22.03.2011 [00:55], monikola, ze série Amazonská story, komentováno 10×, zobrazeno 2870×

Tento diel nám okrem iného prinesie stretnutie Edwarda s Bellou...ale bude to stretnutie také, aké si predstavujeme? Možno nie... možno sa ich cesty neskrížia a oni sa minú len o vlások

KAPITOLA 2: Jeden odchod... a jeden príchod.

Po tom, čo som sa rozhodol, že odídem, sa všetko okolo mňa dalo do pohybu. Každý chcel so mnou ešte stráviť čas, utrhnúť si chvíľku na činnosti, ktoré sme spolu radi robili. S Carlislom som si užil dlhú profesionálnu debatu o mojom nastávajúcom výskume. Veľmi sa tešil, že som zvolil takýto spôsob krátenia si času, pretože i jemu samému sa táto téma páčila a vlial mi nádej do žíl, že možno to naozaj dopadne dobre. Aspoň s tou rastlinou. Rozoberali sme jej dokázané i nedokázané účinky na ľudský organizmus. Nesporne priaznivo pomáha pri zápaloch vnútorných i vonkajších, ale doktor Crauss, vedúci výskumu, sa snaží dokázať jej priaznivé účinky i pri viacerých druhoch ochorení onkologického charakteru.

Esme som pri každej príležitosti zahral jej obľúbené skladby na klavíri. S Emmettom a Jasperom som si neodpustil posledný spoločný lov plný toho nášho „chlapského“ mudrovania, prekárania, podpichovania, ktoré sa skončilo samozrejme, vzájomným priateľským súbojom. Víťaz nebol nikto, ale najviac prehral Jasper, pretože si roztrhol obľúbenú košeľu. Teda nebola zrovna jeho obľúbená, on osobne nechová žiadne zvláštne city ku žiadnemu kúsku svojho šatníka. Bola to obľúbená košeľa Alice, čo pre neho skutočne znamenalo prehru. Prehru vo forme celého dňa stráveného nakupovaním.

Najzvláštnejšie rozlúčenie som ale zažil s Rosalie. Ona jediná sa mi vlastne celý čas vyhýbala. V nedeľu večer však skočila ku mne na balkón a naznačila mi aby som ju nasledoval. Predpokladal som, že asi chce mať súkromie na rozhovor, tak som tak urobil.

A skutočne jej išlo presne o to. Keď sme boli dostatočne ďaleko, aby nás nikto nemohol počuť, zrazu zastavila, otočila sa ku mne a previnilo na mňa pozrela.

„Viem o tvojej lúke.“ Povedala a čakala.

„Nerozumiem Rosalie“

„Vieš, keď ty si stále niekam chodil sám a dlho si sa nevracal, začala som byť zvedavá. Všetci mi hovorili, aby som ťa nechala tak. Že len potrebuješ byť sám so svojou hlavou, ale mne to nedalo a musela som zistiť kam chodievaš. Raz keď si sa vrátil som sa vydala po tvojej stope a našla tú tvoju lúku...Ach Edward je taká nádherná ako nádherný si ty.“ Nechápavo a preľaknuto som sa na ňu pozrel. Bože, veď má Emmetta?!

Zrazu sa rozosmiala: „Nie, nie Edward nerozumieš mi. Ja sa ťa tu nesnažím zbaliť. tá lúka je taká nádherná, ako tvoja duša. Viem, že neveríš, že nejakú máš a vlastne ani ja neverím v existenciu tej mojej. Sám dobre vieš, že keby som mohla, radšej by som zomrela, než bolo týmto... týmto tvorom. Som sebecká, namyslená, sebestredná,..“

„Rosalie. To nie je...“

„Nie Edward! Počúvaj ma do konca, prosím.“ Pozrela sa do zeme a od toho ako sa sústredila nájsť stratenú niť sa jej vytvorili vrásky na inak dokonalom mramorovom čele.

„Som aká som. Ale cítim, že mám v sebe i dobro a najmä lásku. K Emmettovi, k rodine, k tebe. Mali sme ťažký začiatok, však braček? To, že si ma odmietal urážalo moju pýchu, ale teraz, z odstupu času, som ti za to vďačná. Nebyť teba a toho ako čakáš na prvú lásku, nebola by som ani z polovice schopná tak ľúbiť, ako viem ľúbiť teraz. Budeš mi veľmi chýbať braček.“

„Rosalie!“ Objali sme sa hádam ako ešte nikdy pred tým. „Rosalie, aj ty mi budeš chýbať sestrička. Poď, poďme spolu na moju lúku.“

„Nie!“ Vyvliekla sa z mojich rúk „Tvoja lúka nie je pre mňa. Je pre... pre niekoho iného. Uvidíš, raz budeš mať niekoho, kto jej bude hodný. Viem to a ani nepotrebujem schopnosti ako má Alice.“ Zaškerila sa na mňa. „Dobre Edward, dosť bolo citových výlevov, nasadzujem masku ľadovej kráľovnej a idem domov.“ Teraz som sa zaškeril ja a rozbehol sa za ňou.

Čas bežal tak rýchlo. Ani som sa nenazdal a už bolo pondelok ráno. Nasadám do svojho auta a veziem i Alice. Emmett s Rosalie a Jasperom vyrazili už dávno, pretože Emmett sa chcel ešte vyjašiť so svojim Jeapom. Vždy túžil po tom prísť na ňom do školy tak, aby z jeho milovaného autíčka odpadávali kusiská blata a buriny a keďže sú všetci „namäkko“ z môjho odchodu, využil to.

Hneď ako prichádzam na školské parkovisko potvrdzujú sa Alicine slová a mysle všetkých sa krútia okolo tej novej. „Aká bude? Dúfam, že pekná, Jessici mám po krk chcem isť na ples s nejakou inou...kedy príde tá nová...náčelníkova dcéra, hmm musím sa s ňou skamarátiť a možno mi vybaví u otca ten zadržaný vodičák...dúfam, že nebude namyslená, ďalšiu Jessicu nezvládnem...Swanova...Isabella..tá nová...Isabella...“

Zrazu však predsa len počujem i moje meno a to rovno z tej upišťanej mysle Jessici Stanleyovej. „Bože to nie...tá Swanová má biológiu so mnou... ale to znamená, že bude sedieť s Cullenom... s mojím Culenom...prečo musí byť voľné miesto len vedľa neho... to nie... to nepripustím... on a jeho prdelka nemožu sedieť vedľa nejakej novej chudery... a už rozhodne nie po tom sne, čo sa mi túto noc sníval... bolo to...“ nedokázal som pokračovať.

Pozrel som na Alice, ktorá na mňa skúšala pohľad kocúrika zo Shreka, no vedela, že jej to nepomôže. Vystúpila a ja som zaradil jednotku a odchádzal z parkoviska. Chcel som byť čo najskôr preč, ale pri bráne do školy som sa musel vyhnúť červenému Chevy-mu. Bože, to auto už presluhuje, nie? Ako môžu niečomu takému ešte vydať techničák. Vlastne vôbec to auto nepoznám, komu môže patriť. Keď som sa pozrel na šoféra, zistil som, že to nie je šofér, ale šoférka. Krásna šoférka. Skutočne krásna šoférka. Dlhé hnedé vlnité vlasy, srdcová tvár, malý noštek, plné pery, spodná možno trochu väčšia, ale to jej len pridávalo na rozkošnosti, a oči. Krásne oči. Tak teplé, čokoládové a také hlboké, že som sa v nich okamžite začal utápať. Pozerala na mňa  a ja na ňu. Ani neviem ako, ale obaja sme zastavili autá a pozerali na seba.

Zrazu niekto spoza jej auta netrpezlivo zatrúbil a obaja sme sa akoby mávnutím čarovného prútika prebrali zo vzájomného omámenia. Potriasol som hlavou a videl, že ona urobila to isté. Tak isto zbadala moje gesto a zrazu sa tejto situácii zasmiala. Úsmev, ktorý jej rozžiaril tvár ma naplnil takým obrovským pocitom šťastia, až som mal pocit, akoby mi znova naskočilo moje už toľké roky mŕtve srdce.

Obaja sme sa naraz pohli. No ona na parkovisko a ja z neho preč. Prvý krát som mal pocit, že nerobím dobre, že mi Forkská stredná predsa len mohla niečo ponúknuť. Znova len zatrasiem hlavou nad absurditou tejto situácie a odchádzam posledný krát zo školy domov, aby som i z neho zajtra odišiel v ústrety môjho nového života.

- - - - - - -

Už od rána som roztržitá. Nie je sa čo čudovať. Nastupujem do novej školy v novom meste. Teda mesto nie je až také nové. Ako malá som tu trávila nejaký ten čas. Boli to vždy dva týždne strávené s otcom na rybách, s kamarátmi z La Pusch, či v Bistre pri čučoriedkovom koláči... hmm áno, ten koláč býval skvelý. Musím zistiť, či ho ešte mávajú.

Ale vrátim sa k dnešnému ránu. Bola som roztržitá. Nevedela som, čo si mám obliecť, nevedela som, či sa mám naraňajkovať. Žalúdok som mala stiahnutý od nervozity, ale ak sa nenajem, bude mi neskôr zle. Nevedela som, či si mám zobrať dáždnik alebo nie. Tie husté ťažké oblaky vyzerali hrozivo, ale takto to tu býva skoro vždy. A ja si na to musím zvyknúť. Je to tak lepšie. Mama si to zaslúži. Zaslúži si Phila. A otec si to tiež zaslúži. Hoci nič nepovedal, videla som, že ho teší, že ma tu má. No nič. Musím sa tomu postaviť. Nádych. Výdych. Nádych. Zober kľúče od auta. Výdych. Nastúp. Nádych. Naštartuj. Výdych. Vidíš, Bella, ide to.

Cesta do školy nakoniec prebehla bez problémov. Teda cesta po školskú bránu. Tam sa stalo niečo... neviem, čo to bolo. Keď som vchádzala na parkovisko, oproti mne zrazu vyštartovalo strieborné auto. Nové, moderné, úplný opak môjho rozkošného nákladiačika. Tesne pred bránou musel pribrzdiť, pretože by sme sa obaja cez ňu nedostali. Mala som taký pocit, akoby šofér toho auta pred niečím utekal a tak sa zvedavo pozriem na toho, kto sedí za volantom.

To som však nemala robiť... alebo mala...? Neviem, sama sa nevyznám v tom pocite, ktorý ma zaplavil, keď som tomu chalanovi pozrela do očí. Bol krásny. Bezchybný. Zaregistrovala som nádherné rysy tváre. Úžasné vlasy s medeným odleskom, ale tie jeho oči... medové či zlaté? Nevedela som sa od nich odtrhnúť. Akoby ma lapili, spútali a ja som nevedela robiť nič iné iba sa do nich potopiť. Bola som absolútne omámená a úplne trápne som na neho civela.

A asi by som to robila až do teraz, keby ma nevyrušilo trúbenie spoza môjho auta. Blokovala som cestu, takže som len zatriasla hlavou nad svojim poblúznením a chcela isť ďalej, no ešte raz som sa musela pozrieť na objekt môjho „očumovania“. Zbadala som, že taktiež zatriasol hlavou rovnako ako ja, čo ma pobavilo. Usmiala som sa na neho a on na mňa pozrel takým pohľadom, až mi srdce išlo vyskočiť z hrude. Nikdy som taký pocit nezažila. Bolo to akoby som doteraz nedýchala a až teraz sa po prvýkrát nadýchla. Také opojné a uvoľňujúce. Za mnou sa však už robila fronta, tak som radšej šliapla na plynový pedál a vybrala sa hlbšie do útrob parkoviska. V ústrety novej školy, no bohužiaľ preč od neho. Po prvýkrát som mala pocit, že by ma tu predsa len mohlo stretnúť niečo príjemné.

Zvyšok dňa prebiehal normálne, teda v rámci možností. Bola som tu nová, takže mi všetci venovali patrične veľa pozornosti. Bohužiaľ. Nemám rada pozornosť, najmä preto, že som vtedy ešte viac nešikovná a to už je čo povedať, keďže i normálne som extrémne nešikovná. Takže k mojim bežným potknutiam sa pridalo i pár nehôd a nedorozumení s loptou na telocviku. Keď som tretí raz odrazila loptu do hlavy jedného chalana... tuším sa volal Mike... ach, dnes sa mi predstavilo toľko ľudí, že v tom mám zmätok... v každom prípade po tom, čo som ho už tretí krát atakovala, ku mne pritancovalo... a to myslím doslovne... malé a nesmierne krásne dievča.

„Ahoj. Ja som Alice. Vidím, že potrebuješ pomôcť. Budem hrať tu pri tebe a odrážať, dobre?“ povedala mi takým nádherným spevavým hlasom, že som sa dnes už po druhý krát pristihla pri činnosti nazývanej „civenie“. Keď som sa spamätala, zistila som, že skutočne robí to, čo mi povedala. Odráža všetky lopty tak šikovne, že ku mne sa žiadna ani nepriblíži. Po skončení hodiny sa k nej obraciam a vykoktám zo seba: „Hmm... ďakujem ti... určite si zachránila minimálne jeden ľudský život. Vieš lopta v mojich rukách má smrteľnejšie následky ako kyanid vo zdroji pitnej vody.“

„Ale to vôbec nestojí za reč. Inak ja som Alice, Alice Cullenová.“ Usmieva sa a podáva mi ruku. Keď jej ňou potrasiem, zarazí ma, akú ju má studenú. Veď je po telesnej, mala by byť doslova rozpálená, najmä po tom, čo sa toľko nabehala kvôli záchrane ostatných od môjho športového výkonu.

„Mám problém s prekrvovaním, to si nevšímaj.“ Povie mi a ja sa začervenám, keď si uvedomím, že som civela po tretí krát a tento raz na jej chladnú, svetlú ruku.

„Ty si Isabella, že?“ mrkne na mňa a ja si po prvý krát všimnem, aké zvláštne, no krásne má oči. Pripomínajú mi... nie... alebo...? Počkať, ja mám vlastne odpovedať.

„Aha...áno. Som. Hmm teda Bella, volaj ma Bella.“ Bože, ja už ani rozprávať neviem. Ale keď tie je  jej oči. Bože zase civím.

Alice ma však znova vytrhne z môjho vnútorného monológu, chytí za ruku a vedie z telocvične preč a začne štebotať. „Teší ma, Bella. Budeme dobré kamarátky. Vidím to tak. Teda... hm, cítim to... v kostiach. Tuším tak sa to hovorí, nie? Rada nakupuješ? Pôjdeme spolu nakupovať, dobre? A kedy si spolu spravíme babský večer? Alebo celý víkend? Spravím ti manikúru a pedikúru. Doma mám pekný lososový lak, ktorý sa ti bude hodiť k tomu tričku čo si kúpiš na budúci týždeň...“ a pokračuje a pokračuje a ja nestíham a nestíham. No cítim sa dobre. Pripadám si, akoby mi jej prítomnosť s časti zaplnila ten pocit prázdna, ten pocit čohosi nenaplneného, čo mám v sebe. Áno, i ja cítim v kostiach, že budeme kamarátky.

A tak som začala môj nový život vo Forks.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

hmm takže sa hodina biológie neudiala...to ale možno znamená trošku nudy v nasledujúcich kapitolkách, veď keď tí dvaja nie sú spolu, tak nás to až tak nebaví, že?

Ale nejako sa tým prekúsať musím a sľubujem, že to ich odlúčenie zaberie skutočne iba zopár kapitol...ak nie, môžete ma tu rozcupovať svojimi ufrflanými komentármi na márne kúsky... zapaľovačom škrtnem potom už i sama, aby ste mali odo mna pokoj naveky :P

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

10)  Kate (27.10.2013 12:00)

8)  Twilly (23.03.2011 17:06)

Nevydržala som... kolegovci zdrhli a ja som sa vrhla na teba ... dnes už je štýl o kúsoček lepší... rovnaké a predsa iné. Je to svojské, teda fakt tvoje... idem rovno na ďalšie, cicuš, oki?

7)  Bosorka (22.03.2011 09:46)

To já jen, aby jsi měla i nějaký ten ufrflaný komentář (ráda plním lidem jejich přání ).
PN ti nepřeji, ale vše špatné je k něčemu dobré tak se zachumlej do peřin a piš a piš....

6)  monikola (22.03.2011 09:34)

Frfly, žbrbly?? také nepoznám... Môj momentálny stav mi dovoľuje akurát tak smrkly a chrchly do vreckoviek... Ale PN-ka je dobra aspoň na to, že píšem a píšem (a samozrejme to po sebe trikrát čítam... To len preto, aby som eMusku oslobodila od ďalších minút gramatického bičovania )

5)  Bosorka (22.03.2011 06:43)

Rozhovor s Rose byl úžasný! A Jessica? Takhle to zkazit! Ale oni se potkají...
A co sem to ještě chtěla? Už vím: "Frfly, žbrbly!"

3)  KalamityJane (21.03.2011 18:11)

Teda to byla rychlost Super, těším se na další kapitolku

2)  eMuska (21.03.2011 18:07)

Pardon, pardon, moja chyba...

1)  eMuska (21.03.2011 17:56)

Hm, tak toto bola úžasná kapitolka, hlavne ten pohľad, bolo to fakticky skvelé! Edwardov pocit bol vážne oprávnený!!!
A teraz trošku z toho nutného zla. Opravovaním článku som strávila viac ako pol hodinu času. Písala som si poznámky, takže keby si chcela vedieť, kde je nejaký ten zádrhel, môžeš ma kontaktovať skypom, cez icq alebo podobné srandy... Nechcem byť hnusná alebo poučovať, no niektoré veci sú v slovenčine celkom vážne chyby, tak keby si chcela, som ti k dispozícii.
Ale opäť sa musím vrátiť k deju - vidíš, ako si ma uchvátila??? Ci! Jessicine myšlienky! Tou hodinou-nehodinou biológie si ma fakt dostala! Skvelé! Tešáám na pokráčko!

1