Sekce

Galerie

http://stmivani-ff.cz/gallery/thumbs/1011%5B1%5D.jpg

Staré rany sú opäť otvorené

Esme

 

Končeky prstov sú stŕpnuté, jazyk onemel. Svet predo mnou sa zahalil do tmavej temnoty. Nič nevidím, nič nevnímam. Jedno slovo úplne stačilo, aby sa zo mňa stal kameň. Jedno slovo stačilo na to, aby môj život naruby obrátil svoje vrecká nohavíc. Jedno malé, nevinné slovko stačilo na všetko. Esme.

Musel som ísť na vzduch, pretože steny a vnútro domu ma ťažili. Chcel som kričať. Všetko, čo som cítil, som chcel vykričať z plných pľúc. Mne by to však nepomohlo. Skôr by som narobil zbytočné starosti, najmä Annie.

Pomyslenie na ňu ma ešte viac priklincovalo k zemi. Padol som na úplne dno oceánu. Starosti jej robím už v tejto chvíli. Ktovie, čo si myslí, čo cíti.

Počul som, ako vyšla von a zastala. Zhlboka sa nadýchla, vykročila ku mne a objala ma. Už len kvôli nej musím teraz vsať. Musím jej všetko povedať. Nemôžem ju nechať blúdiť v tme neistoty.

„Prepáč. Ja viem, že sa správam ako... Prepáč.“

Správam sa ako čistý blázon, ako idiot. Chcel som jej povedať omnoho viac, lenže nenašiel som vhodné slová. Nedokázal som povedať, že moje vnútro spaľuje bolesť.

Napriek tomu jej musím všetko povedať. Chytil som Annie za ruku a vykročil smerom do lesa. Zastavil som nás dosť ďaleko od domu, nechcem, aby ma počuli. Táto chvíľa patrí iba mne a Annie. Sadol som si na akýsi kmeň. Pozeral som sa na zem a čakal. Neviem na čo, ale čakal som.

Tento príbeh musím začať ja a nikto mi s tým nepomôže.

„Bolo to ešte pred naším zoznámením,“ moje slová pretrhli ticho, ktoré naokolo panovalo.

Annie si sadla vedľa mňa a stále mi držala ruky vo svojich dlaniach. Boli pre mňa opornými bodmi, aby moje slová mohli plynúť bez menšieho zaváhania.

„Práve sme sa s Edwardom, Rose a Emmettom presťahovali do nového mestečka. Chceli sme začať odznova.

Esme bola učiteľkou, v ktorej deti spoznali upírku. Bol som zvedavý a šiel ju navštíviť. Ten večer sme sa rozprávali a zistil som, že viedla podobný život ako my. Zapáčila sa mi. Našiel som v nej niečo, čo ani sám neviem opísať.

Postupom času som sa do nej zaľúbil. Bola jednoducho ideálna partnerka a vhodná matka pre deti.

Nastal však čas odísť. Nechcel som ju stratiť a navrhol som jej, aby šla s nami. Na moju veľkú radosť súhlasila. Decká ju mali radi a ja som bol šťastný. Nikdy som však nepocítil túžbu vziať si ju za manželku. Nepotreboval som to, mne len stačilo, že je pri mne. Neskôr sa k nám pridali Alice s Jasperom.

Znovu sme sa usadili a Esme začalo všetko vadiť. Spôsob života, ktorý sme ako rodina viedli, vzďaľovala sa mi a ja som si to nechcel pripustiť. Pred Edwardom si začala skrývať myšlienky a Jasper z nej cítil nepokoj. Začala sa správať ako iná osoba.

Decká boli v škole a ja v nemocnici. Keď sme sa vrátili domov, nebola tam. V izbe mi nechala lístok, aby som ju už nehľadal. Nevládala ďalej takto žiť. Spoznala nového muža, do ktorého sa zamilovala. Do muža, ktorého som ja odsudzoval – do nomáda, ktorý nemal nad ničím zľutovanie.

Neublížila len mne, ale aj deťom. Zbožňovali ju, bola pre nich matkou. Jej odchod ma zničil. Nerozprával som, nechodil som do práce, lovil som len vtedy, keď to bolo už nutné. Nevedeli mi pomôcť. Nakoniec to Edwarda nazlostilo a vzal ma Volterry, kde si bola ty.“

Musel som sa zasmiať. Spomienky na pobyt v Taliansku ma pobavili.

„Prebrala si ma z toho stavu. Tvojím drzým, povýšeneckým správaním. Už vtedy si sa mi zapáčila. Pri tej našej osudnej hádke... Tvoje rozčúlenie ma priťahovalo ako nikdy predtým. Preto som ťa pobozkal. Tvoja facka ma ešte viac... Nemohol som dovoliť, aby si sa ku mne správala tak bezočivo. Musel som napraviť tvoje správanie, a preto som ťa znovu pobozkal. Na moje prekvapenie si sa už nebránila a všetko opätovala. Aro vydal rozkaz, ktorý ako milujúci otec vďaka tebe pozmenil.

Dlhé roky potom boli ničím, v porovnaní s pobytom vo Volterre. Už vtedy si zmenila môj život,“ dokončil som svoje rozprávanie.

Annie ma objala a nečakane sa rozplakala.

„Neboj, spolu to zvládneme,“ povedala. Nemohla ma urobiť šťastnejším. Bude so mnou bojovať s mojou minulosťou. S minulosťou, ktorá sa vráti tento večer, ktorá ma vlastné meno – Esme.

Pobozkal som ju. Do bozku som vložil všetko. Moju bolesť, moju lásku, moju potrebu byť pri nej a cítiť ju v náručí. Chcel by som takto ostať naveky. Je však potrebné čeliť minulosti tvárou v tvár.

„Asi by sme sa mali už vrátiť,“ povedal som do ticha.

„Asi áno,“ odpovedala.

Postavil som nás a vydali sme sa späť k domu. Pomedzi stromy začal padať súmrak. Pravdepodobne tam už bude. Neviem, či sa jej dokážem pozrieť do očí, neviem, čo bude odo mňa očakávať.

Vošli sme do domu. Môj predpoklad bol správny, bola tam. S veľkým záujmom sa pozerala na Bellu, pred ktorou v ochrannom postoji stál Edward s Jasperom. Počula nás a obzrela sa.

„Carlisle, vyzeráš stále rovnako,“ poznamenala. Jej hlas prebudil moje podvedomie. Všetky spomienky spojené s ňou sa vrátili a zaklopali na dvere mojej mysle.

„Tiež si sa nezmenila, teda až na jeden malý detail.“ Jej oči už neboli také, ako som si pamätal. Nemali tú správnu farbu.

„Vidím, že sa ti nejako rozrástla rodinka o pár členov.“ Okomentovala Anniinu a Bellinu prítomnosť.

Vzniknutá situácia bola zaujímavá. Nikto nechcel nič povedať, no zároveň každý chcel túto situáciu ukončiť a zmiznúť preč.

„Edward, vezmi prosím ťa Bellu na prechádzku,“ ozvala sa nakoniec Annie. On jej na to len prikývol a vyviedol Bellu z miestnosti.

„Tak, ty musíš byť Esme.“

„Áno, to som. Prepáč za moju nezdvorilosť, ale ty si kto?“

„Analia Elizabeth Volturry Masen Cullenová. Pre rodinu a priateľov Annie,“ povedala jej s úsmevom.

„Tvoja priateľka nie som a nikdy nebudem. Si tu hosťom a ja ťa bohužiaľ nemôžem vyhodiť von. Preto ťa musím upozorniť,  že ak sa dotkneš Belly, odtrhnem ti hlavu, dotkneš sa Carlisla.... Nedávaj mi dôvod, aby som sa podobala na otecka viac ako teraz. Totiž, otecko ma naučil brániť si to, čo mi patrí!“ A odišla von.

„Milá osôbka,“ poznamenala Esme.

„Na rozdiel od teba, Esme. Jej varovanie by som bral skutočne vážne,“ odpovedal jej  Jasper. Podišiel k Alice a spoločne ruka v ruke opustili miestnosť. Ostatní ich nasledovali.
S Esme sme osameli.

„Asi ich nepotešila moja návšteva.“

„Nie, skutočne nie,  najmä teraz, keď sa ti pozriem do očí. Nemôžeš čakať nadšenie.“

„Sklamala som vás všetkých, som si toho vedomá. Lenže ja nebudem popierať svoju podstatu, ak nemám na to podnet.“

„Mala si. Kedysi si mala viacero podnetov, teraz už nie. Našiel som svoju dušu, svoje srdce u osoby, ktorá ma vytrhla z bolesti, z neskutočného trápenia. Annie je zmyslom môjho života a nikdy sa to nezmení.“ Rovnako som opustil miestnosť, ako ostatní.

Vyšiel som pred dom na vzduch. Pozrel som na nebo, na ktorom svietili hviezdy. V tej tme neskutočne žiarili. Okolité ticho ma napĺňalo pokojom. V tejto chvíli ho nesmierne potrebujem.

 

♥♥♥♥♥

 

Výlet do Denali sa nakoniec ukazoval vo svetlých farbách. Všetko sa v rámci  možností upokojilo a dalo na tú správnu cestu.

S Annie sme si užívali a boli nadšení, ako sa Edward opäť zbližuje s Bellou. Neopustil ju ani na minútu. Kam sa pohla, bol aj on.

Všetko by bolo krásne, keby Esme svojou prítomnosť netienila pohodu v Denali. Pozoroval sa každý jej krok, pohyb, veta.

S Annie sme práve ležali na lúke a vychutnávali si spoločnú chvíľu, keď nás vyrušilo malé šidielko.

„Prepáčte, že vás vyrušujem, ale, Annie, už je čas. Tanya začína byť netrpezlivá,“ povedala Alice.

„Normálne som na to zabudla,“ odpovedala jej. Pobozkala ma na pery.

„Kým sa vrátim, buď dobrý,“ oznámila mi. Musel som sa zasmiať.

„Samozrejme, madam.“

Vstala a odišla s Alice. Rovnako ako aj ona som zabudol, že sa so všetkými dievčatami dohodli, že pôjdu do mesta, poukazovať Belle celé Denali.

Sťažka som si povzdychol. Postavil som sa a vydal sa k domu. Šiel som rovno do spálne, pretože keď tu nie je Annie, nemám silu predstierať, že som v poriadku a že prítomnosť Esme beriem s nadhľadom.

Ľahol som si na posteľ, vzal do rúk akúsi knižku a začal čítať. V tom niekto zaklopal na dvere izby.

„Môžeme sa porozprávať?“ spýtala sa Esme.

Neochotne som knižku odložil a postavil sa.

„Samozrejme, avšak bol by som rád, keby to bolo niekde inde.“

Znepokojovalo ma, že sme sami, navyše v spálni a že je tak blízko mňa. Stratil by som svoj pokoj, svoju istotu a svoju myseľ. Bol som naivný, keď som si myslel, že všetko odplávalo v prúde rieky niekam do neznáma.

Esme sa každým krokom približovala a zastala tesne predo mnou.

„Mne práveže vyhovuje táto miestnosť.“ Dlaňou mi prešla po líci. Omámene som sa na ňu pozeral, neschopný akéhokoľvek činu.

„Vieš, bola som vtedy hlúpa. Neuvedomovala som si, o čo prichádzam. Teraz chcem všetko napraviť, ak mi to dovolíš. Ja sa nikdy nevzdám. To, čo cítiš k tomu dievčaťu, je len rozprávka, ktorá má svoj koniec. Nie je to skutočné, iba si to namýšľaš.“

„Ako si na to prišla? Ja som si svojimi citmi absolútne istý .“

Nahla sa ku mne a pery mala blízko mojich.

„Skutočne? Tak potom prečo dovolíš, aby som...“

Nakoniec spojila naše pery. Úplne ma to ochromilo. V mysli som mal iba jedinú vec. Tento bozk nie je správny, avšak nedokážem ho zastaviť. Vášeň k Esme sa prebudila zo svojho spánku.

V tom sa otvorili dvere a...

 

 


 

 

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

nikolka

4)  nikolka (19.10.2010 20:26)

Ďakujem...
nikdy pri nich nešlo nič hladko...
a záver no...

ambra

3)  ambra (19.10.2010 10:17)

Já to tušila, že to ještě nepůjde hladce . Z téhle Esme jsem poněkud vykolejená a zřejmě i Carlisle a všichni ostatní . Nádherná kapitolka, ale ten konec?!?!?!

nikolka

2)  nikolka (18.10.2010 22:46)

všetko má svoj čas...
(najskôr v stredu, štvrtok)
ale psst...

1)   (18.10.2010 20:52)

A???????????????????
ČO?
KTO?
PREČO?
NAČO?
ZAČO?
Hm??????????????????
:D
Už chcem vedieť odpoveď, čím skôr pls:D

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella