Sekce

Galerie

http://www.stmivani-ff.cz/gallery/nm.jpg

Vzala mi všetko, myseľ a hlavne srdce.

Slávnosť

Drobné dievča čakalo v tmavom plášti na príchod niekoľko bytostí. Nebadane sa vytratila z chaosu, ktorý vládol na hrade. Všade, kam sa pohla, zavadzal nejaký upír. Prišlo jej vhod, keď sa mohla vytratiť. Všetko sa jej protivilo a hnusilo. Nemala náladu čokoľvek predstierať.

V diaľke pred sebou zbadala pohyb. Postavila sa do svetla, aby ju príchodiaci zbadali.

„Nezodpovedáš opisu, ktorý nám dali naši páni, maličká. To však nevadí, aspoň sa môžeme v súkromí trošičku pozabávať,“ ozval sa jeden z hlúčika postáv.

Upír sa odrazu začal zvíjať v krutej bolesti. Akoby ho niekto trhal kúsok po kúsku a zároveň pálil. Smrť by bola sladkým snom, ktorý nie je preňho dopriaty.

Potrebovala uspokojiť svoje chorobné chúťky po kriku a bolesti iných a tento upír jej prišiel práve pod ruku. Nemohla predsa dovoliť, aby sa ten muž správal tak necudne.

„Celý hrad je strážený, ako páni, tak aj hostia. Nikto sa nepohne bez povšimnutia. Nikto sa nemôže dostať von, ani dnu. Moja „spoločníčka“ ma požiadala, aby som vám v tejto chúlostivej situácii pomohla, keďže iba strážcovia majú možnosť neobmedzeného pohybu bez akejkoľvek kontroly. Nasledujte ma prosím,“ otočila sa a tichými krokmi kráčala uličkami, ktoré viedli priamo do srdca hradu.

Neexistuje nič krajšie, ako pomáhať pri pomste namierenej proti jej pánom. Predtým bola ich obľúbenkyňou, neoddeliteľnou súčasťou, bez nej boli stratení. Teraz je obyčajnou, podradnou strážkyňou. Akákoľvek možnosť ublížiť im jej prinesie obrovskú rozkoš.


♦♦♦♦♦

Nádych, výdych. Je to tvoja sestra, nemôžeš ju zaškrtiť ani jej ublížiť. Zbožňuješ ju, pamätaj si to!

„Správne rozhodnutie,“ zašvitorila Alice a naďalej sa hrabala v mojom oblečení. Bol som už zúfalý. Dnešné pyžamové ráno mi z nejakých, pre mňa nepochopených dôvodov,  nechcela odpustiť. Ja za to nemôžem, že ju chytá migréna!

Do izby vošla Rosalie s Emmettom.

„Prišli sme ťa zachrániť,“ oznámil môj brat, „a teba potrebuje Gianna. Máš jej pomôcť s drobnými úpravami slávnosti,“ povedal Alice, ktorá od prekvapenia zmeravela.

„Vážne?“ šepkala.

„Od včera si kvôli tomu nikomu nedala pokoj.“

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem,“ skákala od radosti. Vytancovala z izby a ja som si konečne mohol vydýchnuť.

Nemohlo ma stretnúť väčšie šťastie, ako pár minút v tichu a hlavne osamote, bez malej potvorky.

„Ani neviem, ako sa vám mám poďakovať. Zachránili ste mi život a zdravý rozum.“

„To bola maličkosť.“

Emmett si sadol na pohovku, nohy si vyložil na stolík a ruky založil za hlavu. Uprene pozoroval Rose.

„Nič nerozbite!“ lúčil som sa pri odchode. Pre moje zdravie bolo nutné, aby som čo najrýchlejšie zmizol. Navyše potrebujem byť sám, zastaviť sa z krútiaceho sa kolotoča a usporiadať si myšlienky.

Vyšiel som z chodby, ktorá oddeľovala súkromné lóže Volturiovcov od lóži pre návštevníkov. Čo som zbadal, ma prekvapilo. Všade sa tmolili upíry z rôznych kútov sveta. Tichý rušivý šepot sa šíril po celej chodbe. Nebol to práve najlepší nápad prísť na tieto miesta.  Chcel som sa vrátiť späť, keď mi v tom do náručia vbehla tmavovlasá žena.

„Carlisle, nečakala som, že ťa tu stretnem. Myslela som si, že si na čiernej listine Volturiovcov. Veď vieš, ako to myslím.“

Upírka bola nádherná. Gaštanové vlasy obkresľovali jej okrúhlu tvár. V očiach karmínovej farby sa zračila akási nezbednosť, zvodnosť, zmyselnosť. Pery mala mierne pootvorené, priam sa núkali, aby ich niekto pobozkal.

Bol som prekvapený, nevedel som, čo jej mám povedať. Chcel som upírku upozorniť na omyl, lenže zvedavosť bola väčšia. Zistiť niečo viac a vkradnúť sa do otcovej minulosti bolo veľké pokušenie.

„Ani nevieš, aká som rada. Mala by som sa ospravedlniť, lenže nie som si vedomá, že som niečo zlé spravila. Predsa nebola som jediná, kto podľahol danej chvíli.“

Trochu som sa pousmial, táto žena musela otca poznať vo veľmi dôvernej sfére.

„Esme, smiem sa spýtať, čo tu hľadáš?“ ozvalo sa spoza mňa. Esme predo mnou ostala v pomykove. Raz sa pozrela na mňa, raz na otca. Ktovie, čo jej prechádza mysľou. Vidieť dvoch podobných mužov niekedy človeka prekvapí, najmä v našom prípade.

„Dovoľ, aby som ti predstavil môjho syna,“ povedal otec s pýchou v hlase, pričom zvýraznil posledné slová.

Výraz Esme sa očividne zmenil. Zmizol jej úsmev z pier a oči sa jej zlostne zúžili.

„Takže je to pravda, čo sa šepká. Dedička trónu príde na túto slávnosť. Nemyslela som si, že ... Ospravedlň ma,“ otočila sa a stratila sa v dave. Rozhodne to bola zaujímavá žena.

„Mama asi nebude nadšená z jej prítomnosti,“ zašepkal som.

„Ani si nevieš predstaviť, akú máš pravdu.“

„Asi mi nepovieš, prečo.“

„Poď, na rozhovor treba mať viac súkromia.“

Ou, bude to niečo veľké, síce je pravda, že teraz majú uši aj steny hradu. Kráčali sme naspäť do súkromných lóži volturiovskej vrchnosti. Vošli sme do salóna. Sadol som si na stoličku a otec oproti mne. Mal vážnu tvár, akoby sa z niečoho spamätával, akoby chcel zahnať bolesť, ktorá ho nečakane postihla.

„Kedysi som s Esme tvoril pár. Možno osud chcel, aby to medzi nami nevyšlo a zariadil, aby som odcestoval sem, do Volterry, kde žila tvoja mama. Po menšej roztržke sme sa odlúčili. Ja som sa vrátil domov a Annie odišla do ústrania. Spojil nás až Edward s Bellou, keď mali menšie problémy. Po svadobnej ceste sme celá rodina navštívili Eleazara. Esme tam bola na návšteve a ...,“ na chvíľu sa odmlčal.

Nevedel som, čo mám očakávať. Otec a mama tvorili nerozlučnú dvojicu. Ľúbili sa. Zakaždým, keď som ich pozoroval, svojimi pohľadmi si vyznávali lásku.

„Čo sa stalo?“ spýtal som sa.
„Nemusíš mať obavy. Esme ma pobozkala, Edward nás prichitil a tvoja mama odo mňa odišla.“

„A to nemám mať obavy?“

Otec sa mi zahľadel do očí. V tých jeho panovala akási zmes lásky a bolesti.
„Nikdy, nikdy si to neodpustím. Mal som chaos v hlave, bol som stratený. Nevedel som, čo mám robiť, aká je správna cesta. Usporiadal som si neporiadok v pocitoch a šiel som za hlasom srdca. Akoby zázrakom mi tvoja mama odpustila. Od toho dňa sa snažím odčiniť bolesť, ktorú som jej spôsobil. Bez nej je svet prázdnym miestom. Raz to zistíš, keď tvoje srdce ukradne nejaká žena. Obávame sa toho dňa, ale rodičia sú už takí. Nemusíš sa báť, láska príde v tej najmenej očakávanej chvíli.“

Vstal a objal ma. Kiež by mal pravdu. Kiež by som aj ja raz objavil lásku, o akej rozprával.

„Mal by si sa už pripraviť,“ povedal pri odchode s úsmevom na perách, „onedlho začne tvoj veľký večer.“

Slávnosť mi absolútne vyšumela z hlavy. Z myšlienok mi ju vytlačili oveľa závažnejšie udalosti niekoľko uplynulých hodín. Najskôr nehoda na letisku, Alice a jej módna prednáška a minulosť rodičov. Môj veľký večer. Radosť ma opäť privinula do svojho náručia.


♦♦♦♦♦

Netrpezlivo som pochodoval po izbe.

„Nechceš si radšej sadnúť?“ spýtala sa ma Bella. Kútikom oka som po nej zazrel.
V tejto chvíli mi nič nepomáhalo. Jasper to vzdal hneď na začiatku a odišiel niekam pohľadať Alice.

Pardon, ale oni nebudú predstavený svetu ako syn jedinej dedičky trónu. Žalúdok som mal od nervozity pokrútený. Získať odo mňa čo i len slovo sa rovnalo zázraku. Radšej si nechcem predstaviť, ako sa práve cíti mama. Tá musí byť priam zúfalá!

„Nie si ďaleko od pravdy. Emmett sa dokonca skoro rozplakal. Chcel ju rozveseliť,“ ozval sa od dverí Edward. Podišiel k Belle a jemne ju pobozkal na líce. Ona jediná dokázala pri mne vydržať.

Hmm, rozplakať večne vysmiateho Emmetta, to hockto nedokáže. Ak ma tým Edward chcel rozveseliť, bohužiaľ, nepodarilo sa mu to. Nie je to práve povzbudzujúca správa.

„Je čas,“ povedala mama, ktorá s otcom vchádzala do izby. Pozrel som sa na ňu a stratil som reč.

Bola prekrásna. Bronzové vlasy jej vo vlnách voľne podali na plecia. Smaragdové oči iskrili veselosťou. Úsmev na perách hral akúsi melódiu. Celú jej krásu dopĺňali zlatisté šaty, ktoré s vlasmi vytvárali podmanivé čaro. Skutočná princezná upírskeho sveta. V tej chvíli som pochopil otcove slová.

Svet bez nej by neexistoval. Zbožňujem ju od samého začiatku, od vtedy ako ma nosila pod srdcom, ako sa mi šepotom prihovárala. Som nesmierne hrdý a vďačný, že jej môžem povedať mama.

Bez slova som ju objal. Na čele som zacítil jemný bozk.

„Rýchlo si mi vyrástol,“ zašepkala.

„Nerád ruším, no mali by sme sa už pobrať,“ napomenul nás otec.

Vyšli sme z izby a kráčali do Veľkej sály, kde sa konala slávnosť. Musel som sa nútiť pomaly kráčať, pretože som mal obrovskú chuť rozbehnúť sa. Chcel som popohnať čas, nech už mám všetky ceremónie za sebou.

Pred mohutnými dverami do sály mali stráž Felix s maličkou Jane. Nezvyčajná dvojica. Felix dokonca otvoril ústa, keď zbadal mamu. Otcovi to neprešlo bez povšimnutia a potichu nesúhlasne zavrčal. Jane si len povzdychla a udrela svojho spoločníka do pŕs. Felix sa spamätal a otvoril nám dvere.

Vošli sme dnu a všetko naokolo stíchlo. Každý, kto sa nachádzal v miestnosti, upieral pohľad na našu trojicu. Zneistel som. Nikdy som nebol navyknutý na takúto pozornosť. Na svojej ruke som zacítil pevný stisk.

Poobzeral som sa po sále, ktorá bola prepychovo vyzdobená. Po krajoch stáli ľadové sochy, ktorých svetlo sa odrážalo vo svetle ohňa z fakieľ, visiacich na stenách. Zo stropu viseli rozličné výzdoby.

Mama sa pohla a s otcom sme ju nasledovali. Kráčala uprostred všetkej nádhery k postavám, ktoré sedeli na vztýčených trónoch. Sála sa opäť rozhovorila. Mal som menšie tušenie, čo je stredobodom ich šepotu. Starý otec sa postavil a predstúpil pred mamu. Ona sa uklonila a pobozkala mu ruku.

„Otec,“ zašepkala.

Usmial sa a spravil krok dopredu. Svoju ruku si položil na moje plece. Šum v sále zosilnel a všetka pozornosť sa tentoraz na mňa upriamila.

„Dámy a páni, dovoľte mi, aby som vám predstavil svojho vnuka,“ zvolal do davu. Dlhoročné dohady sú potvrdené.

V krku mi narástla akási hrča. Prsty na rukách som prestal cítiť. Najradšej by som niekam utiekol, niekam do tieňa, kde by som sa stratil.

„Myslím, zábava sa môže začať,“ zvolal starý otec nadšene. Nádych, výdych, v poriadku, až teraz sa môže začať zábava.

Nič viac ma nemohlo potešiť, že som moje predstavovanie prežil bez ujmy. Počiatočná nervozita pomaličky odplávala, až som si slávnosť začal užívať. Občas som na sebe zacítil niečí prenikavý pohľad.

Pozoroval som, ako starý otec tancuje valčík so svojou manželkou, rovnako ako strýko Caius. Neskoršie sa k nim pridali rodičia. Bolo milé ich pozorovať a vidieť ich v inej úlohe.

Zrazu som zacítil dusivú, mámivú, sladkú vôňu jazmínu. Aróma naplnila moju myseľ rovnako ako predtým. Obzrel som sa za pôvodom vône, dúfajúc, že tento raz bude mať majiteľa. V sladkej hmle som zbadal mladé usmievajúce sa dievča. Vyzeralo ako anjel, ktorý práve stratil svoje krídla a z neba padol na pozemský svet. Pohol som sa k nej.

Vzala mi všetko, myseľ a hlavne srdce.

„Láska príde v najmenej očakávanej chvíli,“ ozývali sa v mojej mysli otcove slová.

 


 

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

nikolka

2)  nikolka (09.03.2011 19:39)

sam ĎAKUJEM!!!!!

1)  Sam (09.03.2011 17:42)

jůů super, rychle další

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek