Sekce

Galerie

http://stmivani-ff.cz/gallery/thumbs/Aurora%20b.jpg

„Láska je rozprávka o citoslovciach.“ -Charles Baudelaire

3.kapitola

„Láska je rozprávka o citoslovciach.“
Charles Baudelaire

Bellina tvár sa rozžiarila šťastím, pri pohľade na display mobilného telefónu.

„Ahoj ocko!“  pozdravila natešene.

Charlie je dobrý herec, lepší ako Bella. Svoje obavy a strach o nás, ktoré ho zožierali v posledných týždňoch zakrýval výborne, našťastie o príjemné rozptýlenie jeho utrápenej mysle sa postarala Sue. Všetci sme boli vďačný osudu, za to kam zaviedol Charlieho osamelé srdce , ktoré teraz zahorelo dávno zabudnutým citom. So Sue sa poznali celý život a výborne si rozumeli, a myslím že Belle sa aj trochu uľavilo keď zistila, že jej otec neostane sám.

Telefonoval skoro každý deň, ale až dnes, keď konečne počul Bellin hlas plný šťastia a úľavy, mu konečne spadol kameň so srdca. Pozval nás so Sue zajtra na obed, vraj budú na záhrade grilovať a Reneesme postavil novú hojdačku, tak by ju mohla prísť vyskúšať.

„Samozrejme, radi prídeme,“ súhlasila Bella, rozlúčila sa a zložila.

Prekvapila ma bozkom, keď sa ku mne odrazu naklonila.  Príval motýľov v bruchu mi vystrelilo ruku za jej krk, aby som bozk predĺžil a užil si tak sladkú chuť jej pier. S blížiacim sa večerom stúpala aj moja túžba po jej tele.

„Nechcel si mi niečo dopovedať?“ spýtala sa opierajúc sa o mňa čelom, dvíhajúc kútiky do úsmevu.

„Čo keby sme šli najskôr na krátky lov,“ navrhol som rýchlo, tému na ktorú bola tak zvedavá, som si chcel nechať až na večer.

„Malé predjedlo pred zajtrajším chutným obedom by nebolo zlé.“ Slovo chutný som dal prstami do úvodzoviek.

Bella pozrela na hrajúcu sa Reneesme, ktorá bola plne zaujatá Jacobom a jeho bláznivými nápadmi. Práve v tejto chvíli nás vôbec nepotrebovala a my sme si mohli na jednu či dve hodinky odbehnúť. Určite si ani nevšimne že budeme preč, keď je s Jacobom je v inej galaxii, až ma to občas desí.

„Myslím že máš pravdu,“ vyrušila ma Bella s mojich úvah a postavila sa na odchod.

Pozrel som na rodinu, či im to nebude vadiť...

„Zdržte sa ako dlho budete potrebovať,“ vravela mi v duchu Esme s úsmevom.

Vedel som, že dcérka bude v najlepších rukách. Preplietli sme si s Bellou ruky a rozbehli sme sa do lesa.

„To je výhoda, mať vlkodlačiu pestúnku,“ pomyslel si Emmet s úškrnom.

S Bellou po boku sme leteli neviem ako dlho lesom a vietor nám šušťal melódiu do uší, naplnený pocitom slobody som bežal som zatvorenými očami, nechal som sa viesť inštinktmi mne nadprirodzenejšími. Omamná vôňa srnčieho stáda mi vrazila do nosa a obaja sme zastali, Bella prikrčená v bojovom postoji na mňa pozrela lišiackym pohľadom. V očiach mala rovnaké iskričky ako Reneesme ráno, keď som jej spomenul preteky. Keby len vedela ako sa na seba ponášajú, moje dva poklady zo všetkých najvzácnejšie. Už len pri pomyslení, že jednej z nich by niekto ublížil, mi každou bunkou prejde pocit bolesti a strachu o ne. Nikdy to nedovolím, a nedovolím aby sa už trápili čo i len sekundu z našej večnosti!

Rečou tela som jej naznačil môj zámer, Bella súhlasne prikývla a rozbehli sme sa oproti našej koristi. Stádo nestihlo zareagovať na náš prepad dostatočne rýchlo, skočil som na jednu srnu a nohou omráčil ďalšiu a potom ešte jednu. Zahryzol som sa jej do krku a po očku som sledoval svoju krásnu ženu. Sklonená nad svojou obeťou sa kŕmila jej teplým vnútrom a okolo nej ležal pár ďalších sŕn. Hlboko zakorenený pocit ju ochraňovať pred každým hroziacim nebezpečenstvom vo mne ožíval aj v tejto chvíli.

Odhodil som tretiu srnu a s plným bruchom som si sadol na peň, pozorujúc pri tom Bellinu šikovnú manipuláciu s korisťou. Už to dávno nebola tá začiatočníčka, ktorá si nechala zničiť oblečenie len čo začula zvieracie srdce.

„Hotovo?“ prekvapene zdvihla hlavu a s otázkou v očiach sa na mňa zadívala utierajúc si pri tom ústa chrbtom ruky. Bola nádherná, moja víla čo mi dala svet, v ktorom chcem žiť naveky opantaný jej kúzlom a nikdy sa nevrátiť späť do prázdnoty, ktorá sprevádzala moju samotu.

„Hotovo.“

Mlčky s úsmevom na perách sa postavila a veľmi pomalým krokom prišla ku mne prepaľujúc ma pohľadom. Mier a ticho sa nieslo šerom odetým lesom a my sme oblapený v jeho náručí vsakovali harmóniu, ktorá sadala všade naokolo. Bez slov som sa postavil a uväznil ju v náručí, do ktorého ľahučko vkĺzla. Vedený pokojnou atmosférou lesa som nespúšťajúc s nej pohľad som jej jemne prešiel prstom po spodnej pere. Zatvorila oči a oblizla si miesto po ktorom som prešiel, vnútro spálené túžbou sa mi rozochvelo pozorujúc  jej roztúženú tvár. Utopený v jej prevoňanom náručný som mlčky zdvihol a letel s ňou lesom preč z krvavého bojiska. Bolo iba jedno miesto kde sme mali teraz byť – naša lúka. Položil som ju do mäkkej trávy, toľko spomienok čo nás viazalo k tomuto miestu...

Sediac tvárou v tvár mi rukou prešla po líci cez krk až ku košeli, sprevádzaná slabým chvením mojej pokožky pod jej zamatovým dotykom. S vedomím, že sa nám podarilo ukradnúť si chvíľočku pre seba, keďže lov nám trval extrémne krátko, sme si vychutnávali vriacu túžbu našich tiel. Pomaly mi prechádzala prstami po košeli a rozopínala jeden gombík za druhým držiac si riadny odstup našich pier.  Vkĺzol som jej rukou za krk a zlomil tú hroznú diaľku našich úst. Bella sa pritisla bližšie a kŕčovito zvierala bezbranný kus látky na mojom tele, neopúšťajúc moje pery. Ponorený v svete vôní našich tiel a sladkej chuti našich pier sme sa navzájom vyzliekli a ja som si doprial pohľad na krásku ležiacu podo mnou.

„Je vôbec možné ťa nemilovať?“ šepol som jej so vlasov. Privrela rozochvené viečka a letmo sa zasmiala. V tom ma bleskovo zovrela nohami a prevrátila pod seba.

„Je vôbec možné sa s tebou stále nemilovať?“ pýtala sa so smiechom sediac na mne.

Pieseň našich pier sprevádzaná tancom nahých tiel sa niesla miestom našej lásky. Okolitý svet pre nás prestal existovať a mi sme spoločne leteli až ku hviezdam.

Roztrasená ruka zdvihla moju bradu a vlhké pery sa prisali na moje ústa, ktoré jej v dokonalej harmónii odpovedali. Stále v nej ponorený, som sa stratil v jej očiach s miernymi kŕčmi s dokonalého zážitku.

„Ešte stále neveríš, že sa naše duše dostanú do neba?“ usmievajúc si opierala čelo o tom moje.

„Teraz som v nebi,“ šepol som iba pre ňu.

„A ja som tam s tebou.“  Objal som ju zasiahnutý pravdou jej slov som sa roztápal od šťastia.

„Ideme po nášho anjelika,“ navrhol som „nech sme komplet.“  Kývla na súhlas.

Obliekli sme sa a trielili za Reneesme, keď ma zrazu zasiahol záblesk Alicinej vízie. Panebože!

 

<2; 4;>

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

2)  viki (28.04.2010 11:33)

Moc hezké !

sakraprace

1)  sakraprace (27.04.2010 20:21)

Tak krásné, jsem celá rozkokošená a najednou ta poslední věta. Teď jsem napnutá jak sáňky v létě a musím hned na další :)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek