Sekce

Galerie

/gallery/l&l.jpg

S prvou dekádou príde aj prvý problém. Druhý. Tretí. Ach jéje, ja im navaľujem... Ale. Pôjdeme ku Cullenovcom. Ako návšteva dopadne? Spadne? A podobne?

10. kapitola: Asi im začnem veriť

10. kapitola

  Edward sedel v mojom hojdacom kresle pod oknom a ja jemu na kolenách. Opierala som sa o jeho hruď s hlavou v priehlbine pod krkom a vdychovala jeho vôňu.
  „Raz si mi hovoril, že sa tvoji rodičia neživia ľudskou krvou,“ zašepkala som zhrozená sama sebou. Na dva dni bolo takých rečí už dosť, nie?
  „Máš pravdu, lovia len zvieratá,“ odpovedal a zvedavo si ma obzrel. Tiež sa mu to nezdalo.
  „Neublížili by mi...“ Bolo to skôr konštatovanie, ale aj tak mi odpovedal.
  „Nie, neublížili by ti.“
  „Záleží ti na nich.“ Ďalšie konštatovanie. Len prikývol. Zhlboka som sa nadýchla a ešte raz si všetko premyslela, než som otvorila ústa.
  „Naše posledné stretnutie nedopadlo veľmi dobre. Čo keby...?“ Otázku som nedokončila, pretože mi Edward skočil do reči.
  „Ja ťa nechcem do ničoho nútiť, Bella, stále sa ich bojíš.“ Neznel podráždene, skôr akoby dohováral neposlušnému dieťaťu...
  „Nenútiš ma, ja to chcem sama. Je pravda, že sa ešte trochu bojím, ale možno časom, keby som prišla na to, že vážne nie sú krvilačné stvory, by som prestala mať strach. Sú tvoja súčasť, Edward, tvoja minulosť, a tá sa už nedá vrátiť späť. Ja ťa chcem celého. So všetkým. S minulosťou, prítomnosťou – a hlavne budúcnosťou.“ Naliehavo som sa mu zahľadela do očí, aby videl všetko to odhodlanie, ktoré nebolo len vymyslené. Bola to jeho rodina a ak som do nej chcela patriť, musela som sa zmieriť s faktom, že jeho rodičia sú tak trochu upíry...

  „Nemusíš to robiť,“ zašepkal.
  „Ja viem,“ vydýchla som a pevne v pästi zovrela jeho košeľu. Bola som rozhodnutá. Zohol sa ku mne a jemne ma pobozkal.
  „Vieš o tom, že ťa milujem?“ šepol.
  „Viem, ale aj tak mi to môžeš opakovať,“ zasmiala som sa a on so mnou. Chichúňal sa mi do kože na krku a mňa to tak príjemne šteklilo.
  „Ľúbim ťa,“ povedala som tichým hlasom a zaplietla mu prsty do hebkých vlasov, ktorých som sa preberala a hladila ho.
  „Zbožňujem to,“ zahuhlal mi do krku a pritiahol si ma za boky. Zasmiala som sa a objala ho ešte pevnejšie.
  „Je mi krásne,“ zašepkala som do ticha, ktoré prerušovalo len naše dýchanie.

