01.02.2013 [22:30], ada1987, Povídky na pokračování, komentováno 3×, zobrazeno 1897×

Dnes sa pozrieme na životný príbeh Vivien a na jej dôverný rozhovor s Alice.

6. časť

Príbeh

Pohľad Vivien

Bola som viac zvedavá, ako sa patrilo, pretože som stále nechápala spojitosť mojej kamarátky s mojou rodinou. Čím bolo to dievča výnimočné? Vedela vari tajomstvo o našej rodine? Vedela, čo sme zač? Ale veď to je hlúposť! Alice by nás bola varovala! Bola som zmätená a zvedavá zároveň. Prechádzali sme sa s Edwardom po lese a on mi rozprával svoj životný príbeh.

„Bella prišla do Forks dva roky po našom príchode. Najskôr som si myslel, že je úplne obyčajné dievča ako ostatné, ale v tom som sa mýlil. Ona bola iná. Zaujala ma svojimi nepredvídateľnými reakciami, ale hlavne mojou neschopnosťou čítať jej myšlienky.“

Strhla som sa. Neverila som, že na svete je bytosť, ktorej by Edward nevidel do hlavy. Edward prirodzene vedel, na čo myslím. Ja som nemala podobnú výhodu ako Bella.

„Fascinovala ma čoraz viac a viac. Ani som si to nestihol uvedomiť a lapila ma do svojich sieti.“ Pri týchto slovách sa zasmial, zatiaľ čo mne z jeho sarkastického smiechu behal mráz po chrbte.

„Bol som do nej zbláznený. Nevydržal som bez nej ani päť minút.“

„A čo sa stalo potom?“ spýtala som sa. „Prišla na to?“

„Áno,“ povedal a sklonil hlavu.

„To ma mrzí,“ odvetila som a chlácholivo mu položila ruku na rameno. Preto ste odišli, dodala som v myšlienkach.

„Nie pre to.“

To ma prekvapilo. Dievča sa dozvie, že jej milý je upír a nevydesí sa. Potom je ešte čudnejšia, ako som si pôvodne myslela.

„To mi hovor!“ odvetil Edward so smiechom na moje myšlienkové pochody.

„Vzal som ju k nám domov a predstavil rodine. Rosalie bola, samozrejme, naštvaná, ale ostatní boli super. Bellu si ihneď zamilovali.“

„Čo sa stalo potom?“ povzbudila som ho, keď som vycítila jeho neochotu. Zrejme som kráčala po „tenkom ľade“. Toto bola téma, ktorá bola pre Ediho zrejme bolestivá.

Prikývol.

„V ten deň bola búrka a my sme šli hrať baseball. A vtedy prišli.“

„Kto?“ Nevedela som, o kom hovorí.

„Nomádi. Lovili v našej oblasti. A ich vodca si vybral Bellu ako svoju budúcu obeť.“

„Panebože!“ zašepkala som.

„Nomádi boli traja, ale jeden z nich sa lovu nezúčastnil. Bellu sme našli, keď bolo už takmer neskoro. Uhryzol ju.“

„Ale ona nie je upír?“ Nechápala som to. Bolo nemožné, aby niečo také prežila.

„Nie, pretože som vysal otrávenú krv.“

Zostala som naňho hľadieť s očami doširoka otvorenými. Myslela som, že niečo také dokáže iba Carlisle.

„Stálo ma to veľmi veľa sebaovládania,“ pokračoval. „Ale dokázal som to,“ povedal pyšne.

„Pokračuj,“ šepla som, keď prestal.

„Keď mala osemnásť, stalo sa nešťastie. Bella urobila niečo, čo nikdy nesmieš urobiť v blízkosti upíra, ak nechceš čuchať fialky zospodu.“

Zasmial sa na vlastnom vtipe.

„Čo sa stalo?“

Jeho oči boli zamerané kdesi do diaľky. Do minulosti. Do dňa, kedy sa to stalo.

„Porezala sa.“ šepol.

Skríkla som, dlane pritisnuté na ústach.

„A potom...?“

„A potom sme odišli. Nechcel som ju vystavovať ďalšiemu nebezpečenstvu. Chcel som, aby žila, mala rodinu, deti, manžela. Proste obyčajný ľudský život. Tak, ako si to zaslúžila.“

Prikývla som. To bolo rozumné. Edward bol vždy ten najmenej sebecký z našej rodiny. Na rozdiel od Rose, napríklad.

Edward sa usmial.

„Nedbal som ani na Alicine varovania, že pred budúcnosťou neujdem. Že ona aj tak raz bude jednou z nás.“

Takže Alice ich videla. Videla ich spolu. Moje mŕtve srdce stisla akási ľadová ruka. Edward ma zozadu objal a pobozkal na krk.

„Chceš počuť koniec?“

To ma prekvapilo.

„Toto nie je koniec? Myslela som, že ste odišli preto, že...“

„Vrátili sme sa,“ skočil mi do reči.

„Pokračuj!“ povedala som

„Dlho som sa nevedel spamätať. Pobyt s ostatnými bol neznesiteľný. Nemohol som sa dívať na lásku, ktorú k sebe prechovávali navzájom, keď boli so svojimi drahými polovičkami. Ja som svoje srdce nechal vo Forks. Zašlo to dokonca až tak ďaleko, že Jasper chcel odísť. Vtedy som si uvedomil, aký som bol sebecký. On nesmel odísť. Tak som odišiel ja.“

Na chvíľu sa odmlčal, aby sa opäť pustil do rozprávania.

„Bol som práve v Riu de Janeiro, keď mi zavolala Rose, že Alice mala videnie. Videla Bellu skákať z útesu.“

„Ale ona sa nezabila.“

„Nie, zachránil ju jej „kamarát“.“ Jasne som cítila tie úvodzovky.

„Bol vlkolak,“ vysvetlil.

Panebože! Nielenže sa priatelí s rodinou upírov, ale ešte aj s vlkolakom. To dievča urgentne potrebuje psychiatra, pomyslela som si.

To Edwarda rozosmialo. „To máš pravdu,“ povedal.

„Okamžite, ako mi došlo, že Bella je mŕtva, vedel som, že bez nej nemôžem žiť. Preto som šiel do Volterry.“

Zalapala som po dychu. Bolo mi jasné, čo Edward mohol chcieť.

„Keď som ju videl na námestí, ako beží ku mne, pomyslel som si, že som v nebi. Veď poznáš Carlisleovu teóriu!“ obrátil sa ku mne.

Prikývla som. Carlisle dúfal, že naše snaženie raz bude odmenené. Veril, že sa dostaneme do neba, keď sa naša pozemská púť skončí. Ja jediná z celej rodiny som úplne verila jeho idey. Veď ak existovala spravodlivosť, Carlisle predsa nemohol skončiť v pekelných plameňoch. On nie! On bol najlepší a najsúcitnejší z nás.

„Felix a Demetri nás odviedli do hradu, kde som Arovi sľúbil, že Bellu premením.“

Nevedela som, čo povedať. Toto som naozaj nečakala.

„Vrátili sme sa a odhlasovali, že Bella sa pridá k našej rodine. Súhlasil som, že ju premením ja sám, keď sa za mňa vydá. Pristala.“

Chvíľku sa odmlčal, ale opäť pokračoval.

„Ale Bella sa stále chcela stretnúť so svojím vlkolačím kamarátom, ale to som nemohol dovoliť. A tak som raz podplatil Alice a kúpil jej žlté Porche ako úplatok. Mala pripraviť pre Bellu pyžamový večierok a držať ju v dome, kým budem loviť. Bellu to rozzúrilo a rozišla sa so mnou.“

„To ma mrzí.“ Na viac som sa nezmohla.

„Bol som zúfalý. Písal som jej ospravedlnenia, posielal kvety, bol som schopný urobiť čokoľvek, aby sa vrátila...“

„Ale ona bola stále nahnevaná,“ dodala som.

Prikývol.

„Potom ochorela. Mozgový nádor. Carlisle ju operoval. Uzdravila sa. A my sme odišli. Alice bola proti, pretože Bella za nami utekala, aby sme sa vrátili. Ale ja som jej už nedokázal odpustiť. Príliš mi ublížila.“

Týmito slovami zakončil Edward svoj životný príbeh. Sedela som na kameni blízko malého potôčika a dívala sa do zeme. Nemyslela som na nič, a práve to Edwarda vystrašilo.

„Deje sa niečo, Vivi?“ opýtal sa ma. Nepozrela som sa naňho, aj keď som zdvihla zrak.

„Nechaj ma osamote.“ šepla som

„Vivien, ja...“

„Prosím, chcem byť sama.“

Rešpektoval moje rozhodnutie, preto sa vrátil do domu.

A ja som osamela. Dívala som sa na potok a moja myseľ sa vrátila do minulosti. Narodila som sa v roku 1920 v rodine židovského obchodníka s kvetmi. Keď sa začala vojna, moja rodina musela ujsť z rodného Nemecka. Usadili sme sa v severnom Holandsku, v malom mestečku poblíž Rotterdamu. Vojnu sme síce prežili, ale naša nemecká národnosť nám spôsobovala problémy i po vojne. Písal sa 25. apríl 1946 a ja si ten deň dobre pamätám. Vo vzduchu voňali ruže, moje obľúbené kvety. Bolo skoro ráno a ja som šla na vychádzku do blízkeho lesíka. Zubaté slnko slabo svietilo a hádzalo medené odlesky na moje vtedy červenkasté vlasy.

Vtedy som videla z lesa vychádzať dvoch amerických vojakov. Chcela som sa schovať, ale bolo už neskoro. Zbadali ma.

„Pozri, židovka,“ počula som jedného z nich. „Poď, zabavíme sa,“ dodal a obaja sa rozbehli ku mne. Otočila som sa a v strachu som utekala preč.

„Stoj! Počuješ?!“ Počula som krik, ale nezastavila sa. Vzápätí som začula výstrel a následne som zacítila obrovskú bolesť v oblasti brucha. Vbehla som do akejsi stodoly v nádeji, že ma nenájdu.

Sadla som si na stoh slamy a pozrela si zranenie. Rana bola veľká a krvácala. Celé šaty boli od krvi. A práve vtedy som po prvýkrát začula to zvláštne vrčanie. Paralyzovaná strachom som sa pomaly otočila. Bola som presvedčená, že moju krv zacítila nejaká šelma a prišla sa nakŕmiť. Ale nevidela som žiadnu šelmu. Aspoň nie takú, akú som si predstavovala. Žiaden medveď, rys alebo čosi podobné. Nado mnou stála mladá žena s vlasmi ako plameň a s vycerenými zubami.

Čo sa stalo potom si pamätám len v útržkoch. Žena na mňa skočila a uhryzla ma. Tri dni som ležala v tej stodole v obrovských bolestiach. Keď bolesť prestala, Victoria - ako sa mi rusovlasá žena predstavila, mi vysvetlila pravidlá môjho nového života. Nasledujúcich 50 rokov môjho „života“ bolo plných krvi a zabíjania. S Victoriou sme neboli najlepšie kamarátky a náš vzťah sa zhoršil príchodom Victorinho nového druha. Victoria bola príšerne žiarlivá a bála sa, že jej Jamesa ukradnem. Nedivila som sa jej. James bol nádherný a nesmierne sexi. Ale bol priateľom mojej stvoriteľky, takže bol pre mňa tabu. Keď sa k nám pridal Laurent, Victoria robila všetko pre to, aby sme sa my dvaja dali dokopy. Bezvýsledne! Laurent bol síce krásny, ale nepreskočila medzi nami povestná iskra. Po čase som sa rozhodla odísť. Niekoľko rokov som sa túlala sama. Snažila som sa prísť na spôsob, ako prežiť bez zabíjania, ale nedarilo sa mi to. Victoria mi vždy vravela, že zabíjanie ľudí je naša prirodzenosť. A ja som jej pomaly začala veriť. Až keď som spoznala Cullenovcov som zistila, že nemala pravdu. Môžem žiť ako človek, aj keď ním nie som. Nemusí sa zo mňa stať monštrum.

Periférnym zrakom som zazrela mohutného jeleňa, ako beží smerom ku mne. Zrejme bol smädný, preto sa chcel napiť. Vietor fúkal opačným smerom, preto netušil, že naňho pri potoku čaká najsilnejší predátor. Ale ja som necítila potrebu ho zabiť. Na love som bola pred dvoma dňami, takže som bola nakŕmená.

Jeleň podišiel k potoku a začal piť. Ja som sa oprela o vysoký dub a zavrela oči. Premýšľala som, čo mám urobiť. Mám o Edwarda bojovať? Ľúbi ma ešte? Alebo dá prednosť tomu ľudského dievčaťu, s ktorým som sa dnes spoznala? Zdala sa mi celkom všedná, ale pre Edwarda má určite nezlomné kúzlo. A čo ostatní? Edward hovoril, že si ju obľúbili. Dokonca aj Rose. Čo budem robiť, ak sa rozhodne pre ňu? Prirodzene, zostať v dome by bolo v tom prípade čírym nezmyslom, ktorý by hraničil s masochizmom. A malo by to význam? Čo ak sa Edward už rozhodol? Pre ňu? Čo mám v tom prípade robiť ja? A ľúbil ma vôbec niekedy, alebo som bola len úbohou náhradou za jeho milovanú Bellu? Nemám radšej odísť?

„Nemáš pravdu,“ ozvalo sa vedľa mňa. Strhla som sa. Bola som tak pohrúžená do svojich myšlienok, že som nezačula kroky prichádzajúceho. Neďaleko odo mňa stála Alice.

koniec 6. časti

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

2)  Jalle (02.02.2013 09:20)

k dôvernému rozhovoru nakoniec nedošlo
kam sa podel Edov zastaralý slovník? "ostatní boli super"

1