08.05.2011 [20:45], ada1987, Povídky jednorázové, komentováno 2×, zobrazeno 2105×

Koniec! Javier s Fabiolou sa dostanú do Volterry. Aké prekvapenie ich tam čaká? A kto im príde na pomoc? A aký dopad bude mať táto revolúcia na upírov po celom svete? Poprosím aspoň smajlíka, nech viem, že to čítate!

 

 

Javier, dívajúc sa na jej tvár, pokračoval: „Fabiolin otec bol veľmi nábožný muž. Rozhodol sa, že jeho dcéra pôjde do kláštora.“

„A to sa jej vôbec nepýtal?“

„Vtedy boli rodičia pánmi svojich detí. Museli ich poslúchať na slovo.“

Bella prikývla. To jej dávalo zmysel. Jej svet a svet Fabioly bol na míľe vzdialený. Premýšľala, či aj ona o 500 rokov bude rozprávať svoj životný príbeh nejakého ľudskému dievčaťu. Bolo by to rozhodne zaujímavé.

„Fabiola po uplynutí štyroch rokov zložila Večné sľuby a stala sa mníškou. Ale koncom roku 1507 napadol ich kláštor upír. Všetkých zabil, až na mladého kňaza, rehoľnú sestru a Fabiolu. Keď premena skončila, snažili sa zistiť, čo sa s nimi stalo. Príbehy o upíroch boli v katolíckom Španielsku zakázané, a tak sa rozhodli cestovať. Prišli do Talianska, kde narazili na gardu Voltuirovcov, ktorá sa ich snažila presvedčiť, aby s nimi zostali. Vysvetlili im, čo sa s nimi stalo a čo môžu teraz robiť. Ale hlboké katolícke a sociálne cítenie im zabraňovalo zabíjať nevinných. Začali sa živiť potkanmi, ale tie nedokázali uhasiť ich smäd. Kňaz a rehoľná sestra, ktorá s nimi cestovala, sa napokon vzdali a pokúsili sa zabiť. Po mnohých neúspešných pokusoch sa im to podarilo.“

Na Bellin spýtavý pohľad odpovedal: „Vošli do horiaceho domu. Ako iste vieš, plamene sú pre upíra smrteľné.“

„Fabiola odišla do Laponska, aby sa pokúsila nežiť ako monštrum. A nakoniec sa jej to podarilo.“

„Ako?“

„V Laponsku nebolo veľa ľudí a tak neprichádzala do pokušenia tak často, ako tomu bolo na juhu. A okrem toho, v Laponsku žije veľa sobov.“

Bella pochopila. Z Fabioly sa stala „vegetariánka.“ Ona bola prvým „Stregoni benefici“, nie Carlisle. Keďže žila ďaleko od akejkoľvek spoločnosti, nikto nič nezaznamenal. Ani Volturovci.

„V časoch napoleonských vojen sa rozhodla ísť pomôcť zraneným vojakom. Jej sebaovládanie nebolo také dokonalé, ako u Carlisea, ale verila, že nikomu neublíži. A tak v júni roku 1815 našla mňa. Ležal som na bojisku a zomieral. Fabiola ma zachránila a odvtedy sme spolu.“ Z jeho hlasu cítila hlbokú úctu a lásku, ktorú prechovával k žene, ktorá ho stvorila.

„Nikdy ťa nenapadlo skúsiť iný životný štýl ako tento?“ spýtala sa.

„Napadlo a mnohokrát. Ale pre Fabiolu urobím všetko!“

V mysli sa zastavila pri Jasperovi a jeho láske k Alici. Premýšľala, ako ťažké to muselo byť: zriecť sa ľudskej krvi a stať sa „vegetariánom“. Vedela, že by urobil čokoľvek, čo by Alice potešilo.

Sledoval oboch ako sedeli na verande domu a rozprávali sa. V Javierových myšlienkach sledoval niť rozhovoru. Napriek jeho hlbokej láske k Fabiole, žiarlil. Dlho si to nechcel priznať, ale je to tak. Žiarlil. Na upíra z 19. storočia, ktorý sa ocitol v inom čase a na inom kontinente, kde takmer nikomu nerozumie. Jeho rozumnejšia polovička mu naznačovala, že sa správa neprístojne, ale on si nemohol pomôcť. Vedel, že Javier miluje svoju družku a Bella ho absolútne zbožňuje, ale žiarlivosť sa ako slizký had vkrádala do jeho srdca a rozožierala mu vnútro. Po prvýkrát nebol jeho sokom obyčajný človek, ale niekto, kto by ho mohol ľahko premôcť v súboji o Bellino srdce. Niekto rovnako nádherný ako on. Javier Bellu potreboval, a ona mu pomáhala. Napriek tomu sa ho zmocňovala ukrutná žiarlivosť pri pohľade na Španiela a svoju budúcu nevestu. Už sa nemohol dočkať, kedy tomu prišelcovi ukáže, komu Bella skutočne patrí.

Svadba bola malá, ale rodinná. Okrem Charlieho, Renné a Cullenovcov tam bolo len pár priateľov zo školy. Fabiolin zdravotný stav sa upravil natoľko, že sa Španieli rozhodli ihneď po svadbe odísť do Volterry. Edward sa ani nesnažil skrývať svoje nadšenie.

Upíri nastúpili na loď v New Yorku a vydali sa do Talianska. Cullenovci, ktorí sa s nimi prišli rozlúčiť, sa dívali na loď s presvedčením, že svojich nových priateľov už nikdy neuvidia.

Plavili sa niekoľko dní, kým loď doplávala do Ríma a oni mohli vystúpiť v prístave. Už v New Yorku si kúpili dlhé kabáty, šiltovku a klobúčik. Na parkovisku blízko prístavu stál biely Citroen C. Bez váhania nastúpili. Šťastie im prialo, pretože kľúče našli v zapaľovaní. Javier naštartoval a obaja sa vydali na cestu. V Ríme šli vyše 120 km/h rýchlosťou, vo Florencií 150 km a v Miláne 200 km/h. Každým kilometrom, ktorým sa približovali k cieľu boli nervóznejší a podráždenejší. Cesta sa im zdala nekonečná. Javier tlačil pedál skoro až k zemi, snažil sa z auta „vyžmýkať“, čo sa dá.

„Odkiaľ vieš šoférovať?“ spýtala sa Fabiola svojho druha.

„Učím sa rýchlo. Pozoroval som Bellu, ako jazdila na tej svojej „kraksni“.“

Asi po hodine sa pred nimi začali črtať obrysy mesta a hradu. Boli v cieli.

Pred bránou Volterry stála len dvojica ľudských strážcov, ktorí našťastie nerobili problémy a rýchlo ich pustili do vnútra. Auto nechali hneď za bránou, ani sa neobťažovali zamykať. Cestou späť (pokiaľ samozrejme prežijú) si rýchlo zoženú nové auto.

Podišli k hale, pred ktorou sedela ľudská žena. Nemohla ich vidieť, pretože použil Fabiolin dar. Otvorili dvere a vstúpili dovnútra. V hale boli len traja upíri. Caius, Aro a malý chlapec, ktorého oslovovali Alec. Všetci okamžite spozorneli. Vycítili ich prítomnosť. Už nemalo zmysel skrývať sa.

Upíri sa šokovane dívali na dvojicu svojich „súkmeňovcov“, ktorí sa pred nimi náhle zjavili.

„Javier, Fabiola! Nečakali sme vás. Vitajte!“ podišiel k nim Aro s otvorenou náručou.

„Na priateľskú návštevu sa nechodí potajme,“ pokarhal ich naoko.

„Ale my sme neprišli na priateľskú návštevu. Chceli hovoriť so Sašom! Hneď!“

Aro: „Ale Javier, pokoj! Netreba sa hneď rozčuľovať. Tvoj priateľ je u nás veľmi šťastný.“

„To pochybujem,“ precedil Javier cez zuby.

Aro: „Viem, že vy Španieli máte prudkú povahu, ale nemusíš sa zlostiť. Stále platí naša ponuka.“

Javier: „Len vo sne.“

Aro: „To ma naozaj mrzí, Javier, lebo v tom prípade vás musíme zničiť.“

„Ale nie bez boja!“ povedal Javier a vrhol sa na Marcusa. Kým spolu bojovali, Fabiola si vzala „do parády“ Aleca. Keď s ním skončila a chystala sa na Caiusa, vtrhla do vnútra armáda Volturiových. Na čele so Sašom.

Saša sa šokovane díval na svojich priateľov. Myslel si, že sú mŕtvi. Aspoň tak ho Volturiovi neprestajne presviedčali. Ale teraz tu stoja pred ním živí a zdraví.

„Saša, takto to nemusí byť. Pridaj sa k nám,“ presviedčal Javier priateľa, ale ten len pokrútil hlavou.

„Ale musí, Javier. Je mi ľúto,“ povedal a dodal. „Ak sa pridám k vám, zomriete vy i ja. Ak budem bojovať s Volturiovými, prežijem.“

Javier: „Je vari toto život? Zabudol si na naše zásady?! „Nezabiť človeka.“ Vieš, koľko nevinných ľudí máš na svedomí?“

Saša: „Ale ja som si to nevybral. Musel som. Nedovolili mi loviť zver. Ak som chcel prežiť, musel som zabíjať.“

„Ach, Saša! Prečo? Naozaj nie je iná cesta?“ zvolal zúfalo.

„Nie je,“ povedal Rus, obrátil sa k upírovi stojacemu za ním a jediným plynulým pohybom mu odtrhol hlavu.

„Na ten moment som čakal vyše 160 rokov,“ zakričal Saša a začal likvidovať svoju jednotku.

Boj sa začal.

„Sklamal si ma, Saša. Myslel som, že sa ti náš spôsob života páči,“ povedal uprostred bitky Caius.

„Zabudni! Po celý čas som dúfal, že vás raz pošlem do pekla, kam všetci patríte,“ odvetil Rus, zatiaľ čo trhal Demetriho na kusy.

Spočiatku bola bitka vyrovnaná, ale návštevníkom rýchlo ubúdali sily, hlavne potom, ako dorazil Felix s Jane v pätách!

„Mrzí ma to, Javier. Naozaj!“ povedal Aro s rovnakou ľútosťou, ako pred 163 rokmi, keď podpálil ich dom.

Fabiola si práve poradila s Chelseou, keď mimovoľne pozrela k dverám. To, čo videla, ju úplne ohromilo. Za Felixom a Jane stáli jej priatelia z kláštora. Luis a Monica.

„To nie je možné!“ zašepkala a rozbehla sa k nim.

„Čo tu robíte?“ spýtala sa ich celá prekvapená. Skôr, ako stihli odpovedať, Aro prerušil ich konverzáciu.

„Tak to by stačilo! Jane, drahá,“ ponúkol svoju chránenkyňu.

Tá mu venovala ľúbezný úsmev. Sústredila sa. Nič! Nechápavo pozrela na svojho stvoriteľa. Sústredila sa ešte viac. Opäť nič.

„Čo sa to deje?“ skríkol rozčúlene Aro.

I Jane bola naštvaná, keď zistila, že jej dar, vďaka ktorému je vo Volterre tak obávanou, nefunguje. Vtom obaja upíri zaregistrovali prítomnosť ďalších upírov. Jane strelila pohľadom k dverách a zarazene zostala stáť. Na začiatku haly stáli Cullenovci. Na čele s Bellou!

Boje v okamihu prestali, ako keď utne. Ohromení upíri sa dívali na mladé dievča, ako sa k nim blíži pomalým krokom.

„Aro, rada ťa vidím,“ preniesla lenivo a dodala. „Aj keď ty mňa asi nie.“

Usmiala sa.

„Bella... ty si upír?“ spýtal sa Aro úplne zbytočne, keďže jej kriedovo biela pokožka prezrádzala, kto je.

„Myslím, že táto otázka je zbytočná,“ odvetila a obrátila sa k ostatným upírom.

„Teraz ma všetci dobre počúvajte. Mám pre vás návrh. Pridajte sa ku mne a mojej rodine. V opačnom prípade budete zničení.“

„To určite!“ skríkol jeden z upírov a vrhol sa na Bellu. Tá v mikrosekunde mávla rukou a z upíra zostal prach. Upíri zdesene uskočili dozadu.

„Myslím, že chcieť, aby som bola upírom, bola najväčšia chyba tvojho života, Aro,“ obrátila sa na vládcu Volterry, ktorý očami vystrašene hľadal svojho priateľa.

„Carlisle!“ zahrmel Aro. „Môžeš mi to vysvetliť?!“

„Samozrejme, Aro.“ Carlisle ho obdaril vľúdnym úsmevom.

„Už nás nebaví dívať sa, ako zabíjate ľudí. Buď sa stanete „vegetariánmi“, alebo..., “ nedokončil, ale ani nemusel. Všetci vedeli, čo by sa stalo.

Zo skupinky upírov sa odčlenilo niekoľko upírov.

„Neopovážte sa!“ skríkol Aro v snahe zastaviť ich.

„Jane!“ obrátil sa na svoju zverenkyňu.

„Prepáč, Aro!“ povedala smutne a prebehla na druhú stranu.

„Chytré dievča! Pochopila rozloženie síl,“ pochválila ju Bella a opäť sa spýtala: „Nikto ďalší?“

Nik nereagoval.

„Dobre. Ako myslíte... “ luskla prstami a na mieste nepriateľských upírov zostali len kôpky prachu.

„Tak. To by sme mali,“ obrátila sa na skupinu upírov stojacu za ňou.

„Čo chceš s nami urobiť?“ spýtala sa prestrašene Jane.

„Ale... ale...  Pozrime sa! Malá odvážna Jane sa ma bojí. Kto by to bol kedy povedal?“ povzdychla si Bella a pristúpila k nej. Zdalo sa to neuveriteľné, ale Jane sa pred ňou v strachu skrčila.

„Nemusíš sa báť. Pokiaľ budeš dobrá a nebudeš ľuďom ubližovať, nič sa ti nestane,“ ubezpečila ju a pohladila Jane po vlasoch. Vzápätí prehovorila k ostatným upírom: „Vaše stravovacie návyky sa musia od základov zmeniť. Vašou potravou sa odteraz stanú medvede, pumy, horské levy, losy, jelene a ostatná zver. Žiadny človek! Ak niekto dobrovoľne poruší zákon, zničím ho! Dúfam, že ste všetci rozumeli.“

Upíri prikývli.

„Je nás nejako málo, nemyslíš?“ povedala, keď podišla k Luisovi. Ten prikývol a udrel zovretou päsťou do roztvorenej dlane. Odrazu sa vedľa neho objavilo ďalších päť Luisov. Medzi Cullenovcami to zašumelo a mnohí si navzájom vymenili prekvapené pohľady.

„A čo dokážeš ty?“ obrátila sa Bella na upírku stojacu vedľa, aj keď odpoveď už dávno poznala. Monica natiahla ruku a tá vzbĺkla.

„Samovznietenie,“ dodala na vysvetlenie.

„Preto si prežila ten požiar.“ dodala fascinovaná Fabiola. Monica prikývla.

„Revolúciu máme za sebou,“ podotkla Bella. „Je načase zostaviť novú vládnucu triedu a ustanoviť nové pravidlá. Takže po prvé: človek je priateľ, nie je jedlo, po druhé: absolútne utajenie. Človek ešte nie pripravený na svet plný upírov. Po tretie: nebudete sa nečinne povaľovať na hrade, tak ako doteraz. Pôjdete do celého sveta a budete presviedčať upírov, aby sa stali vegetariánmi...“

„Nehnevaj sa, ale to je dosť naivná predstava. Ako chceš presvedčiť státisíce upírov, aby zo dňa na deň prestali piť ľudskú krv?“ ozvala sa Jane, ktorá až doteraz mlčala.

„Ale, Jane, drahá, ja predsa nebudem nikoho presviedčať. To bude tvoja úloha,“ usmiala sa Bella a Jane jej úsmev opätovala.

„Myslím, že s tvojimi schopnosťami to nebude problém. Len nebuď príliš krutá. Svoj dar používaj iba v nevyhnutných prípadoch. Nechceme byť zlí, keď to môže ísť aj po dobrom,“ povedala Bella.

„Alebo sa vrátiš nazad do materskej škôlky,“ dodala.

Reakciou bol výbuch smiechu u ostatných. Jane sa zamračila, ale Bella jej už viac nevenovala pozornosť.

„Ja a moja rodina odchádzame späť do Forks. Myslím, že šesť upírov by mohlo situáciu vo svete zvládnuť k mojej spokojnosti. Ale nemyslite si, že sa nebudem dívať! Akonáhle zistím, že čosi nie je v poriadku, prídem a vinníka neminie trest. Pamätajte na tri zákony! Oni sú alfou a omegou vašej novej existencie.“ S týmito slovami si nasadila na hlavu slamený klobúk a vyrazila von z hradu. Jej rodina išla s ňou.

Zostávajúci upíri stáli vo dverách haly a dívali sa za nimi, kým im nezmizli z dohľadu.

„Tak poďme. Čaká nás veľa práce,“ povedal Saša a mal pravdu. Upírov je veľa, ale oni to dokážu. Musia. Pre seba! Pre zajtrajšok! Pre budúcnosť!

Koniec

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

2)  Alison (24.11.2012 17:53)

1)  Astrid (09.05.2011 03:04)

Ahoj, pekná jednorázovka, upútal ma historický kontext. Možno to bude znieť obmedzene, ale čo sa týka vyložene FF, tak okrem E+B nezvyknem čítať inak zamerané poviedky, ale pri tomto ma veľmi zaujalo ako dobre píšeš. Fakt dobrý styl.

1