Dvaja zaľúbenci
Tisnú sa k sebe
Šepkajú vyznania
Tie moje patria tebe

Cítim tvoj dych
A túžim z neho žiť
Len z tvojich sĺz šťastia
Celý život piť

Milovať ťa smiem
Pár ukradnutých chvíľ
Ktoré patria nám
Tak si ich nepomýľ

  Vytrhla som sa mu z náručia a dobehla k posteli, kde som spod vankúša vytiahla zápisník od neho a hneď tam roztrasenými rukami načmárala pár veršov, ktoré mi práve napadli.
  „Píšeš?“ spýtal sa Edward a odrazu sa posteľ podo mnou prehla. Natiahol sa ku mne a zaprel sa na lakti. Jeho vôňa ma opäť objala láskavými pažami.
  „Inšpiruješ ma,“ šepla som.
  „Prečítaš mi to?“ opýtal sa. Len som prikývla.
  „Dvaja zaľúbenci tisnú sa k sebe...“
  „Milujem tvoj hlas,“ povedal, keď som dočítala. Zaklonil hlavu a zavrel oči. Naskytol sa mi pohľad na jeho mužný ohryzok. Úplne iracionálne som sa naklonila a uhryzla ho tam.
  „Kedy ma vezmeš k upírom?“ spýtala som sa veselo. Možno by to fakt šlo, že by som si na ich prítomnosť zvykla. Musela som uznať, že som sa tešila. Bola to Edwardova rodina. Ak ho naozaj milujem – a že milujem – tak to zvládnem.
  „Aká s natešená,“ zaškeril sa.
  „A nervózna,“ dodala som a odklonila sa od neho. „Mala by som si dať nejakú čokoládu na upokojenie,“ zamumlala som a natiahla hlavu pod posteľ, odkiaľ som vytiahla škatuľku bonboniéry.
  „Dáf fi?“ zažvatlala som s cukríkom v puse. Edward sa mi začal smiať a palcom mi zotrel kúsok čokolády z kútika úst. Natiahla som k nemu ruku so škatuľkou, z ktorej si tiež vybral jedného bonbónka.


  O chvíľu sa ozvalo zaklopanie na dvere.
  „Echm, decká, kedy má Edward večierku?“ Do dverí sa vteperil Charlie. Moje nervy!
  „Nemá večierku, maximálne tak večierok, u mňa v izbe,“ povedala som mierne nahnevane. Ockovi až zabehlo.
  „Rodičia mi vychádzky neobmedzujú,“ povedal Edward  s úsmevom, na čo Charlie oduto odišiel.
  „Radšej už choď lebo keď oco dôjde zas, vyšticuje ťa,“ zasmiala som sa. Edward prikývol so stále veselým výrazom na tvári.
  Pred dverami sme sa lúčili už štvrť hodiny. Stáli sme v objatí v slabom svetle vonkajšej lampy.
  „Kedy ma vyzdvihneš?“ spýtala som sa a pozrela mu do tváre. Povzdychol si.
  „Stále si si to nerozmyslela?“ Zamračila som sa.
  „Vyzeráš, akoby si ma tvojim rodičom ukázať ani nechcel. Fakt, ako. To sa za mňa hanbíš?“
  „Nie!“ vyhŕkol okamžite. „Ako si na také niečo mohla prísť? Ja sa za teba nehanbím, práve, že chcem, aby všetci vedeli, že patríš ku mne. Len stále mi nejde do hlavy, ako to, že si tak rýchlo zmenila názor.“
  „Ja som ho nezmenila, ja ho ešte len idem zmeniť,“ povedala som. Zavrtel hlavou.
  „Tak pred obedom. Ľúbim ťa, pamätaj na to,“ šepol, krátko ma pobozkal a otočil sa k svojmu autu. „Dovidenia, šerif Swan,“ zavolal ešte k pootvorenému oknu. Mohla som si myslieť, že nás otec bude špehovať z obývačky, celý on...

  V noci sa mi snívalo o Cullenovcoch.
  Edward ma voviedol do priestranného domu, kde už stáli dve postavy. Žena sa na mňa milo usmiala, prišla bližšie a objala ma.
  „Krásne voniaš, Isabella,“ zašepkala a silno ma stisla v náručí, až mi zaprašťali kosti. Edward sa len veselo usmieval, akoby hľadel na tej najkrajší a najobyčajnejší výjav na svete.
  „Prosím, dosť, bolí ma to,“ zachrapčala som. Dýchalo sa mi čoraz ťažšie a bola som si istá, že mi už nabehli modriny.
  „Tvoja krv je neuveriteľne lákavá,“  šepla a jej zuby pretrhli moju kožu na krku.


  Trhnutím som sa posadila. Po tvári mi divoko tiekli slzy a môj dych sa nechcel upokojiť. Chvela som sa strachom po celom tele.
  „Nie, nie, to sa nestane, to nie je pravda,“ šepkala som stále dookola. „Esmé predsa vychovala Edwarda, nemôže to byť krvilačná beštia.“ Môj hlas ma patrične upokojoval. Bola som si istá, že to by sa nestalo.
  Pozrela som sa na svietiaci budík, čo stál na nočnom stolíku. Pol štvrtej ráno. Uff, to už nedospím. Posadila som sa na posteli a natiahla sa k nedojedenej bonboniére, ktorú som otvorila, keď tu bol ešte Edward. Spod vankúša som vytiahla zápisník od neho a na chvíľu sa zastavila na obrázku od neho. Končekmi prstov som pohladila jemné lupienky – a bola by som prisahala, že to, čo na dotyk cítim, nie je papier. Privrela som oči.
  Do čoho som to spadla?
  Odrazu mi láska prišla ako tá najúžasnejšia vec na svete. Vždy som o nej písala, aká je krásna, o nežných dotykoch a bozkoch, a teraz, keď som to odrazu všetko prežívala... Neporovnateľné... Zasnene som sa dotkla svojich pier. Až ma šteklili túžbou po Edwardovom dotyku. Majster Túžba ma ovládal a ja som zas chcela stáť v jeho objatí. Ešte pár hodín...
  Prelistovala som ďalších pár zapísaných stránok, až som sa dostala na čistú a začala písať. Keď som myslela na Edwarda a vybavovala si jeho podmanivú vôňu, písalo sa mi veľmi ľahko. Každú chvíľu by sa mal vydať ďalší Forksský týždenník, takže by som to tam mohla zverejniť.

  Nakoniec som ešte na dve hodinky zaspala a zobudila sa až o ôsmej. To bol oveľa lepší čas, dokonca hodný na to, aby som vstala a šla sa naraňajkovať. Našla som si kúsok chleba, z ktorého som si odrezala jeden krajec a namazala ho jahodovým džemom.
  Keď som všetko uložila späť a umyla riady, prišla som na to, že by bolo fajn, keby som upratala obývačku. Vytiahla som vysávač, handry, leštiace prostriedky a dala sa do roboty.
  Práca mi zabrala akurát celé doobedie a bolo načase ísť sa pripraviť na návštevu. Obliekanie mi zabralo valnú väčšinu času, pretože som sa vôbec nevedela rozhodnúť, čo by som si mala vziať na seba. Zvíťazila kaki sukňa po kolená, biele tričko a zelená šatka. Nedráždi hada bosou nohou, že? Respektíve – nedráždi upíra holým krkom.
  Pred dverami sa ozvalo zatrúbenie – práve včas.
  „Ahoj,“ usmiala som sa a postavila sa na špičky, aby som dočiahla bližšie k Edwardovym ústam.
  „Ahoj,“ pozdravil ma a bozk m oplatil. Nemusela som sa báť, že by nás otec špehoval, pretože už od rána bol niekde preč.
  „Tešíš sa na exkurziu do upírej skrýše?“ spýtal sa.
  „Samozrejme,“ zazubila som sa a nastúpila do auta.
  „Esmé sa rozhodla navariť ti obed. Síce sama neje, ale môžem z vlastnej skúsenosti povedať, že varí výborne,“ hovoril. Usmiala som sa.
  „Tak to sa teším.“ 
  „Vieš, mamka sa na teba veľmi teší a nechce ti nijako ublížiť, tak keby sa ti čokoľvek nepáčilo alebo ti bolo nepríjemné, stačí povedať a...“
  „Veď sa o mňa už toľko neboj,“ zasmiala som sa. „To zvládnem, som predsa veľké dievča.“
  „Moje veľké dievča,“ opravil ma s dôrazom na prvom slove a chytil ma za ruku. Teraz som už bola spokojná a pokojne ma mohol aj upír vysať, bola by som šťastná.
  Zastali sme pred obrovským priestranným domom, ktorý som už raz mala možnosť vidieť. Jeho krása ma však ohúrila rovnako ako predtým, ba dokonca ešte viac.  Vystúpila som z Edwardovho auta a sama prešla až k dverám, tam ma dohonil. Zhlboka som sa nadýchla a rozhodne pozrela na moju podporu. Keď som dvihla ruku, aby som stisla zvonček, ruka sa mi mierne triasla.
  Otvoriť nám prišiel Carlisle.
  „Vitaj u nás, Bella,“ usmial sa a ustúpil z dverí.
  „Ďakujem.“ Pri schodisku sedela Esmé s nerozhodným pohľadom.
  „Pán Cullen, pani Cullenová, chcela by som sa vám ospravedlniť za tú scénu, čo sa udiala posledne, ja...“
  „Ale to nič, zlatíčko,“ skočila mi do reči Esmé s kajúcnym úsmevom. „Je úplne prirodzené, že sa...“
  „Nebojím sa.“ Teraz som jej do reči skočila zas ja. Áno, som neuveriteľne vychovaná. „Teda... nie veľmi. Rada by som vás spoznala a na vlastnej koži sa presvedčila, že sa vás nemusím báť. Budem vám veriť,“ povedala som. Esmé váhavo pristúpila o dva kroky, no stále nás delilo asi päť metrov.
  „Môžem ťa objať, Bella?“ spýtala sa. Mne sa v hlave vybavil sen, ktorý sa mi v noci sníval. So stiahnutým hrdlom som prikývla. Toto bude test. Edward sa priblížil o krok ku mne a povzbudivo ma pošúchal po ramene. Esmine ruky sa mi opatrne obtočili okolo ramien a hlavu mi ľahko položila na plece. Moje paže sa tiež zdvihli, objatie som opätovala.
  „Môžeš nám tykať,“ povedala, keď sa odtiahla. Žiarivo som sa usmiala.
  „Poď, vezmem ťa na prehliadku domu,“ vzal ma za ruku Edward.

  „Potom sa vráťte na obed,“ usmiala sa Esmé a aj s Carlisleom zmizla v kuchyni. Edward ma ťahal po točitom schodišti až na poschodie.
  „Na prvom poschodí sú tri izby, tam majú svoju Carlisle a Esmé, tu je knižnica, kúpeľňa...“
  „Vy máte vlastnú knižnicu?“ žasla som.
  „Mhm,“ prikývol Edward a otvoril mahagónové dvere. Ocitla som sa v raji. Toľko kníh po kope som ešte v živote nevidela.
  „Dá sa v tejto knižnici vybaviť čitateľský preukaz?“ spýtala som sa s vypleštenými očami.
  „Samozrejme, ale ty nemusíš,“ usmial sa Edward a pritiahol ma k sebe. Jeho vôňa sa kombinovala s vôňou starého papiera a nových kníh. Dokonalý súzvuk, až sa mi mierne zatočila hlava.
Natiahla som tvár bližšie k nemu. Moju výzvu vyslyšal a sklonil sa k mojim ústam, o ktoré sa jemne otieral a zbozkával ich motýlími dotykmi, ktoré rozochvievali moje telo. Mnohokrát sa mi v živote stalo, že som chcela vrátiť čas, no teraz som ho chcela jedine zastaviť. Takto som chcela ostať naveky. Edwardova horúca koža ma pálila na chrbte, kde sa ma dotýkal. Vydýchla som mu do úst.
  „Ľúbim ťa,“ zašepkala som. Potrebovala som, aby to vedel. Teraz. Keď tu boli jeho rodičia a ja, biela myš v laboratóriu. Teda – aspoň som sa tak cítila. Lenže Edward bol tiež človek.. Keď to zvládli pri ňom, prečo by som nemohla byť aj ja priateľka s jeho mamou a otcom? Veď... sme spolu... A budeme. 
  Pomaly sa odtiahol a oprel si čelo o to moje. Zasmiala som sa.
  „Pokračujeme v prehliadke?“
  „Samozrejme,“ usmial sa a za ruku ma viedol po chodbe. „Eh... toto je moja izba.“ Prisahala by som, že sa začervenal. Zachichotala som sa.
  „Tvoje dúpä?“
  „Tak trochu,“ poškrabal sa na hlave a otvoril dvere. Jeho príbytok ma okúzlil. Oproti dverám bola jedna stena celá presklená, napravo stála posteľ s baldachýnom z tepaného železa, naľavo čierna kožená pohovka a okolo nej police s knihami a cédečkami.
  „Také chcem domov,“ vydýchla som omámene. Sadla som si na gauč a rozhliadla sa. Z izby viedli dvoje dvere. „Čo je tam?“ kývla som k jedným.
  „Moje malé skromné fotolaboratórium.“
  „To fakt?“ oči mi vystrelili snáď až na čelo. Vzal ma za ruku a otvoril dvere. Vyzeralo to ako vo filme. Normálne tam na šnúrkach viseli prištipcované fotografie a dokonca boli aj polepené po stenách. A čo bolo najprekvapujúcejšie, bola som tam aj ja... Asi dva metre štvorcové patrili len mojim fotkám. S Edwardom, keď sme boli pri starých duboch, zo ZOO, z domu... 
  „Páči sa mi, ako tvoj foťák skresľuje, dokonca na tých obrázkoch vyzerám pekne,“ zasmiala som sa.
  „Krivdíš si,“ povedal mi do ucha a zozadu ma objal. „Si totiž tá najkrajšia bytosť na svete.“ Cítila som páľavu v tvári ako som sa červenala.
  „Poďte na obed!“ zavolala na nás zdola Esmé. V jedálni už stáli pripravené dva taniere s polievkou a ďalšie dva s mäsom a cestovinami.
  „Ďakujem, Esmé,“ usmiala som sa a spolu s Edwardom sme sa pustili do jedla.

  „Edward, ja si tvoju mamku asi vezmem domov, varí vážne úžasne!“ Ozval sa dvojitý smiech, jeden od vedľa a druhý z obývačky.
  „Ale jedine so mnou,“ povedal môj spolu sediaci.
  „Beriem!“
  Obed bol vážne vynikajúci. Keď sme spoločne spratali riad, pričom Esmé vytrvalo protestovala, sadli sme si všetci do obývačky.
  „Bella, ako si vedela, že patríme k Studeným?“ opýtal sa ma Carlisle.
  „Ako malá som si pred spaním čítala indiánske legendy,“ odvetila som. Odrazu však obaja upíry spozorneli.
  „Čo sa deje?“ spýtal sa Edward.
  „Budeme mať návštevu,“ odvetil znepokojene Carlisle.
  „Koho?“
  „Jedného z nás.“ Moje telo náhle stuhlo. Prsty som kŕčovito zovrela a zaryla ich Edwardovi do paže.
  „Neboj sa,“ zašepkal a stiahol si ma do náručia ako malé dievčatko. „Ja ťa ochránim.“

  Akoby si sa mohol postaviť upírovi...

  Keď sa ozval zvonček, podskočila som viac ako meter vysoko. Carlisle šiel, ako hlava rodiny, otvoriť.
  „Tanya, vitaj u nás, nečakali sme ťa tu,“ vravel komusi... Miesto odpovede sa však ozvalo popudené:
  „Edward? Kto je to dievča?“ A ja som vedela, že som v háji...

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

4)  maily1709 (05.06.2011 12:11)

no koniec, uz len ta tam chybala :D :D :D uz si viem predstavit ako sa vrhne na chudaka edwarda

monikola

3)  monikola (05.06.2011 11:30)

no nevravela som to v komentári k 9-tej kapitole...už je to tu...postrach meno Tanya!!! vrrr vrrrrr

Twilly

2)  Twilly (04.06.2011 23:39)

aj jaj jaj jaj jaj... no teda??? to ešte bude tóčo, čo? Teším sa uííííííííííííííí

Petronelka

1)  Petronelka (04.06.2011 21:01)

No jako!!! Co má ten konec znamenat?
To nemůžeš myslet vážně? Tanya si na Edward myslí i tady a považuje ho za svého přítele?!?! Nééé... to bych nevydržela - a Bella určitě take ne, aspoň podle její poslední reakce.
Jinak to byla moc pěkná kapitola, ovšem až na ten konec, z téhle kapitoly na mě opět čišela ta jejich láska, která je tam pořád kolem nich. Jsem za ně za oba hrozně ráda, tak ať jim to štěstí vydrží co nejdéle.
Ach jo, nevím, jak víc ti to vynachválit nebo co víc říct, takže si dneska budeš muset vystačit s takovýmto krátkým komentíkem. Příště se ti to pokusím vynahradit

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek