Sekce

Galerie

/gallery/thumbs/ed_bella_prales.jpg

táto kapitolka nám prinesie nejaké tie infošky o Edwardovi a o tom, kam sa to vlastne vybral :) Dúfam, že nebude príliš nudná, no je dôležitá, pretože sa v nej okrajovo objavujú postavy, ktoré budú neskôr dôležité...

KAPITOLA 3: Uňa de Gato

Kolumbia, Bogota. Včera sa začala moja osobná púť, ktorej cieľom je... Vlastne ani neviem. Akési zdôvodnenie vlastnej existencie? Nie, nie. To znie príliš zložito a premúdrelo. Keď som sedel sám v lietadle, tak som to pochopil. Nemôžem tejto mojej ceste dávať vyšší zmysel. Prestal som si nahovárať všetky tie „ghándyovské“ ciele a došlo mi, že som proste zbabelo zdrhol. Žiadne sebapoznanie sa nekoná... Možno práve iba to jedno, že som zbabelec. Som príliš zbabelý na to, aby som čelil životu osamote v spoločnosti mojich najbližších... No spárovaných najbližších. Takže už viem, že tu nehľadám samého seba, či podobné stupídnosti. Preto, ešte viac dúfam, že prispejem aspoň k objaveniu nejakého lieku, ktorý bude zachraňovať životy. Chacha. Ako pateticky ušľachtilé od tvora, ktorý je stvorený len na zabíjanie.

Sedím k kaviarni hotela Biela labuť. Neviem prečo sa Alica tak rozplývala nad názvom tohto hotela. Tuším sa tá nová spolužiačka volá Swanová, nie? Hádam len nie je ňou až tak posadnutá, že ma ubytovala v hoteli s rovnakým menom. Alice, ty si raz prípad na pohľadanie. Už teraz mi chýbaš. Všetci. Som rád, že aspoň nie som zbabelý si to priznať.

Z týchto mojich duševných rozhovorov ma vyruší až doktor Crauss. Vysoký, ramenatý muž, s jemne prešedivenými vlasmi, ostrými, no nie nepríjemnými rysmi tváre. Namiesto extravagantného starnúceho vedca, akého som očakával, zrazu predo mnou stojí príjemne vyzerajúci muž s úprimnými a veselými očami, úsmevom od ucha k uchu a trochu krivým nosom, ktorý mu dodáva akýsi charakter uličníctva. Jeho myseľ je plná úprimnej radosti nad tým, že ja, taký nádejný mladý talent (chacha, keby ten vedel ako „mladý“ talent pred ním stojí), som sa rozhodol venovať časť svojho profesionálneho života jeho výskumu. Neverí, ale že tu budem dlho. Má problémy s financiami a myslí si, že za nejaký, pravdepodobne nie dlhý, čas pôjdem radšej naspäť do Štátov na teplé a dobre platené miesto v  prestížnom laboratóriu. Hoci je evidentne veľmi bystrý, v tomto sa mýli. Som rád, že ho poteším.

Vstanem, podáme si ruku, predstavíme sa a po pár úvodných zdvorilostných frázach si sadáme. Čašníčka k nemu prichádza a on si objednáva kávu a nejaký miestny koláč.

„Milujem miestne sladkosti. Sú také domácke a poctivé. V Štátoch už je všetko len taká nafúknutá chemická napodobenina domácich koláčov. Určite okoštujte miestnu kuchyňu. Zamilujete si ju.“

„Nepochybne.“ Uškŕňam sa nad myšlienkou, že už sa skutočne teším na miestnu ponuku špecialít v podobe tunajších mačkovitých šeliem. Hmm, jaguár vyzerá lákavo. Dúfam, že sa aspoň priblíži k severoamerickej pume, ktorú som si skutočne obľúbil.

„Pán Masen.“ Preruší ma zrazu z môjho vnútorného slintania nad jedálničkom „ môžem mať na Vás jednu otázku. Osobnejšieho charakteru.“

„Samozrejme doktor.“

„Ohh... Potykajme si. Volaj ma Peter.“

„V tom prípade prosím, ty mňa Edward. Nepripadám si potom tak starý.“ Tieto moje vtípky ma asi nikdy neprestanú baviť, najmä ak si uvedomím, že Masen je moje priezvisko už skutočne „zopár“ desaťročí.

„Veľmi rád Edward. A práve o tom chcem hovoriť. Pripadáš mi veľmi mladý. Neviem, či táto robota bude pre teba, ako sa hovorí, to pravé orechové. Samozrejme, nespochybňujem tvoje schopnosti. Práve naopak, kvalifikáciu na to máš až nad očakávania vynikajúcu. Len vieš... Musíš si uvedomiť do čoho ideš. Oblasť, ktorú skúmame a ktorá je typická pre rastlinu nášho záujmu je najdaždivejšia v Južnej Amerike a ty práve prichádzaš do obdobia, kedy najbližších osem mesiacov pravdepodobne neuvidíš slnko. Dážď, 100% vlhkosť a znova dážď. Cez deň sparno a v noci tresknúca zima. Náš tábor je tak ďaleko od civilizácie, že najbližšie spojenie s normálnym svetom je dva dni jazdy nehostinným terénom a posledných 30 kilometrov budeš šliapať do kopca peši. Rádiové spojenie funguje ako sa mu zachce. Generátory napájajú len niektoré prístroje. Všetko, čo sa týka nášho osobného života, je ako zo stredoveku. Sviečky, studená sprcha, proste život v divočine. Jedinú spoločnosť ti bude robiť raz za dva týždne Emilio, chlapec, z najbližšej dediny, ktorý sa mi stará o zásobovanie tábora. Nosí naftu do generátorov, potraviny a ostatné veci. Ako som vravel už v mailoch, budeš tam sám. Nemôžem ti sľúbiť žiadne peniaze, iba to, že Emílio bude pravidelne nosiť zásoby. Ja sa musím vrátiť do Štátov a pokračovať vo výskume doma. Budem sa snažiť pretlačiť náš projekt nejakej farmaceutickej spoločnosti, ktorá ho možno zastreší, ale aj keby sa mi to podarilo, budeme určite len okrajovou záležitosťou. Veď vieš, že farmaceutický priemysel neverí prírodným produktom. Pretláčajú len chémiu, chémiu a chémiu. Ale to už odbáčam od pôvodnej témy. Chcel som len povedať, že podmienky budú drsné, drsnejšie než očakávaš, takže si poriadne premysli či do toho chceš ísť.“

Zadržiavam smiech nad tým ako sa ma snaží odstrašiť a pritom mi to tu vylíčil ako raj na zemi. Aspoň pre mňa určite. Veľmi chce, aby som to zobral, aby som sa nezľakol a nezdupkal preč, no chce byť ku mne čestný. Myslím, že tohto človeka budem mať rád.

„Peter, všetko toto, čo si mi povedal, ma len viac utvrdilo v tom, že som sa rozhodol správne. Presne takéto miesto som hľadal a presne taký život očakával. Len dúfam, že ťa nesklamem vo výsledkoch mojej práce. To je jediné, čo neviem zaručiť. O všetkom ostatnom som si istý, že bude fajn.“

„Edward, dobre teda. Poslalo mi ťa samo nebo. Nechcel som to vyťahovať kým sa nerozhodneš, ale dostal som miesto profesora na Stanfordskej univerzite. Tamojší dekan Petterson je môj dobrý priateľ a podporuje ma v snahe navrátiť prírodu a jej sily do medicíny. Založili sme spolu študijný program, ktorý umožní rozvíjať poznatky v tejto oblasti. O to sa už tak dlho usilujem. Bolo mi však ľúto len tak zahodiť desať rokov života, čo som tu strávil a nechať tak moju robotu nedokončenú. Bola to úplná náhoda, že som bol v Bogote, keď si mi volal. Potom, to už všetko malo rýchly spád a zrazu sedíme tu oproti sebe.“

„Som rád, že to takto dopadlo. Úprimne ti gratulujem, som si istý, že o tvoj študijný program sa študenti pobijú. Viem, že je nás mnoho takých, čo preferujú prírodné medikamenty pred chemickými. Môj otec je tiež lekár a kde sa dá, tam využíva práve prírodu. Je mojím veľkým vzorom“ Tu som naozaj neklamal, Carlisle zastával presne taký názor.

„Dobre, dosť bolo rečí. Určite si unavený z cesty. Tu máš nejaké dokumenty pre Kolumbijské úrady. Starostovi najbližšieho mesta Puerto Asis som pomohol vyliečiť dcéru, takže je mi zaviazaný a mám s ním dobrý vzťah, nemal by ti robiť žiadne problémy. No musíš si uvedomiť, že oblasť, do ktorej sa vyberáš leží na hranici z Ekvádorom a Peru a ako pri každej pohraničnej oblasti majú i oni svoje starosti. Nehraj sa na hrdinu a nič nerieš sám. Náš tábor však tolerujú a je tak ďaleko od pašeráckych ciest, že im neprekáža.“

„V poriadku. Z tohto hľadiska neočakávam žiadne problémy.“ To som si bol istý. I keby nejaké nastali, nebudem to ja, kto by ich mal.

„Som rád. Takže zajtra pre teba prídem. Ráno o siedmej som tu. Dúfam, že to nie je skoro, ale cesta nám potrvá takmer celý deň. Priveziem ti auto. Moju Matildu. Je to už síce pani v rokoch, ale nadám na ňu dopustiť. Zatiaľ ma vždy dostala tam, kam som potreboval. A že to často neboli cesty prvej triedy asi nemusím spomínať. Je to skutočne zlatíčko.“ Zasmejem sa nad tým, ako milo o nej rozprával a s akou láskou na ňu myslí.

Ráno sa stojím v dohodnutý čas pred hotelom pod strieškou, pretože prší. Nič nečakané pre toto obdobie. Peter na mňa máva z druhej strany ulice z červenej Toyoty Land Cruiser. Ani neviem prečo, ale okamžite si spomínam na staručký Chevy z Forks a na oči jeho majiteľky. Toyota síce nie je tak staručká ako jej červený nákladiak, no i tak mi  pomohla vybaviť si v mysli ten neskutočný zážitok. Bolo to tak intenzívne.

„Edward, hádam si sa nezľakol mojej Matildy.“ Preruší ma zo spomienok Peter, keď k nemu nasadnem do auta „. Je to ročník 1985, ale staral som sa o ňu najlepšie ako som vedel. Ženu nemám, veď ktorá by tolerovala tie večnosti čo som trávil po všelijakých kútoch sveta? To len táto Matilda to so mnou ťahá už od skončenia štúdia. Dostal som ju novučičkú ako darček od rodičov k promóciám a potom bola so mnou v Malajzii, Barme, prelozila Tanzániu i Chilskú náhornú plošinu. Som jej verný ako žiadnej inej. Ale viem, že to nie je mestský tvor. V Kalifornii by sa jej dobre nevodilo. Tu je doma, potrebuje adrenalín k životu a nie asfaltky a strážené parkoviská.“

Skutočne to auto miluje. Intenzívne a pravdivo. Až tak, že je ochotný sa jej vzdať, lebo verí, že stereotypný univerzitný život by jej nelahodil. Tento chlapík sa mi páči stále viac. „Rozumiem ti. Chcem ťa ubezpečiť, že hodlám prejavovať tvojej Matilde rovnakú náklonnosť a náležitú starostlivosť ako ty.“

„Edward, ďakujem ti. V toto som dúfal a práve o tom premýšľal. Je to, ako by si mi čítal myšlienky.“ Zasmeje sa a ja s ním. Čo iné mi ostáva.

Naštartuje a hneď šikovne kľučkuje premávkou Bogoty. Je vidieť, že sa tu vyzná, jeho jazda plná energie a chuti. Celkovo pôsobí sviežo a energicky. Povedal, že má toto auto od skončenia štúdií, to mohol mať tak 25, auto je ročník 85, takže musí mať okolo päťdesiatky. Vyzerá však najviac na 35. Som si istý, že jediný dôvod, prečo nemá ženu je, ako sám povedal, jeho práca. V Stanforde si bude musieť dávať pozor, aby nezakopol, keď sa mu budú študentky vrhať k nohám.

„Peter, môžem sa ťa spýtať koľko máš rokov?“ nedá mi to.

„Hmm... Koľko mi typuješ?“ zasmeje sa pod fúzy.

„No, išiel som na to logicky, podľa indícii čo si poskytol pri rozprávaní o Matilde a mám pocit, že by si mohol mať okolo päťdesiatky, no rozhodne na to nevyzeráš.“

„Ak mám pravdu povedať, tak ani ty nevyzeráš na 25“ zasmeje sa a ja sa len uškrniem a dodám.

„Áno Peter, ja tiež nevyzerám na svoj vek, no v mladšom veku sa to občas stáva. Koľko je ti teda?“

„Vypočítal si to správne, mám 51 rokov. Vieš je to také celé zamotané. Ale týka sa to môjho výskumu, tak sa ti to cestou do Puerto Asis pokúsim vysvetliť.“

Hneď, ako sa dostávame z Bogoty začne rozprávať svoj príbeh. Ako prišiel pred 10timi rokmi do Kolumbie, po tom čo skúmal nejakú riasu v plesách Chilskej náhornej plošiny. Bol taký zabratý do svojej práce, že pocity slabosti a nevoľnosti pripisoval vyčerpaniu organizmu. Jeho stav sa však stále zhoršoval, no ako pravý workoholik ho ignoroval až do momentu, kedy sa nevedel takmer pohnúť z postele. Bol vtedy sám vo svojom tábore a Emílio mal prísť až o deväť dní. Mal vysoké horúčky a halucinácie. Vedel, že je zle. Pretrpel tie dni v hrozných mukách až kým neprišiel Emílio. Ten keď ho našiel, okamžite sa otočil a utekal preč. Vtedy tomu nerozumel, myslel si, že ho tam nechal umrieť, lebo musel vyzerať akoby ho posadol diabol. Údajne je veľmi poverčivý, lebo je vnukom šamana z blízkej osady. No zmýlil sa v ňom.

Emílio sa vrátil a dokonca nie sám. Priviedol so sebou jedného muža, Nahuela. Vtedy už Peter skutočne blúznil, lebo si spomína na momenty, kedy akoby letel džungľou a Nahuel ho držal v náručí akoby bol ľahký ako pierko. Veľa si z toho však nepamätá, lebo omdlel. Ako mu bolo neskôr povedané, Emílio s Nahuelom ho doniesli do ich osady k miestnemu šamanovi. Ten ho prezrel a začal s liečbou. Máčali ho v nejakom voňavom kúpeli. Pamätá si, že mu dávali piť nápoj, ktorý mal sýtu červenú farbu. Pri svojom blúznení si myslel, že je to krv ale neskôr sa dozvedel, že to bol odvar práve z rastliny Uňa de Gato, ktorú teraz skúma. Keď sa mu po pár dňoch uľavilo a bol dostatočne silný na odchod, rozhodol sa ísť do Bogoty do nemocnice na vyšetrenie.

V Bogote sa však dozvedel novinu, ktorá ním otriasla. Diagnostikovali mu rakovinu pečene v pokročilom štádiu. Ostával mu nanajvýš rok života. Celkovo boli jeho lekári vlastne prekvapený, že vôbec ešte žije. Prvá reakcia na túto skutočnosť bola pochopiteľne tá najhlúpejšia. Odovzdal sa osud a naložil sa do liehu. Keď sa dostal zo svojho alkoholového opojenia a začal triezvo rozmýšľať, napadlo ho, že by si chcel usporiadať svoj život. Nič ho v ňom viac netešilo ako práca a Matilda. Tak sa rozhodol vrátiť sa do svojho táboru a čo najdlhšie to bude možné, venovať sa práci.

Lekári nad ním lámali palicou, že v takých podmienkach neprežije ani mesiac, no on cítilakúsi zvláštnu potrebu vrátiť sa tam. Nabalený tonami upokojujúcich liekov sa teda vybral naspäť do La Paya-ského národného parku a jeho prvé kroky smerovali za Emíliom a Nahuelom. Chcel im poďakovať a rozlúčiť sa. Miestny šaman si ho však zobral stranou a svojim exotickým spôsobom ho znovu vyšetroval. Vtedy ešte nepoznal miestny dialekt, tak mu Emílio prekladal. Šaman mu tvrdil, že jeho krv je zlá, nečistá, potom mu vysypal tašku a so syčaním odhodil krabičky s liekmi proti bolesti do ohňa. Peter sa na neho oboril, lebo to boli všetky, ktoré mal k dispozícii, no šaman mu povedal, že to boli jedy a nie medicína. Vraj on má inú medicínu a tá mu pomôže. Tu sa Peter ponuro zasmial a pokračoval.

„Ako pravý vedec som pochyboval. Pochybovať je polovica úspechu pri hľadaní pravdy. No druhou polovicou je cesta pokus-omyl. A tak som sa nakoniec rozhodol, že jeho kúru vyskúšam. Stratiť som už toho veľa nemohol. Odvar z Mačacieho pazúra skutočne vytváral sýtočervený nápoj, pripomínajúci krv. Videl som, ako je ťažké túto rastlinu nájsť. Indiáni ju nikdy nevytrhli, len narezali jej stonku a vytiahli z jej útrob prúžky lyka, z ktorého varili môj liek. Užíval som ho mesiac, potom druhý a tretí. Cítil som sa dobre. Veď už to, že som trojnásobne prekročil predpoklad lekárov z Bogoty bol úspech. Po roku som sa cítil ako znovuzrodený. Plný sily a energia. Rozhodol som sa, že sa znovu vydám do Bogoty do nemocnice. Tam ma už dávno považovali za mŕtveho a keď následne vyšetrenia ukázali, že po mojom ochorení nie je ani stopy, nechceli tomu veriť. No ja som veril a verím doteraz Edward.“

Pozeral som pred seba na pahorky Ánd čo sa pred nami rozprestierali a spracovával príbeh, čo mi Peter predostrel. Po chvíli som sa ho spýtal.

„Prečo už táto rastlina nie je známa, keď sa stal takýto „zázrak“ ako vravíš? Veď už je to toľko rokov a ty si živý dôkaz toho, že to funguje, prečo už dávno ľudia na svete nedostávajú rovnakú „medicínu“ ako si dostal ty?“

„To je práve ten problém, ktorý tu skúmame. Samotnú rastlinu som preskúmal zo všetkých strán, nie je na nej nič zvláštne. Nereaguje nijako na rakovinové bunky, všetky testy v laboratóriách vyšli negatívne. Odvar vytváraný v Štátoch nemal žiaden účinok. Musí za tým byť niečo viac. Niečo vo vode, vo vzduchu. Skúšal som už všetko Edward. Skutočne všetko. Potrebuje to asi čerstvý mozog, aby sa na to pozrel z inej strany, môj pohľad už nestačí a preto si tu ty. Cítim, že toto bude konečne ten prielom, čo očakávam.“ V jeho výraze sa behom miešali pocity frustrácie a nádeje.

„Ďakujem ti za dôveru, no viac ti nemôžem sľúbiť ako to, že urobím, čo bude v mojich silách.“

„To je veľa Edward, viac než dosť.“

Zvyšok cesty sme mlčali.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

eMuska

12)  eMuska (23.03.2011 20:40)

Krásny príbeh, kočka! Normálne, uja Peta mám fakticky rada, dúfam, že sa v príbehu ešte objaví! A Nahuel - chvíľu som mala pocit, že ho nejako čiastočne premenili, či kieho... Ale ty si to teda vymyslela! To kvieťa začínam mať fakt rada.
Kurník, teraz mi niečo napadlo - ako sa tam zas Bella dostane? Dúfam, že nie tak, že bude na pokraji smrti a Edward ju tým liekom zachráni... Už teraz sa neuveriteľne tešííím!

Twilly

11)  Twilly (23.03.2011 17:32)

Anoooooooo... toho pána môžem!!! .

PN-ka mi je ľúto, aj keď sa vtedy dobre píše (teda v mojom prípade iba ak mám krpca v škôlke a nie nad klávesnicou ), ale že by moja LĎN bola liečivá??? , že dobrý fór, cica

monikola

10)  monikola (23.03.2011 17:29)

Twilli neblazni prave som zhltla tvoju poviedku Laska, dakujem neprosim! dnes uz mij e lepsie, dokonca mam pocit, ze cez jednu nosnu dierku prechadza sice nepatrne, ale predsa len nejake mnozstvo vzduchu a intenzita posmrkavania sa zmensuje, tak si tu PN uzivam naplno s vasimi poviedkami a je to fakt parada :)

ale dakujem...budem sa snazit v zlepsujucom sa trende zotrvat...apropo k Petrovi...nooo za vzor som si zobrala jedneho mojho profesora...mnam taky ten tym Georga Clooneyho...mnam

Twilly

9)  Twilly (23.03.2011 17:20)

Moni, z kapči na kapču sa zlepšuješ... kurnik, za chvílu sa pôjdem schovať... inak Peter je bohovsky ukecaný, žeby chlap?

fakt, super :D

Twilly

8)  Twilly (23.03.2011 16:18)

No tak nejak, Bosinka:D

Bosorka

7)  Bosorka (23.03.2011 16:12)

ZOOmůza?

Twilly

6)  Twilly (23.03.2011 13:22)

Bosi, ty neblbni, veď ty by si sa mohla živiť ako profesionálna Múza, ja bobor, Moni tapír... ... moja zvedavosť rastie... už aby bol večer a ja som mala možnosť nerušene čítať (takto píšem vždy len vtedy, keď kolega vypadne z dohľadu :D )

monikola

5)  monikola (23.03.2011 13:05)

Bosi ja uz to tak vidim ze scenu s tapirom si neodpustim...este neviem v ktorej kapitolke ale bude

Bosorka

4)  Bosorka (23.03.2011 13:00)

Aby nás nepřekvapil a nebyl z něj hotový tapírobijec!

Twilly

3)  Twilly (23.03.2011 12:59)

Nestíham čítááááááááť.... večer sa utrhnem, slubujem

monikola

2)  monikola (23.03.2011 12:55)

neboj neboj...vysaje i zopar bylynozravcov, ale obcas nejakeho toho jaguara ci ocelotasi si moze hadam dovolit B) inak ked som patrala po faune v Kolumbii narazila som na tapira...boze vies si predstavit ako sa Edward ladne vrhne na nieco take??? proste cisty zachvat smiehu

Bosorka

1)  Bosorka (23.03.2011 12:39)

Edward by měl myslet na to, že jaguár je skoro na pokraji vymření a přeorientovat se na býložravce!
Oj bude Nahuel!!!! Nebude i nějaká ta fotečka?

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek