Sekce

Galerie

http://stmivani-ff.cz/gallery/thumbs/nm.jpg

Bolo to sterotypné, lenže pravidelnosť nám pomáhala udržať sa nad vodou. Pomáhla, aby sme celkom nestratili našu vieru.

KONIEC

„Videla si ho? Myslíš vôbec naňho? Keby si vedela, keby si videla... Ak ho opustíš, už sa neuzdraví. Umrie. Bez teba nie tým silným, nádherným mužom s čistou, nepoškvrnenou dušou. Pomaly sa z neho stáva duch. Forma bez života. Aký ma potom jeho život zmysel? Vráť sa k nemu. Vráť mu jeho dušu, jeho krásu, silu. Vráť mu život, ktorým si ty. Vráť sa k vašim deťom. Nedovoľ, aby žil bez teba. Nedovoľ, aby si stratila šťastie, tak ako ja,“ šepkala spiacej žene.

♦♦♦♦♦


Hmla ju ťažila. Nútila padať do tmavej priekopy. Bojovala zo všetkých síl. Tam hore je niekde svetlo. Tam hore sú tí, ktorí ju držia pri živote. Nemôže sa poddať ťaživej, studenej hmle. Pomaly otvorila oči.


♦♦♦♦♦


Upírsky svet zaplavila neuveriteľná správa. Aro Volturi so svojou manželkou sú mŕtvi. Ich zničenie predchádzala mocenská vojna s dávnymi nepriateľmi. Každý upiera svoj zrak na Volterru. Aká budúcnosť čaká upírsky svet? Ako ovplyvní výsledok vojny ich životy? Udržia si pozostalí bratia svoju neodvrátiteľnú pozíciu? Prijmú medzi seba ďalšieho? Kto to bude? Vladimir, ktorý prežil? Dedička trónu? Mnohým sa derú na jazyk rovnaké otázky. Iste, koho zaujíma, že mama leží v hlbokom spánku. Všetci sa zaujímajú len o trón.

Päť dní ubehlo od toho nešťastného okamihu. Otec o tom odmieta hovoriť a Edward rovnako mlčí ako on. Už to nebol otec. Každým dňom upadal. O nič sa nezaujímal. Začínal sa nápadne podobať na strýka Marcusa. Snažili sme sa ho všemožne zabaviť. Málokedy sa to podarilo. Keby aspoň pomohli slzy. Ani prosby, modlitby, dokonca vyhrážky mamu nedokázali prebudiť. Stále spala, bez akejkoľvek zmeny.

Položil som knihu na stolík. Celý deň sa pokúšam prečítať jednu stranu. Pristúpil som k oknu a zapozeral sa na slnkom zaliate mestečko. Nikdy nezabudnem na chvíľu, keď vstúpili do sály. Tesne predtým otec stratil trpezlivosť a päsťou vrazil na najbližšieho stĺpa. Bolo to tak prekvapujúce. On nikdy nestráca hlavu.


„Carlisle!“ na niečo upozornil otca Edward. V okamihu boli vo vnútri. Chcel som vojsť dnu. Alec spolu s obrancami mi v tom zabránili. Nikto nemohol vojsť dnu. Nestihol som zbadať, čo sa tam stalo. Vzduch bol však presýtený ťažkým oparom. Znamenalo to iba jedinú vec - oheň.


Výprava starého otca vyviedla von Vladimira, ktorý si pre seba niečo šepkal. V jeho očiach svietila panická hrôza. Neustále obracal tvár a pozeral sa na sál.


„Čo sa deje?“ vykríkol som do neprirodzeného ticha. Nikto mi však neodpovedal. Naďalej mlčali. Evidentne boli nervózny a na niečo čakali. Prečo vyviedli len Vladimira? Kde je Stefan? Čo sa stalo so Sulpiciou? Mohol som si len domýšľať. Každá moja predstava bola horšia a hrozivejšia. Ani malým kúskom sa však nepribližovala k pravde.

Čakalo sa. Súrodenci sa prechádzali a kde tu sa pozreli na dvere do siene. Začínal som mať strach. Nie je nič horšie ako čakanie. Automaticky som Farrah chytil za ruku. Neodtiahla sa, ešte pevnejšie mi chytila ruku. Ako keby cítila, že ju potrebujem. Stále som mal pred očami Edwardov výraz. Určite sa tam vo vnútri niečo pokazilo. Prečo nám nemôžu povedať, čo sa stalo? Prečo stále mlčia?

Pomaly začali vychádzať. Ekrem vzal do náručia Seleniu a zaboril tvár do jej vlasov. Hladila ho po chrbte. Upokojovala ho. Pozorovali sme ich a čakali.

„Čo sa tam vo vnútri deje?“ spýtal sa Emmett. Ekrem sa neobrátil, nereagoval. Len sa nadýchol a naďalej objímal Seleniu. Začínal som strácať trpezlivosť. Hneval som sa, že on pozná odpoveď na otázku, ale odmieta odpovedať.

Po dusivej chvíli vyšiel Edward. Padol na zem. Hlavu si skryl medzi kolená a začal vzlykať. Bella bola pri ňom a objímala ho v momente, keď sa zrútil.

Vtedy som pochopil. Zmätok, paniku, strach, bolesť. Pochopil som, prečo mlčali, prečo odmietali povedať, čo sa tam deje. Bál som sa opýtať otázku, ktorá mi vírila v hlave.

Edward vstal, keď otec vyšiel zo sály. Niesol mamu v náručí. Počuli sme ako slabo dýcha. Žila. To jediné mi vtedy stačilo. Nezaujímal som sa, čo sa stalo s ostatnými. Vtedy mi to neprišlo dôležité. Ani teraz to nie je dôležité.

Otočil som sa slnečnej Volterre chrbtom. Volterra bola zo všetkých hľadísk najvhodnejšie miesto pre návrat. Marcus s Caiom prekvapili. Bez slov a veľkých ceremónií prijali Ekreme za syna starého otca a dievčatá ako jeho rodinu. Chyby jedného muža sa napravili.

Ja som však nemohol ani pomyslieť na vlastné šťastie. Ako by som aj mohol? Moja vôľa nepovoľovala akúkoľvek výhybku. Nie! Veď vo vedľajšej miestnosti leží mama. Nemôžem si dovoliť byť tak sebecký a nezaujímať sa o jej zdravie, o jej život.

„Nevadilo by jej to. Práve naopak,“ ozval sa Edward vedľa mňa.

Už som sa rozhodol. Čo ak je to dlh, ktorý mám splatiť? Náprava hriechu? Láska, ktorá nemala vzniknúť a predsa je na svete? Bytosti z podsvetia, nemáme dušu, aj napriek minulosti, oveľa belšej ako ktorýkoľvek iný smrteľník. Možno nemáme právo.

„Si blázon. Vieš o tom? Pozri sa na nás. Rosalie a Emmett, Alice a Jasper, ja a Bella, Carslisle s Annie. Potrebuješ ďalšie dôkazy? Podobne som si myslel, že nemáme dušu, že sme odsúdený na večné zatratenie. No ona, Bella, láska k nej ma presvedčila o opaku,“ prehováral ma Edward. Bella sa usmiala. Dosť! Stačilo! Jednoducho nemôžem, nejde to.

„Nepodarí sa ti oklamať samého seba. Si v tom až po uši. Len sa budete zbytočne s Farrah trápiť,“ zapojil sa Jasper. Už aj on hrá proti mne.

„Farrah? To milé, drobné dievča?“ spýtal sa Emmett.

„A čo je na tom zlé?“ spýtali sa dievčatá. Už aj pri Rosalie som stratil oporu. Sám som ostal stáť na bojovom poli proti srdcu. Vydržím to.


„Neriešte to!“ dožadoval som sa svojho práva. Úsmevy na šiestich tvárach som nemohol zmazať. Po ich nápore som slabol. Dokonale ma poznali.


„Počkám, nemôžem nič viac prisľúbiť.“

„O čom sa hádate?“ spýtal sa Ekrem, vchádzajúc do izby. V pätách mu bola Selenia.

„Láska, drahý strýko, láska,“ odpovedal mu zasnene Emmett. Ekrem len pokrútil hlavou. Nevie si zvyknúť na jeho vtipy. Časom sa naučí, že patrí do veľkej rodiny, akou je tá naša.

„Ako zvyčajne,“ zvolala Selenia. „V poslednej dobe trápi mnohých.“ Usmievala sa a pritom pozrela na mňa.

„Caius s Marcusom prestali prehovárať?“ spýtala sa Bella. Stal sa dedičom. Má právo prijať ponúkané miesto a zasadnúť na trón svojho otca. Nechcel o tom ani počuť.

„Poznáte ich lepšie ako ja,“ zamrmlal. „Carlisle?“ spýtal sa.

„Kde asi,“ odpovedala mu Bella, pričom ukázala na dvere do spálne. Len prikývol. Nikto ho tam nechcel rušiť. Bola to jeho chvíľa venovaná mame. Nie ako lekár, lež ako jej manžel. Snažili sme sa ho nepočúvať, keď sa jej prihováral. Trhalo nám to srdce a ešte viac sme si želali, aby sa prebudila celkom zdravá. Nikto nevie, aké následky môže mať jej dlhodobý spánok.

Verili sme, že si potrebuje oddýchnuť. Prekonať ťažobu zo straty starého otca, zo Sulpiciinej zrady a zo všetkého, čo sa okolo toho udialo. Málokto by vydržal toľko citového napätia. Ja sa nemôžem pohnúť bez toho, aby som nebol vyspovedaný kam idem, ako dlho sa tam chcem zdržať, kvôli čomu tam idem. Nečudujem sa tomu. Skoro ma stratili. 
Dni splývali do jedného celku. Bolo to stereotypné, lenže pravidelnosť nám pomáhala udržať sa nad vodou. Pomáhala, aby sme celkom nestratili našu vieru.

Pred komnatou nastal akýsi hluk. Niekto sa snažil dostať dovnútra, no garda ich nepustila ďalej. Nikto nepovolený nemohol vstúpiť do komnát dedičky, bez výslovného súhlasu jej manžela alebo príbuzných.

Otec vyšiel zo spálne a otvoril dvere.

„Získavať informácie, to áno, ale ísť do akcie, to už nie. Ako ste si to predstavovali?“ s krikom sa dnu vrútil Eleazar so svojou rodinou. S nimi prišla aj Esme. Pridala sa k nim? Edward mi prikývol. Mala tú drzosť prísť sem, aj keď vedela, že mama si neželá jej prítomnosť? 
„Nemali sme čas. Iste to pochopíš,“ odpovedal Eleazarovi otec a sadol si do kresla. „Čo tu robíte?“ spýtal sa.

„Prišli sme, aby sme sa dozvedeli, ako sa má Annie a ako to zvládaš,“ odpovedala Carmen. Ako keby otca nepoznali.

Esme k nemu podišla a jeho ruky zovrela vo svojich dlaniach.

„Chcela by som ťa požiadať, či by si ma k nej nepustil,“ spýtala sa.

„Nech ti to ani nenapadne,“ ozval sa Edward.

„Esme má zaujímavú myšlienku. Mali by ste jej to dovoliť,“ zastávala si ju Tanya. Myšlienka? Bol som zvedavý, čo tým myslia. Poznal som Eleazara a vedel som, že by nechcel úmyselne ublížiť mame. Boli dávny priatelia, bral ju ako svoju dcéru.

„Môže ísť,“ povedal som. Všetci sa na mňa pozreli. Nech sa na mňa nazlostia, je mi to jedno. Neviem prečo, ale jednoducho som vedel, že to nejakým spôsobom pomôže. Je nutné všetko vyskúšať.  Ak Esme pozná niečo, čo mi nie, a pomôže to, prečo by sme nevyužili takú príležitosť?

S otcom sme si pozerali do očí. Skúmali jeden druhého, čítali si v očiach. Prikývol. Ďakujem.

„Bude to dobré,“ povedala Esme, usmiala sa a vošla do izby. Čakali sme, nič sme nepočuli, nevedeli, čo sa vo vnútri odohráva. Ďalšie úmorné čakanie.

Edward vstal a vyšiel z komnaty. V očiach sa mu zračila bolesť. Nevyronené slzy. Jediný vedel, jediný poznal. Radšej odišiel, aby nepočul, aby si neuvedomoval, aby nepremýšľal. Akoby to vôbec pomáhalo!

„Pomaly,“ začul som Esme. „Len pomaly, času máš dosť.“ Zrýchlený dych, snaha niečo odpovedať.

„Sú v poriadku, všetci.“

„Ďakujem,“ slabý chrapľavý hlas.

Edward sa v momente vrátil do izby. Bol to akoby signál, aby sme sa nahrnuli do spálne, kde sedela v posteli a podopierala so o Esme. Videla naše rozradostené tváre a usmiala sa a otvorila pre nás náruč, do ktorej sme všetci ôsmi s radosťou vplávali, vrátane Ekrema a Selenie. Stihol som si všimnúť, ako sa Esme potichu vzdialila a odišla spolu so svojou rodinou.

„Asi prídeme neskôr,“ začuli sme Eleazara pri odchode. Zmenilo sa to. Esme už navždy bude patriť do našej rodiny. Nejakým zázrakom pomohla mame a tým si získala naše srdcia.

„Som v poriadku,“ zamrmlala mama. A my sme ju ešte tuhšie objali. Nechceli sme ju pustiť. Nechceli sme ju stratiť. Dookola som si v hlave prehrával jej slová – som v poriadku. Všetko sa napravilo. Opäť sme rodina, ktorá sa ešte väčšmi rozrástla.

„Päť dní,“ povedal otec. Stál pri dverách, opretý o stenu a prizeral sa nášmu klbku radosti. S mamou si pozreli do očí. Ich pohľady splynuli v jeden. Doslova bolo cítiť elektrický náboj medzi nimi. V tichosti si šepkali slová lásky. Podišiel k nej, vzal ju do náručia a pobozkal.

Cítili sme sa pri nich ako prizerajúci sa cudzinci. Nechali sme ich osamote. V tej chvíli som vedel, čo mám urobiť. Ako opraviť pokazené.

 


 

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still