Sekce

Galerie

/gallery/40233714.jpg

Siedma kapitola, je to prelomový diel tejto poviedky. Akcia, krutosť, láska - divoký koktail.

 

Ospravedlňujem sa za formátovanie, ale nešlo s tým nič robiť.

 

Byť ranený láskou, je požehnanie a vedomie, že existujete.

Kapitola 7

Ruka na srdci

„Edward, môžem s tebou hovoriť?“ Zastavil ma Jonathan cestou z omše, jeho pohľad neveštil nič dobré. Počítal som s tým. Pravdepodobne z toho nášho rozhovoru s Isabellou počul dosť, aby dospel k vážnym záverom. Ona je jeho rodina, a ja som bol na ňu hrubý. Je možné, že by mohol mať ohľadne mňa aj nejaké podozrenie, ale to ma nijak vážne netrápilo. Kašľať na to. Čo by mohol urobiť, iba ak mi to povedať, alebo si to vytiahnem z jeho hlavy sám. Jonathan si v myšlienkach povetšinou spieval a úprimne, rád som sa toho ušetril.
Čakal som v jeho pracovni, ale keď prišiel, nespieval si.
„Buď pochválen, Edward.“


„Ty tiež, Jonathan.“ Jeho myseľ bola ako bežiaci pás, naložená myšlienkami a modlitbami, že nemalo význam to študovať. Tak, či tak mi povie, čo má na srdci, Nechcel som ho náhodou počuť v duchu nadávať. Bolo by to odo mňa nemiestne a jeho som si vážil.
Počkal som nech začne on, môj vek nehral teraz rolu, bol som od neho o sto rokov starší, ale i tak. Pokora nebolo moje pokánie, ale zásada.
„No...“ začal. „Bol som svedkom tvojej hádky s Isabellou. Nejako som sa tam bohužiaľ zaplietol, mrzí ma to,“ odmlčal sa.
„Áno, viem.“

„Čo sa deje, Edward? To, čo som počul, ani nechcem na to myslieť... ale nedá mi to sa ťa nespýtať. Ty a ona? - Bella... ?" odmlčal sa prekvapený vlastnými slovami. „Nerozumiem tomu. Je to ešte dieťa, nezrelá žena. Čo od nej chceš?“
Žiadne dieťa, Jonathan, možno trocha nezrelá. Isabella bola ženou, v mojich očiach určite áno, lenže o tomto som ho presviedčať nechcel a vlastne, on to sám dobre vedel.
„Uhm...“ Dobrá otázka. „Sám neviem, momentálne nič, iba som chcel, aby nešla na ten festival.“
"Prečo by si to mal chcieť?“ Čomu nerozumie? Nikdy nemiloval ženu?
„Len mám o ňu strach.“ Priznať si nahlas, že žiarlim, mi prišlo slabošské.
„Ty si neuvedomuješ kým si? Čo si? Je ti to úplne jedno?“ Neveriacky ku mne pristúpil.
„Myslím, že v poslednej dobe áno.“ Nemal som ho dôvod zavádzať.
„Isabella je moja rodina, je to moja neter a ja ti nedovolím jej zničiť život! Rozumieš?? naberal na obrátkach. „Meggie jej odkázala celý náš rodinný majetok. Záleží mi na nej, je mi radosťou, denne sa za ňu modlím.“ Začínal byť rozčúlený, iste, chápal som ho.
„Otče, dobre tomu rozumiem. Toto všetko je pre mňa tiež veľmi ťažké, sám som s tým bojoval od prvého dňa, čo som ju uvidel.“
„Bojoval si málo...“ S tým som nemohol súhlasiť a teraz ani nechcel. Nevzdám sa jej, nikdy, je neskoro.
„Možno málo, ale myslím, že by to bol prehraný boj. Tak, či tak.“ Jonathanov výraz sa zmenil z nahnevaného na chápavý. To, čo som povedal, vyznelo vážne. Áno, myslel som to vážne.
„Edward, ja dúfam, že máš zásady a tiež zdravý rozum. Prijal si tento život za svoj, venoval si ho bohu, dal si sľub. Nemôžeš teraz povedať: Och, pardón Svätá trojica, zmýlil som sa.“ Mal pravdu, ale o mojej pravdivej podstate nič nevedel. Nemohol tušiť, že ja som večný tiež ako trojica, lenže v mojom prípade zatratený ako pohan. A zrazu mi bolo jasné, že toto musím ukončiť. Bola to od začiatku fraška. Na čo som sa to vôbec hral? Ale teraz som musel riešiť najprv túto vec.
„Jonathan, ja bez nej nemôžem žiť. Nemôžem bez nej existovať. Nie je to také jednoduché,“ tápal som, bol som úplne bezradný. Jonathan chvíľu zádumčivo mlčal a potom presne vystihol včerajšiu situáciu.
„Ale ako som z vášho rozhovoru vyrozumel, ona nemá záujem.“ Bolestná pravda.
„Áno, nemá.“ Nebolo čo viac dodať.
„Nemôžeš ju nútiť.“
„Nikto ju nenúti.“ Nikto, iba ak by ona sama chcela. Ale ja som už naveky stratený.
„Dobre, nechám to tak, ale ty mi sľúb, že nad tým budeš premýšľať. Ak sa rozhodneš, mal by si mi to povedať. Aj keď to tvoje rozhodnutie bude akékoľvek.“
„Samozrejme, s mojim rozhodnutím ťa oboznámim.“
„Mám ťa rád, chlapče, nechcem, aby si ľutoval a ona tiež nie.“ Smutne som sa usmial.
Jonathanovi vďačím za veľa, naučil ma byť bližšie k ľuďom. On sám nevedel, aký mal na mňa veľký vplyv.

*

Bol piatok, vrátil som sa do svojej cely z doobednej omše. Hlavu som mal vo hviezdach, z toho čo spravila. Vo dverách som našiel zastrčený telegram. Zlé tušenie sa ticho postavilo vedľa mňa. Otvoril som obálku.

Čau brácho. stop
V piatok na obed v Hibernii. stop
Rostrevor to istí. stop
Alice to povedala. stop
Emmett. stop

Jasné, Emmett, idiot jeden. Koho iného by som mal čakať, určite je už tu v Belfaste. A myslí si, že idem na nejaké bojové ťaženie, ale ak by to bolo vážne, Alice by mi už volala. Dohoda znela: Iba ak pôjde o život, a to v mojom prípade hrozilo veľmi ťažko. Tak neviem načo sem Emmett letí. Iste, pre zábavu a Rosalie, určite ide do Londýna míňať jeho peniaze.
Bolo za desať jedna. Jej auto tu stále ešte stálo, nechcel som odísť, ale v meste na mňa čakal Emmett. Do pekla! Pozrel som znova z okna, Isabella akurát nasadala do bieleho mercedesu k tomu hlupákovi. Sin to naplánovala dokonale. Bude dobré, ak za nimi s Emmettom pôjdeme hneď.

***

Dnešná temná noc mi nedala zaspať, to čo som v tej prekliatej triede zažila, mnou silno pohlo. Prehrávala som si všetky tie naše spoločné stretnutia a výsledok poukazoval, že tento podivný nádherný muž v mojej prítomnosti neustále s niečim bojoval. So mnou - ako dva negatívne póly, ktoré sa až bolestne odtláčajú jeden od druhého. Chcel ma zabiť, určite to chcel a nie raz, o tom som bola presvedčená. Len z akéhosi podivného dôvodu som sa prestala báť.
Snažila som sa reálne si spomenúť na jeho prítomnosť. Iba nepatrná spomienka na to, čo so mnou robil v jeho izbe, vo mne rozprúdila divokú Niagaru. Keď sa ma dotýkal a mňa pohltila nespútaná horúčava, robilo to s ním divné veci. Silný pocit, akoby ma chcel pohltiť, ma súčasne desil a vzrušoval. V jeho blízkosti som prežívala rezonujúce magmatické stavy a niečo magické v ňom, ma zbavovalo zdravého rozumu. Reakcie slabého tela boli mimo moju kontrolu a aj teraz som to cítila tak isto. Iba púha myšlienka, že ho už neuvidím, mi spôsobovala muky. Mal nado mnou moc, veľkú moc. Zvrhlo som túžila po tých jeho okliešťujúcich dotykoch, ktoré boli na hrane brutality. Ten krutý arktický oheň, ktorý z neho vyžaroval, pohlcoval moje telo vždy silnejšie a silnejšie, že to, ak mi ublíži, bolo úplne jedno. Intenzívna túžba, meniaca sa na požieračnú mrazivú vášeň ma k nemu priťahovala. Nechcela by som, aby bol iný.
Všetko to, čo sa medzi nami stalo a možno ešte aj stane, ma viedlo k záveru, že žiadnu nenávisť a nevraživosť k nemu nechovám. Bola to zničujúca túžba, ktorá ma držala vo svojich okovách a nech som robila čokoľvek, nedalo sa jej ubrániť.
Z nepochopiteľného dôvodu som chcela ísť okamžite za ním, doma ma držal len zdravý rozum. Tie jeho oči, čo ľutovali všetko to zlo, ktorého bol schopný, ten pohľad som mala stále pred sebou. Povedal, že som mu zmenila život, a že má o mňa strach. Je to snáď málo na to, aby som si myslela, že ma má rád? Musím ho vidieť, musím sa do tých očí znova pozrieť. Uvidím to hneď, ako sa na mňa pozrie. Poznám to.

*

Víkend bol tu a my sme sa so Sin tešili na náš super výlet do Rostrevor, i keď on z nepochopiteľných dôvodov trval na tom, aby som tam nešla. 

Potichu som sa vplížila do tichého kostola, omša sa už začala. Bol tam spolu s Ewanom. Rýchlo som si našla tmavý kútik vzadu, hneď vedľa sochy Svätého Petra. Ako malá som si myslela, že je živý a strašne sa ho bála. Skoro som zdupnela, keď sa spoza tej hroznej skulptúry vynoril v tej svojej dlhej čiernej sutane, ale iba zobral knihu z ľavice a pobral sa preč. Sledovala som ho až k oltáru, tá jeho grácia a držanie tela, rozložité ramená primerané jeho výške, oči mi klesli dole na jeho belostné ruky splývajúce  spod čierných rukávov... Neuveriteľné, že práve muž oplýval tak neskutočnou krásou. Potichu som žasla. Svätý Peter na mňa kriticky pohliadol, bolo mu jasné, o čo ide. Bláznim. Fajn, som cvok. Sklonila som hlavu a čakala dokým neprehovorí, znova ma obstúpil ten dokonalý pocit osvietenia z jeho hlasu. Bože, ako mám odolať tak nadpozemskej kráse?

„Dnešnou rečou by som chcel poukázať nielen na Kristovo učenie, ale aj vám pripomenúť, aká je láska k blížnemu vzácna a treba o ňu bojovať s vierou v srdci. Je to bohom zverený drahý dar, ktorý sa nedá oklamať a ani kúpiť. Spojenie muža a ženy, tak ako to boh chcel a dal nám na výber, by sme si mali vážiť." Tu som pri jeho slovách spozornela, kam sa jeho kázanie začalo uberať.
„Dovolil nám milovať a cítiť, byť v jednote s tým druhým, vážiť si lásku a milovanú osobu. Ochraňovať ju pred pokušením a zlom. Nedopustiť, aby naším milovaným niekto ublížil, by pre nás malo byť na prvom mieste. Boh vedel, že láska môže byť aj neopetovaná a zničujúca, ale je na nás s tým bojovať a nakoniec sa s tým aj vyrovnať." Význam slov sa odrazu menil vo farbe jeho hlasu, počúvala som a moje srdce mi bilo čisto ako taký zvon.
„Vy, muži, choďte a povedzte svojím ženám, ako ich milujete, lebo okrem iného nám boh dal aj tento krátky pozemský čas, ktorý sa každým dňom kráti a čakanie pri bráne nebeskej môže byť nekonečne dlhé. Povedzte; Pôjdem tam, kde nájdem vieru, pôjdem tam, kde je láska a nikdy nebudete ľutovať,“ dohovoril a uprene mi pozeral do očí. V ten moment som mu uverila, že mi nikdy nechcel ublížiť a on mi to tu nahlas aj hovoril. Jeho slová patrili mne. Už som neuhla pohľadom, nie. Patril jemu, iba jemu. On bol ten pre koho sa oplatí žiť a aj umrieť. Došlo mi to. Aj keby ma zabil, nič by som mu nevyčítala, umrela by som šťastná. Mala som možnosť voľby a ja som volila jeho. Strach sa stal ničím, moja duša patrila iba jemu. Teraz, v tento okamih, som mu ju spolu so srdcom darovala.
Naplnením z čírej lásky mi stislo v hrudi, nejako som o tom ani nepremýšľala a moja ruka išla sama. Priložila som si ju tam, kde mi bilo srdce, aby vedel, že som s ním. Na moment sa odmlčal, nadýchol sa a dlhú chvíľu hľadel bez pohnutia do knihy pred sebou.
Vyznala som lásku tomuto mužovi bez jediného slova. Pozrel sa na mňa a v očiach mal tak hlboké city, že som sa tým náhlym precitnutím potichu rozplakala.
Lenže táto patová situácia nič nedokázala vyriešiť. On bol v celibáte a nedotknuteľný, už som to nemohla viackrát porušiť. Mohla som ho iba milovať, ale to bolo viac, ako som si dovolila očakávať. Ostanem sama, nikdy sa nevydám, nikdy to naozaj nezažijem. Budem mu blízko a pritom ďaleko. Po líci mi stekali slzy. Zbadal to, len som kývla hlavou a jemne sa usmiala a tak dúfala, že som ho ubezpečila,že je to ok - že cez to všetko som šťastná a v pohode.
Omša skončila.

*

Išla som za ním, vybehla som schody hore k organu, niesli ma tam samé nohy, lenže on tam nebol. Spoza rohu sa ozvali šuchtavé kroky, bol to Robin. Nemala by som sa pýtať, ale musela som vedieť kde je, musela som mu to povedať.
„Robin?“ Zbadal ma.
„Áno, Isabell, hľadáš Edwarda?
„Uhm... áno," sčervenala som. 
„Ten tu teraz ale nie je,“ povedal zmierlivo, keď zbadal moje rozpaky ale poza jeho oči som proste vedela, že niečo tuší.
„Aha...“ Sklesnuto som sa chcela otočiť k odchodu. „Nevieš kam šiel? Počkala by som, lenže o jednej už pre mňa príde Sin s Johnom.“
„No, ak je to vážne... Viem, že išiel do mesta, myslím, že sa tam má stretnúť s bratom. Ale ak chceš, nechaj mu tu odkaz.“
„Odkaz?“ šepla som. Áno, nechám mu odkaz!
„Ja..." zaváhala som, Robin na mňa žmurkol. „Tak mu len povedz, že sa večer vrátim. Že cesta odtiaľ trvá len niečo vyše hodiny. Povedz mu, že sa z Rostrevor ešte dnes v noci vrátim. Nezostanem tam stanovať. A povedz mu, nech o mňa nemá strach," vymenúvala som všetky že aké ma napadli. „Takže, len to. A ďakujem ti, Robin.“
„Odkážem, hneď ako sa vráti," pousmial sa. On tušil, ako veľa pre mňa Edward znamená.
„Uži si to."
„Neboj, užijem."
„A ozaj, v piatok si bola fakt dobrá.“
„Ďakujem. Ty tiež.“

*

John so Sin dofrčali na starom mercedese z požičovne a výlet sa mohol začať. Hlavu som mala v oblakoch. Bola som šťastná, že mu tým mojim odkazom urobím radosť. Áno, chcela som sa vrátiť. Síce mi nejako nedochádzalo, čo mám od neho očakávať, ale akurát teraz mi to bolo jedno.
...
V Rostrevor mi to neprišlo až tak zaujímavé, potĺkalo sa tam na môj vkus až priveľa írskych ožranov. Sin sa radovala, ako odtrhnutá z reťaze a John... prejavoval mi až priveľmi veľkú pozornosť, okupovalo ma to. Po tom, čo som dnes prisľúbila svoje srdce jemu, mi John prišiel úplne iný ako vtedy na koncerte. Bola to z mojej strany provokácia Edwarda - teraz to už viem, už sa môžem pozrieť pravde do očí. Aj keď nás John pozval spolu so Sin do Manchestru, čo bolo naozaj lákavé, nebola som z toho vôbec tak nadšená, ako by si chudák zaslúžil.
Prechádzali sme okolo starej zrúcaniny, keď ma majetnícky chytil okolo pliec a tváril sa až príliš premilene, nechoval sa prirodzene, čo mi naozaj vadilo. Pôsobil nervózne, nechcela som ho uraziť, tak som si to radšej skúšala nevšímať a pri prvej príležitosti sa z toho jeho objatia s úsmevom vykrútila. Pravdou bolo ale skôr to, že moje srdce už cestu našlo a klamať Johna mi odrazu pripadalo farizejské, však to ja som prijala jeho pozvanie sem. Nechcela som trhať partu a mrzelo ma to, ale dala by som čokoľvek, aby som sa mohla vrátiť domov, lebo tam ma čakal on. Tá predstava, že ho uvidím, vo mne umocňovala nádej a radosť zo skorého stretnutia.

Stánok za stánkom. Pivo za pivom a John mal zrazu problém s chôdzou. Mala som ostať doma a modliť sa ako tá mníška. Teraz mi na krku zostane zhúlená Sin, ktorá sa smiala na všetkom, čo povedala a ešte John, ktorého stavali akýsi chlapi na nohy. Ešteže sa nám ho podarilo odpratať na lavičku, kde na chvíľu zaspal.
Koncert skončil, John sa prebral a pod kopcom kostolná veža odbila jedenásť hodín. Sin tancovala s nejakým Donom Chuanom írske tance a mňa začala zhrýzať nervozita. 
„Isabella, poď sa prejsť,“ mrkol na mňa John. Prejsť sa, iste... Cestou k trávnatému vŕšku sa tváril veľmi vážne. Keď sa na mňa otočil, jeho pohľad mi bol jasný. Chcel niečo, čo už patrilo inému. Necítila som nič k tomuto mužovi, ani za nič by som nezniesla, aby sa ma dotkol.
„Isabella, ja... Vieš, chcem ti povedať, že od toho tvojho koncertu v Belfaste na nikoho iného nemyslím, iba jedine na teba.“ Vysypal to na mňa hneď naraz. Ktorá by mu odolala?
„John...“ potichu som prehovorila, prerušil ma: „Nič nehovor, nemusíš mi teraz odpovedať.“ Ale ja som mu chcela odpovedať. Nahol sa bližšie so sústredeným výrazom v tvári ma chcel prinútiť k niečomu, čo som nechcela, o krok som odstúpila.
„Nie,“ šepla som a odstrčila ho rukou. „Nemôžem.“
„Prečo nemôžeš?“ tváril sa nechápavo. Čo chce, aby som mu povedala?
„Nechcem,“ Znelo to zostra, zatváril sa sklamane, a rázom sa hrdinne pousmial, lenže o niekoľko sekúnd sa jeho tvár zmenila na mrzkú.
„Ja viem, čo chceš," odfrkol nahlas. „Toho organistu!" Povážlivo sa zaknísal, ale ustál zemskú príťažlivosť. „Však vieš ten, čo na teba celú dobu tam čumel. Videl som to, ty Panna Orleánska,“ obvinil ma a hmatol po mne.  Ostala som ako obarená. Natiahol sa ku mne a silno si ma pritiahol k telu, z úst mu páchlo zvetrané pivo, odvrátila som sa od neho stranou. To ho ešte viac naštvalo a on ma začal neurvalo bozkávať na krk. Neohrabane ma držal za ramená, ale moje ruky boli voľné a nohy tiež. Nikdy mi nenapadlo, že to urobím, ale dnes-bol-proste-ten-správny-deň. Zovrel vo mne hnev a ja som ho kolenom kopla do rozkroku, ani chvíľu som neváhala a rýchlo sa rozbehla dole kopcom za Sin. Chcelo sa mi nahlas smiať, keď som si vybavila ten jeho vyjavený výzor, i keď to bola takmer tragická situácia :). Z diaľky za mnou ešte rozčúlene vykrikoval, mal zmysel pre dramatično: „Ty potvora, ja ťa aj tak dostanem!“

*

Celé mi to šlo už otravne na nervy. Ten Johnov výstup, Sin a jej nový - tvrdila, že sexy nápadník, ma nútili byť na mieste, kde som už nechcela absolútne byť. 
Napokon sme sa všetci dohodli, že sa stretneme o pol jednej na parkovisku, ak sa niekde stratíme počas večera. Sin najprv nechcela, ale ten jej nový priateľ súhlasil, že sa s nami zvezie do Belfastu autom, tak potom už nič nenamietala - aspoň, že to.
Nervózne som sledovala čas, bola už jedna a Sin nikde. Nikoho som cestou k parkovisku nestretla, celý ten fest bol dosť od ruky. K autu sa išlo lesnou cestičkou asi desať minút, museli sme tu pod kopcom zaparkovať, lebo celé to tu bola chránená oblasť.
...
Nebolo mi všetko jedno, cestou sa trmácalo pár ožranov, našťastie si ma ani jeden nevšimol. lba veselá hudba sa niesla spoza stromov a odrážala sa od skalnatých pahorkov. Les dýchal temnotou a bol mŕtvolne tichý, prešiel mi mráz po chrbte, pohla som do kroku.
Pocit, že ma niekto sleduje bol strašidelný, cesta k parkovisku trvala večnosť, teda aspoň tak mi to pripadalo. Zbadala som lampu, zajasala som. Konečne! Dúfala som, že tam Sin bude, ale nebola, prepadla ma panika. Predstava, že by som sa tam cez ten strašný les mala vrátiť, ma totálne desila. Čupla som si k nášmu autu a rozhodla sa počkať.
Minúty boli ako hodiny, strach a ja, nik iný tu nebol, každé šustnutie ma šialene vyľakalo. *Andelíčku, môj strážničku, už nikdy nikam nepôjdem sama a vôbec nie po tme.
Zrazu som začula kroky, mierili priamo ku mne, po tichu som vyzrela spoza blatníka auta, bol to John.
„Isabella! Isabella, láska, kde si? Óla-laidy... Si tu?“ Pre Boha, čo teraz? V celku som bola rada, že tu niekto so mnou je, ale bála som sa aj jeho. Počas celého koncertu ma chytal za ruku a to, čo sa stalo potom, kto vie čoho je schopný. Ak by sa to malo opakovať -, nevedela som si to vôbec predstaviť a dokonca bol znova opitý. Po tichu som sa odplýžila k inému autu. On si tiež sadol na zem, po chvíľke zaspal, počula som len chrchľavé chrápanie s pod kolies auta. Vďaka Bože, zdvihla som ruky k nebesám.
Prešla dosť dlhá chvíľa a pocit, že za mnou niekto stojí, bol priam hmatateľný, bála som sa pohnúť hlavou, čosi, akoby mi ju držalo v neviditeľnom zveráku.
„Ahoj...“ ozvalo sa za mojím chrbtom. Zvýskla som strachom a prudko sa otočila.
„Kto ste?“ hlas sa mi panicky zachvel.
„Kto som... V temných uličkách zabíjam bezbranné dievčatká ako si ty, ha...“ zapriadol hlbokým hlasom a nechutne sa zasmial. Nedýchala som.
„Ale, sranda, nie?“ Odfúkla som si, ale niečo mi hovorilo, že tento cudzinec je nebezpečný a nemám mu veriť.
„J... ja čakám na priateľov, už tu mali byť, za chvíľu prídu, je tam aj môj priateľ,“ vykoktala som a snažila sa, aby mi nedrkotali zuby.
„Aký priateľ? Myslíš toho čo spí vedľa tej starej fordky?“ Srdce mi zamrelo strachom. Zrazu som zbadala v tej tme zvláštnu čmuhu a vedľa toho divného chlapa stál naraz ďalší.
„Ahoj, Isabella, my sme sa už videli, že?“
„Nespomínam si.“ Tá triaška čo ma prepadla, sa už nedala zastaviť.
„Ale slniečko, to nám teraz upadneš do šoku? To by bola veľká škoda, nemyslíš Jackson?“ sladko zavrnel ten druhý a priblížil tú svoju hnusnú tvár ku mne. V svetle verejného osvetlenia sa tomu chlapovi odleskli oči a ja som potichu vykríkla. Jeho dúhovky boli červené. Pane Bože! Keby tu bol Edward, nič také by sa mi nedialo. Možno ho už nikdy neuvidím, možno tu dnes umriem, lebo toto boli určite vrahovia a mali k tomu ešte aj červené oči. Edward vedel, že sem nemám ísť a ja hus som ho neposlúchla.
Myslela som, že sa mi to iba zdá... Začula som údesné vrčanie, podobalo sa tomu, ako to robil Edward. Bolo tiché a nebezpečne zlovestné, vychádzalo z hrude toho Jacksona, alebo ako sa volal. Z toho zvuku mi naskákala husia koža a celým telom sa rozpulzovala panika. Pre mňa ešte nepoznanou silou som ich oboch rozrazila a utekala smerom preč do lesa, späť za Sin. Niečo mocné ma chytilo a odhodilo cez celé parkovisko, schmatli ma tvrdé ruky toho druhého chlapa.
„Trocha sa pohráme, kráska moja, nieže budeš jačať ako podrezaná koza. Radím ti, aby si bola ticho.“ Vycieral sa na mňa s nechutným úsmevom, jeho tvár pripomínala opicu, z úst mu bolo cítiť nasladlý pach krvi.
„Kto ste?“ v očiach som mala slzy. V opare strachu sa mi mihala nádej, že by ma mohli nechať tak, ale bol to iba úbohý stihomam.
„Nie, to by bolo jednoduché. Poviem ti, kto si ty, ale teraz budeš najprv hádať. Dobre?“ Zrazu ten druhý vliekol Johnovo opité telo k nám. Ten sa prebral a udivene sa rozčuľoval, čo sa to deje.
„Tak, milá slečna, uvidíme kto vyhrá kvíz. Ideme na to.“ Pritisol si Johna chrbtom k sebe, tváril sa pri tom vražedne, hladil ho, akoby bol na mužov, John sa začal trhať, ale bolo mu to márne. Ruky toho druhého sa tiež začali dotýkať Johnovho tela, celý ten výjav bol nechutný a úlisný.
„Čo to robíte, pustite ho. Nič vám neurobil. Prosím,“ začala som prosiť. „Prosím, nechajte nás odísť, nikomu nič nepovieme, nikomu, len nás nechajte ísť.“
„Nie.“ Hlas oboch znel ako z hororu. V jednej sekunde sa všetko zrýchlilo a ja som videla, ako odtrhávajú Johnovi hlavu a prikladajú si ústa k jeho striekajúcim tepnám, jeho telo sa klepalo v smrteľnom kŕči. Pochytila ma šialená hystéria, lesom sa ozvenou niesol môj desivý jakot. Niekto z nich dvoch ma surovo chytil za ústa a hojdajúc ma v náručí mi funel pri krku. Chcela som začať kričať pomóc, ale pohľad do radu čierných stromov ma odradil, vedela som, že tam nik nie je.
...
„Tak, ako znela hádanka? Kto sme, Semir?“ zhlboka mi dýchal do ucha. Myseľ mi nepracovala, bola som len kúsok od toho, aby som odpadla.
„Jackson, skonči to,“ povedal ten Semir. „Lebo sa nám tu posere a kto to bude potom odpratávať.“
„Škoda, malá, a ja som myslel, že sa ešte chvíľu pohráme, hm? Aspoň by si mohla vedieť kto som, čo povieš?“ Jeho ruky sa premiestnili na moje prsia a bolestne mi ich stlačil. Vykríkla som, ale neodpovedala, začínalo mi byť všetko jedno. Mala som zvláštny pocit, ako keď ste nad vecou. Prestávala som sa vari báť? Bol to strašný stres, asi, ale to už nebudem mať šancu zistiť, lebo budem mŕtva.
„Tak ja ti to teda prezradím,“ zlovestne sa zasmial. „Povedz tomu tam hore, neboj bude ti určite veriť, že ťa zabil upír. Okej?“
Vydýchla som: „Okej...“ Už som nič nevnímala, blikalo mi pred očami, to bol asi koniec.
Prebrala ma bolestivá rana na hlave, nahmatala som inhalátor v nohaviciach a pomaly sa začala zbierať zo zeme, nikto vedľa mňa nestál a ani sa ma nedotýkal, to bolo divné -, ale naraz sa mi rozsvietilo a vyskočila som rázom do pozoru. Niečo sa dialo, zaostrila som a zbadala štyri čmuhy, ktoré v mojej blízkosti asi desať metrov odo mňa, lietali hore dolu parkoviskom k lesu a späť. Bola to nejaká bitka. Padla strašná rana a ja som mala problém uhnúť smreku, ktorý padal priamo na mňa, to nebolo normálne, schovala som sa za auto.
Chvíľu, akoby sa nič nedialo a zrazu bleskom stáli predo mnou dvaja muži a zvláštnou trhanou rýchlosťou sa bili. Naraz zastavili a ja som uvidela jeho tvár, ktorá bola skrivená desivou grimasou. Pozrel sa na mňa a mne vyletel z úst ďalší hlasitý výkrik. Jedným ťahom odtrhol tomu Jacksonovi hlavu. Úľakom som zavrela oči, aby som nevidela už žiadnu krv, otočila sa a utekala smerom do tmavého lesa, hnaná hrôzou a bezprostrednou panikou. Okolo mňa sa vznášalo ohlušujúce, desivé ticho, počula som len šustenie môjho behu, ktoré ma samo pred sebou desilo k smrti. Predo mnou sa týčil veľký strom s prasklinou v kmeni, vtisla som sa tam a ani nemukla. Zo široko otvorenými očami som počúvala či sa niečo iba málinko nepohne. Všade bolo hrobové ticho.
Praskla vetvička asi pár metrov odo mňa. „Isabella...? To som ja, už je po všetkom. Neboj sa, nechcem ťa vystrašiť a ani ti ublížiť. Poď von z toho stromu,“ jeho hlboký hlas znel kľudne a chlácholivo, ale nijak mi nepomáhal. Dych sa mi dusivo zadrhával a začínal byť o poznanie rýchlejší.
„Bella, dievčatko, neublížim ti, len mi povedz, či si v poriadku. Viem, že krvácaš. Poď von.“ Zrástla som s tým stromom a v žiadnom prípade som nechcela z neho vyliezť, musel by sem isť za mnou a na silu ma z neho vytiahnuť.
„Nie, nikdy,“ vykoktala som. „Kto boli tí ľudia?“ podarilo sa mi vytlačiť zo seba.
„Neboli to ľudia,“ šepol smutné. Môj mozog začínal na pár percent pracovať. Ak oni neboli ľudia a on s nimi robil tie veci tam na tom parkovisku, tak je taký istý ako oni! Rozdrkotali sa mi znovu zuby. Počula som jeho pomalé kroky, hľadala som ho v tej tme, svit mesiaca osvetlil jeho tvár. Ako som mohla niekedy uveriť, že on je obyčajný človek? Teraz to už bolo nemysliteľné, dávalo to rozum čím bol. Postavil sa pred strom a hľadel priamo na mňa. Videl ma, aj keď som sedela v úplnej tme. Stále som mala silný pocit, že musím utiecť. Ľadová ruka sa dotkla môjho ramena, akoby stlačil gombík sirény, vykríkla som. On odskočil od stromu a ja som z neho vyletela ako šialený blázon.
„Nedotýkaj sa ma! Choď preč!“ Otočená tvárou k nemu som cúvala do porastu lesa. Spravil krok ku mne.
„Nie! Nechoď za mnou!“ ostal stáť.
„Prosím, neodchádzaj, prosím... Hľadal som ťa,“ natiahol ku mne ruku, v jeho hlase bolo počuť bezhraničné zúfalstvo.
„Nie...“ pridala som do kroku. Chcela som sa dať do behu, ale strach mi nedovolil otočiť sa. Skryla som sa za ďalší obrovský kmeň, stále tam nehybne stál. Rozbehla som sa tým smerom, aby som ho mala v zornom uhle. Bežala som do temného lesa ústrety ničomu. Strácal sa mi z dohľadu, keď som videla ako sa zviezol na kolená a tvár si položil do dlaní, zastala som. On sa ani nepohol, zlomený a sklonený tam len tak kľačal. Moje srdce sa bolestne stislo, niečo ho volalo späť. On ho volal späť. Tam k nemu patrilo. Pred očami sa mi premietol dnešný deň z kostola, to ako sa na mňa díval a čo hovoril. Srdce sa mi prihovorilo: Však si povedala, že mu budeš blízko, povedala si, že miluješ, darovala si srdce. Spomeň si, darovala si ho... Jemu... Ten vnútorný hlas mal pravdu. Pomalým krokom som sa vracala späť k nemu. Ako si mohla utiecť a raniť ho? Ako si len mohla? Srdce bolestne plakalo.
Zostala som asi meter od neho stáť, ani sa nepohol, nechcel sa pohnúť, bál sa, že znova utečiem. Pristúpila som k nemu a len špičkami prstov ho pohladila po vlasoch. Stále bol úplne nehybný.
„Ja viem, že mi neublížiš. Už to viem. Počuješ?“ kľakla som si pred neho a chytila mu ruky, v ktorých si držal tvár. Jemne som mu ich odtiahla k sebe na hruď. Opatrne ku mne zdvihol pohľad, bola v ňom tá láska a túžba po porozumení. Pohladila som ho po líci, ale aj tak sa ani nepohol, chytila som ho za ruku a priložila si ju na tvár. Hľadala som mu v očiach náznak radosti, ale bol tam len strach a city, ktoré sa slovami nedajú opísať.
„Neboj sa, nikam neutečiem. Ostanem s tebou. Len s tebou.“ Priložila som mu čelo na jeho. Opatrne zdvihol ruku k mojej tvári, pohladil ma palcom po líčku, chytila som mu ruku a pritisla sa do nej viac. 
...
Viem, že sa s nami roztočil vesmír, uviazli sme v ňom a nemuseli sa nikdy vrátiť.
Zavrel oči a zľahka sa dotkol mojich pier, tie jeho boli tak chladné. Letmý bozk chcel hneď ukončiť, ale ja som ho objala silnejšie a pritiskla si ho k sebe viac a nedokázala ho pustiť. Nemohla som. Nešlo to – pustiť ho. Srdce sa chcelo samo vytĺcť z hrude, bozky sa stali horúcejšími a naliehavejšími. Nič neexistovalo, len on. 
Láskal mi nežne tvár, krk, cítila som na perách jeho namáhavý dych. Môjmu telu sa dostávalo akejsi hrubej sily, že som mala potrebu ho vtesnať do svojho tela, až musel použiť silu, aby mohol pohnúť rukami. Pritisol si ma túžobne k sebe, zhlboka mi dýchal na obnažený krk. Cítila som v jeho rukách tú prúdiacu energiu, pevne ich stláčal v päsť na mojom chrbte. Obklopená v toľkej sile, som sa konečne uvoľnila. 
Tak iný pocit, rozplakala som sa, neuniesla som nič, čo sa mi zobrazilo v mysli. Myslieť bolelo a ja som bola živá len vďaka jeho prítomnosti. Duša sa spojila s dušou a nič... nič iné už nebolo.
„Neplač, láska, neplač mi. Už budem len s tebou, nikdy sa ti nič nestane. Nikdy. Prísahám,“ šepkal mi po tichu do ucha. Priložila som si líce na jeho hruď, bola tichá. Moje srdce bude biť za nás oboch.
Nestihla som to ani poriadne zaregistrovať, keď zrazu ustrnul a náhle vstal, ovládol ma desivý strach.
„Emmett, drž ju...“ chvatne ma k nemu postrčil za ramená. To bolo všetko, čo povedal a zdesene som mohla ešte spozorovať, ako sa stratil v temnom poraste lesa. Niečo tam bolo, niečo strašlivé.

***

Na kraji lesa stála žena, jej myšlienky boli vražedné. Pomýšľala na pomstu pri pohľade na jeho šťastie. Dobre ho poznala a nemienila mu odpustiť. Nikdy...

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

12)   (13.09.2012 21:23)

srdce rozmašírované na mraky ,tak to jsem teď já
bože,jak mám TOHLE komentovat , stydím se za svoje neumětelství před tváří tvého talentu
to tiché vyznání na svatém místě ,čistá esence lásky , cítila jsem to pouto ,které je svázalo ... navždy ,ach jo ... brečím tu jako želva,to je taková nádhera

Janebka

11)  Janebka (30.06.2012 19:05)

Astrídku, :(
Děkuji!!!

kytka

10)  kytka (13.02.2011 22:35)

Z toho vyznání v kostele mi ještě teď mrazí v zádech. Ale hezky.

Astrid

9)  Astrid (14.10.2010 17:49)

ambra, tento tvoj koment si asi vytlačim a dám zarámovať nas stolík pod ktorým píšem a vždy, keď ma pochytia pochybnosti sa naň pozriem a ten pomyselný liek užijem. ďakujem za tvoje slová a za všetko. Povzbudzuješ ma, moje srdce je z tých rán - ako si povedala zhojené, lebo niekedy bláznim s toho čo píšem a neviem si dať rady, ako to potom mám dať do jedného celku, lebo v podstate na ten pomyselný papier vykrvácam.
Si jedna z najlepších autoriek aké som kedy čítala a tvoja priazeň je pre mňa tak vzácna a aj dôležitá, že si to nevieš predstaviť.
no, tak to so mnou je, neviem písať ďakovné komenty, huh. Akurát sa ti tu s veľkou pravdepodobnosťou ešte aj vyplačem.
Pá a dik.

ambra

8)  ambra (14.10.2010 00:05)

Astrid, jsem totálně zlikvidovaná. Netroufám si rozebírat vůbec nic - dokonale vymyšlený příběh (i když slovo vymyšlený mi u Tebe vůbec nesedí, já mám pocit, že si prostě jen nařízneš srdce a píšeš to tou čerstvou krví) a už vůbec ne Tvůj styl psaní, tu bezbřehou obraznost.
Něco musím - tahle kapitola mě zmáčkla na doraz. Doslova. Tiché vyznání v kostele, text jeho kázání a proti tomu ta děsivá hrůza na festivalu. Jsem z toho fyzicky vyřízená. Psychika mi odumřela někde v polovině...
DOKONALOST je Tvé pravé jméno...

Astrid

7)  Astrid (07.10.2010 01:14)

a plakať zúrivosťouuuuuu
a ešte raz

Astrid

6)  Astrid (07.10.2010 00:47)

Teraz som to z nudy prečítala a je to des, to sa nedá snáď ani opraviť!!! Fakt sa mi chce nadávať

Astrid

5)  Astrid (05.10.2010 17:45)

Bye, bager čo?
Dik za všetky tvoje krásne slová k tejto poviedke. Viem, je to dlhé jak týždeň pred výplatou ta kapitola a to si vždy hovorím, ok kôta 3tis. slov-viac ne!, ale nejde to zastaviť a ani rozdeliť do viac kapitol. No...
Ešte raz dik, za krásny komréntár a aj taktiež Vám ostatným.

Bye

4)  Bye (05.10.2010 15:37)


Já věděla, že na to zapomenu!
Skvělá hudba! Z vlastní zkušenosti vím, jak je těžký vybrat něco, co odpovídá textem i melodií.

Bye

3)  Bye (05.10.2010 14:50)

Astrid, já už opravdu nedokážu slovy vyjádřit, co se mnou to Tvoje psaní dělá.
Hustíš to do mě pod tlakem. Ty Tvoje dlouhatánský kapitoly. Do každý jediný nahrneš jak bagr plnou lžíci citů, pocitů, dojmů, vjemů, emocí... A já tady potom co? Mám Ti napsat smysluplný komentář. To ani není v lidských silách!!!
Chtěla bych vyzdvihnout aspoň něco, ale je toho tolik, že by to byl hřích, vůči tomu všemu ostatnímu. Protože v každičkým odstavci se našla věc, která mi rozhodila tep, nebo zadrhla dech.
Rozhovor s Johnatanem „Bojoval si málo...“
Vzpomínky na první "kontakt". Uf, taky jsem si to tak zapamatovala!
Edwardova řeč! Bellino tiché vyznání...
John, ze kterýho šel najednou strach.
Celá ta šílená hororová scéna v lese a na parkovišti
A nakonec její útěk... a návrat... zoufalý Edward...
Já vím, to je komentář... ale po takový bitvě, kterou jsi ve mně rozpoutala. Nezůstal kámen na kameni... atom na atomu!



eMuska

2)  eMuska (04.10.2010 12:55)

Si úžasná! Konene si vyznali lásku... Všetky pocity boli neskutočne silné, ba priam hmatateľné...
Jej srdce bude biť za ich oboch...
Dokonalé...

Ewik

1)  Ewik (04.10.2010 07:20)

Teda, tak to bylo něco... velmi děsivé. Ještěže ten polibek na konci všechny chmury rozehnal , snad.
On ji zachránil a ona se nechala.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek