Sekce

Galerie

http://www.stmivani-ff.cz/gallery/thumbs/za%C4%8Diatok.jpg

Večnosť nemusí byť až tak zlá. Dá sa peklo zjemniť? V tejto chvíli som zistil, že je to možné.

Chcel som svoj život zmeniť. Vykonávať niečo hodnotné, pomáhať ľuďom, byť užitočný. Moje želania neboli vyslyšané. Nikdy som nemal možnosť, nikdy som nemal dovolené urobiť niečo úplne iné.

Ako poslušný syn som poslúchal nariadenia svojho otca. Nech boli akokoľvek bláznivé. Existencia upírov, vlkolakov, čarodejníc bola jeho jediná starosť. Jeho posadnutosť prerástla do čistej hrôzy. Obyvatelia mestečka sa pred ním triasli v nádeji, aby nevyriekol kruté slová smrti: „Ten človek je infikovaný. Stalo sa z neho krvilačné monštrum!“

„Carlisle?“ počul som svoje meno. Vstal som z postele, odhodil Bibliu na zem a zišiel dolu schodmi. Otec stál uprostred haly. Práve si obliekal plášť.

„Ponaučil si sa? Pochopil si, aký hriech si spáchal?“ opýtal sa ma.

„Pravdaže, otec,“ zašepkal som s pokorou v hlase. Kiež by to bola pravda. Nebol som si vedomý svojej chyby, alebo hriechu, ako tvrdí. Keby ma aspoň vyslyšal, keby prijal moje slová, keby o nich aspoň porozmýšľal.

Ak skutočne existujú nadprirodzené bytosti a monštrá, určite sa neukazujú na verejnosti. Vyčkávajú vo svojom úkryte, kým nenastane správna hodina, aby mohli vyjsť na povrch zeme.

Nepočúva moje argumenty. Som jeho hanbou, nevydareným synom. Zakaždým, keď sa na mňa pozrie, vidím v jeho očiach sklamanie, žiadnu pýchu, hrdosť,  lásku, iba sklamanie a pohŕdanie. Naučil som sa s tým žiť, naučil som sa pokory. Jediným mojím zmyslom sú príkazy otca a zákony Biblie.

„Dnes pôjdeš so mnou. Potrebujem tvoju pomoc. Potom sa môžeš vrátiť a dočítať Sväté písmo. Neskôr ťa vyskúšam, aké ponaučenie si si vzal zo vznešených strán knihy.“

Mojím trestom sú každodenné litácie úryvkov z Biblie. Týmto spôsobom má vstúpiť do môjho svedomia Boh a odohnať pokušenia samotného diabla.
„Samozrejme, otec, ako poviete.“ Čakal, kým sa neoblečiem.

Pomaly starne a ja prevezmem žezlo, ktoré zanechá. Budem nasledovať jeho kroky a vykonávať prácu, hľadať netvorov tam, kde nejestvujú. Ja nebudem prhký, nebudem prenasledovať nevinnú bytosť.

S otcom sme kráčali tmavou londýnskou ulicou. Nevedel som, kam má namierené, ako zakaždým, keď ma vezme so sebou, aby som sa priučil jeho remeslu. Vstúpili sme do malého chátrajúceho domčeka.

Dom bol celkom prázdny. Iba v jedinej miestnosti stál podlhovastý stôl. Prekvapilo ma, že v miestnosti boli ľudia. Keď sme vstúpili dnu, všetci sa postavili. Vtedy som pochopil. Zasadnutie rady prenasledovateľov.

„Dobrý večer,“ pozdravil otec a posadil sa za vrch stola. Pokynul mi, aby som si sadol po jeho pravici.

„Môj syn, Carlisle,“ predstavil ma rade. „ Prevezme za mňa moje miesto. Môj vek sa už odráža na mojej bytosti. Nevládzem prenasledovať netvorov, ktorí ovládli toto mesto. Je ich veľa, príliš veľa a on je mladý, silný a múdry syn. Pevne verím, že mu budete pomáhať a nasledovať jeho kroky.“

Každý mu odprisahal vernosť a spoluprácu voči mojej osobe. Keby len vedeli, keby čo i len tušili, že nimi pohŕdam. Nenávidím ich činy. Som znechutený. Nedokážem ukázať prstom na človeka bez dôkazov a odsúdiť ho na šibenicu.

Nevnímal som, čo sa dialo na rade, nepočúval som ich nekonečné dohady, kto je infikovaný, a pošlú ho na smrť. Rozmýšľal som, ako sa vyhnúť tejto práci. Bohužiaľ, neexistoval žiadny spôsob, prisahal som otcovi. Moja prísaha ma teraz pripútala k nemu a ku krutému zaobchádzaniu s obyvateľmi mesta.

„Henry Augst,“ vyslovil ktosi. V tej chvíli som spozornel, môj najlepší priateľ.

„Výnimočný chlapec.“

„Áno to je, lenže protestuje voči našej komunite. Správa sa, ako by jeho dušu posadol samotný Lucifer.“

„Pomodlime sa za spásu jeho života.“

„Otče náš, prosíme ťa...“ začalo sa rozliehať po malej miestnosti. Zavrel som oči a pevne veril, dúfal, aby nevyslovili tie slová. Henry, on len... Vzoprel sa a vykonáva to, čo ja nedokážem. Modlitba doznela, rovnako sa uzavrel kruh nad Henrym.

„Carlisle?“

„Áno, otec?“

„Viem, Henry je tvoj priateľ. Bohužiaľ musíme však odrezať burinu, aby nepohltila všetky nádherné kvety. Nemusím sa obávať, že ťa nejakým spôsobom  ovplyvnil?“

Nevedel som, čo mám povedať. Otec poznal niektoré moje myšlienky. Poznal, že neuznávam jeho spôsoby, ale vedel, že istým spôsobom verím v to, čo vykonáva. Moja odpoveď bude ortieľom nielen nad životom môjho priateľa, ale aj nad mojím vlastným. Moja odpoveď bude predurčovať moje kroky.

„Nemusíte sa obávať, otec. Nesúhlasím s Henryho činmi. Máte pravdu, skutočne treba premôcť zlo,“ zašepkal som. Odpusť, Henry, prosím, odpusť.

Prisahám, prisahám, že svoju úlohu budem vykonávať s čo najmenším počtom obetí. Nebudem môcť zabrániť každému prenasledovaniu, každej smrti, budem sa aspoň snažiť zmenšiť krutosť počínania tejto skupiny.

„Týmto môžeme našu schôdzku ukončiť,“ povedal otec na záver. Hŕstka mužov sa začala pomaly rozchádzať.

„Chlapče, na stretnutie som ťa vzal, pretože budúcu schôdzu budeš viesť ty.“ Na jeho slová som len nemo prikývol. Očakával som túto chvíľu. Vyšli sme z domčeka a kráčali domov.

„Pán Cullen!“ niekto za nami zakričal. Muž oslovil otca a ja som poslušne čakal, kým neukončia svoj rozhovor.

V tmavej uličke som zbadal nepatrný pohyb. Tieň doslova preletel cez svetlo a znovu zmizol. Telom mi prebehla triaška. Muselo sa mi to iba zdať. Nikto sa nedokáže pohybovať takto rýchlo, nikto živý. Začal som sa obzerať, nikde však nebol ani náznak akéhokoľvek pohybu. Pozrel som sa aj na strechy domov. Neočakával som, že niečo zbadám. Mýlil som sa.

Tvor v plášti bol našej skupinke otočený chrbtom. Pozeral sa niekde do diaľky. Stačí povedať iba slovo, upozorniť na tú bytosť a bude po všetkom. Začne sa prenasledovanie skutočnej nadprirodzenej bytosti. Fascinovane som sa pozeral na dôkaz, ktorý som nutne potreboval. Moja viera bola oslabená. Moje pochybnosti o poslaní môjho otca sa v tejto chvíli rozplynuli ako kvapky dažďa, keď cez mračná prerazí svetelný lúč slnka.

Zrazu sa ten tvor obrátil a pozrel sa priamo do mojich očí. Prekvapilo ma, že som sa pozeral na muža, človeka. Avšak bolo v ňom niečo nadprirodzené, hrôzostrašné. Tajomná sila mi našepkávala, aby som utiekol, skryl sa do bezpečia. Nepatrne sa usmial, akoby cítil môj strach.

„Carlisle?“ počul som otca.
„Prepáčte, otec, zamyslel som sa nad úlohou, ktorú ste mi zverili.“

„Výborne, syn môj. Mali by sme sa už vrátiť domov. Je neskoro a som unavený.“

Pri odchode som sa pozrel na strechu, muž sa tam nenachádzal. Zistím pravdu, či to bude trvať pár dní alebo celé roky. Nájdem úkryt bytosti, ktorá bola dnes večer na love. Dni toho tvora sú už spočítané.

Ihneď ako sme s otcom prišli, zamkol som sa vo svojej izbe. Vzal som kus papiera a zaznamenal, čo som práve videl. Kde je najlepší úkryt pre mýty? Kde sa môžu schovávať bez toho, aby ich niekto neobjavil?  Londýn je pomerne veľké mesto. Všelikde sa môže nachádzať.  Kanály, stoky, neobývané ulice, tmavý prístav. Každé jedno miesto som si zapísal. Každé miesto treba preveriť.

Po mesiaci skúmania, hľadania a lúštenia bola moja izba zaprataná mnohými papiermi a rozličnými knihami. Sústredil som sa len na jednu skutočnosť, nič iné ma nezaujímalo.
Otec bol väčšmi sklamaný. Neobviňoval som každého, kto sa nevhodne správal. V podstate som nikoho neobviňoval. On to nevedel pochopiť, preniesť sa cez to, že nie je dôležitý počet, ale podstata.

„Keby som vedel, nikdy by som ťa nepoveril touto dôležitou úlohou. Zlo okupuje naše mesto, treba ho vyhubiť, zničiť, kým je ešte v zárodku! A ty? Ty si len zahrabaný vo svojich knihách a papieroch. Nezaujímajú ťa čisté a hlavne cnostné duše ovečiek nášho Pána,“ vykrikoval mi pri večeri.

Keby len vedel, že som blízko. Keby len vedel, že dnes večer odhalím skrýšu skutočných netvorov. Získam od neho dlho očakávané uznanie. Konečne bude hrdý na svojho syna.

Pozrel som sa na hodiny na rímse kozuba. Je čas. Nervozita ovládla moje telo. Od víťazstva ma delia iba minúty. Zišiel som dolu schodmi do haly, kde ma čakal otec.

„Dúfam, že tentoraz zastúpiš svoje poslanie a napravíš chyby, ktoré si spáchal po minulý mesiac.“

„Nie, otec. Mám pre vás a našich priateľov prekvapenie.“

„Výborne. Môžeme ísť?“

Prikývol som. Vyšli sme z domu do chladnej noci. Dokonca sa aj počasie pripravilo na konečné zúčtovanie. Hmla obkolesila okolité domy, mráz štípal aj cez dlhý kabát.

Cestu do domčeka som poznal. Bolo to snáď prvý raz, čo som sa tešil na stretnutie. Priam som sa ho nevedel dočkať. Prvopočiatočná nervozita ustúpila. Strach prešiel a nastalo vzrušenie. Otec musel zbadať moje odhodlanie, zmenu môjho správania. Nekomentoval, prečo sa tak ponáhľame.

Vstúpili sme do malého chátrajúceho domčeka a ja som si zasadol za najvyššie usadené miesto. Všetci prítomní pozreli na mňa a čakali.

„Dobrý večer,“ začal som, „dnes sme sa stretli iba z jediného dôvodu. Moja doterajšia činnosť nebola taká, akú ste očakávali. Dnes sa to zmení. Po minulý mesiac som pátral po skutočných netvoroch, samotnom ohnisku zla v našom mestečku.“  Každému som sa pozrel priamo do očí. Prekvapenie a vzrušenie ovládlo miestnosť. Boli zvedaví, nerozumeli slovám, ktoré som rozprával. Čakali, koho označím za ohnisko zla.

„Pokračuj, syn môj.“

„Mestské kanály. V nich sa nachádzajú bytosti, ktoré sa živia našou krvou. Vysávajú z nás život, našu dušu.“

„Je to pravda?“ spýtal sa niekto z prítomných.

„Neviem, prečo by som vám mal klamať? Všetko moje skúmanie tomu nasmeruje. Treba ich zničiť skôr, ako sa premiestnia. Preto vás žiadam,  prosím, aby ste ma nasledovali a pomohli mi.“

„Samozrejme, pôjdeme s tebou.“

„Ďakujem,“ zašepkal som.

V miestnosti nastal menší rozruch. Vzrušenie prerástlo a stalo sa našim spoločníkom. Najväčšiu radosť som nemal z nadchádzajúcej chvíle, ale z pohľadu svojho otca. V jeho očiach sa zračila pýcha. Toto poznanie ma hrialo pri srdci a nevnímal som celé dianie okolo mňa.

Celá skupina prišla k otvoru, ktorý viedol do kanalizácie. Hnilobný zápach mi udrel do nosa. Počul som štrkot a šum. Niekto sa pohyboval v kanáloch.

„Ideme?“ niekto zo skupiny vykríkol.

V tom momente sa všetko zomlelo rýchlo. Nevedel som, čo sa robí. Počul som iba výkriky. Z otvoru vyšiel muž. Niečo zvolal slabým hlasom. Latinčina? Koľko rokov môže mať tvor? Zhlboka sa nadýchol a rozbehol sa do ulíc. So mnou na čele sme ho začali prenasledovať. V tom však nečakane zastal. Znovu sa nadýchol, ako keby niečo vetral.

Pozrel sa mi do očí, lačne sa usmial a vrhol sa na mňa. Cítil som, ako zo mňa vyprcháva život, bolesť bola neznesiteľná. Niečo ho muselo vyrušiť, keď ma opustil, krvácajúceho odhodil na zem a zaútočil do davu. Stihol som zbadať, ako zabil dvoch mužov a tretieho si vzal so sebou. Niesol si ho pod pazuchou ako víťazný pohár, korisť po nekonečnom boji.

Upadal som do bezvedomia. Nemohol som čakať smrť na studenej dlažbe, nemohol som ublížiť svojmu otcovi. Možno po prvý raz v živote cítil voči mne niečo iné ako pohŕdanie a ja to mám teraz zmeniť? Mám nechať, aby sa rozhodol medzi synom alebo netvorom? Poznajúc jeho rozhodnutie som sa z posledných síl začal plaziť. Spaľujúce muky mi nedovolili pokračovať ďalej. Zahrabal som sa do hnijúcich smetí a čakal.

Oheň v mojom tele postupoval pomaly. Z maličkého plamienka sa rozhorel do nevídanej veľkosti. Potreboval som kričať. Vykričať svetu, že zaživa horím. Niečo v mojom vnútri mi to nedovoľovalo. Prezradil by som sa.

Avšak, aká smrť je lepšia? Mučenie alebo spaľujúca bolesť? V tomto momente mi je to jedno. Aj sťahovanie z kože pri plnom vedomí je len slabunkým odvarom toho, čo sa so mnou momentálne deje. Každučký pór mojej pokožky protestoval, avšak nevládal bojovať s pekelným ohňom.

Oheň, peklo, kráčam na samotné dno tejto zeme. Srdce mi šlo roztrhnúť na kúsky, bilo svoje posledné minúty. Čo bude potom, keď stíchne? Keď jeho hlas už nebudem cítiť? Čo sa stane so mnou?

Poznal som, že sa mením, moje telo sa mení. Neviem, koľko času ubehlo, ako dlho umieram. Môžem nazvať tento stav umieranie? Je to akási rozlúčka so svetom predtým a tým, ktorý ma s otvorenou náručou víta.

