Sekce

Galerie

http://www.stmivani-ff.cz/gallery/thumbs/sen%20dievcatka.jpg

Prečo ona? Prečo práve ona?

Pohreb

Do tmavej tichej noci zrazu zazvonil telefón. V okamihu som sa prebudila.

„Dočerta, kto to len môže byť?“ Telefón neprestával zvoniť a ja som sa s ťažkosťami pozbierala a šla ho zdvihnúť.

„Prosím?“ spýtala som sa nie príliš príjemne. Nech sa nečudujú, takto ma uprostred noci zobudiť a ja mám byť na niekoho milá, navyše po dnešnom hrôzostrašnom dni?

„Slečna Isabella Swanová?“

„Áno, pri telefóne.“

„Som Thomas Hamilton. Prepáčte mi, že vás takto neskoro vyrušujem, ale ide o vašu starú mamu.“  Moje prsty znepokojene zovreli telefón ešte pevnejšie.

„Čo sa jej stalo? Je v poriadku?“ opýtala som sa plná obáv.

„Je mi to ľúto, vaša stará mama umrela.“

Och, Bože. Nie, prosím, ona nie. Zložila som telefón a sadla si na zem. Stočila som sa do klbka, začala sa pohojdávať ako malá a zároveň som sa rozplakala.

Stará mama, nie. Prečo aj ona? Nestačilo, keď na mňa zanevreli vlastní rodičia, musela odísť aj ona? Čím som si zaslúžila takúto nespravodlivosť? Snažila som sa všetko robiť správne. Poslúchala som, bola som to najmilšie, najlepšie vychované dieťa. Aj vo svete dospelých sa snažím vykonávať veci najlepšie, ako viem. Tak prečo ma, Pane, tak trestáš?

Neviem, ako dlho som sedela nevnímajúc svet. Ráno som sa horko-ťažko postavila, prezliekla sa a urobila len to najnutnejšie. Musím zájsť do Forks a vybaviť všetko potrebné.

Cesta autom bola pridlhá a nekonečná. Predlžovala moju zúfalosť, moje dúfanie, že všetko je škaredý, nechutný, zlý žart. Opak bol však pravdou. Krutá skutočnosť, ktorej som sa obávala, ma zasiahla nesmiernou silou.

Stará mama ma zradila... Predsa mi sľúbila, že bude so mnou, kým nebudem pripravená samostatne žiť, kým nebudem mať niekoho, koho budem milovať celým svojím srdcom, viac ako vlastný život. Klamala mi. Nie som pripravená samostatne fungovať. Hoci som sa presťahovala z Forks, bola som s ňou v spojení každučký deň. Nemám nikoho, komu by som darovala svoje srdce. Nemala odísť... Nemala!

So srdcom rozdrveným na prach a zlomenou dušou som vošla do jej domčeka. Všade mala moje fotografie. Nezastavila som sa, aby som si obzrela vnútro. Mierila som rovno do jej spálne, do jej kráľovstva. S úctou som otvorila dvere a vošla dnu.

V izbe panoval pokoj. Posadila som sa na veľkú posteľ, ktorá zaberala väčšinu miesta v izbietke. Bol tu aj prastarý stolík, na ktorom boli taktiež uložené fotografie. Jedna ma obzvlášť zaujala. Vzala som ju, aby som si ju lepšie prezrela. Z fotografie sa na mňa usmievala rodinka.

Spomenula som si na príbeh, ktorý mi stará mama rozprávala každučkú noc. Jej záhadní anjeli. Ten príbeh som milovala, hoci bol spočiatku hrôzostrašný. Skončil sa tak, ako sa majú končiť všetky rozprávky, šťastne.

Ako sa dejiny opakujú. Starú mamu jej rodina nemala rada, rovnako ako mňa. Preto som odišla, preto som utiekla. Nemohla som viacej vydržať ponižovanie, odstrkovanie a pohŕdanie zo všetkých strán. Starká našla svoju spásu pri cudzích ľuďoch, ktorý jej darovali svoju lásku, ja som svoju záchranu našla pri nej.

Na fotografiu začali padať prúdy sĺz. Ako rada by som ich spoznala. Museli byť úžasní. Carlisle s Esme, rodičia plný nehy, porozumenia, lásky. Alice, malá, drobná dievčina, nadšená a pobláznená do nakupovania, Jasper, ochranca celej rodiny. Rosalie, najkrajšie stvorenie, aké som kedy videla, Emmett silný, naháňajúci strach, napriek tomu bláznivý chalan, ktorý stváral vtipné kúsky na dennom poriadku. A Edward... Srdce mi poskočilo, vynechalo úder. Najkrajší muž s uhrančivým sebavedomím pohľadom a úsmevom, s ktorým bez problémov popletie hlavu každému dievčaťu, rovnako ako mne.

Poznám každého z fotografie, bohužiaľ, že len z neuveriteľných príbehov. Neviem, no stará mama pred svetom niečo skrývala. Vždy vyberala správne slová, aby mi neprezradila niečo, čo som nemala vedieť. Tak rada by som sa dozvedela všetko, celú pravdu. Chránila ich a ja jej to nemôžem zazlievať.

Ľahla som si na posteľ a v náručí zovrela fotografiu. Ponorila som sa do ríše snov. Opäť som bola malé dievčatko, drankajúce od starej ženy rozprávku - Príbeh o anjeloch.

Náhle som sa prebudila. Posadila som sa a poobzerala sa po spálni. Prekvapene som sa zahľadela na otvorené okno. Určite som ho neotvárala. Asi to bol len silný vietor.

Šla som ho zatvoriť, avšak v tieni ma zaujala tmavá silueta. Akoby sa čas na chvíľu zastavil. Cítila som, akoby ma s tým cudzincom spájalo akési záhadné puto, čoraz pevnejšie... a pevnejšie...

Nakoniec som zavrela okno a vrátila sa späť. Moju myseľ zaplnila tmavá silueta, cudzinec, a záhadný pocit, ktorý ma premkol, keď som sa naňho pozerala. Utiekol, rozplynul sa ako vzduch. Rovnako ako všetci v mojom okolí.


♦♦♦♦♦♦♦


Pršalo. Aj nebo plakalo, že tento svet opustila jedna milujúca, najvrúcnejšia žena, akú kedy poznal. Pozerala som sa, ako štyria muži púšťali rakvu hlboko do zeme, skadiaľ sa už nebude môcť dostať.

Tvár mi pokryli potoky sĺz. Nemalo zmysel si ich utierať, pretože prichádzali väčšie a väčšie. Nikoho som k sebe nepúšťala. Nemala som náladu počúvať ich nezmyselné, nepravdivé, falošné reči.

Obďaleč som videla svoju zronenú mamu, schúlenú v náručí smútiaceho otca. Musela som sa usmiať. Krásne divadlo. Mama svojou matkou pohŕdala, neznášala Forks a spôsob života v ňom. Akonáhle sa jej naskytla príležitosť, využila ju a zmizla. Nikdy sa neozvala, nikdy sa nezaujímala.

Som tu hádam jediná, ktorú skutočne bolí srdce za stratou. Jediná, ktorá trpí a nevie, čo bude robiť. Stratila som sa a neviem, kadiaľ mám kráčať. Životom ma viedla stará mama, to ona bola mojím svetlom, ona mi ukazovala správnu cestu, bola pri mojom každom kroku, pri mojich radostiach ale aj smútku. Znamenala pre mňa všetko.

Musím jej dať posledné zbohom a ponechať si ju v spomienkach takú, akou bola po celý život. Rozprávala mi, aby, ak niekoho stratíme, sme sa naňho nehnevali, pretože s ním máme tie najkrajšie spomienky. Podľa nej bola smrť, ako keď niekto odíde za more. Ostane v srdci toho druhého a bude ho navždy sprevádzať. Vedela, že umiera, a pomaličky ma na to pripravovala. Nemôžem jej to zazlievať, pretože ma chcela pripraviť na to, čo v blízkej dobe príde.

V diaľke som počula, ako zastavilo auto. Obzrela som sa. K našej malej skupinke smútiacich za starou mamou kráčali ohromujúce bytosti. Srdce sa mi zastavilo od strachu, radosti, vďačnosti... Nevšímali si nikoho, kráčali rovno ku mne. Na rakvu jej každý jeden hodil bielu ľaliu, najobľúbenejší kvet starej mamy.

Podišla som k jednému z nich. Bol plavovlasý, mladý a vyzeral unavene. Nečakane som ho objala. Bez slova prijal objatie, dokonca si ma pritiahol ešte silnejšie k sebe, keď sa mi slzy znovu nezastaviteľne pustili.

Ďakujem ti stará mama, poslala si mi ich ako záchranu, ako svetlo v mojom živote. Aj keď si niekde v nebi, dávaš mi ten najkrajší dar, pocit bezpečia, lásky, domova.

 


 

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

nikolka

2)  nikolka (18.12.2010 18:24)

Astrid, veľmi krásne ďakujem... našťastie som nikoho blízkeho nestratila...
neviem, vyplývalo to z môjho vnútra takže skutočne neviem. Jednoducho som chcela napísať niečo smutné a vyšlo mi toto..
Ešte raz ďakujem za krásne slová, ktoré si mi zanechala. Nesmierne ma potešili.;)

Astrid

1)  Astrid (12.12.2010 04:14)

Veľmi smutne, príde mi to akoby si niekoho blízkeho stratila, lebo je to tak silno napísane.:'-( ako teraz zaspím??
Pekne napísaná kapitola.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek