Sekce

Galerie

http://stmivani-ff.cz/gallery/thumbs/1011%5B1%5D.jpg

Keď sa pohnú ľady

Dovolenka alebo svadobná cesta?

Neviem, či sa mi to sníva, alebo je to skutočné. Všetko, čo sa včera odohralo, bolo ako z neskutočnej rozprávky. Môj malý dokonalý svet. Nič viac som si nepriala. Stačila mi len krátka chvíľa z včerajšieho raja.

Výlet na cintorín bol len maličkým začiatkom spoznávania. Carlisle mi ukazoval všetko, čo s ňou súviselo. Štvrť, kde žili, miesta, kam rada chodievala. Popri tom rozprával o jej živote.

„Ostávame,“ potichu niekomu oznamoval Carlisle. Prechádzal sa po miestnosti veľmi opatrne. Určite ma nechcel prebudiť.
Nechala som zatvorené oči. Chcela som si užiť ten úžasný pocit, ktorý ma privítal.

„Nemusíš sa báť. Je v poriadku, síce otrasená, ale v poriadku.“ Ostal ticho. Zrejme telefonuje s Edwardom. Keď sa vrátime, budem mu musieť poďakovať za všetko, čo pre mňa spravil.

„Edward, postarám sa o ňu! Je to moja manželka, ktorú nadovšetko milujem! Myslíš si, že by som dovolil, aby sa jej čokoľvek stalo?“

V okamihu som sa posadila. Carlisle sa otočil a rozpačito sa na mňa zahľadel.

Manželka, ktorú miluje? On ma miluje? Istá nedoriešená záležitosť zaklopala na dvere mojej mysle. Malá žiarovka v mojej hlave zasvietila poznaním. Moja záhada sa vyriešila jednoduchým slovom. Milujem.

Aká som bola hlúpa! Všetko to z neho vyžarovalo. Jeho pohľady, dotyky. Páči sa mi to. Premkol ma pocit, akoby som mala vzlietnuť a odletieť preč.

„Pozdravuj ostatných,“ rýchlo povedal a zložil telefón.

Opäť mi pripomínal malého chlapca, prichyteného pri niečom zlom. Usmiala som sa naňho. Opatrne si prisadol ku mne.
Ani jeden z nás zatiaľ nepovedal ani slovo. Nevedela som, čo mám povedať. Oprela som sa o jeho plece a dúfala, že pochopil, že nemusí mať žiadne obavy.

„Ani neviem, kedy som si uvedomil, že ťa ľúbim. Možno vtedy, keď si sa vrátila. Jednoducho som to už vedel. Stala si sa zmyslom môjho života. Nedokážem bez teba fungovať. Keď nie si v mojej blízkosti, som stratený a neviem nájsť správnu cestu. Osvetlila si môj život ako hviezda na tmavom nebi. Viem, že necítiš to isté. Mne to nevadí, pretože budem bojovať o tvoje drahocenné srdce. Počkám si, nech ten čas bude trvať akokoľvek dlho.“

Jeho slová sa splietali s mojimi pocitmi v dlhých vrkočoch. Zapadli do seba ako dva kúsky skladačky. Zrazu som všetko pochopila. Moje správanie, chaos v mojej hlave. Nebolo to nezmyselné. Všetko malo svoj jasný cieľ. Moje srdce si kliesnilo cestu k tomu Carlislovmu.

„Možno... možno ani nebudeš musieť čakať.“

Zámok sa odomkol a hrubá reťaz padla. Aký význam má predstierať, že nič necítim? Aký význam bude mať, keď budem svoje city potláčať? Nebola to len vášeň, ktorá ma pútala ku Carlislovi. Bola to aj láska. Teraz to viem.

Carlisle ma v momente, keď som vyslovila tu osudovú vetu, chytil za plecia a obrátil ma k sebe. Pozerali sme si priamo do očí. V tých Carlislových sa odrážali iskričky šťastia a neskutočnej lásky.

Bol úplne blízko. Jeho pery boli blízko mojich. Hlava sa mi točila a srdce začalo splašene biť. Carlisle sa nepatrne usmial. Svoju dlaň položil na moju hruď. Presne na miesto, kde zbesilo uháňalo centrum všetkej lásky. Pomaly sa priblížil ešte viac a konečne spojil naše pery.

Moje telo zareagovalo na jeho. Záhadná elektrická energia sa votrela medzi nás a ešte viac zintenzívnila spojenie našich pier.

Ako naschvál, v tej nádhernej a jedinečnej chvíli, ktosi zaklopal na dvere apartmánu. S nevôľou sme sa od seba odtiahli, pretože klopanie neustávalo a už sa nedalo ignorovať. Carlisle vstal a prudko otvoril dvere. Stál v nich drobný okrúhly muž v uniforme.

„Dobré ráno, pane. Chceli ste pristaviť auto. Dole vás už čaká šofér.“

Carlisle vyzeral, akoby chcel poslíčka preraziť cez protiľahlú stenu.

„Ďakujem,“ odpovedal a zatvoril pred ním dvere.

Prekvapilo ma to, pretože Carlisle sa správal ku každému milo a zdvorilo, hoci si to niektorí nezaslúžili. Musela som sa pousmiať. Veľmi dobre mu rozumiem. Poslíček nás nemal vyrušiť v tej najkrajšej a najdôležitejšej chvíli nášho života.

„Prichystaj sa. Ideme spoznávať chicagskú kultúru,“ poznamenal tichým nešťastným hlasom.

Viem si živo predstaviť, ako chcel stráviť dnešný deň. Mne to nevadí, lebo budeme spolu a je úplne jedno kde a ako. Obliekla som sa najrýchlejšie, ako som vedela. Netreba stratiť ani minútu času.

„Môžeme ísť,“ zavelila som. Chytili sme sa za ruky a vyrazili.

Bolo to potešujúce, no hlavne poznávacie. Neobjavovali sme len mesto, ale aj samých seba. Pre naše bláznovstvo sme mali čo doháňať.

Z dovolenky sa pomaly stávali pravé medové týždne. A ja som si čím ďalej, tým viac uvedomovala, že muža, ktorý sa krúti okolo mňa a robí všetko preto, aby som sa stále smiala, milujem. Carslisle ukradol moje srdce ako vreckový zlodejíček a utiekol s ním preč. Ja som však na oplátku získala to jeho.

♥♥♥♥♥

Bolo to ako sen. Neskutočný sen. Iba v najmenšom a najvzdialenejšom kútiku duše som veril, dúfal, že to vyjde. Mal som večnosť na získanie si Anniinho srdca a teraz ju nepotrebujem. Večnosť nám bude robiť už iba spoločníčku v láske. Šťastie, ktoré ma postretlo, bolo nekonečné. Svojou prikrývkou mohlo pokryť celý svet. Každým mojím skutkom som jej chcel ukázať, aká obrovitánska je moja láska.

Celý deň v jej spoločnosti bol ako zo sna. Vynahrádzali sme si každú stratenú minútu rozhovormi, objatiami a bozkami. Správali sme sa ako pravý zaľúbený pár.

Cesta späť do hotela bola nesmierne tichá. Ani jeden z nás nechcel povedať slovo. Obaja sme uvažovali nad nadchádzajúcim večerom. Dúfam, že ju poteší moje malé prekvapenie.

„Počkaj chvíľu,“ povedal som, keď som videl, ako už-už otvára dvere apartmánu. Obrátila sa.

„Prečo?“

Pristúpil som k nej a letmo ju pobozkal.

„Zabudol som na jednu záležitosť. A ako správny manžel to chcem napraviť.“

Zobral som ju do náručia. Keď pochopila, čo som tým myslel, skryla tvár do mojej hrude.

„Prah,“ zašepkala.

Otvoril som dvere apartmánu a vošli sme dnu. Obklopila nás omamujúca vôňa kvetov. Zvedavosť prinútila Annie, aby sa pozrela, čo spôsobovalo tú nádhernú vôňu.

Nielen kvety vytvárali prekrásnu atmosféru. Sviečky horeli slabým plamienkom, boli poukladané snáď na každom voľnom mieste. Po zemi a na posteli boli porozhadzované lupienky ruží. Jedna ruža bola položená na vankúšoch.
Budem sa musieť poďakovať pracovníkom hotela. Neskôr. Oveľa neskôr.

Pozrel som sa na Annie. Zadržiavala dych a jej srdiečko bilo ohromnou rýchlosťou. Pozorovala izbu. Tak rád by som vedel, čo sa jej preháňa hlavou. V tom nasmerovala svoje oči do tých mojich. Zračila sa jej v nich láska.

„Ľúbim ťa,“ povedala talianskym prízvukom. Musel som sa pousmiať. Málokedy rozpráva s prízvukom. Iba keď je nahnevaná alebo nejako inak rozrušená.

„Ľúbim ťa,“ odpovedal som jej.

Pobozkal som ju a nechali sme sa unášať spoločnou vášňou, ktorá nás zahalila svojím plášťom.

♥♥♥♥♥

Konečne letíme domov. Už mi začínalo chýbať ticho a zeleň mestečka.

Nemôžem povedať, že svadobná cesta nebola úžasná. Boli to dva neskutočné, prekrásne a hlavne nezabudnuteľné týždne.
Hlavu mám položenú na Carlislovom pleci a spomínam na nádherné chvíle, ktoré sme prežili. Vonkoncom som si nemyslela, že to môže takto dopadnúť.

Navzájom sa ľúbime. Je to neuveriteľné, znamenité, jedinečné. Keby som si to uvedomila skôr, možno by... Ani neviem, čo by sa stalo.

„Srdiečko, treba vystupovať,“ ozval sa Carlisle, a tak pretrhol moje myšlienky.

„Ostaňme tu. Takto, ako sme.“ Potichu sa zasmial.

„Rád by som, ale nemôžeme. Čo by povedala letecká spoločnosť? Dvaja naveky nestarnúci zaľúbení pasažieri. A mysli na deti.“

Má pravdu, tie decká treba strážiť, najmä Emmetta. Toho treba držať pod zámkou. Čakali nás v hale a hneď, ako nás zbadali, vrhli sa nám okolo krku.

„Ako ste sa mali, naši najdrahší rodičia?“ vykríkol Emmett na celé hrdlo. Ľudia okolo nás sa zarazene obzerali. Presladko som sa naňho usmiala.

„Bez teba výborne, synček,“ odpovedala som mu a pohladila ho po líci ako malého chlapčeka. Ostatní sa len smiali.

„Budeme mať nového bračeka alebo novú sestričku?“ opýtal sa ma na oplátku.
Zostala som prekvapená. Nevedela som, čo mu mám na to povedať.

„Len keď budeš dobrý,“ ozval sa Carlisle.

Po jeho poznámke sa na všetkých tvárach prítomných zračil veľký úsmev. Boli nesmierne šťastní, keď videli, že sme do seba zaľúbení a nedopustíme, aby nás postretlo nejaké nešťastie.

 

 


 

 

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

nikolka

4)  nikolka (24.09.2010 18:05)

ja neviem, čo ti mám na to povedať,,
obyčajné Ďakujem nestačíííííí :) :) :)
a keby si to čítala len ty, Stojí za to písať ďalej a ďalej...

ĎAKUJEM!!!!!!!!!!!

ambra

3)  ambra (24.09.2010 17:56)

Moje milá nikolka, začala jsem číst a komentovat tuto povídku, abych podpořila novou slovenskou autorku na tomto webu. Jenže ten původní důvod je dávno pryč, já stojím s otevřenou pusou a naprosto netuším, jakými slovy popsat pocity a zážitky z této povídky. Tato kapitola - dokonale vybroušený diamant. Používáš tak nádherné metafory, že bych je od Tebe potají chodila kupovat. Ty popsané emoce jsou TAK skutečné!!!
Mám hroznou radost, že naše hlavní dvojice už se nebrání těm krásným citům, jen kvůli Edwardovi mě pořád bolí srdce. A ještě mě trápí, že další čtenáři jsou líní ťuknout aspoň smajlíka - taková nádhera si ale zaslouží mnohem víc!!!

nikolka

2)  nikolka (23.09.2010 18:29)


Ďakujem,,, neviem čo viac dodať,
asi len to, že som nesmierne potešená

nikolienka

1)  nikolienka (23.09.2010 18:06)

ten začiatok
to vyznanie lásky
ten koniéééc
krásne krásne teším sa na ďalšie
nskutočnéé

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still - Jacob & Bella