Sekce

Galerie

http://stmivani-ff.cz/gallery/thumbs/1011%5B1%5D.jpg

návrat

 

Ťažké rozhodnutie


Niekto mi raz povedal: - Nedovoľ minulosti, aby povedala, kým si, ale kým budeš!-  Aký význam to má pre mňa? Znamená to, aby som už nebola malá, naivná, slabá poloupírka ako kedysi? Aby som už nedovolila veci, ktoré sa diali a pred ktorými som mala oči slepé?

Avšak nemôžem urobiť len tak hrubú čiaru a oddeliť minulosť od prítomnosti. Pretože prítomnosť nemôže žiť bez minulosti a zároveň spolu vyjadrujú budúcnosť. Moja budúcnosť je neistá. Je vratká. Stojí na tenkých slabých nožičkách, ktoré sa môžu kedykoľvek zlomiť.

Jedine viem, že musím vstať z popola ako fénix, vták, ktorý keď umiera, zhorí a potom znovu povstane s novou ešte väčšou silou ako predtým. Musím sa rovnako pozviechať a čeliť niečomu, či skôr niekomu a pritom zanechať obete. Nie ľudské, pravdaže, ale psychické. Lenže  mám dnes silu obetovať niečo významné a hodnotné? Niečo, na čom som zakladala svoj život? Vzdať sa pevného pilieru mojej osobnosti?

Roky, ktoré som žila v ústraní a zabudnutí, mi pomohli pochopiť veci dávno zabudnuté a nechápajúce. Ich rozuzlenie bolo očividné. A ja som na to nemohla dlho prísť. Dnes už chápem, že to tak chceli, že to zariadili.

Zaslepovali ma svojím správaním. Zaobchádzali so mnou ako v bavlnke. Správali sa ku mne ako ku kráľovnej. Nemohlo sa mi ublížiť. Nemohol sa mi skriviť jediný vlások na hlave. Pre moje slzy okamžite hľadali príčinu. Nikdy na to neprišli. Keď sa mi nedajbože niečo náhodou stalo, dávali kruté tresty. Akákoľvek moja bolesť musela mať akúkoľvek náplasť. Sťažnosť, prosba alebo žiadosť, ktorú som vyriekla, bola mrknutím oka vyriešená.

Oddanosť a strach boli dôvody ich správania. Najmä strach. Strach, že sa im alebo ich blízkym stane niečo zlé.

Tieto skutočnosti spravili zo mňa drzú, divú, slobodnú osobu. Na druhej strane aj naivnú, namyslenú a v skutočnosti slabú. Verila som, že sa mne nemôže nikdy nič stať. V mysli som mala len seba.

Moje srdce prahlo aj po niečom inom. Po láske. Láske muža k žene. Mala som lásku otca, strýkov, brata, to nemôžem poprieť. Chýbalo mi niečo iné. Chcela som niekoho, kto by sa o mňa staral, bál, ale nie tak, ako som bola zvyknutá. Niekoho, pri ktorom by moje srdce splašene bilo a v podbrušku lietalo milión motýlikov. Žalúdok by sa mi prevracal od nervozity. Prestala by som vedieť dýchať v momente, keď by som ho čo i len kútikom oka spozorovala.

Nikto okrem brata to nevedel. Hoci sme len z polovice príbuzný, necítime to tak. Môj brat znamená pre mňa celý život, ktorý vediem. On jediný vie, ako sa cítim, vie čo mám na mysli. Pozná ma lepšie ako ja samu seba.

Srdce mi ide roztrhnúť úzkosťou, keď viem, že nemôžem byť pri ňom, že neviem o ňom ani maličký kúsoček. Nemôžem sa informovať, či je šťastný, či je v poriadku, alebo či už našiel lásku svojho života. On jediný mi rozumel a stál pri mne v rozličných situáciách.

Raz prišiel na návštevu aj s niekým neznámym. Neznámeho som nemala rada. Ba priam som ho neznášala. Bral mi pozornosť všetkých naokolo. Pozornosť, na ktorú som bola navyknutá a ktorú som tak veľmi potrebovala.

Zmenil celý chod našej domácnosti. Nekonečné škriepky s ním ma tešili. Protiveň, vzájomné zlostenie bolo na každodennom poriadku. Zároveň ma fascinoval. Jeho oči boli ako tekuté zlato. Úsmev mal ako slniečko, keď ráno vyjde na obzor, a svojimi lúčmi po prvý raz pošteklí ešte spiacu zeleň. Jeho správanie bolo nesmierne odlišné od ostatných.

Pri jednej z našich hádok sa stalo niečo, čo mi od základov zmenilo život. Otec zúril, keď sa to dozvedel. Vydal rozkaz, lenže ja som nesúhlasila, búrila sa proti tomu, prosila a sľubovala. Robila všetko preto, aby som nemusela splniť rozkaz. Až moje roniace slzy dopomohli, aby pozmenil rozhodnutie. Dal mi však na výber dve možnosti.

Vybrala som si možnosť slobody. Musela som odísť a nikdy sa nevrátiť späť, späť do sveta upírov. Ak neposlúchnem, čaká ma druhá možnosť – pôvodný rozkaz. Nie je krutý, ale pre mňa má hrôzostrašný význam.

Lenže jediný telefonát stačil na to, aby som prehodnotila svoj postoj. Ak ON je ochotný zaplatiť vysokú cenu, aby zachránil syna, tak ja som ochotná obetovať všetko za život môjho brata.

♥♥♥♥♥

Moje striebristé auto išlo najväčšou rýchlosťou akú dokázalo zo seba dostať. Potrebovala som sa dostať niekam čo najrýchlejšie. Nevnímala som mestá, ktorými som prechádzala. Nezaujímala som o ich názvy. Nepotrebovala som ich poznať.

Cieľ, za ktorým sa tak ponáhľam, nestojí ani v jednom z nich. Mojím cieľom je akási čistinka v malebnom mestečku Forks.

Každým zanechaním stromom za mojím chrbtom, každou zákrutou som sa približovala. V tejto chvíli mi je absolútne jedno, či stretnem policajta. Len nech prídem včas.

Carlisle sa na mňa spolieha. Nemôžem ho sklamať. Keď mi zavolal, v jeho hlase znelo zúfalstvo. Vonkoncom mi nenapadlo rozmýšľať nad tým, ako ma našiel, ako zistil telefónne číslo. Jeho slová vážili snáď tonu. Urobili mi hlbokú dieru v srdci. Všetko na čom som si zakladala, sa roztrieštilo na márne kúsočky, ktoré sa nedajú zlepiť späť. Edward ma potrebuje, a to jediné stačilo.

Veľká tabuľa mi oznamovala, že som dosiahla svoj vytúžený cieľ. Pridala som ešte viac na plyne. Auto protestne ticho zamrnčalo. Bohužiaľ, v tejto chvíli nemá na výber. Preletela som mestom. Miestny obyvatelia sa za mnou len otáčali a nesúhlasne krútili hlavami.

Autom som prechádzala miestnou diaľnicou a zastala pri nerovnej cestičke. Cestička dovoľovala prechod iba ľudským nohám. Nevadí. Ja pobežím. Vystúpila som z auta, nadýchla sa čerstvého vzduchu a rozbehla sa. Beh by som si inokedy užívala, lenže dnes nemám čas sa zaoberať ako mi vietor rozvieva vlasy, ako naráža do mňa a víta svojou veľkou náručou. Nemám čas si všímať okolie. Nádhernú prírodu. Teraz nie!

Vo vzduchu som cítila, že je čistinka blízko. Cítila som prítomnosť kúzelných bytostí. Bytostí, ktoré by nemali vonkoncom existovať. Ako som sa približovala, začula som hlasy. Tak ako jedných, tak aj druhých. Stromy začali rednúť a ja som spomalila. Zastala som v tieni stromu na kraji lúky.

Oproti sebe som videla stáť dve neveľké skupinky. V obidvoch boli členovia mojej rodiny. Ja som si vybrala tú skupinku, ktorá mi stála bližšie pri srdci. Stáli pri nich vlci. Určite Quileutský chlapci, o ktorých rozprával Carlisle. Cítila som, že sa tam nachádza aj človek, Bella. Musela som si ju obzrieť. Takže do tejto maličkej dievčiny sa zaľúbil môj veľký brat. Bola taká drobná a krehká. Vyžarovalo z nej, že ju treba chrániť pred akýmkoľvek nebezpečenstvom.

Pozrela som sa aj na tú druhú skupinu. Na tú, pred ktorou dievča bránili. Boli tam. Otec a strýkovia. Pravdaže aj ich garda. Prekvapovalo ma, že prišli v malom počte. Na ochrancov troch vládcov sa takáto skutočnosť nepodobala.

Zatiaľ si ma nik nevšimol. Určite budem pre väčšinu z nich veľkým prekvapením.

„Áno, boli sme veľkorysí. Mali sme na to vlastné dôvody. Jeden je, že si ťa vážime, berieme ťa ako brata. Druhý dôvod bol kvôli... Nezáleží na tom. Pravda je taká, že zákony máme preto, aby chránili náš spôsob života. A keď ich niektorý náš druh poruší, ohrozuje životy nás všetkých! Nedávame druhé šance!“

Caius má pravdu. Volturiovci nikdy nedávajú druhé šance. Je to proti ich osobným pravidlám. Ak sa nevyužije prvá šanca, nemajú na výber. V tomto prípade majú však výborné odôvodnenie. Musia sa zamyslieť. Nemajú na výber, musia rozmýšľať o svojom predchádzajúcom rozhodnutí. Nevidela som na nich zmenu. Nebrali do úvahy Carlislove slová. Nerozmýšľali nad vecou rozumne.

Ignorácia, ktorá z nich vychádzala, ma nesmierne rozčuľovala. Musím ich donútiť, aby pozmenili svoj názor. Nezáleží mi ani na tom, či vyzradím niektoré tajomstvá samotných vládcov.

„Nedávate šance, ani vtedy, keď o jej život žiadam ja?“ Všetci sa otočili mojím smerom. Každý ustrnul v prekvapení. V ich očiach bolo niečo, nad čím som sa musela pousmiať. Nečakali ma.

Až na jedného. Netváril sa ako ostatný. Pozeral na mňa s nádejou v očiach. Zmena jeho postoja bola očividná. Predtým vyzeral, akoby sa cítil uväznený. Mojím príchodom som mu vliala nádej do žíl. Kto má nádej, nemôže byť uväznený.

 

 



 

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

ambra

7)  ambra (23.08.2010 11:29)

Hm, Annie vypadá jako složitá osobnost, ale zdá se, že si uvěomuje svoje silné a slabé stránky, takže budoucnost, o které tak pochybuje, by mohla být ovlivněná i jejími rozhodnutími. Velmi zajímavá zápletka - kdo bude ten její záhadný, kterého nesnášela až moc? Píšeš opravdu moc hezky.

nikolka

6)  nikolka (19.08.2010 17:40)

Ambra teba poslať niekde do hája, keď máš pravdu???? To sa ani nedá!!!!!!
k tomu rodokmeňu v Čechách mám strýka s tetou, sesternice a ich deti... všetci žili na Slovensku a až oveľa neskôr sa presťahovali do Čiech. Dnes hovorí jedine teta po slovensky,,,, :'-( :'-( :'-(


Ďakujem za podporu :) ;)

5)   (18.08.2010 22:28)

Ambra:
To je pochopiteľné. Som rada, že si baby, ktoré tu píšu poviedky, ale tie tie ktoré nepíšu tak trochu nakopla;) Aspoň mne to teda určite pomohlo si uvedomiť pár vecí...
Nojoo čistinka hehe:D A som aj rada, že ešte mnohé na tomto webe slovenčine aspoň rozumejú, aj keď poviedky nekomentujú alebo ani nečítajú. Zo skúsenosti viem, že dnes už veľa čechov naozaj najmä mladých má so slovenčinou problém( tým tu nechce nikoho uraziť, ani tvrdiť, že je starý;) ). Na školskom výlete v Prahe sme s kamarátkou potrebovali vreckovku, pretože jej začala tiecť krv a my sme žiadnu nemali. Tak sme sa v obchoďáku pýtali okoloidúcich- po väčšine angličanov, bohužiaľ a na anglický názov pre vreckovku som si spomenúť nemohla zas ja... a pýtame sa jednej baby:"Prosím ťa, máš vreckovku?" a ona sa na nás pozrie:"Cože?" a my chvíľku ticho... potom "Kapesník." a ona nato:" Jo ták.":D To ma pobavilo. No dosť bolo rozkecávania.
Ja tiež dúfam, že to rozbehne, najmä pri tej podpore snáď určite. Takže ďakuje ti ešte raz, že si svojím komentárom nakopla aj mňa

nikolienka

4)  nikolienka (18.08.2010 22:23)

Ambra to sa ani nedá keď más tak krásne podporuješ

ambra

3)  ambra (18.08.2010 22:11)

Jarusinko, strašně děkuji Tobě i ostatním holčinkám - nikolience, nikolce a gině, že jste mě neposlaly do háje. Já jsem vážně magor, ale pořád mi to šrotilo v hlavě... Můj otec byl Slovák, vyrostla jsem na slovenských pořadech v TV a i mluvím ještě tak na 95%, ale moje dcera (13) - pro ni je, bohužel - slovenština skoro cizí jazyk (např. čistinka je pro ni záhada:D ) - já ale věřím, že se to holkám při vzájemné podpoře rozjede - že se prostě zviditelní;) :D . Mohlo by mi to být jedno - já jsem fakt asi blázen... Strašně držím palce!!!

2)   (18.08.2010 21:58)

Milá Nikolka( ale aj iné slovenské autorky na tomto webe).
Tiež som mala možnosť prečítať si v administrácii ten komentár od Ambry a keď som si prečítala, došlo mi, že má pravdu. A naozaj veľkú.
Musím sa priznať, že ja osobne uprednostňujem české poviedky, hoci som slovenka. A to všetko len kvôli predsudkom, že zo skúsenosti viem, že české diela sú v mojich očiach pre mňa z nejakého dôvodu čitateľnejšie. A taktiež preto, že nezvyknem čítať poviedky od autorov, od ktorých som nič nečítala. Ako vravím, zbytočné a malicherné predsudky. A pritom už len to, že niekto pri poviedke nezanechá komentár spisovateľku odradzuje od ďalšieho písania. Tiež som si to zažila.
Ale k tejto poviedke... Najprv som bola trochu zmätená, ale potom sa mi to vyjasnilo. Pocity pekne popísané. A ten koniec sa mi veľmi páčil, odkedy Annie dorazila na tú lúku.
Idem mrknúť na ďalšiu kapitolu.

Silvaren

1)  Silvaren (13.08.2010 17:13)

Anniny pocity jsi popsala naprosto krásně. Moc se mi to líbí a těším se na další.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse - Bella a Edward