Deň, dva. Tri dni. Tri mučivé dni. Necítim svoje nohy, ruky, prsty. Určite sa zmenili na žiariace uhlíky. Plamene besnili po celej mojej telesnej schránke. Bez ostychu kráčali a so sebou brali všetko, čo stretli. Kedy už bude koniec? Kedy skončí toto utrpenie?

Počul som okolitý ruch, nikto si nevšimol, čo sa so mnou deje. Nikto mi nemôže pomôcť, nikto ma neuhasí. Takto je to lepšie. Každý sám si musí prejsť touto cestou. Cestou do zatratenia, k samotnému pánu zla – Luciferovi.

Plamene začali slabnúť, alebo sa mi to len zdá? Nie, určite nie. Len sa stretli a sústredili pri centre môjho života. Srdce evidentne protestovalo proti takému náporu. Ale ako všetko ostatné aj ono  muselo prehrať. Slabé, ľudské srdce si nemôže predsa porovnávať sily s obrovským požiarom! Posledný úder. Vitaj peklo!

Ostal som ležať pod hnijúcimi smeťami. Pomaly som sa nadýchol. Smrad, neznesiteľný, práchnivejúci smrad mi udrel do nosa. V diaľke som zavoňal aj tú najkrajšiu vôňu. Lákala ma. Bola teplá, čarovná, okúzľujúca. Spôsobovala mi pálenie v hrdle. Ihneď som otvoril oči.

Nerozumel som, čo sa to so mnou deje. Nečakane som sa opieral o studenú, tvrdú stenu. Iba letmá myšlienka na pohyb dokázala, aby som sa premiestnil. Čo sa to so mnou deje? Prečo vidím, aj najjemnejší pór, puklinu, prach? Prečo počujem aj najjemnejšie ševelenie vzduchu? Prečo vnímam všetky vône sveta?

Netvor. Ten muž zo mňa spravil svojho nasledovníka. Predal mi svoje schopnosti. Som monštrum, ktorého sužuje túžba po smrti, po krvi človeka. Spravil som nepatrný krok. Bola tma, aká výhoda pre mňa. Pohyb v tomto svete nebol problémom. Obzrel som sa. V stene bola puklina, tvar môjho tela. Sila. Ďalšia skutočnosť, ktorá má pomôcť v lovení. Nadýchol som sa. Aróma krvi ma lákala z každého kúta. Stačilo si len vybrať.

Nie! Dosť, nemôžem sa poddať, nemôže vyhrať príšera v mojom vnútri. Musím bojovať. Nemôžem porušovať zákony, ktoré nadelil náš Pán. Ak sa vyriekol ortieľ smrti, nemôžem žiť. Nemôžem dovoliť, aby sa zo mňa stalo krvilačné monštrum, ktoré ničí všetko na okolí, ktoré nezaujíma, čo spôsobí svojím konaním.

Ak to znamená môj koniec, prečo nie? Aj tak som mal byť dávno mŕtvy. Porušujem všetky bežné pravidlá života. Slnko. Slnko je nebezpečné pre netvory ako som ja. Len treba počkať. S veľkou radosťou si počkám na spásonosné slnečné lúče, ktoré ma zbavia môjho súženia.

Rozbehol som sa. Nemôžem predsa vyčkávať na smrť, kde je pokušenie obrovské. Zastavil som sa, ani neviem kde. Všade boli skaly a more. Nič krajšie som si nemohol vybrať. Sedel som v tieni akéhosi stromu. Obloha začala blednúť až nakoniec sa ukázalo vytúžené slnko. Mal som šťastie, pretože sa ukázalo vo všetkej svojej nádhere. Postavil som sa, posledný nádych. Nemôže to byť horšie, ako tri mučivé, pálivé dni. Zatvoril som oči a vykročil vpred.

Nič sa nedialo. Necítil som žiadnu zmenu, dokonca ani malinký náznak bolesti. Ako je to možné? Prečo sa nič nestalo? Otvoril som oči a pozrel na svoje ruky. Čo som zbadal, mi vyrazilo dych. Ja som sa trblietal. Moja pokožka žiarila v slnečných lúčoch. Ako keby sa svetlo odrážalo od zrkadielok na mojej pokožke. Neskutočná nádhera. Strávil som celý deň svojím pozorovaním. Na oblohe sa znovu objavil mesiac a moja žiara pohasla. Ďalší znak. Vhodná pasca pre moju korisť. Dosť! Už dosť!

Postavil som sa a začal sa prechádzať. Musím vymyslieť niečo iné, niečo nové. Čo pomôže? Ako sa mám zmárniť z tohto prekliateho sveta? Pozrel som sa dolu útesom na skaly, o ktoré sa obíjali rozbúrené vlny mora. Ak táto možnosť nepomôže, potom skutočne neviem. Rozbehol som sa a skočil. Padal som dolu, vzduch okolo mňa svišťal a ja som narazil na dno mora. Rozbil som sa a predsa som vnímal každý kúsok svojho tela. Neviem, ako dlho ale pukliny na mojom tele začali miznúť a ja som bol kompletný. Ako keby som mal rany, ktoré sa rýchlo hojili. Neskutočné.

Ostal som ležať na dne mora. Zadržal som dych. Bol som priam zúfalý. Prečo nič nepomáha. Hodiny, dni, týždne som ležal pod morom a stále som bol nažive. Znovu som skočil z útesu, opäť sa moje rany zázračne vyliečili.

Začal som slabnúť, moja vôľa začala slabnúť. Potreboval som jedlo, potreboval som krv. Krv však znamenala vraždu nevinného človeka. Radšej zomriem od hladu, ako by pod mojimi rukami mal uniknúť život. Hlad, smrť.

Odišiel som hlboko do lesa. Tu určite nenájdem niekoho, kto by pokúšal moju slabú vôľu. Akoby zázrakom som objavil skrýšu. A čakal som. Toľkokrát som čakal a zatiaľ žiadne výsledky. Už som nebol schopný pohybu a stále nič. Zakaždým som sa sklamal. Je mi súdené ostať netvorom. Prečo sa táto neprávosť stala mne? Bol som poslušný syn. Zakaždým som splnil želanie svojho otca. Nasledoval som jeho kroky, tak prečo Boh dovolil, aby sa zo mňa stala príšera?

V tom som zacítil vôňu krvi. Aróma nebola taká nádherná, ale predsa. Ovládlo ma absolútne šialenstvo. Netvor vo mne zvíťazil a ja som sa vrhol na stádo jeleňov. Hrdlom mi tiekla neskutočná pochúťka. Teplá, výživná a životodarná tekutina. Sila sa mi vrátila späť. Monštrum sa v mojom vnútri upokojilo.

Myšlienky vírili v mojej hlave. Nič nefunguje podľa pravidiel, prečo sa aj ja mám podľa nich správať? Nemusím zabíjať, nemusím si špiniť ruky nevinnými. Veď aj predtým som jedol mäso zvierat, prečo nemôžem aj teraz? Ak mi táto možnosť ponúka žiť, tým lepším spôsob, prečo nie? Nikdy nezmením svoju podstatu, ale môžem zmeniť svoje návyky. Večnosť nemusí byť až tak zlá. Dá sa peklo zjemniť? V tejto chvíli som zistil, že je to možné.

 


 

nikolka

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

nikolka

6)  nikolka (19.03.2011 17:14)

ĎAKUJEEEEEEM!!!! každej jednej z vás,

Alda

5)  Alda (18.03.2011 18:52)

Úúúúúúúžasné !!!!!

Twilly

4)  Twilly (18.03.2011 17:13)

No moja... tak toto tu, myslím, ešte nebolo. A vieš ty čo? Skvelé približne takto nejako som si to vždy predstavovala. Ale možno by z toho nebola vôbec zlá kapitolovka ... niečo ako, Carlislov začatok upírstva. Máš celkom pútavý štýl, takže z môjho pohľadu, len do toho! cica :D

3)  Aalex (18.03.2011 13:18)

Skvělé. Perfektně jsi to vystihla.

KalamityJane

2)  KalamityJane (18.03.2011 13:13)

Nádhera

krista81

1)  krista81 (18.03.2011 00:38)

pěkně napsané

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse