Sekce

Galerie

http://www.stmivani-ff.cz/gallery/%C5%BEiados%C5%A5.jpg

Otázka, ktorá zmenila dva životy.

Naveky...

 

Vyšla som na balkón a pozrela sa na modrastú oblohu. Poslední svadobní hostia odišli a dom zrazu akosi stíchol. Dnes bol veľký deň. Edward spojil svoj život so ženou, pre ktorú by umrel. Pred niekoľkými mesiacmi nás o tom verne presvedčil. Moje jediné želanie, aby bol náš svet dokonalý, sa splnil. Môj syn je šťastný a zamilovaný.

„Drahá,“ ozval sa za mnou Carlisle. Podišiel ku mne, pobozkal ma na líce a objal ma. Viac si snáď už nemôžem priať. Všetko sa konečne naplnilo a môžeme žiť pokojným, večným životom.

„Ľúbim ťa,“ zašepkal mi môj manžel.

Pred sebou som zbadala malú kytičku slnečníc. Na perách sa mi zjavil úsmev. Spomenula som si na deň pred mnohými rokmi, na deň, keď som sa ešte nahlas bála vyjadriť svoje pocity voči najušľachtilejšiemu mužovi, voči Carlislovi. Spomenula som si na deň, keď vyslovil svoju žiadosť a ja som sa vzdala svojich vnútorných démonov.

♦♦♦♦♦

Od rána panovalo sychravé počasie. Vonku kruto zúril vietor, pričom rozháňal kvapky dažďa. Obyvateľom malého mestečka bola zima. Nikomu z nich sa nepáčilo kráčať v tomto počasí po ulici a vykonávať svoju každodennú prácu. Veď posteľ bola mäkučká, pohodlná a oveľa lákavejšia. Tak aký zmysel má, aby z nej vôbec niekto vstal?

Lenže ja som nebola taká. K môjmu normálnemu životu som potrebovala chlad, zimu, zatiahnuté slnko a dážď, ak som sa nechcela prezradiť, ak som chcela prežiť. Prekliatie večného života, prekliatie života upírov.

Zišla som dole schodmi. Dnes idem po prvý raz opäť do práce. V miestnej škole potrebovali na zástup učiteľku a ja som sa dala mojimi chlapcami nahovoriť. Nervozita ma úplne ovládala.

Bola som hádam prvým upírom, ktorému sa triasli prsty a neudržal v rukách žiadnu vec. Keby tu bol aspoň  jeden z nich, no obaja sú bohužiaľ ďaleko odo mňa. Zvládla som, moje plecia uniesli väčšie, horšie a ťažšie bremená a ja sa obávam takejto jednoduchej maličkosti?

Sadla som si na sedačku, zatvorila oči a počúvala tichý, pravidelný zvuk hodín. Moja nervozita každou ubehnutou minútou stúpala do rozmerných výšin. Ani si nepamätám, kedy naposledy som bola v takomto rozpoložení. Budem sa im páčiť? Zvládnem to vôbec? Preboha! Veď sa správam ako  malé dievčatko. Toto nebude prvýkrát, čo budem stáť za katedrou. Musím to zvládnuť. Ja to zvládnem! Možno, snáď.

Postavila som sa na odchod, keď mi pohľad padol na stolík. Vedľa hodín bola položená slnečnica a poskladaný lístok. Ako to? Úplne ma to prekvapilo. Predtým som si kvet s lístkom nevšimla. Papierik som roztvorila.

 

Veľký strach možno zakryť odvahou. C


Musela som sa pousmiať. Carlisle očividne rozumie mojim rozpolteným pocitom. Všetky moje obavy, môj strach s panikou opadli. Jeden odkaz stačil a ja som sa cítila, ako keby on sám stál vedľa mňa.

Obliekla som si kabát a vyšla na ulicu. Dnes  je nádherný deň. Cesta bola dlhá. Stretla som samých mrzutých ľudí. Ani sa im nečudujem. Lenže ja som sa nemohla ubrániť úsmevu, ktorý upadol, keď som zastala pred obrovskou budovou.

Vzhľad ma prekvapil. Škola vyzerala skôr ako ústav pre ťažko chorých a nie ako miesto pre výchovu a vzdelanie detí. Nebudem sa čudovať, ak na ich tváričkách bude prevládať mrzutý výzor. Kto by sa sem rád chodil vzdelávať? Ja určite nie!

Zahnala som spomienky, ktoré náhle zaklopali na dvere môjho srdca. Avšak nikdy sa nedá zabudnúť na zvieravý pocit plný beznádeje, hnevu, bolesti. Bolo správne, čo som urobila? Áno! Aspoň podľa mňa. Možno nemám odvahu priznať sa nahlas, je to viera, ktorá sa nedá odo mňa odlúčiť.

Zahodila som za seba všetko, čo mi budova pripomenula. So vztýčenou hlavou som vstúpila dnu. Do jamy levovej? Čoskoro na to prídem. Na chodbe som nestretla nikoho. Samozrejme, vyučovanie sa už dávno začalo.

Neisto som zaklopala na dvere riaditeľky. Prekvapilo ma to. Žena na tak vysokom poste. Nevidí sa to každý deň. Doba ide ďalej a takéto zmeny sú skôr prospešné.

„Vstúpte,“ začula som z vnútra. Vošla som dnu. Moje predstavy o tejto žene sa nezmýlili. Za stolom sedela staršia, mohutnejšia pani. Mala ostré črty tváre. Vysoké čelo, úzke oči, ktoré skrývala za hrubými sklami okuliarov, patricijský nos a pery, skrútené do uzulinkej čiary, prezrádzali riaditeľkinu húževnatosť, prísnosť a tvrdé zaobchádzanie s okolím. Ani sa nečudujem, že získala najvyšší post v tejto inštitúcii.

„Dobrý deň,“ zdvorilo som sa pozdravila. Dobrý dojem je za každých okolností veľmi dôležitý.

„Pani Cullenová? Výborne.“ Zaujímavá a hlavné rázna žena. Neprekvapuje ma to.

„Vaši žiaci na vás už netrpezlivo čakajú.“ Nebude žiadne zoznamovanie? Potom prečo ma nezavolala skôr?

„Samozrejme,“ dostala som koktajúc zo seba. Vedela som, že prvý deň nebude ľahký, no netušila som, že ma priamo hodia do mora žralokom. I keď malým a roztomilým žralokom. Ide mi o princíp.

„Určite ste prekvapená, lenže nemáme čas na zbytočnosti.“ Začínala som sa pani Grintovej báť. Ako keby mi čítala myšlienky. Musím ovládať svoju rozbúrenú myseľ. Nie je možné, aby mala dar, aj keď... Naozaj, musím prestať.

„Áno, trochu ma to prekvapilo. Som prvý deň v práci a čo je najlepšie, ako ihneď začať?“ Riaditeľkine pery sa skrivili, ako keby sa chceli usmiať. Pochybujem, že táto žena sa vôbec niekedy usmievala. Prikývla hlavou na znak súhlasu.

Viedla ma chodbou a cestou mi rozprávala potrebné veci. Zoznamovala ma s chodom školy a jej pravidlami. Pravidlami, ktoré musia dodržiavať žiaci rovnako ako aj učitelia. Nebolo toho málo. Pri každom jednom príkaze vznikli ďalšie a ďalšie. Kam som sa to len dostala? Siahodlhý monológ pani Grintovej prerušil náš cieľ.

Zaklopala na dvere triedy a vošli sme dnu. Deti stáli v pozore.

„Žiaci, rada vám predstavujem pani Cullenovú. Bude zastupovať pani Waynovú, kým sa nevráti z materskej dovolenky,“ predstavila ma. Všetky oči sa upreli na mňa. Neisto som sa na detské tváričky usmiala. Dúfam, že sa staneme dobrými priateľmi, aj keď len na istý čas.

„Pani Cullenová, žiaci sú vaši.“ Riaditeľka sa obrátila a odišla. Za ňou v tieni cupitala žena, ktorá musela dočasne strážiť deti. Ostala som v triede sama a nevedela som, čo si mám počať. Mám ich pozdraviť, alebo rovno, bez žiadneho úvodu, začať? Na sebe som cítila každý jeden pohľad.

„Môžete si sadnúť,“ zašepkala som do ticha. Poslúchli ma.

„Ako pani riaditeľka povedala, volám sa Esme Cullenová,“ predstavila som sa požičaným priezviskom. Možno sa časom stane skutočnosťou. Moje bláznivé, zbožné želanie. Nikdy nebudem mať odvahu vyjaviť Carlislovi svoje city, sny a túžby voči nemu.

„Prv ako začneme, bola by som rada, keby ste sa mi predstavili a povedali o sebe niečo zaujímavé,“ pokračovala som. So všetkým treba začať pomaly, kým sa to rozbehne. Pravidlo, ktoré platí za každých okolností. Pokynula som malému dievčatku, aby začalo.

Deti sa mi predstavovali a moje myšlienky zabehli niekam ďaleko. S každou novou tváričkou som si predstavovala, ako by vyzeralo moje dieťatko. Malo by rovnaké hnedé kučeravé vlásky alebo by sa mu pri úsmeve vytvorili jamky na líčkach? V očiach ma začali páliť slzy, ktoré nikdy nevyroním. Ďalšie prekliatie v mojom živote. Už nikdy zo seba nevylejem bolesť.

Sedela som za katedrou a premýšľala o svojom živote. Bývala som šťastnou dievčinou, kým som sa nevydala. Vtedy som vstúpila do samotného pekla. Každým dňom, rokom sa moja existencia zhoršovala. Boh mi vzal jediné koleso záchrany, pomocou ktorého som plávala v mori pochybností, zrady, poníženia, výsmechu. Čím som si to zaslúžila?

Vtedy v tom čase do temnoty môjho srdca a života vstúpil on. Nádej, bezpečie, istota, láska. Carlisle. Prebudil vo mne to, čo som dávno stratila. Znovu som sa začala usmievať, znovu som začala pociťovať lásku. Zatiaľ som mu nepovedala, ako ma zmenil, ako som mu vďačná a ako ho ľúbim. Obávam sa, že keď to vyslovím nahlas, stratí sa. Zmizne. Hoci nezabudnem na svojho synčeka, on ma naučil napredovať, prekročiť hrubú čiaru.

„Pani učiteľka?“  hlas chlapčeka ma vytrhol zo živého snívania.

„Áno, Johny?“ spýtala som sa.

„Prepáčte, už zvonilo. Dopísali sme sloh, čo ste žiadali. Môžeme ísť domov?“

„Prepáčte, celkom som zabudla. Samozrejme, môžete ísť. Dovidenia zajtra!“

„Dovidenia!“ zvolali všetky deti zborovo. Áno, prekročila som čiaru. Musím prestať myslieť na veci, ktoré sa už dávno stali a ktoré už nezmením. Musím myslieť na svoju budúcnosť, na večnosť, ktorá predo mnou rozprestiera krídla s mnohými možnosťami.

Ani som si neuvedomila, ako rýchlo ubehol deň. Vedela som, že keď sa vrátim domov, chlapci tam ešte nebudú. Nechcela som znovu ostať sama medzi štyrmi stenami. Otvorila som zošity a začítala sa do prác žiakov. Pri niektorých som sa musela usmievať. Boli to múdre deti. Práca s nimi ma určite bude baviť. Nezáleží na tom, akú majú riaditeľku. Dôležití sme my.

Začula som, ako sa opatrne otvorili dvere do triedy. Obzrela som sa. Nevidela som nikoho a dvere ostali zatvorené. Musela som počuť niekoho iného. Nikdy si nezvyknem na dokonalý sluch. Vrátila som sa späť k prácam. Na stole bola položená kytička slnečníc s lístkom. Odkiaľ sa vzala? Veď ešte pred chvíľou na stole nebola!

Opatrne som vystrela ruku a vzala kytičku. Slnečnice boli rovnaké ako slnečnica z rána. Privoňala som k žltým kvietkom. Carlisle. Na perách sa mi vyčaril úsmev.

„Neotvoríš lístok?“ spýtal sa poza mňa. Ihneď som sa vystrela a pozrela sa naňho. Bol iný. Nepatrný úsmev a nervozita v jeho očiach. Niečoho sa obával. Mlčala som a užívala si pohľad na dokonalého, vysnívaného muža. Niet žiadnych pochýb, že ho milujem.

Natiahla som sa po lístok a otvorila ho. V tom momente mi vypadol z rúk. Nemohla som tomu uveriť. On... Ja... Ako?

 

Nechcem ťa opäť stratiť. Dovoľ, aby som po celú večnosť stál po tvojom boku. Staneš sa skutočnou pani Cullenovou?


Pozoroval ma. Nezmohla som sa na slovo. Boh vypočul moje tiché modlitby a dovolil, aby sa naplnili.

Prikývla som.

♦♦♦♦♦

Na deň, keď vyslovil svoju žiadosť sa nedá zabudnúť. Bol to deň podobný dnešnému, rovnako dokonalý, rovnako úžasný.

„Ľúbim ťa,“ zašepkala som a obrátila sa. Dnes už dokážem vysloviť slová lásky. Naučil ma to ako mnoho ďalších a dôležitých vecí v mojom živote.

Pozerali sme si do očí. Nemuseli sme vyslovovať vety, nemuseli sme nijako vyjadrovať svoje pocity. Všetko povedané, ale aj nevypovedané,  sme si čítali vo svetle našich pohľadov.

Carlisle ma pobozkal. Stále  sa budem cítiť ako dievča, ktoré práve objavilo svet lásky. Stále sa budem vznášať vysoko v oblakoch vášne a nikdy nespadnem na holú, tvrdú zem. Nech sa čokoľvek udeje a ja sa pozriem do jeho očí, všetko bude v poriadku. Carlisle pre mňa znamená  prístav bezpečia, pokoja a najmä lásky.

 

 


nikolka

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

nikolka

3)  nikolka (04.08.2011 21:19)

júú, ďakujem :) :)

eMuska

2)  eMuska (03.08.2011 19:04)

Krásny nežní príbeh, congrat!

LadySadness

1)  LadySadness (03.08.2011 12:15)

nádhera,
milá nežná nádhera

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek