľudí, bol to šialený obraz. Naraz sa ale zviera strhlo a vyskočilo pár dlhými skokmi hore na stenu tribúny, naľakali ho asi otrasy zeme. Tá predstava, že ten tiger nájde Isabel, ma zadúšala strachom. Hádes sa prebudil, otvoril peklo a ja ju teraz musím nájsť a odviesť do bezpečia - taký bol nevyrieknutý dohovor medzi nami. Začal som vetriť ako na love, chuť jej krvi vo mne nikdy nevyhasla.

 

 

***

 

 

„Dievča moje, a teraz správne zatlač!“ Vtisla sa mi medzi nohy ošklivá trpasličia kňažka a tlačila mi kolená viac od seba. Ledva som jej v tom hluku niečo rozumela, ale aj keby padla celá Kantona, asi by ma to nejako neprekvapilo. Bola som vyšťavená, ani keby som zdolala celý priesmyk spolu aj s vysočinu naboso.

„Á-n-o,“ priškrtene som zaškripotala a nadýchla sa, akoby ma malo čosi vtiahnuť pod vodu. Ako je to správne!? Zaprela som sa pätami a päsťami o kameň a nakoniec tak nahlas vyla, ako taký nespôsobný lykan.

Revať bola výsada šľachty a tá kontrakcia, ktorá ma prepadla, ma nútila kričať, až sa celá Kantona triasla a staršideľná žltá para z kráteru, halila paniku do ešte hroznejšieho plášťa.

„Prebúdzaš sopku, dievča. Čo to v sebe máš za silu?“ brblala kňažka preľaknuto. „Keď vybuchne, Hádes si nás všetkých stiahne dolu.“ Brene od strachu skoro oči vypadli z dolkov, odrazu sa jej však tvár vyjasnila a nadšene priskočila ku mne bližšie.

„Aha! Ja ho vidím, Isabel!“ zavyskotala vytešene.

„Bre-na-pro-sím-ťa-“ ohriakla som ju totálne skolená, ale ona mi len bezmyšlienkovite chytila ruku a priložila ju nadšene na čosi teplé a lepkavé. Bola to hlavička! – zistila som zdesene, ale napokon sa šťastím so slzami v očiach zasmiala – už len pre ten pocit...

„Takže...“ zavelila kňažka odhodlane, kývala som hlavou, že rozumiem. Vedela som, že: Teraz to príde! „Odvahu. Ešte raz silno zatlačíš a máme ho.“

Áno, aj ja som vedela, že to bude chlapec a keď to povedala čarodejnica, tak to tak musí byť. Popri tom strašnom dianí okolo mňa, moje srdce plesalo a na chvíľu zabudlo, aký osud vedľa nás so zrnkom stojí. Marcus sa toho divadielka s rodením ohľaduplne vyhol, iba sem tam som zahliadla jeho purpurový plášť spoza skaly. Nie, nevzďaľoval sa od svojho majetku.

...

Čiže posledný krát; zatlačila som, intenzívny výkrik sa mi dral z úst, Brena sa usmievala mojim slzám. Pár trhancov ostrej bolesti, ako ma kňažka nastrihla a zrazu som cítila úľavu a dieťatko bolo vonku. Zvalila som sa na studený kameň a mala pocit takej úľavy, ako nikdy v živote. Pomaly som precitávala v čosi...  krásne? - stala som sa matkou.

Nadvihla som sa, niekto mi pomohol a odhrnul mi spotené vlasy z čela.

„Pokojne...“ prehovoril ku mne známi mužský hlas. Rea – otcov priateľ!

Drobná kňažka otrela zakrvavené dieťatko do čistej plienky a zavinutý uzlíček mi položila opatrne na brucho.

„Je krásny,“ povedal Rea svojim hlbokým hlasom. „Bude z neho bojovník ako jeho otec.“

Rozčarovaná som sa prutko otočila k Reovi a dostala strach z jeho slov.

„Rea... Kde je?“ hlesla som ako bez duše.

„Tu je, a daj si na neho pozor,“ pousmial sa Rea pokojne. Odstúpil a ...

Spoza obrovského Reu sa vynorila vysoká postava muža. Otec mi kedysi dávno rozprával, ako bol na love tigrov na Kaukaze, keď bol ešte mladík. Vravel, že tá šelma sa prikráda pomaly, nepostrehnuteľne a dívala sa vám priamo do očí s tak intenzívnou silou, že by ste nedokázali uhnúť pohľadom a ja som neuhla pohľadom. Vedela som, že cíti moju krv a že sa dlho nekŕmil. Tvár mal prepadnutú, bledú a jeho pery mali až popolavú farbu. Tento príznak som si všimla hneď na začiatku ako som ho poznala, znamenalo to, že je hladný – veľmi hladný.

Pritiahla som si zakrvavené dieťatko bližšie k sebe a bez toho, aby som prerušila očný kontakt, som ho schovala pod svoj vlnený plášť skoro až pod krk. Zapretá o studený kameň, som natiahla ruku pred seba v geste aby zastal.

Zastal...

Akoby som ho uderila. Ruka mu rezignovane klesla pozdĺž tela, v tvári bolestný výraz.

„Nie, to nie,“ zaplakal tým krutým gestom. „Neboj sa ma...“ Puklo mi srdce, ako to povedal.

Konečne som sa mohla nadýchnuť, situácia sa akoby rázom zmenila. Jeho čierne oči pomaly zosvetlili do podivnej hnedej farby a nadobudli stratený ľudský pohľad. Nevychádzala som z úžasu, už žiadna rubínová. Spozoroval to, sklopil oči.

„Zvieracia krv,“ zachraptil mu hlas... jeho krásny hlas - a nesmelo ukázal na svoju tvár. Najprv som nerozumela, ale potom mi to došlo, prečo ten vlčí zjav. On loví s lykanmi a nepije už ľudskú krv. V ten okamžik som mu chcela ponúknuť okamžite svoju žilu, ale zastavila ma prítomnosť čohosi v mojom náručí – teraz pre neho musím byť silná – jemu musím dať moju krv a mlieko, ktoré mi zmáčalo celú hruď. Absurdne som sa tomu pousmiala.

„Usmievaš sa...“

Vyhŕkli mi slzy.

„Odpusť...“ hlesla som previnilo. Načiahla som k nemu  ruku - volala ho k sebe, pohľad mi zablúdil k Reovi, stál nad nami ako taký ostražitý strážca.

Pristúpil o kúsok bližšie, pohľad stále temný a plný tej jeho dravej lásky ku mne. „Isabel...“ šepol, jeho hlas nás na pár chvíľ ukryl, nepočula som nič iné, iba ľúbezne vyslovené moje meno. „Isabel, láska moja.“

Načiahol ruku, dotkol sa môjho členku. Dlaňou mi prechádzal po nohe, ďalej zakrvavenou sukňou, až k tomu dokonalému pokladu v mojich rukách. Ovinul svoju veľkú dlaň okolo malého dieťatka.

„Máš syna...“ hlesla som v rozpakoch, oči sa nám naraz stretli, bol tak blízko. Ach, po toľkých mesiacoch bol znova tak blízko...

Tá dlaň teraz našla moju tvár. Iba jeden letmý dotyk, nežný spaľujúci.

Vôňa

Dych... Nemohli sme viac a on to vedel tak, ako ja.

 

Priložil si dlaň k perám, keď odhrnul úplne deku z mojej náruče, nedokázal skryť tie pocity takisto ako ja. Rozplakala som sa. Utierala som si horúce slzy a sledovala, ako mu pomaly klesla zopätá päsť na hruď, nervózne si ňou trel na mieste kde mal srdce. Možnože sa bál čokoľvek povedať, možnože nenachádzal slov tak, ako ja. Pozvoľna som načiahla k nemu dlaň a pohladila ho na tvári a akoby som uvoľnila hrádzu. Dotyk ožil a on nás vzápätí vzal do náruče a pritískal si k svojmu srdcu tie naše. Malé zrnko sa rozplakalo, obaja sme prekvapene pozorovali jeho otvorené ústočka a ako sa strašlivo mračí.

Letmo ma pobozkal tak, aby to nik nevidel... Na chvíľu šťastná...

My spolu. Uvedomila som si, že som si vlastne malé zrnko ani poriadne neprezrela. Spod plienočky vytŕčal tmavý chocholček z vláskov a rozkošná tvárička bola krásna ako jabĺčko a keď sa zrazu uvoľnila, zrnko otvorilo na nás veľké oči. Artemis vznešená... Môj milý sa usmial, nerozumela som.

„Ja som mal kedysi zelené oči,“ šepol s plachým úsmevom na perách a pobozkal ma na čelo.

...

To, ako sme sa tichúčko rozprávali a túlili sa k sebe, šepkali, akoby snáď naše slová mohli rozbiť tú krehkú clonu, ktorá nás na chvíľu do bezpečia obostrela. Nie dlho nám bolo dopriate. Boli sme však v Kantone – v pekle Hádovom a to zlo, nikoho nikdy neobchádza.

 

„Dosť! To by stačilo!“ Ozval sa krutý hlas.

Môj upír ustrnul ako kameň, napol sa, chcel možno zaútočiť, pevne som zovrela dlaň na jeho nahej paži, aby ostal.

„Nie! Nepúšťaj ma. Prosím, nepúšťaj ma!“ prosila som šeptom a kŕčovito ho zvierala v náručí, oči zatvorené. Nemohla som ich otvoriť. Ak by som to urobila... možno by som ho videla odchádzať a to by som neuniesla.

„Pusti ju! Ona mi niečo dĺži.“ Hlas hovoril ďalej, jeho prst ukazoval na mňa.

Naraz sa mi vracali okolité zvuky, zlo sa plížilo bližšie a bližšie. Lykani vrčali, čarodejnica prehovárala v pomalom slede, mocné paže ma opustili a ja som otvorila oči.

 


 

Moje srdce majú v držbe oni, som ich...

A.

 

Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

gucci

22)  gucci (19.10.2011 13:46)

........... .........já je miluju!!!!...mají jejich vlastní babetko!....snad jim dáš ještě nějaké společné pěkné chvíle...ta jediná byla dokonalá a příliš krátká!!

Lenka326

21)  Lenka326 (09.10.2011 16:22)

A ty jsi mě zas mooooooc potěšila zprávou o novém dílu!!! Těším se

Astrid

20)  Astrid (09.10.2011 15:51)

Lenko326!!! dííííky za dotankovanie energie Tvojim kometárom, dopisujem další diel, dnes vyjde, moc si ma potešila. moc!!! Dik

Lenka326

19)  Lenka326 (09.10.2011 15:38)

Jsem moc ráda, žes znovu spustila i Vysočinu, tvoje psaní je tak originální, už mi chybělo. Jen nevím, jak jsem tento dílek mohla přehlídnout. No, pozdě, ale přece!

Horší místo a čas si k porodu opravdu nemohla vybrat (jako by si vůbec mohla vybrat, že?) A přesto se i uprostřed bolestí a strachu, aby se dítě narodilo, bojí o svého muže. A on se dokáže dostat z vězení a slyší její křik a prodírá se k ní. A uprostřed té sloty a zloby se oba i se svým synem můžou obejmout a chvíli se z něj radovat. Ale opravdu jen chvíli, ty jim prostě ještě pořád nemůžeš dát pokoj, že? Vím, že jsme v drsné době, ale odevzdat jim dítě? A bude to vůbec k něčemu???
Moc se těším na další dílek

Astrid

18)  Astrid (07.10.2011 18:19)

tak jo, lebo ja ho milujem!!! ja sa tu vznášam, madam, díky

kytka

17)  kytka (07.10.2011 18:17)

Kdepak odpískat. Tvoje příběhy miluju. Nebudu to asi umět vyjádřit, ale v Tvým povídkách vidím Edwarda trochu jiného, takového drsnějšího, mužnějšího a naprosto naprosto k sežrání. Jasně, že nejen jeho, ale on je prostě .... Tak že moc děkuji.

Astrid

16)  Astrid (07.10.2011 18:12)

Kytičko, ďakujem, som moc rada, žes je slupla. Už som si myslela, že si to odpískala Díky moc, vážim si toho:)
Twilly, díky:)

kytka

15)  kytka (07.10.2011 17:48)

Ach Ivanko, já jsem zjistila jednu věc, že jsem díly Hranice doslova slupla, ale komentáře dávala jen ze začátku. Trestuhodné a neomluvitelné.
Tenhle bude za všechny ty absentující.
Je to strhující příběh, který umí naprosto a napořád vtáhnout do děje a dává pocit, že jsi tam, prožíváš s nimi všechny radosti a starosti.
Dnešní díl byl veliká smršť emocí. Měla jsem pocit, že sedím na horské dráze, která nemilosrdně střídá vlny nahoru a dolů.
Moc děkuji za pěkné čtení a omlouvám se za chybějící komentáře.
Moc se těším na pokračování.

Twilly

14)  Twilly (06.10.2011 16:23)

Ach majne líbe, seňora, tak toto bol strhujúci koktejl... povedala som si, že si ho venujem k narodkám a tak sa aj stalo. Úžasný zážitok, plný temných i farebných emócií, to dokážeš len ty. Svojim jedinečným spôsobom. Ďakujem Ivanka nádhera

Astrid

13)  Astrid (06.10.2011 00:06)

Ewíku, díky, neboj, ešte není konec, zďaleka nie.;)

Ewik

12)  Ewik (05.10.2011 20:24)

Astrid, byla to tak nádherné, že jsem se každou chvíli bála, že to skončí. Doufám, že neskončí i když tomu konec napovídá. Nemůžeš je rozdělit, tak dlouho se hledali.:'-(
Děkuji. Těším se!

Astrid

11)  Astrid (05.10.2011 13:55)

Všetkým ďakujem za komentáre, ďalšia časť je už skoro hotová. Díky.

leelee

10)  leelee (03.10.2011 23:06)

krásný

Judy

9)  Judy (03.10.2011 21:18)

Nesmí mu to mimčo dát!

sakraprace

8)  sakraprace (02.10.2011 16:35)

To byla taková nádhera. Na to se opravdu vyplatilo čekat. Jen doufám, že na další už tak dlouho čekat nebudeme

Bye

7)  Bye (02.10.2011 14:31)

Astrídku
Oba na pokraji fyzických sil a přesto je to k sobě táhne veškerou silou jejich lásky i magie. Já je miluju. Tebe miluju!!!
Nádherně a citlivě vylíčené zrození lidského života. A do toho všechny ty nepříznivé podmínky, zima, zuřící živly a k tomu všemu v podstatě status otrokyně, plánující útěk.
"Čo tým myslí, že potrvá? Podľa mňa to bude už." Jó, to znám.
A pak jsi přepla do módu Edward...
„Isabel!!!“ vyletel zo mňa ohlušujúci rev a zaplnil katakomby dútnajúcej sopky.
Nevedel som, prečo kričí, zmietal mnou urputný strach, strácal som rozum, keď ma odrazu totálne vyšinutého a bez zmyslov odchytil naštvaný Rea. Po jeho bokoch stál Adis a Dihlaj vo vlčej podobe.
„Upokoj sa, ty idiot!“ schmatol ma za ramená. „Ona rodí. Neboj sa, ešte len bude kričať. Počuješ ma! Vzchop sa, chlape!“
MILUJEM!!!
Jejich setkání, ne, to nebudu komentovat, to je moc křehká a nádherná záležitost, korunovaná větou:
„Ja som mal kedysi zelené oči,“ šepol placho a pobozkal ma na čelo.
A co ten konec???

Jula

6)  Jula (02.10.2011 12:45)

Astridko, sluníčko, to bylo úžasné To čekání se vyplatilo, i když mi u toho tečou slzy. Nenech je moc dlouho trápit, tohle je strašné. Doufám, že to spěje ke šťastnému konci, oba si tolik vytrpěli :(
Byla to nádhera, a k tomu ta dokonalá hudba

matysekmj

5)  matysekmj (02.10.2011 11:49)

Astrid,nádhera Dokonalé.Celý dílek mi srdce bušilo jako o život I když musí přizna,že konec mě dostal.Doufala jsem,že Marcuse zniči(nenávidím ho),ale to by byl moc rychlý konec.Smekám před tebou a čekám na další kapitolku,vím,že se to vyplatí

4)  maily1709 (02.10.2011 11:26)

bozeeeee tvoja poviedka mi taak chybala, vzdy ked ju citam tak sa mi zastavuje srdce a ledvy dycham nemam slov, len velku obavu co s nimi bude dalej

semiska

3)  semiska (01.10.2011 20:58)

Nádhera, jsem strašně ráda, že se tu Vysočina objevila. ;) Chyběla mi. Strašně moc bych chtěla, aby si miminko mohli nechat a oba mohli odjet domů spolu.
Pěvně doufám v Happy End! Astrid, bombové...

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still