Sekce

Galerie

http://www.stmivani-ff.cz/gallery/thumbs/1011[1].jpg

Per angusta ad augusta
Cez tieseň k nádhere

Epilóg


JACOB

Všetci sme čakali, kým príde doktor. Charlie klopal po studenej nemocničnej dlažbe barlami.

Bolo prekvapením a hlavne obrovským šťastím, že mal len zlomenú nohu, pár rebier a samozrejme mnoho podliatin. Čo sa bohužiaľ nedalo povedať o Belle. Ona bojovala o každú holú sekundu svojho života.

„Charlie, prosím ťa, sadni si. Znervózňuješ nás viac ako sme,“ ozvala sa Reneé. Na počudovanie znela veľmi pokojne, hoci vo vnútri určite horela bolesťou, strachom, panikou.

„Je to moja chyba.“

„Koľkokrát ti mám povedať, že ty nemôžeš za to, že do tvojho auta narazil kamión?“

„Mal som Bellu viac chrániť!“

„Charlie! Už nezmeníš to, čo sa stalo. Nedokážeš vrátiť čas.“

Do nosa mi udrel neznesiteľný smrad. Po chodbe k nám kráčal doktor Cullen. Nemusel nič povedať. Z jeho výrazu bolo jasné, že Bellin stav je zlý, veľmi zlý.

„Doktor?“ potichu sa ho spýtala Reneé.

„Nebudem vám klamať. Bella stratila mnoho krvi, navyše vážnosť jej zranení, nemusí prežiť túto noc.“

Reneé sa zrútila, len tak-tak, že ju zachytil doktorko. Charlie sa chytil pleca môjho otca a ja som skamenel.

Nemusí prežiť, môže zomrieť. Áno, čas sa nedá zastaviť, ale osud sa môže zmeniť. Musí existovať niečo pre jej záchranu. Musí!

V nose som naďalej cítil štipľavý, pálčivý smrad. Na perách sa mi objavil slabý úsmev.


♥♥♥♥♥

Bola polnoc a ja som dobrovoľne kráčal do ich brlohu. Bol som nervózny, moje telo sa vďaka mágii triaslo, avšak moje rozhodnutie malo vyššiu hodnotu ako moja pravá podstata.
Čakali ma. Pred ich domom stál Edward a za ním Jasper s Emmettom. Videl som, ako Edward trpí, na nohách sa drží len veľkou silou vôle. Samozrejme, ani preňho nie je jednoduché, že umiera.

„Chce sa iba rozprávať,“ povedal.

Ktovie, čo si myslí, keď už pozná moje myšlienky, moje rozhodnutie, moju žiadosť. Bez ďalšieho slova sa otočil a ja som ho nasledoval. Viedol ma do jedálne, ktorú som už mal šancu spoznať. Ukázal na stoličku, kde pred niekoľkými mesiacmi sedel Sam.

♥♥♥♥♥

„Vieš, o čo žiadaš? Čo ťa to bude stáť?“ spýtala sa ma bastardka. Sedela oproti mne, jednu ruku mala položenú na svojom veľkom tehotenskom bruchu a druhou sa držala doktorka, ktorý stál tesne vedľa nej. Edward sedel po jej pravej ruke a ostatní stáli obďaleč.

Čo je to za otázku? Samozrejme, že som prešiel všetkými možnosťami. Chcem Bellu zachrániť, chcem, aby žila, je jedno v akom stave, v akej forme, len nech žije.

„Áno, viem, čo žiadam a svojím rozhodnutím som si istý.“

Pozrela sa mi priamo do očí. Stále nerozumiem tomu, prečo ona rozhoduje o jej živote, veď doktorko je hlavou rodiny. Po niekoľkým minútach svoju pozornosť upriamila na Edwarda. Neviem, čo videla, no po chvíľke opatrne prikývla.


BELLA

 

Moje telo zaplavila temnota. Nechápala som, čo sa deje. Prečo nič nevidím? Prečo padám dolu temnotou? Čo sa stalo? Prečo sa nedokážem pohnúť, nadýchnuť?

Aké je ľahké, aké je jednoduché vzdať sa bez boja a poddať sa ťažkej, mučivej temnote. V tom ma zrazu zaplavila hrôza. Spomienky sa prevalili jedna cez druhú. Charlie, auto, kamión, zákruta, náraz a temnota.

Keby šlo len o mňa, nevydržala by som bojovať. Lenže sa musím dozvedieť, ako sa má Charlie. Nemôžem dopustiť, aby ma tmavá ťažobná hmla zatlačila dolu na samotné dno.

Hmla je v každom kúsku môjho tela. Na obzore sa objavil malilinký blikotajúci plamienok. Svetlo zahnalo tiene do kútov a približovalo sa. Chcela som sa ho dotknúť, pretože so sebou prinášala teplo.

Plamienok rástol rovnako ako teplo, ktoré sa každou chvíľou stávalo neznesiteľným. Pálenie rástlo ohromnou rýchlosťou. Vykríkla som od bolesti, krútila sa. Chcela som zo seba striasť oheň.

To nikto nevidí, že ma spaľujú obrovské plamene? Prečo ich neuhasia vodou? Prečo ma nechajú trápiť sa? Chcú, aby som umrela na príšernú bolesť?

„Pomôžte, pomôžte mi niekto! Nepočujete môj krik?“

Ostala som sama, nikto nie je na blízku, aby mi pomohol. Sama sa musím vyrovnať s plamennými jazykmi, ktoré oblizujú každý kúsoček môjho tela. Ach, bola som blázon, keď som sa chcela dotknúť slabého ešte nevinného plamienka. Teraz by som prijala aj tú pohlcujúcu temnotu.

„Zabite ma niekto! Chcem umrieť! Prosím, veľmi pekne vás prosím, ukončite tie spaľujúce muky, ktoré ovládli moje telo!“

Nikto mi nechce pomôcť, môj krik je úplne zbytočný. Ako ja chcem umrieť! Koľko uplynulo času? Minúty, hodiny, alebo dni? Ako dlho bude ešte trvať táto ničivá trýzeň?

Nekonečný oheň besnil ďalej a ja som to jasne ukazovala stále väčším a zúrivejším krikom. Nech vidia, ako trpím!

„Odíď,“ začula som niekde v diaľke. V okamihu som prestala kričať. Svoju pozornosť som upriamila na zvonivý zvuk hlasu.

„Boli sme blázni, keď sme na to pristúpili.“

„Chcel si, aby umrela?“

„Nie.“

Nerozumela som slovám. Veď predsa umieram! Čo to nevidia?

Bolesť začala pomaly ustupovať. Oheň ustupoval, aby sa sústredil pri mojom srdci, kde sa ešte viac rozhorel. Prinútilo ma to opäť kričať. Lenže môj krik je úplne zbytočný, moje prosby sú zbytočné. Chcú, aby som trpela.

Nikdy som si nemyslela, že smrť môže byť taká krutá. Možno si toto všetko aj zaslúžim. Milovala som dvoch mužov, jedného oveľa viac ako toho druhého. No napriek tomu som si vybrala istotu. Teraz pre to trpím. Nemala som sa tak ľahko vzdať, mala som bojovať. Teraz už to viem.

Oheň konečne slabol, moje srdce slablo. Už sa blíži koniec. Konečne.

„Odpusť mi, Edward!“

Srdce udrelo posledný raz a otvorila som oči. Svetlo ma úplne ochromilo. Videla som každý tieň, každé zrniečko prachu. Bola to nesmierna nádhera. A tie zvuky! Počula som ševeliť vietor, ako sa hýbu listy na stromoch, steblá trávy, ako niekde v diaľke zurčí potok. A vône? Mohla som si z nich vyberať. Najkrajšia a najintenzívnejšia bola medovo-orgovánová. Otočila som hlavu smerom, odkiaľ viala. Pozerala som sa na Edwarda.

Nebo. Musím byť v nebi. Je to nesprávne. Čo tu robí Edward? Nie, niečo sa pokazilo.

„Bella,“ potichu zašepkal. V jeho hlase som sa stratila. Najkrajšia symfónia, akú som kedy počula. Niekto sa nadýchol a moja pozornosť sa upriamila za tým zvukom. Posadila som sa.

Všetci sa na mňa opatrne a zvedavo pozerali. Edward, Alice, Rose, Emmett, Jasper. Chýbal Carlisle s Annie, kde sú?

Ó môj Bože, pálenie v hrdle, dokonalejšie zmysly, spaľujúci oheň ešte pred pár minútami, neprítomnosť Annie, na pol upír, na pol... človek. Znamená to iba jedinú vec. Stala som sa jednou z nich. Som UPÍRKA!!!


♥♥♥♥♥

Cez miestnosť letel kovový hrnček a narazil do Emmetta. Znelo to ako náraz dvoch áut.

„Carlisle, nemáš náhodou tak trochu drzého syna? Dnes je to už tretí raz!“ ozval sa.

„Nemáš ho provokovať. Vieš veľmi dobre, že nemá v obľube mlieko, ktoré si mu pravdaže nechtiac nalial do hrnčeka.“ Všetci sme sa smiali.

Bolo milé pozorovať, ako malý drobček dáva najavo svoju nespokojnosť. Malý Xavier rástol ako z vody, ale zase pomalšie, ako keď rástla Annie. Všetkým v dome robil nesmiernu radosť.

Z Forks sme sa museli nakoniec presťahovať, no najmä kvôli mne. Svoje prvé týždne v roli novorodenej som strávila v Denali pod Eleazarovým dohľadom. Carlisle mi nemohol venovať svoju pozornosť, pretože sa plne venoval Annie a jej tehotenstvu.

Asi po týždni strávenom v Denali telefonoval. Všetci sme sa radovali z nového, pre nás ešte neznámeho, člena rodiny, ktorého sme spoznali až po mesiaci. Ihneď si získal naše srdcia, čo patrične aj využíva.

Z kuchyne vyšiel Edward s novým hrnčekom so správnym obsahom a podal ho slniečku rodiny, ktorý sa vrtel v náručí svojho otca.

Edward podišiel ku mne a pevne ma objal. Keby moje srdce ešte tĺklo, určite by sa už zbláznilo a chcelo by si vykliesniť cestu z mojej hrude. Navždy budem Jacobovi vďačná za obetu, ktorú vykonal. Viem, že musel a aj musí trpieť. Asi videl a pochopil, že Edward je ten pravý, že je moja životná láska.

Xavier sa otočil v Carlislových rukách smerom k dverám, v ktorých sa objavila Annie. Ihneď sa za ňou začal naťahovať. Annie prišla k svojmu manželovi a synovi, oboch objala a pobozkala. Obzerala sa po všetkých v miestnosti. Pozerala sa na  Alice s Jasperom, Emmetta s Rose a mňa s Edwardom. Svoj pohľad upriamila presne na mňa a usmiala sa úprimným úsmevom. Úsmev som jej opätovala.

Pochopila som ju, pozerala sa na šťastnú rodinu a uvedomila si, že to bude tak navždy. Áno, všetko je tak, ako má byť.

 


 

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

nikolka

2)  nikolka (26.11.2010 20:55)

Ak sa ti mám priznať, bála som sa reakcie na tento epilóg, pretože som si toho vedomá krutosti, ktorú som tam vniesla, lenže poslúžila na tú správnu vec...
A to, že som písala ďalej... ja sa ľahko nevzdávam..
Musím sa ti poďakovať, že si to so mnou vydržala do konca.. tvoje komentáre ma nielen tešili ale aj povzbudzovali..
ĎAKUJEM!!!

ambra

1)  ambra (24.11.2010 23:44)

Jsem se pořád třásla, jak to nakonec rozsekneš s Edwardem, a i když to bylo dost kruté pro Jacoba (vlastně pro všechny), tak ten způsob je velmi logický. A hlavně jsi to napsala Ty, takže jsem četla s otevřenou pusou a s očima nalepenýma na monitoru. Skvěle popsaná přeměna, střídání pohledů mě potěšilo. A mimi!!!
nikolka, povedla se Ti úžasná povídka s neotřelým námětem, vdechla jsi život nové originální postavě a Tvoje zachycení emocí a trápení velké lásky mě nepřestane nikdy udivovat a příjemně šokovat - jsi prostě velký talent. Těch tu je sice ve Tvém věku ještě několik, ale někdy je to s tím dokončováním povídek dost ošemetné. Ty si zasloužíš o to větší obdiv, že Tví čtenáři zůstali ukrytí jen v počtu zobrazení povídky. Děkuju, že ses nenechala odradit a toto romantické i bolestné dílko dokončila.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still