Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

21. kapitola - Takže dnes som pre váš uvarila trochu toho a trochu tamtoho... neodpustila som si úsmevnejšie a ani vážne témy. Dokonca som si dovolila zaexperimetnovať aj s akčnou stránkou takej dobre uvarenej "detektívky" *teeth*


Tak hádam si to užijete, dámy/slečny/dievčatá ♥

Rosalie


Bola to ona. Musela byť! Vyzerala takmer na chlp rovnako, len dospelejšie, no predsa mi na nej čosi nesedelo. Nie, nebol to ten mladý muž, čo si ju tak obranársky tisol k telu. A nebola to ani staršia dáma, čo okamžitým prehmataním Angelinho chrbta zisťovala škody.


„Angela?“


Akoby som ešte stále nemohla uveriť.


Angelinou tvárou preletelo hneď niekoľko výrazov a nálad. Prekvapenie nasledoval zmätok, hneď za ním sa objavil nesmelý úsmev a nakoniec, ako na povel, zachmúrila obočie a definitívne to vyhral hnev.


Aj napriek tomu, čo som práve mohla vidieť, som doslova musela bojovať sama so sebou, aby som ju od samej radosti neobjala.


„Ach bože, Angie, som taká rada, že ťa vidím!“ Celým telom mi presakovala radosť. Bolo to zvláštne. Vidieť Angie, svoju jedinú kamarátku, niekoho, kto bol pre mňa v mojom, väzeniu podobnom, živote vždy veľmi dôležitý.


Angie mlčala. Mlčala a dívala sa na mňa ešte stále zachmúrená.


Mladý muž ju upokojoval vytrvalým no nenápadným hladením po ramenách.


Vzduch okolo nás zhustol. Posledná veta bez odozvy zostala visieť medzi nami. Prisahala by som, že jej oči sa v tej chvíli zmenili na Emmettove.  Tie moje sa  pre zmenu zaliali slzami. Moja snaha, nenápadne vkradnúť sa do vlastnej kabelky a vytiahnuť si vreckovku, hraničila so zúfalosťou. Medzitým som mrkala čo najrýchlejšie a dúfala, že slzy sa neprehupnú cez viečka.


„Tayler,“ oslovila muža stojaceho vedľa nej. „Ak by som ťa o niečo požiadala, vyhovel by si mi?“


Díval sa na ňu ako na svätý obrázok. Musela som od nich odvrátiť pohľad. Na zamilovaných... tých asi nejakú dobu pri sebe neznesiem.


„Samozrejme.“ Znela jeho odpoveď. Ako inak by mala. Stačilo pozorovať to ich čudné iskrenie... Odrazu mi bolo všetko smiešne a zároveň som mala obrovskú chuť plakať.


„Tamto je kaviareň,“ ukazovala na jeden z domov, ktoré bolo vidno cez mrežovaný plot parku. Teraz, keď bola zima a konáre neboli obalené lístím, sa dal rozoznať vo vetre sa hojdajúci vývesný štít s názvom kaviarne.


„Odprevadíš tam pani W a počkáte na mňa? Myslím, že krátky rozhovor so slečnou Haleovou nebude proti spoločenským zvyklostiam.“ Tá posledná veta už evidentne nemala patriť mladému mužovi, ale staršej dáme, ktorá si ma merala dosť podozrievavým pohľadom. Jej snaha čokoľvek povedať, však bola okamžite zmarená už na začiatku.


„Ďakujem, pani W, veľmi si to vážim. Slečnu Haleovú poznám už od detstva a veľmi dlho sme sa nevideli. Verím, že vám nebude vadiť, keď prehodíme zopár slov.“ Zmieňovaná pani W zarazene, no napriek tomu poslušne, zaklapla šokované ústa a s trochu nahnevaným výrazom sa nechala odprevadiť mladým mužom. Po celý čas, kým nám definitívne nezmizla za sklenenými dverami kaviarne, sa za nami v krátkych intervaloch obzerala cez rameno. Akoby som Angelu mala pri prvej príležitosti zahryznúť.


Flóre som nakázala, nech ma počká pri vstupnej bráne do parku, takže nám už nič a nikto nebránil v rozhovore. Problémom bolo, že teraz, keď sme mali nerušený priestor pre rozhovor, sme si akosi nemali čo povedať. Kráčali sme tichou  alejou, pomaly a lenivo – ako sa hovorí, z nohy na nohu. V hlave mi vírilo snáď milión otázok, no chýbala mi odvaha ich vysloviť nahlas. A Angie ma v tom celom jednoducho nechala plávať.


„Vyzeráš dobre.“ Tresla som prvú sprostosť, ktorá mi napadla. „Takmer si sa nezmenila, odkedy...“ Nie, to nebol dobrý nápad. A ani dobrá téma.


„Nenechaj sa oklamať prvým dojmom, Rosalie!“ Angelin hlas bol studenší než vietor, čo mi prefúkal kabát. „Možno som sa nezmenila navonok, ale tu,“ obradne si pritisla ruku v rukavičke na hrudník. „Som niekto iný, než koho si zvykla poznať.“


„Zaslúžim si tvoju nenávisť,“ šepla som.  Pôvodne len sama pre seba, sotva by som to počula aj ja sama, ale Angela mala dobré uši. Zastavila sa uprostred kroku a ja som sa tak dostala do vedenia. A tak som zostala stáť a iba som sa k nej otočila.


„Vyhodila nás tvoja matka, nie ty!“  Akokoľvek si chcela udržať chladný tón, teraz bola takmer na mojej strane.


„Vyhodila?“ Niečo som tušila, ale matka nebola ochotná o McCartyovcoch hovoriť. Bolo to len služobníctvo, navyše, Mike zmrzačil Angie tesne pred otcovými prvými voľbami. A to bolo pre matku ako hotová pohroma. Na človeku nezáležalo, na volebnom výsledku áno!


„Nehovor, že si o tom nevedela!“ Sarkastická tvár sa jej veru vôbec nehodila.


„Možno... tak trochu...“


Čo som jej mala povedať? Že aj keby som o tom vedela, nemohla by som s tým nič urobiť? Bola som vtedy iba dieťa a aj keby som nebola, poznala moju matku. Vedela, čoho je schopná.  Bola by som bez šance. Tak ako aj teraz.


„Možno? Tak trochu?“ Sarkazmus v sekunde vymenil hnev. „Nebuď smiešna, Rosalie!“ Napomenula ma. Tak trochu mi tým pripomenula matku. A moje telo zareagovalo na chlp presne. Zachvela som sa a zimou to rozhodne nebolo. Miesto ďalšieho rozhovoru urobila krok v pred a dala mi tak najavo, že mieni pokračovať v prechádzke. Stáť na jednom mieste v tak mrazivom dni nebolo nič príjemné ani mne a určite ani jej. V tom som sa zarazila. Chodí. Ona chodí!


Otvorila som šokovane ústa. Musela vedieť, že mi to docvaklo, ale nedala mi príležitosť. Po pravde, ani som netušila AKO sa spýtať a byť pritom čo najšetrnejšia. Aj tak som sa zmohla iba na nemú gestikuláciu a udivené „AKO?“


Jej smiech tentoraz neniesol ani tú najmenšiu  stopu sarkazmu či trpkosti. Naopak. Bol uvoľnený, dokonca by som ho označila za šťastný.


„Tak tomu sa hovorí pokrok, milá Rosalie.“ Úsmev jej svedčal viac, než tá trpká maska pred chvíľou. Zároveň so svojimi sovami si pobúchala po stehne a aj napriek silnej vrstve látky zo sukne, bolo možné počuť znelý zvuk kovu. Musela som vyzerať veľmi vyjavene. Pretože ona sa už na mne takmer zabávala.


„Je to protéza, nič viac.“ Odvetila ako keby to bolo ozaj bežné.


„Len protéza? Ale to je... to je... skvelé! Úžasné!“ Odľahlo mi aj za brata, aj keď som jej to zranenie nespôsobila ja.


Angie trochu zružovela. Konečne vyzerala na svoj vek, ako bezstarostné, zamilované a šťastné dievča, akým by mala byť a akú som ju videla, keď sa dívala svojmu ctiteľovi do očí. Ja som však tušila, že s Emmettom asi tak šťastní po minulé roky neboli. Inak by po mne pred tým tak prudko verbálne nevyštartovala...


Zase sa rozhostilo ticho, ktoré rušili iba naše kroky. Môj bol pomalý s rovnako znejúcimi krokmi, no Angelin mal trochu iný rytmus. Jeden krok bol dlhý, pravdepodobne vtedy prenášala váhu svojho pomerne vysokého tela na zdravú nohu, medzitým čo druhý bol o chlp kratší.


„Nebolí to?“ Neodolala som všetečnej otázke.


„Trochu pri dlhšej chôdzi, ale zvyknúť sa dá takmer na všetko,“ odpovedala. Bolo zjavné, že je to ďalšia narážka na to čo „bolo“.


Potlačila som zúfalý vzlyk, čo sa mi tlačil z úst. Kdeže bola teraz tá odhodlanosť stať sa ľadovou kráľovnou? Na to, aby som sa takto macerovala vo vlastnej šťave a nechala svoje telo zmietať citom a vášňami, mi stačila jedno malé dievča. Nie, oprava, Angie už nie je malé dievča. Je to, naopak, rozumná mladá žena, ktorá si už toho vytrpela viac než dosť. To len ja dokážem aj v takejto chvíli ľutovať samú seba.


„Prestaň ma ľutovať, Rosalie...“


Pravdepodobne som ten vzlyk nezakryla úplne, alebo... možno som si nevšimla ďalší.


Ale až keď som sa pokúsila na Angie usmiať som si uvedomila, že ma niečo chladí na lícach. Slzy. Stiahla som si rukavicu a prstami som si utrela ľadové mokré stopy. Asi som to robila príliš poctivo, lebo Angie odrazu vyletelo obočie o pár čísel.


„Neľutujem teba, som taký slaboch a sebec, že ľutujem seba, Angela!“ zaklamala som, i keď nie tak úplne. Pravda bola kdesi uprostred.


Ten istý pohyb som zopakovala aj s druhou stranou.


Angela urobila tri kroky a ocitla sa hneď vedľa mňa. Medzi tým sa jej obočie  zamračením stiahlo a na koreni nosa vytvorilo drobnú vrásku. Udivene som sledovala ako si nespokojne odfrkla a zavrtela nesúhlasne hlavou. Skôr, než som sa stihla spamätať, dotkla sa veľmi jemne mojej brady a slabým tlakom ma donútila k prehliadke svojej tváre. Podrobila ma skúmaniu. V prvej chvíli mi to nedochádzalo, ale keď sa pomerne ostrým hlasom pýtala, či mám pri sebe škatuľku s púdrom, pochopila som. Slzy a ich následné zotretie odhalilo modrinu na mojej tvári.


„Budem hádať... Jej práca?“  Znela tak pohŕdavo, ako som sa ja cítila. Vlastne, vo mne sa miešalo pohŕdanie mojou matkou s obrovskou zlosťou. A tak isto aj hanbou, pre ktorú som nevedela kam s očami. Najradšej by som sa prepadla aj do samotného pekla.


„Nemusíš nič vysvetľovať, je mi to jasné!“


Medzitým som z kabelky vydolovala škatuľku s púdrom a labutienku. Bola som taká rozhodená, že sa mi ruky vyslovene chveli a chladom to rozhodne nebolo.


„Počkaj, pomôžem ti.“  Angela ku mne naťahovala ruky navlečené do elegantných rukavičiek a ja som sa takmer prepadla od hanby.


* * *


Jasper


„Policajt?“ opakoval som snáď už po tisíci raz. Jenksova hlava pripito prikyvovala s razanciou nepokojného žrebca. Bolo jasné, že je namol. A ja vlastne tiež. Naša misia sa, aj napriek celoštátnej prohibícii, topila v mori alkoholu. Obaja sme vedeli, že ráno, či skôr doba v ktorú sa prebudíme, bude viac než krutá. Ale toto patrilo k chlapskému životu. Toto patrilo k obchodu nášho života. V tej chvíli, keď sme zistili, že sme v jadre rovnakí... teda, on je policajt!!!  Ja som vojak. Zabijak ako zabijak. Obaja máme svoje dôvody, obaja máme logické ospravedlnenie svojich činov, ale v skutočnosti, sme dobre cvičení zabijaci.


„Ex - policajt“ namietol a pokračoval v besnom prikyvovaní. Oči mal zatvorené, tuho žmúril viečka. Boh vie, možno sa mu tiež tak príšerne točila hlava ako mne?


„A nie je to jedno?“ Už som bol unavený. Takto s ním dlho krok neudržím, budem to musieť vzdať.


„Končím!“


V tichom lokále znelo zvučné plesknutie mojej dlane o stôl ako rana z dela uprostred vzácne tichých vojnových nocí.


Janksom mierne myklo, trochu rozovrel ospalé viečka a zachmúril sa. Podozrieval som ho, že má toho práve tak akurát a tiež je zrelý na posteľ.


„Už?“ No jasné, chlapská hrdosť nepustí! Samoľúbo sa usmial a opäť zatvoril oči. Mal som chuť vziať svoje slová späť, čisto len tak, z hecu.


„Potrebujem posteľ, kamarát a ty tiež.“ Sťažka som vstal. Celý svet sa odrazu rozhojdal a začal podivuhodne meniť svoj tvar, akoby bol celý na vode. To nebolo až tak zlé, pokiaľ by sa po vode dalo bežne chodiť. Horšie bolo, že sa rovnako správal aj môj žalúdok.


Jenks bol už schopný iba zamrmlať. Hlava mu klesala až sa dotkla predlaktí položených na stole. Ešte pár sekúnd a bude zle.


Chytil som ho za rameno a rozhodne nie milo som ním začal lomcovať.


„Vstávaj, tu nás spať nenechajú!“


Asi som tú správnu chvíľu prešvihol. Jenks už bol totiž takmer tvrdý.


Do prdele! pomyslel som si a radšej som zaparkoval vlastný zadok tam, kde bol pred tým. Napodobil som kamaráta, natiahol ruky pred seba a nechal hlavu, nech sa na nich usalaší. O chvíľu som už nevedel, čí som.


* * *

Emmett


Pri večeri bola dusná atmosféra. Angie sa chovala ľahostajne a pani Weberová predstierala, že Angela neexistuje. Točila sa len okolo mňa. Bolo to čudné. A rozhodne desivé. Tento stav našej pomerne tichej domácnosti som pripisoval dnešnej prechádzke. Angie sa už včera  pokúšala striasť sa pani Weberovej, čoby svojej gardedámy, ale nech sa jej to páčilo sebemenej, nehodilo sa, aby mladá slečna lietala všetkým na očiach s akýmkoľvek mladíkom.


Zničilo by to jej povesť, aj keď jej to bolo zjavne jedno.


Pani Weberová nám naservírovala večeru, popriala dobrú chuť – mne omnoho vrelšie – a pobrala sa za pánom Weberom, do krídla s ich bytom.


Čakal som, že teraz, keď sme sami, začne Angie rozprávať. Pohár s vínom držala v rukách, nie za stopku, ako sme to vídali ešte ako deti u Haleovcov, ale za baňaté telo pohára. Ešte k tomu oboma rukami.  Sklo mala opreté o spodnú peru, oči upierala na neurčitý bod, kdesi pred sebou a jej myseľ ostávala pre mňa uzamknutá. Sem tam pohár nahla tak, že jej pár kvapiek lahodnej tekutiny vtieklo do úst.


„Ako si sa dnes mala?“ Vyskúšal som svoje šťastie s celkom malou dušičkou. Takáto atmosféra predsa nebola bežná. Pokúšal som sa tváriť hrozne nenápadne, dokonca som popri tej konverzácii bol schopný stolovať. Vidličku som zapichol do šťavnatého steaku, ležiaceho na bielom tanieri a nožíkom intenzívne krájal, kým sa kus na vidličke neoddelil od väčšieho dielu. Oči som k Angie zodvihol až vtedy, keď  som kus jedla vkladal do úst. Vtedy mi docvaklo, že sa tu strachujem bez príčiny. Dialo sa čosi, čo bolo mimo môj dosah.


„Angie!“ Tentoraz som bol intenzívnejší.  Lakte som oprel o stôl a telom som sa nahol čo najbližšie ku sestre. Očami som ju takmer hypnotizoval.


Asi až môj hlas ju prebral k životu.


„Fajn, fajn...“ Stále ešte bola mimo. Obišiel som stoličku, nakoniec aj celý stôl, až som zastal priamo pri nej. Čupol som si a tak som dostal náš očný kontakt na rovnakú úroveň.


„No tak von s tým, čo sa stalo. Ublížil ti niekto?“ Snažil som sa ju nevydesiť hlasom.


Zodvihla ruku a priložila mi ju na tvár. Bolo tak príjemné, cítiť jej teplo.


Nadýchla sa k odpovedi, no slová neprichádzali. Zopakovala to dychové cvičenie ešte niekoľkokrát, kým sa nakoniec odhodlala. Ja som zatiaľ trpezlivo čakal. Vedel som, že mi to nakoniec povie.


„Tá prechádzka dopadla nakoniec dobre,“ začala z toho najbezpečnejšieho konca. Akurát som netušil, či bol najbezpečnejší pre mňa či pre ňu samotnú.


„To som rád.“ Svojou dlaňou som prekryl tú jej, drobnú.


„A pani Weberová?“ Netušil som, kde sa vo mne vzala toľká sila usmievať sa na Angie. Doslova som ju túžil vidieť opäť rozosmiatu. Tak bezstarostnú ako zvyčajne bývala.


Angie pubertálne pretočila oči v stĺp a nespokojne mľaskla.


„V pohode.“ Hádzala pri tom nedospelé grimasy.


„A pán Crowley?“ Jej zmena nálady odovzdala štafetu tej mojej.


„Pán Crowley je vynikajúci spoločník!“ odpovedala prehnane škrobene, sňala dlaň z môjho líca a oboma rukami začala oprašovať neviditeľné z obrusu. Aj napriek snahe o udržanie si pokerovej tváre jej sem-tam ušlo drobné myknutie kútikom. Typoval som, že bola tak stotinu milimetra do smiechu. A popri tom všetkom, nádherne zružovela hanbou. Dostal som ju!


„O tom nepochybujem, ak by nebol gentleman,“ začal som svoju zdanlivo prísnu prednášku,“ tak by som ti nedovolil sa s ním stý-“


„Stretla som sa s Rosalie!“ vyhŕkla odrazu vystrašene a tým prerušila môj poručnícky monológ. Prešli asi tak tri sekundy, kým som ako tak ovládol moje ohromenie a odvážil som sa pozrieť Angie do očí. Boli trikrát tak väčšie než zvyčajne a boli vystrašené.


„Aha,“ vyšla zo mňa inteligentná odpoveď. Pomaly som vstal a urobil som pár krokov smerom k oknu. Potreboval som pozbierať aspoň akú takú súdnosť. Všetko, čo sa týkalo Rosalie, ma dostávalo do kolien.  A práve teraz by som nedal ruku do ohňa, že Angie o mojom trápení vie viac, než som si bol ochotný pripustiť ja sám.


* * *


Edward


V tej chvíli, ako som zbadal tie tri ryhy po nechtoch, akoby do mňa vošiel jed. Vyštartoval som k Brandonovi, ale ten mladý indián dotiahol svoj hnev do  úplnej špičky. Na jednej strane som plne schválil jeho krok, na druhej som ho zo všetkého najviac túžil vykonať sám.


Brandon dostal poriadnu cez hubu! Hoci mal atletickú postavu a na univerzite bol známy ako súbojový športovec, ranu náčelníkovho chlapca neustál. Myslím, že by ju nebol ustál ani vtedy, ak by bol na ňu pripravený.


„Ty poondiata špina! Skús sa ma ešte raz dotknúť a si mŕtvy!“ zasyčal Brandon na indiána. Zatiaľ čo sa štveral z podlahy na nohy, meral si ho nenávistným pohľadom plným zhnusenia. Náčelníkovi nebolo treba veľa. Stačilo kývnuť a celý jeho tým sa dal do pochybu. Dvaja zdrapili Jacoba za ramená a znemožnili mu vrhnúť sa na pána domu. Ostatní obkolesili „podozrivého“.


„Von!“ odkiaľsi sa ozval nepríjemný ženský hlas. Akoby som ho poznával, ale v inej forme. Tento sa blížil k hysterickej fistule, no ja som sa nevedel zbaviť dojmu, že v skutočnosti a v pokojnom stave, je medovo altový.


„Nechcem tu takéto zvery, von!“ jačala tá žena ďalej. Kým sme prišli na to, odkiaľ sa ozýva, chvíľu nám to trvalo. Bola úplne navrchu schodišťa, na malej medzipodeste a oblečená iba do hodvábneho županu a krásnej hrivy ohnivých kučier až do pása. Bola by to nádherná vidina a fantázia hádam každého normálneho chlapa, nebyť tak toho jej nepríjemného jačáku a zlosťou zvraštenej tváre. Nemohol som uveriť, že Victoria Brandonová má aj takúto nepríjemnú tvár.


Ruka jej vystrelila od tela a ona opäť zvrieskla: „Von! Nepočuli ste? Dám na vás zavolať políciu! Poštvem na vás psy! Zmiznite!!!“ Bola na pokraji nervového zrútenia. Určite. Dokonca si aj trochu zadupkala nožičkami.


My ostatní sme iba v nemom úžase zízali na to jej hysterické predstavenie.


„Dobrý večer, madam,“ spustil Carlisle. „Skôr, než sa nám tu úplne zrútite, vedzte, že pre políciu ďaleko ísť nemusíme. TOTO,“ pohodil rukou elegantne ako dajaký varietný ceremoniár, „ je totiž chicagská policajná jednotka, ktorú vedie náčelník Swan.“


Myslím, že Victoria už bola rozbehnutá, takže zastaviť jej hystériu mohla snáď iba ľadová voda.


„Von! Všetci von!“ jačala ďalej ako posadnutá, zatiaľ čo sa kŕčovito držala zábradlia medzipodesty ako taký kliešť.


Hodnú chvíľu nebol nikto ďalší schopný slova. Iba sme na ňu stále zízali. Teda až do chvíle, kým prehovoril náčelník Swan.


„Madam, pri všetkej úcte. Váš manžel-“


Ďalšie zúrivé uvrešťané „VON!“ prerušilo monológ náčelníka Swana, ale ten pokračoval ako namazaný stroj, len o trochu pridal na hlasitosti.


„- je podozrivý z únosu mojej dcéry. Mám právo to tu okamžite prehľadať!“ Z hlasu bola cítiť autorita a nekompromisnosť, ktorú určite dokáže náležite vo svojej práci využiť. Zároveň to bolo čosi ako čarovný spínač, ktorým sa Victoria Brandonová konečne vypla. Vytreštila na neho oči, potom jej tvárou prebehlo hneď niekoľko pocitov od prekvapenia, cez šok až po novú vlnu zloby.


„Ani náhodou!“ Natiahla pred seba demonštratívne ruky, ako keby tým mohla zastaviť partiu obrovských nabúchaných chlapov, ktorá náčelníkove slová brala ako jasný povel do akcie.


„Ja vás nikam nepustím!“ Stála na najvyššom schodíku a ešte stále naťahovala ruky pred sebou, hoci už niektorí vyšli na schodisko a kráčali priamo ku nej.


„Ehm... nechcem sa do toho miešať, ale myslíte, že ak Bellu uniesol, bude ju držať tam? Ja neviem, kde sa zvyknú zamykať unesení?“ Nesmelo som ukazoval k poschodiu, zatiaľ čo som pohľadom kmital medzi Belliným otcom a Brandonom. Hrdlo som mal stiahnuté strachom o Bellu.


„Prezrieme všetko.“ Rozhodol. Celý dom, každú škárku! Je tu, len ju treba nájsť a my ju nájdeme.“ Bol to prísľub, ktorý dal nám všetkým, rovnako ako samému sebe.


Ďalej sme sa už hrnuli schodiskom všetci ako lavína a Victoria nás nemohla nijako zastaviť. Brandona vláčili dvaja z chlapcov Bellinho otca s ľahkosťou handrovej bábiky. Mlčal. Iba bolo vidno ako zatína päste a taktiež zuby; až mu hrali všetky svaly na čeľusti.


Vrážali sme do všetkých dverí, na ktoré sme naďabili. Vždy to bol ten istý rituál. Jeden z indiánov rozrazil dvere a druhý nazrel dovnútra. Poväčšine tam bola tma, takže tretí, akoby na nejaký zvláštny povel, zasvietil. Boli perfektne zohratí. My dvaja s Carlisleom sme stáli úplne vzadu. Náčelník na tom trval. Nikdy nenechal zbytočne ohroziť civilistov, ako nám obom vysvetlil.


Jedny dvere sa ale neotvorili. Držal zámok aj dverné zárubne z masívneho dreva. Jacob preniesol váhu na jednu nohu a tou druhou dvere bez milosti vykopol. Podarilo sa mu to až na druhý raz. Potom sa už scenár opakoval. On dvere rozrazil, druhý nazrel dnu a tretí takmer synchronizovane zasvecoval elektriku, evidentne natiahnutú Brandonom v celom sídle.


Miestnosť bola rozhádzaná, nábytok poposúvaný. Po intenzívnejšom rozhliadnutí sa sme zbadali ženu, čo sa ustrašene krčila v jednom z kútov. Čupela a rukami si objímala holene. Hlavu mala sklonenú – možno až položenú čelom na kolenách. Nebolo možné to určiť naisto, pretože jej  rozpustené vlasy padali všade naokolo.


Jacob bol ako víchor. Vletel dnu a keď ju zbadal, zreval ako zviera. Bez varovania sa k nej rozbehol.


„Bells!“ kričal stále dookola, kým mi nedošlo, že to je ozaj Bella.


Jacob ju jemne chytil za ramená a snažil sa zlomiť jej kŕč tichým šepkaním. Nikto z nás sa ani nepohol. Všetci boli ochromení, pretože len čo zodvihla oči a ukázala tvár... Bolo ťažké dívať sa na dobité dievča.


Vzoprel sa vo mne hnev. Rýchlosť, ktorú som vyvinul, aby som sa dostal k tomu bastardovi, by hádam ani nebolo možné merať. Narazil som do jeho hrude dlaňami ako lokomotíva do rušňa. Tým som ho vytrhol z pomerne pevného zovretia Swanových ľudí. Rev, ktorý sa mi rinul z úst mi nepomáhal uvoľniť zlosť, práve naopak, posiloval ju podporoval... Hnev. Zlosť. Nenávisť!


Moje päste dopadali na tú jeho odpornú tvár a niektoré rany som smeroval aj do najcitlivejších partií. Párkrát dostal päsťou do brucha, potom opäť do zubov, ktoré nepríjemne chrupli. Alebo to boli moje prsty? Nič som necítil... nebolo to podstatné, jediné, čo ma hnalo, bol jasný povel pomsty - ZABIŤ!


Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Cathlin

10)  Cathlin (20.04.2012 11:48)

Wooooooow!!!! Áááááá!!! Edward zuřivostí bez sebe, jako nelítostný rváč!!! No tedy!!!! Zmlátil Jamese k nepoznání! Toto je tedy výkon, Twilly! Celá kapitola byla výborná, jako vždy, ale ten poslední odstavec, to bylo něco... Jsem mrtvá.

A Rosalie a Emmett! Ještě že mají Angie, spojovací článek!

Twilly

9)  Twilly (12.04.2012 19:03)

HMR

8)  HMR (12.04.2012 18:58)

se radši ani neptej

Twilly

7)  Twilly (12.04.2012 18:56)

Nad čím zase přemýšlíš, Čičinko

HMR

6)  HMR (12.04.2012 18:49)

Lenka326

5)  Lenka326 (10.04.2012 20:18)

Moc se ti povedlo setkání Ang a Rosalie. Perfektní. Jasper má nového kamaráta??? Na tyhle dva jsem fakt zvědavá. A pak Edwardův pohled - vřískající Victoria, to byl teda tyjátr! Ale hlavně, že ji našli. Nevím, jestli by se měl klavírista prát, ale chápu jeho vztek. Zasloužil by si zabít, hnusák jeden, za drogy, co prodává, za holky, co unáší, za neteř, kterou okradil a pak se jí tak hnusně zbavil... prostě zprovodit ze světa.
Těším se na pokráčko!!!

Empress

4)  Empress (09.04.2012 22:53)

Nikuš celé to bolo úchvatné, ako obvykle som sa do čítania celkom ponorila
A ten Jacob na konci... Zlatíčko moje

Twilly

3)  Twilly (09.04.2012 22:49)

Julinko, tu jsem dopisovala včera, vznikla docela nečekaně a sakra, jo, užila jsem si ji :D ... moc moc moc děkuju i tobě Macíčku

julie

2)  julie (09.04.2012 22:44)

A sakra,klavírista a polámané prsty,to není nejlepší kombinace! Doufám,že úchylák dopadne daleko,daleko hůř Hlavně,že Bellu našlihysterická Victoria musel být zážitek

Bosorka

1)  Bosorka (09.04.2012 19:41)

Jo, Edwarde, do toho! Rozbi tomu hajzlovi déééééržku!
Victorie byla lehce hysterická, že? ;)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek