Sekce

Galerie

http://stmivani-ff.cz/gallery/thumbs/rosestory.jpg

Ahojte, je tu tretia - a teda posledná - časť mojej jednorázovky o Rosalie. Je to vyvrcholenie celého príbehu, udeje sa tu veľa vecí. Royce ukáže svoju pravú tvár, Rosalie zistí, že sa veľmi mýlila a čo s tým má spoločné Emmett? Skončí sa všetko dobre, alebo práve naopak? Pekné čítanie želá Siss:).

Keby bolo keby:

Rosalie´s Story


III. časť

 

Vrieskala som na celý dom a privierala som oči od bolesti.

„Už vidím hlavičku,“ povedal doktor Cullen a Suzan mi jemne stisla ruku.

Pôrodné bolesti ma zabíjali. Nikdy som si nemyslela, že budem pri tom takto trpieť. Zahmlievalo sa mi pred očami a cítila som sa, ako keby ma niečo trhalo. Veľmi som trpela a želala som si, aby som už mala po tom. Pre istotu Royce privolal doktora Cullena, keby sa niečo skomplikovalo, čo sa aj stalo. Trpela som niekoľko hodín...

„Rosalie, vydržte!“

Z posledných síl som potlačila a z hrdla sa mi vydral bolestný výkrik.

„Už nemôžem,“ hlesla som a plytko som dýchala.

Doktor Cullen niečo povedal Emmettovi a ten mu podal lekárske nástroje. Cítila som na sebe chladný dotyk a pokúsila som sa im poslednýkrát pomôcť.

Veľmi ma to bolelo, no cítila som, že už sa to blíži ku koncu.

„Oh môj bože!“ Počula som niekoho vydesene šepnúť.

„Čo sa deje?“

„Je to dievčatko!“ povedal doktor Cullen a zabalil malú do plachty.

Ubolene som sa pousmiala, ale v tom som si uvedomila, že v miestnosti je ticho.

„Prečo neplače?“ vydesila som sa.

„Rýchlo, musíme začať oživovať!“ povedal náhle doktor a aj so Suzan sa odo mňa vzdialili.

Emmett zostal pri mne a priložil mi na čelo studený obklad.

„Čo sa deje? Čo sa jej stalo?“ pýtala som sa a chcela som sa odtiaľ dostať.

„Psst, pokoj, všetko bude v poriadku,“ snažil sa ma upokojiť.

„Nie! Chcem vedieť, čo sa deje s mojím bábätkom!“ Chcela som sa zdvihnúť na ruky, no bola som príliš vyčerpaná.

„Rosalie, teraz musíte odpočívať,“ povedal. „Pichnem vám niečo na upokojenie.“

Bez môjho súhlasu mi pichol injekciu a ja som pomaly upadla do bezsenného spánku.

 

Začala som sa zobúdzať a pomaly som otvorila oči. Videla som zahmlene, tak som si ich pretrela. V izbe stál doktor Cullen, Emmett a Royce. Všetci traja mali v očiach smútok. Čakala som, kým niektorý z nich prehovorí. Nakoniec sa k tomu odhodlal doktor Cullen. Odkašľal si a začal:

„Rosalie, je mi to veľmi ľúto, ale... mám pre vás zlú správu.“

„Čo sa stalo?“ šepla som obávane.

„Vaše dieťa...“

„Čo je s ním?!“ skočila som mu do reči.

„Malo omotanú pupočnú šnúru okolo krku a zadusilo sa... Pokúšali sme sa ho oživiť, ale nepodarilo sa to. Je nám to veľmi ľúto.“

Jeho slová mi ubližovali, ako keby mi niekto vrazil nôž do srdca. To nemôže byť pravda. Nie... Moje dieťa... Z očí mi začali prúdom tiecť slzy.

„Nie! Božemôj, prečo?!“ skríkla som s plačom.

„Rosalie, zlatko, upokoj sa,“ povedal Royce, objal ma a nežne ma pohladil po vlasoch.

„To snáď nie je pravda!“ plakala som. „Prosím, nie... Chcem ju vidieť!“

„Suzan,“ zavolal ju doktor.

Suzan vošla dnu s mojou dcérkou zabalenou v plachte. Podišla s ňou ku mne a ja som sa na ňu pozrela. Bola taká krásna. Jemne som ju pohladila po hebkom líci a prišiel na mňa ďalší nával sĺz.

„Je mi to veľmi ľúto,“ šepla Suzan.

Royce ma objal a ja som si zaborila tvár do jeho hrude. Prečo sa toto muselo stať práve mne? Tak veľmi som túžila po dieťatku. Nikdy som nič iné nechcela viac, ako mať dieťa. Ach bože, od žiaľu sa zbláznim.

„To sa nemohlo stať,“ vzlykla som. „Prečo práve ja?“

„Rosalie,“ začal doktor Cullen a sklonil sa ku mne. „Nasledujúce dni budete len odpočívať a nebudete opúšťať svoju posteľ. V tejto situácii vám naozaj nič nepomôže viac ako oddych a pokoj. Je mi to naozaj úprimne ľúto, robili sme, čo sme mohli.“

Potom sa obrátil na Royca a pokračoval:

„Vaša manželka vás teraz bude veľmi potrebovať. Musíte jej byť oporou a pomáhať jej dostať sa z tohto stavu. Želám úprimnú sústrasť.“

Royce prikývol a pobozkal ma do vlasov. Doktor Cullen aj Emmett sa rozlúčili a pobrali sa na odchod.

Nechcela som tomu veriť. Moje dieťa... je mŕtve. Moja krásna dcérka nikdy nebude chodiť, plakať, hrať sa, učiť sa rozprávať... Nikdy nebude žiť. Ach, nedokážem zabudnúť na to, ako mi Suzan ukázala jej mŕtve telíčko zabalené v bielej plachte. Zrútil sa mi celý svet. Tak veľmi som sa na tešila na bábätko. Dúfala som, že to bude dievčatko a to sa splnilo. Volala by sa Lillian Violet.

Royce sa prezliekol a ľahol si ku mne na posteľ. Objal ma a ja som sa k nemu pritisla. Nežne ma pobozkal do vlasov a pohladil po líci.

„Je mi to veľmi ľúto, drahá. Viem, ako si sa na to malé tešila.“

Nič som nepovedala, len som tíško vzlykala. Royce ma hladil po vlasoch a snažil sa ma upokojiť.

„Pozri sa na to z druhej strany. Rosalie, zlatko, je to takto lepšie. Bolo na to priskoro, máš len osemnásť,“ povedal a mne vtedy srdce vynechalo jeden úder.

Odtiahla som sa od neho, zaborila som si tvár do vankúša a veľmi som sa rozplakala. Z očí mi tiekli prúdy sĺz a ja som chcela zomrieť. Ako mi toto mohol povedať môj vlastný manžel? Otec môjho dieťaťa... Však to bola jeho dcéra! Nával vzlykov sa rozliehal v celom dome a Royce ma začal hladiť po chrbte. Bolo mi z toho zle. Hnusil sa mi. S tým mužom už nechcem viac žiť ani spávať v jednej posteli. Ako mi mohol niečo takéto povedať?!

„Rosalie,“ začal.

Striasla som zo seba jeho ruku.

„Vypadni!“ zasyčala som.

„Drahá,“ skúsil to znovu.

„Vypadni odtiaľto!“ zvreskla som hystericky.

Chcel niečo povedať, ale zahryzol si do jazyka. Postavil sa z postele a opustil našu spálňu. Už nebude dlho spoločná...

Išla som sa zblázniť od žiaľu a nemala som pri sebe nikoho. Boli to najhoršie chvíle v mojom živote. Utápala som sa v žiali a celé dni som len plakala.

 

Mesiac som nevyšla z izby a s nikým som sa nerozprávala. Keď prišiel doktor Cullen na kontrolu, bola som ako živá mŕtvola.
Obliekala som si len čierne veci a moja myseľ bola zahalená katastrofickými myšlienkami. Moje malé dievčatko bolo pochované v rodinnej hrobke, pri ktorej som trávila veľa času. To bolo jediné miesto kam som sa po mesiaci odhodlala ísť. Neskôr  som k sebe pustila mamu a o všetkom sme sa porozprávali. Povedala som jej, ako sa ku mne Royce správa a čo mi povedal, no ona len krútila hlavou a povedala, aby som sa podobnými maličkosťami nezaoberala.

Po dvoch mesiacoch ma Charlotte zavolala von. Musela ma veľmi presviedčať, ale nakoniec som súhlasila.

Prechádzala som sa centrom starodávneho Rochestra a všade okolo sa rozliehala jemná hudba. V malej kaviarni na rohu hrala živá kapela. Mala som oblečené čierne korzetové šaty, v ktorých som vyzerala ako šialene smutná princezná. Na hlave som mala čierny klobúk s čipkou, ktorá mi zakrývala kúsok tváre. Malý čierny slnečník, zdobený po okrajoch čipkovanými vzormi k tomu ladil pekne, akurát svoju funkciu vôbec nespĺňal.

Čakala som na Charlotte a prechádzala som popri fontáne už tretíkrát. Zrazu som ju uvidela, ako ku mne kráčala v bledomodrých šatách a s malým bielym psíkom na vodítku.

„Dolly, neťahaj!“ napomenula psíka a zamávala mi.

„Ahoj,“ nútene som sa usmiala.

„Ahoj, Rose,“ pousmiala sa a pobozkala ma na líca.

„Ako sa cítiš, zlatko?“ opýtala sa ma citlivo.

„Úprimne, stále je to dosť zlé. Nedokážem myslieť na nič iné...“ zmĺkla som, lebo sa mi lámal hlas a do očí sa mi drali slzy.

„Och, Rosalie, nesmieš sa toľko trápiť. Všetkým nám je to veľmi ľúto, ale život ide ďalej.“

„Charlotte, ty nemôžeš vedieť, aké to je, keď ti zomrie dieťa...“ Takmer som sa rozplakala.

„Rose,“ šepla a objala ma. „To bude dobré. Čas zahojí všetky rany.“

„Obávam sa, že nie,“ zavzlykala som.

„Prepáč, to som nechcela. Nechajme tú tému radšej... Čo máš nové?“

Utrápene som sa na ňu pozrela a myslím, že pochopila. Charlotte bola niekedy naozaj hlúpa. Nachvíľu zmĺkla a kráčali sme po starom námestí smerom k našej obľúbenej čajovni. Vošli sme dnu a sadli sme si do prútených kresiel k voľnému stolíku. Obsluha k nám hneď prišla a my sme si objednali.

Zložila som si klobúk z hlavy a moje zlaté vlasy sa mi rozprestreli na ramená a chrbát. V čajovni zavládlo ticho a teraz to nebolo kvôli mojej kráse. Každý vedel kto som a čo sa mi stalo. Cítila som sa hrozne. Dokonca aj servírka, keď nám priniesla čaje, mala v očiach zvláštny pohľad.

„Pani Kingová,“ oslovila ma jemne a položila mi ruku na rameno. „Dovoľte mi vyjadriť vám úprimnú sústrasť. Počula som, čo sa vám stalo a je mi to veľmi ľúto.“

„Ďakujem,“ šepla som so slzami na krajíčku.

Odišla a ja som si vložila tvár do dlaní. Charlotte si odpila z horúceho čaju a sledovala tú kôpku nešťastia pred sebou.

„A ako sa má Royce?“ povedala zrazu, aby zmenila tému.

„Dobre,“ odpovedala som krátko.

„Je medzi vami všetko v poriadku?“ pýtala sa ďalej.

„Áno, všetko ako má byť,“ zaklamala som a chcela som odviesť debatu iným smerom. „A čo Michael?“

„Momentálne je v Chicagu. Pracovne. A ja trávim večery s Dolly,“ povedala a usmiala sa na psíka, ktorý ležal pod stolom. Možno by som si aj ja mala zaobstarať psíka. Mala by som niekoho, komu by som mohla povedať hocičo a aj niekoho, kto by ma mal rád.

„Kedy sa vráti?“ opýtala som sa.

„O týždeň.“

Prikývla som a odpila som si z čaju.

„Chystáte sa s Roycom na večierok usporiadaný na výročie divadla?“ opýtala sa ma.

„Nie. Royce možno áno, ale ja nie. Aj teraz bol niekde sám, no je mi to jedno,“ povedala som nezaujato.

„Rosalie! Nemôžeš to takto brať! Musíš s ním chodiť na večierky, je to tvoj manžel. Ako to asi vyzerá v spoločnosti?! Inak vás budú všetci ohovárať a nebudeš vedieť, s kým sa Royce stretáva,“ povedala vážne.

„Charlotte, viem, že by som s ním mala chodiť na večierky, ale...“ Nevedela som, čo povedať. Musela som skrývať nenávisť voči svojmu manželovi. Nemohla som Charlotte povedať, ako sa ku mne Royce správa a aký je náš vzťah v skutočnosti, lebo o pár hodín by to vedel celý Rochester.

„Ale? Si jeho manželka... Rosalie, nepokúšaj osud, lebo ho stratíš. Vlastne, už sa tak stalo...“ povedala potichu.

„Čože? O čom to hovoríš?“ nechápala som.

„Neviem, či ti to mám povedať, keď si v takomto psychickom rozpoložení,“ váhala.

„Charlotte, hovor!“

„Royce ťa podviedol...“ vypadlo z nej.

„Čože?“ Neverila som vlastným ušiam.

„Viem to od mamy... Videla Royca s nejakými kamarátmi vychádzať z nevestinca.“

„To snáď nie je pravda,“ hlesla som.

„Royce mal dôvod... Neplnila si si manželské povinnosti,“ povedala arogantne.

„To vieš odkiaľ?!“ zasyčala som.

„A aký iný dôvod by na to mal? Si krásna a príťažlivá žena, Rose, ale keď ho odmietaš v posteli...“ hovorila. Mlčala som, mala pravdu. Naozaj sme sa s Roycom nemilovali už niekoľko mesiacov. Kým som bola tehotná, chápal to, ale keď som už nebola, začal na mňa naliehať. A ja som ho odmietala.

„Ale Michael... Prečo? Urobila som všetko, čo chcel...“ povedala so slzami na krajíčku.

„Michael ťa-..."

„Podviedol,“ šepla. „Som zdrvená...“

Charlotte si vybrala plátennú vreckovku a utrela si slzy.

„Asi už pôjdem. Prepáč, Rosalie. Toto ma trápi už dlhší čas a nechcela som, aby ťa klamal. Viem, že pravda bolí, ale musela som ti to povedať. Si moja kamarátka a nemohla som dopustiť, aby si žila v klamstve. Nebolo to príjemné, ja viem,“ povedala a ja som sa na ňu zúfalo pozrela.

„Dolly, poď.“ Postavila sa a potiahla psíka za vodítko.

„Rada som ťa videla, Rosalie.“ Objala ma a potom odišla.

Bola som z tej správy taká nešťastná, že som sa rozhodla odísť aj ja. Stiahla som si vlasy pod klobúk a opustila som čajovňu. Pomaly som kráčala naspäť k našej vile a celou cestou som rozmýšľala. Naozaj ma podviedol len preto, lebo som ho odmietala? Čo ak už nie som pekná? prebleslo mojou mysľou a ja som sa zdesila. Pozrela som sa do zrkadlového výkladu a môj odraz bol krásny. V tomto problém nebude. A čo ak sa tam Royce nakazil nejakou chorobou? Oh môj bože, už s ním nemôžem spať v jednej posteli.

Prišla som k našej vile a zaklopala som na veľké drevené dvere. Suzan mi otvorila a pustila ma dnu. Vyzula som si čierne topánky a vyšla som hore do izby. Sňala som si klobúk a prehrabla som si vlasy. Odložila som ho na stojan a chcela som sa prezliecť, tak som si začala rozopínať šaty, no v tom do izby vošiel Royce. Hneď ako som ho uvidela sa mi zdvihol žalúdok.

„Ahoj, drahá, kde si bola?“

„S Charlotte v čajovni,“ povedala som odmerane.

Videl, že mám rozopnuté šaty, tak ku mne  pristúpil.

„Pomôžem ti so šatami,“ povedal.

Rozopol mi korzetovú časť a priložil si ruky na moje prsia.

„Royce!“ napomenula som ho a striasla som zo seba jeho ruky.

Nedal sa odradiť. Chytil ma za plecia a začal ma bozkávať na šiji a krku.

„Prestaň!“ sykla som.

„Dopekla, Rosalie!“ skríkol. „Som muž a mám svoje potreby! A ty si moja manželka!“

„Ja to nechcem! Hnusíš sa mi!“ vyštekla som a on mi dal facku. Sykla som od bolesti a priložila som si na líce ruku. Pálilo ma to a do očí sa mi drali slzy.

„Toto už nikdy nechcem počuť!“ zasyčal a zatiahol mi korzet tak, že som nemohla dýchať.

„D-dosť!“ lapala som po dychu.

Povolil stiahnutie a ja som sa nadýchla. Pozrel sa na mňa veľmi nepekným pohľadom a potom odišiel. To bola asi moja záchrana. Som si istá, že nabudúce to tak nenechá. Dokázal by ma aj zabiť.

Nevedela som ako a kedy to urobím, ale bola som si istá, že od Royca musím čím skôr odísť. Ak tu zostanem, je schopný najhoršieho.  Vera by mi možno vedela pomôcť. Skrývala by som sa pár dní u nej a potom by som niekam zmizla. Netuším kam a netuším ako, ale v jednej veci mám jasno. Tu zostať nemôžem.

Obávam sa, že Suzan mi s útekom nepomôže, lebo sa bojí Royca. Ach bože... prečo som sa tak veľmi chcela vydať za Royca, keď som ho vôbec nepoznala. Na to nenachádzam odpoveď. 

V ten večer Royce niekam zmizol. Prišiel domov až ráno a aj to v hroznom stave. Zaspal na posteli, oblečený a ja som videla na jeho krku stopy červeného rúžu. Do očí mi vyhŕkli slzy a vybehla som z izby. Išla som do záhrady, sadla som si na schody a rozplakala som sa. Nikto za mnou neprišiel  a nesnažil sa ma upokojiť. Záhradník si robil svoju prácu a mňa si vôbec nevšímal. Prečo sa zrazu o mňa nikto nezaujíma? Rozmýšľala som, že zavolám Vere a pôjdeme niekam von, ale vtedy sa vo dverách objavil Royce. Oprel sa o rám dverí a rozhliadol sa po záhrade zaliatej slnečným svetlom.

„Aký krásny deň!“ povedal a slizko sa usmial.

Postavila som sa zo schodov a chcela som prejsť popri ňom do domu, ale pritiahol si ma k sebe za pás. Jemne mi zhryzol ušný lalôčik a povedal:

„Dnes večer ideme do luxusnej reštaurácie na večeru. Mám tam stretnutie s obchodnými partnermi a potrebujem ťa tam, zlatko. Suzan ti odniesla do izby nové šaty. Určite v nich budeš nádherná.“

„Nikam nejdem,“ povedala som rozhodne a vymanila som sa z jeho objatia.

Surovo ma chytil za zápästie.

„Dobre si rozmysli, čo urobíš!“ šepol výhražne. Potom sa pokúsil pobozkať ma, ale ja som sa mu vytrhla a kráčala som preč.

Čo mi urobí, ak ho neposlúchnem? Ako veľmi mi je schopný ublížiť? Spomenula som si na slová mojej matky a Charlotte. Žena v tejto spoločnosti je len ozdoba po boku muža. Je niečo ako jeho majetok a on si s ňou môže robiť čo len chce. Ona mu má porodiť deti a starať sa o ne a o domácnosť. Lenže ja to nezvládam. Nedokážem žiť s mužom, ktorý mi ubližuje a podvádza ma.

Podišla som k nočnému stolíku a vytiahla som zo zásuvky papierik s telefónnym číslom, o ktorom som si myslela, že naň nikdy v živote nezavolám.

 

***

 

„Rosalie? Si hotová?“ pýtal sa Royce spoza dverí.

„Áno,“ povedala som a on vošiel dnu.

Sedela som pred zrkadlom v dlhých čiernostrieborných šatách a cez ramená som mala prehodenú kožušinku.

„Pristane ti to,“ pousmial sa slizko. Ach bože, dnes som si povedala, že pôjdem. No len preto, aby ma nezbil, lebo to by som zajtra nemohla ísť riešiť to, čo mám naplánované.

„Toto je pre teba,“ povedal a otvoril predo mnou čierne elegantné  puzdro, potiahnuté zamatom. V ňom sa ligotal perlový náhrdelník. Bol krásny, ale nedával mi ho z lásky. Skôr len preto, aby ho všetci obdivovali a videli, že si môžeme dovoliť všetko, po čom túžime. Nútene som sa naňho pousmiala a odhrnula som si vlasy.

Royce mi zapol okolo krku perlový náhrdelník a ja som vstala. Zišli sme dole do haly a obliekli sme si kabáty. Nasadli sme do auta a Paul nás odviezol do reštaurácie. Cestou mal Royce položenú ruku na mojom stehne, ale mne sa to vôbec nepáčilo.

Paul zastal pred reštauráciou a vonku sa spustil silný dážď. Vystúpili sme z auta a ponáhľali sme sa dnu. Kabáty nám odložili v šatni a my sme išli k nášmu stolu. Bol to okrúhly stôl pre ôsmich ľudí a štyria tam už sedeli. Každý sa na nás pozeral a obdivoval nás. Aká irónia, vyzeráme ako dokonalý manželský pár... Ale realita je iná. Úplne iná.

„Dobrý večer,“ pozdravil slušne Royce, keď sme prišli k stolu.

„Zdravím, pán King, som rád, že sa konečne stretávame!“ povedal sivovlasý muž a podali si s Roycom ruky. Pozdravil sa aj s ostatnými a potom sme sa usadili. Sedela som medzi Roycom a neznámym čiernovlasým mužom. Mohol byť o pár rokov mladší od Royca.

Čakali sme s večerou ešte na dvoch ďalších ľudí. Zatiaľ nám čašníci ponúkli nápoje. Objednala som si pohár bieleho vína a vypila som ho celkom rýchlo. Myslím, že dnes večer ho budem potrebovať. Čašníčka si zjavne myslela to isté a naliala mi ďalší pohár, aj keď som ju o to vôbec nežiadala.

Zrazu sa tí dvaja objavili a my sme mohli začať s večerou. Obsluha nám priniesla jedlo a my sme pomaly začali jesť. Celý čas rozoberali s Roycom pracovné veci a podpísali nejaké zmluvy. Ja som radšej počúvala, kto si tu najmenej rozumie s Roycom a kto by mi mohol nejako pomôcť. Muž sediaci po mojej ľavici mal pár uštipačných poznámok a nepekných pohľadov, z čoho som usúdila, že sa s Roycom až tak nemusia. Asi preto sedím medzi nimi...

Zrazu som ucítila spod stola jeho ruku na mojom stehne. Striasla som ju zo seba, ale pozrela som sa mu do očí. Na tvári mal prefíkaný úsmev. Pozrela som sa na Royca, ktorý živo debatoval o finančných problémoch v zaostalých štátov a potom som sa znovu vrátila pohľadom naňho. Naznačila som mu, aby ma nasledoval, keď odídem.

„Ospravedlňte ma na chvíľu,“ povedala som a postavila som sa.

Všetci muži pri stole sa postavili a Royce si ma premeral pohľadom. Kráčala som na dámske toalety. Dúfala som, že to ten muž pochopil. Zastala som pred dverami, ale nikde som ho nevidela. Tak som vošla dnu...

Po chvíli som vyšla a pred vstupom do jedálenskej časti stál on.

„Zdalo sa mi, že mi niečo chcete povedať,“ povedal ľahostajne a zapálil si cigaru.

„Podľa vášho správania usudzujem, že môjho manžela nemáte v láske,“ začala som.

„To máte pravdu,“ zachechtal sa a potiahol si z cigary.

„Preto by som vás chcela požiadať o pomoc,“ povedala som tichšie.

Vyfúkol dym a celú si ma premeral. Nadvihol obočie a zvedavo sa na mňa pozeral.

„O čo ide, pani Kingová?“

„Volajte ma Rosalie,“ pousmiala som sa rozpačito. Chcela som byť milá. Odteraz sa priatelím s každým, kto neznáša Royca.

„Prečo ma žiadate o pomoc, Rosalie?“ opýtal sa.

„Ide o to, že,“ pokračovala som, „musím od svojho manžela ujsť. Možno by ste mi mohli pomôcť...“

„Hmm,“ zamyslel sa. „A čo za to?“ opýtal sa prefíkane.

„Zaplatím vám koľko chcete,“ povedala som.

„Ja nepotrebujem peniaze,“ povedal a priblížil sa ku mne.

„Každý potrebuje peniaze,“ šepla som.

„Ja ich mám dosť,“ povedal a dostal sa do mojej tesnej blízkosti.

„Chcem niečo iné!“

„Čo také?“ opýtala som sa.

„Vás,“ šepol mi pri uchu a jemne ma pobozkal na ušný lalôčik. Zľakla som sa a odtiahla som sa od neho.

„Úchyl,“ zasyčala som a nahnevane som kráčala k stolu. Naliala som do seba ďalší pohár bieleho vína. O chvíľu som pocítila jeho účinky, tak som radšej celý večer presedela na jednom mieste a nič nehovorila.

Domov sme sa dostali okolo jednej v noci. Obaja sme boli pod vplyvom alkoholu. Vošli sme do spálne a Royce sa ku mne priblížil. Objal ma zozadu okolo pása a začal ma bozkávať na krku. V tomto stave mi to nevadilo, možno si to ráno ani nebudem pamätať. Otočil si ma k sebe a vzal si moju tvár do dlaní. Bozkával ma na perách a neskôr na sánke a krku. Položil ma do postele a ľahol si na mňa. Stiahol mi ramienka šiat a pomaly ma ich zbavil. Vyzliekol si  košeľu a prechádzal mi rukami po celom tele. Nechcela som to, ale nedokázala by som sa pred ním ubrániť.

Pritiahol si ma k sebe a náruživo ma bozkával na pery. On chcel viac a tak si rozopol nohavice. Trochu som sa od neho odtiahla, ale on sa mi prisal na krk. Vyzliekol si nohavice a potom ma zbavil podprsenky. Dotkol sa mojich pŕs a ja som sa zachvela.

„Royce, nie,“ zavzdychala som. Chcela som, aby s tým prestal. „Už dosť.“

To ho povzbudilo a začal detailne skúmať moje telo. Prechádzala som mu nechtami po chrbte a on nás zbavil posledných kúskov oblečenia. Pocítila som na stehnách tlak a on mi ich od seba odtiahol. Pobozkal ma a chytil ma za boky. Vnikol do mňa a slastne zastonal.

Začal sa vo mne hýbať a pri tom ma silno držal za boky. Určite mi po tom zostanú stopy... Prirážal a ja som sa pod ním prehla v páse. O chvíľu to na nás oboch prišlo a keď som to rozdýchala, sladko som zaspala na jeho hrudi.

 

„Nie!“ vypískla som a rýchlo som sa posadila. Obávane som sa pozrela vedľa seba a Royce ešte spal. Hlava ma príšerne bolela. To snáď nemôže byť pravda, dúfam, že som sa s ním nevyspala! Pozrela som sa pod perinu a ten pohľad ma nijak nepotešil. Na bokoch som mala modriny od jeho pevného stisku. Preboha, čo sa včera udialo? Omotala som si okolo seba prikrývku a prešla som k zrkadlu.

Krk som mala posiaty červenými a modrofialovými fľakmi. Nie, ako som mohla...

Vbehla som do kúpeľne a začala som sa zúrivo drhnúť. On ma zneužil. Využil môj včerajší stav a donútil ma milovať sa s ním! Možno som sa vôbec nebránila, ale to on dobre vedel a preto ma ovládol. Takto to ďalej nepôjde, musím od neho utiecť.

 

***

 

Boli štyri hodiny a ja som čakala na námestí, ako sme sa dohodli. Mala som na sebe dlhé tmavomodré šaty a tvár som mala čo najviac zakrytú. Keby ma s ním niekto uvidel, Royce by sa to určite dozvedel a to by bol môj koniec. 
Vtom som ho uvidela. Kráčal ku mne v sivom kabáte a tmavých nohaviciach. Na tvári mal milý úsmev a práve pozdravil okoloidúce dámy nadvihnutím klobúka.

Podišiel ku mne a zvláštne sa na mňa pozrel. Nebol si istý, či som to ja, lebo mi polku tváre nebolo vidno.

„Emmett?“ oslovila som ho nesmelo.

„Rosalie,“ pousmial sa, podišiel ku mne a pobozkal mi ruku.

„Nebol som si istý, či...“ začal, ale skočila som mu do reči.

„Keby nás niekto spolu uvidel, povedal by to môjmu manželovi a ten by zúril.“

„Myslel som si,“ prehodil drzo. Prečo som mu vôbec volala?!

„Poďme odtiaľto niekam, kde nebudeme ľuďom na očiach,“ povedala som ustarostene.

„Poznám jednu kaviareň, do ktorej nikto nechodí. Vlastní ju môj dobrý priateľ a budeme tam mať súkromie,“ povedal. Prikývla som a vydali sme sa tým smerom.

Vošli sme dnu do zapadnutej kaviarne na konci Bakerovej ulice. Emmett mal pravdu. Bolo to tam takmer prázdne, sedeli tu len dvaja starší muži a popíjali kávu z malých prezdobených šálok.

Emmett pozdravil čašníka a objednal nám bylinkové čaje. Potom sme sa usadili k odľahlému stolu v kúte.

Sňala som si klobúk z hlavy a vlasy sa mi rozliali vo vlnách do polky chrbta. Videla som, ako sa na mňa Emmett unesene pozerá a potešilo ma to. Bol to pekný muž, veľmi pekný.

„Prečo tu vlastne sedíme?“ opýtal sa ma odrazu.

„Nechcem vás veľmi obťažovať. Keď ste mi zanechali vaše číslo, povedala som si, že vám aj tak nikdy nezavolám. Ako som sa mýlila... Všetko sa zmenilo a ja by som od vás potrebovala pomoc,“ povedala som úzkostlivo.

„Akú pomoc?“ opýtal sa so záujmom, keď servírka pred nás položila čaje a odišla.

„Musím utiecť od svojho manžela,“ vychrlila som.

„Prosím? Však nedávno ste si žili ako v rozprávke,“ povedal pokojne.

„To je len maska. Royce ma bije, ubližuje mi...“ šepla som.

„Ja som to vedel,“ zasyčal nahnevane.

„Už to nezvládam,“ vzlykla som.

Podal mi hodvábnu vreckovku, aby som si do nej utrela slzy, ktoré mi začali tiecť z očí.

„Rosalie, upokojte sa, ja vám pomôžem,“ povedal a vzal si moju ruku do svojej dlane. Jeho chladný dotyk ma prekvapil, ale neodtiahla som sa. Palcom mi prešiel po chrbte ruky a usmial sa na mňa.

Ten úsmev ma dostal do rozpakov. Emmett bol naozaj príťažlivý muž, krajší ako Royce. Pozorný, milý, starostlivý, čestný, vtipný, dobrosrdečný... Úplný opak Royca.

„Vymyslím niečo, aby som vás zachránil a aby to váš manžel trpko oľutoval,“ povedal. „Ak mám byť úprimný, moja rodina ho nemá veľmi v láske. Asi preto, lebo vieme, aký v skutočnosti je.“ Zdvihol si šálku k ústam a odpil si z horúceho čaju.

„Odkiaľ to viete?“ opýtala som sa.

Zarazene na mňa hľadel a mlčal.

„Môj strýko ho pozná dlhšie ako vy. No a za ten čas... Rosalie, my sme vám chceli pomôcť, ale vy...“

„Bola som hlúpa. Dúfala som, že sa zmení...“ povedala som so slzami v očiach.

„Viete čo mi povedal po smrti našej dcéry?“ Pokrútil hlavou.

„Povedal mi, že je to tak lepšie. Vraj na to bolo ešte priskoro... Potešilo ho, keď sa narodila mŕtva.“ To som už nevydržala a prišiel na mňa veľký nával vzlykov a sĺz.

Prešiel ku mne a tuho ma objal. Pritisla som sa k nemu a vzlykala som do jeho hrude.

„Je mi to veľmi ľúto, Rosalie. Postarám sa o to, aby ste toho naničhodníka už nikdy nestretli!“ povedal a vtisol mi nežný bozk do vlasov.

Vzhliadla som naňho so slzami v očiach.

„Budem vám veľmi vďačná. Ak sa to podarí, urobím všetko, o čo si zažiadate,“ povzlykala som.

„Nechcem za to nič. Budem šťastný, keď vy budete v bezpečí,“ povedal.

„Začínam sa báť o svoj život. Royce je schopný najhoršieho, keď sa dozvie, že som sa s vami stretla.“

Zdôverovala som sa mu, akoby sme sa poznali celý život. Opak bol pravdou – poznali sme sa chvíľu. Ale vedela som, že mu môžem hocičo povedať a zostane to tajomstvom. Cítila som sa pri ňom v bezpečí, hlavne keď ma držal v objatí.

„Nebojte sa. Ja a moja rodina niečo vymyslíme. Cesta do Tennessee by bola dlhá...“ povedal zamyslene a ja som prvýkrát ochutnala teplý čaj.

„Ak sa o tom Royce dozvie, som mŕtva,“ šepla som s neprítomným pohľadom.

„Nedozvie sa o tom. Je až príliš zaneprázdnený prácou, v ktorej sa mu v týchto dňoch aj tak nedarí,“ povedal.

„Odkiaľ to viete?“ opýtala som sa. Emmett vedel veci, o ktorých som ja ani netušila.

„Odkedy Edward pracuje v banke, viem všetko. Verte mi,“ pousmial sa.

„Verím,“ prikývla som. „Viem, že ma nesklamete. Obávam sa, že už budem musieť ísť. Royce bude zas zúriť, keď nebudem doma ešte pred zotmením.“

„Ak dovolíte, veľmi rád by som vás odprevadil,“ povedal a ja som prikývla.

Opustili sme kaviareň a kráčali sme smerom ku mne domov. Emmett mi elegantne ponúkol rameno a ja som ho prijala. Navrhla som, aby sme si urobili malú obchádzku cez cintorín, lebo som sa chcela zastaviť pri hrobe mojej dcérky.

Kráčali sme alejou listnatých stromov a vietor slabo pofukoval. Minuli sme brány cintorína a ja som nás viedla k hrobu.
Zastali sme pri svetlom mramorovom náhrobnom kameni, kde boli vytesané mená mojich predkov a už aj mojej dcérky.

„Dali ste jej nádherné meno,“ povedal Emmett potichu a ja som sklopila zrak.

Kľakla som si k hrobu a vložila som si tvár do dlaní. Emmett sa sklonil ku mne a objal ma okolo ramien. Zaborila som si tvár do jeho hrude a znovu som sa rozplakala. Nedokázala som to v sebe dusiť. Emmett ma nežne hladil po chrbte a vlasoch. Royce ma takto nikdy v živote neutešoval.

Strávili sme tam chvíľu, počas ktorej sme sa rozprávali o mojich pocitoch. Emmett chcel, aby som mu všetko porozprávala a vyplakala sa. Celý čas ma pozorne počúval a utešoval. Držali sme sa za ruky a po čase som sa upokojila. Začalo sa stmievať a ja som sa vydesene vytrhla z jeho náruče a postavila som sa.

„Ďakujem vám za váš čas. Veľmi ste mi pomohli a bolo mi s vami naozaj príjemne,“ povedala som.

„Som rád, že ste ma zavolali, Rosalie. Urobím všetko pre to, aby som vám pomohol,“ povedal a nežne ma objal.

Kráčali sme ďalej a keď sme sa blížili k Roycovmu panstvu, zastavila som. Emmett sa na mňa spýtavo pozrel a tiež zostal stáť.

„Niečo sa stalo?“ opýtal sa starostlivo.

„Už by ste mali ísť. Toto naozaj nie je dobrý nápad,“ začala som si nervózne hrýzť peru.

„Prečo?“

„Royce nás uvidí a bude zúriť. Je schopný vám ublížiť!“

„Ja sa vášho manžela nebojím!“ povedal rázne a zdvihol hlavu.

„Ale ja áno,“ šepla som tak potichu, že to nemohol počuť.

Stáli sme na mieste a zrazu zafúkal silnejší vietor. Moje vlasy viali všetkými smermi a Emmett sa pousmial. Odhrnul mi vlasy z tváre a pristúpil ku mne bližšie. Vzal si moju tvár do dlaní a povedal:

„Rosalie, musím sa vám s niečím priznať. Od prvej chvíle, čo som vás uvidel, na vás nedokážem zabudnúť. Krajšiu ženu som ešte nikdy v živote nevidel. Som si istý, že ste anjel. Vaše oči sú jasné ako nebo a vlasy sú ako tekuté zlato. Keď som vás videl prvýkrát, šťastnú, bol som šťastný aj ja. Kvôli vám, aj keď ste patrili inému. No keď  som vás videl trpieť, trpel som tiež. Od začiatku som vás chcel uchrániť pred vašim manželom, ale boli ste zaslepená láskou k nemu. Nikdy mi na nikom nezáležalo  tak veľmi, ako na vás. Nikdy som k nikomu necítil to, čo k vám. Tento pocit sa volá láska. Odpusťte mi, že si tu vylievam svoje srdce, ale moje city k vám sú úprimné. Milujem vás, Rosalie a moje srdce je len vaše.“

Nemo som hľadela do jeho krásnych očí a srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Niečo také krásne mi ešte nikto nikdy nepovedal. Doteraz som si to nechcela pripustiť, ale teraz si uvedomujem, čo k nemu cítim. Vtedy na plese som z neho bola celkom v rozpakoch, ale bolo mi s ním úžasne. Po dnešnom dni som si svojimi citmi istá. Nepoznám muža, ktorý by si ma vážil viac a správal sa ku mne takto pozorne. Pomáha mi v najhorších chvíľach môjho života a bezvýhradne mu dôverujem. Môžem sa mu zveriť s hocičím a vždy sa naňho bez obáv spoľahnúť.

Moje srdce kričalo, aby som mu povedala, čo k nemu cítim a rozum bol ticho.

„Emmett,“ šepla som. „Dlho som nad tým rozmýšľala a uvedomila som si, že moje city k vám sú rovnaké. Ešte nikdy som nestretla muža, ako ste vy. Moje manželstvo s Roycom sa nedá nazvať manželstvom. Nemilujem ho a som s ním len preto, lebo sa bojím od neho utiecť. Moje srdce patrí len a len vám.“

Usmial sa a nežne ma pobozkal. Naše pery sa o seba jemne otierali a ja som cítila, ako mi v bruchu lietajú motýle. Ten bozk bol nádherný, nie ako tie Roycove. Poslednýkrát sa otrel perami o moje a potom sme sa od seba trochu vzdialili.

„Už musím ísť,“ šepla som smutne.

„Kedy vás znovu uvidím?“ opýtal sa.

„Stretneme sa o tri dni. Na cintoríne,“ povedala som.

„Tri dni bez vás budú pre mňa utrpením,“ hlesol.

Aj pre mňa, pomyslela som si.

„Dovidenia,“ povedala som a pomaly som kráčala smerom domov.

„Dovidenia, Rosalie.“ Začula som za sebou jeho zvučný hlas.

 

Suzan mi otvorila dvere a ja som vstúpila do domu. Zložila som si z hlavy klobúk a v tom som začula z obývačky krik.

„Čo sa to deje?“ opýtala som sa udivene.

„King´s Bank začína cítiť krízu,“ oznámila mi. „Váš manžel teraz rozmýšľa, ako ju zachrániť. Je tam aj so svojimi obchodnými partnermi. No radím vám, aby ste tam nechodili. Naozaj je veľmi zúrivý,“ šepla a ukázala mi modrinu na zápästí.

Vydesene som sa na ňu pozrela.

„On vám ublížil?!“  Sťažka som preglgla.

„Trochu, ale priložím si na to obklad a bude to v poriadku,“ povedala.

„Och môj bože... Royce sa zbláznil! Doteraz som trpela len ja, ale teraz už aj vy?! Toto musí skončiť!“

„Čo chcete urobiť?“ opýtala sa ma.

„Neviem,“ zaklamala som. „Ale takto to už ďalej nepôjde.“

 

Nasledujúci týždeň bol Royce celý čas v práci, takže sme sa doma o seba nemuseli so Suzan báť. Niekedy mi bolo ráno nevoľno, ale to som pripisovala stresu. Vrátil sa iba raz večer, lebo si prišiel pre nejaké spisy, ale hneď potom šiel naspäť do práce. Mala som skvelé podmienky na to, aby sme sa stretávali s Emmettom. Dni prežité s ním boli ako sen. Krásny sen, ktorý snáď bude trvať čo najdlhšie.

Dokonca raz, keď nebol nikto doma, ma navštívil u nás. Prechádzali sme sa po záhradách, plných farebných kvetov. Skryli sme sa za vysoké stromy a tam sme sa nežne bozkávali. Každým dňom som ho milovala viac a viac.

Dohodli sme sa, že utečieme spolu, vezmeme sa a začneme nový život. Veľmi som sa na to tešila.

Roycova banka šla dolu vodou a stále sa ju pokúšal všelijako zachrániť. Obchodní partneri jeden po druhom odstupovali od zmlúv a nič sa mu nedarilo. Začal piť, ale kým bol celý čas v práci, netrápilo ma to.

 

S Emmettom sme poctivo pripravovali plány na útek. Rozhodli sme sa, že pôjdeme do Ohia. Budeme bývať na predmestí a on bude pracovať v miestnej nemocnici ako ošetrovateľ a neskôr aj lekár.

„Vezmeme sa hneď, ako tam dorazíme,“ povedal Emmett, keď sme boli u neho doma a sedeli sme na posteli v jeho izbe.

„Kto nám pôjde za svedkov?“ opýtala som sa pobavene.

„Náhodní okoloidúci,“ pousmial sa a pobozkal ma.

Bozky som mu opätovala a čím ďalej, tým boli vášnivejšie a naliehavejšie. Zašlo to ďalej, ako inokedy a tak došlo k nášmu prvému milovaniu. Bolo to naozaj krásne. Odovzdala som sa mu celá a on sa ku mne správal ako k porcelánovej bábike. Nie ako Royce, ktorý bol ku mne v posteli často hrubý.

Útek sme si naplánovali na poslednú stredu v mesiaci. Zostával nám už len týždeň v Rochestri. Suzan som sa snažila naznačiť, že ak by som zmizla, nech sa ma nepokúša hľadať. Navštívila som svoju rodinu a aj Veru, ktorá mi bude naozaj veľmi chýbať.

Večer som sa vrátila domov a Suzan už mala večeru nachystanú. Royce bol, ako inak, v práci. 
V salóniku naňho čakal jeho priateľ John. Tak sme sa spolu navečerali a potom sme prešli do obývačky. Rozprávali sme sa o kríze a jej následkoch, keď vtom sa zrazu rozrazili dvere na dome a dnu vletel zúrivý Royce. Vonku pršalo, takže mal mokré vlasy a po tvári mu stekalo pár kvapiek. Zhodil si kabát v predsieni a vkročil do obývačky s výrazom boha pomsty. Na sekundu ma napadlo, či sa nedozvedel o Emmettovi a mne, a od strachu som zbledla.

„Skurvení idioti! Podrazáci! Sviniari a podvodníci!“ nadával a pritom si nalieval pohárik whisky. Hodil ho do seba a lial si ďalší. S Johnom sme si vymenili zmätené pohľady.

„Royce, čo sa stalo?“ opýtal sa ho John.

„Krachla mi banka! To sa stalo, drahý môj priateľ!“ vrieskal a jedným pohybom ruky zhodil porcelánové poháre zo stola. Dopadli na zem a rozbili sa na črepiny.

„Tie svine! Všetci sa na mňa vysrali!“ Hodil do seba už tretí poldecák a nalieval si štvrtý.

„Royce, nepi toľko. Sadni si a upokoj sa,“ povedal John, postavil sa a šiel k nemu, aby mu zobral fľašu.

„Ty si sadni!“ štekol Royce a sotil Johna do kresla.

„Nikto mi nebude nič prikazovať! Som majiteľ najväčšej bankovej spoločnosti King´s Bank!“ hovoril. Už bol dosť opitý.

„Chcel si povedať skrachovanej spoločnosti, však?“ rypol doňho John.

„Ty idiot!“ zakričal Royce a vrhol sa na Johna. Pobili sa a pritom na seba obaja nadávali. John ho zo seba striasol, postavil sa a Royce zostal na zemi.

„Rosalie, dávajte na seba pozor. Dovidenia,“ povedal mi John a potom odišiel. „Dovidenia, Suzan.“ Začuli sme z diaľky.

Vybehla som z obývačky k sebe a zamkla som sa. Bála som sa, aj keď nebolo čoho.  Royce bol taký opitý, že sa nedokázal ani postaviť. Na druhý deň ráno som ho našla spať v obývačke, v tej istej polohe.

 

Myslela som si, že opitý Royce a bitka s Johnom bolo to najhoršie, čo sa mohlo pred mojím odchodom stať. Ako som sa mýlila. Zabudla som, čoho je môj manžel schopný.

Ranná nevoľnosť sa mi stupňovala a uvedomila som si, že mi už dosť dlho mešká cyklus. Naposledy sa to stalo keď som bola... tehotná!

„Nieee!“ skríkla som na celý dom a rozplakala som sa. Sedela som na studenej podlahe a tvár som si zakryla dlaňami. Z očí mi tiekli prúdy sĺz a ja som nevedela, čo si počnem. Čo ak som znovu tehotná?

„Rosalie, čo sa deje?“ pribehla ku mne vydesená Suzan.

Pozrela som sa na ňu so slzami v očiach. Musela som jej to povedať. Ona je jediná, komu dôverujem, okrem Emmetta. Oh bože... čo ak je otcom Emmett? Táto myšlienka ma trochu utešila, no väčšia pravdepodobnosť bola, že otcom bude Royce.

„Asi som... tehotná,“ šepla som a rozvzlykala som sa.

„Oh, mali by ste to oznámiť vášmu manželovi,“ povedala ustarostene.

„Nie! Hlavne keď si nie som istá, kto je otcom,“ zdôverila som sa jej.

„Panebože, Rosalie!“ vypískla šokovane. „Vy máte milenca?!“ šepla a ja som nesmelo prikývla.

„Kto to je?“

„Emmett Cullen,“ povedala som.

„A vy čakáte jeho dieťa?“ opýtala sa a ja som váhavo pokrčila ramenami. Vtom do miestnosti vošiel Royce.

„Čo sa tu deje?“ opýtal sa.

„Nič,“ povedala som odmerane a postavila som sa z podlahy.

„Suzan, odíď!“ povedal Royce.

„Nie,“ šepla som ustráchane a Suzan naňho len hľadela.

„Povedal som odíď!“ Schmatol ju za vlasy a sotil ju cez dvere von z miestnosti. Treskol dverami a otočil sa na mňa.

„Všetko som počul! Ty štetka!“ povedal a strelil mi facku.

„Au," sykla som od bolesti.

„Takže ty a Cullen?!“ Znovu ma udrel a teraz som to už neustála. Spadla som a z očí sa mi rinuli potoky sĺz.

„Vlastne nie. Ty, Cullen a váš malý bastard!“ zvreskol. „Ale toto ja nedovolím!“

„Royce, nie,  tak to nie je. To dieťa je tvoje,“ vzlykala som.

Vrhol sa na mňa a zovrel mi ruky nad hlavou. Sedel na mne obkročmo a ja som sa nemohla ani pohnúť. Začal si rozpínať opasok a mne došlo čo chce urobiť.

„Nerob to, Royce, prosím." Začala som sa pod ním hýbať, ale on ma znovu udrel. Strhol mi sukňu aj so spodnou bielizňou. Vyzliekol si nohavice a prudko do mňa vnikol.

„Nie!“ skríkla som. „Prosím, prestaň.“

Silno do mňa prirážal a drvil mi boky. Veľmi ma to bolelo a priala som si radšej zomrieť. Ničil ten nový život vo mne a ja som ho stále prosila, aby prestal.

Nedal si povedať, išlo mu len o to, aby mi čo najviac ublížil. Keď bol hotový, vytiahol ho zo mňa a ja som zostala bezmocne ležať na podlahe.

„O jedného menej. A teraz sa postarám o toho sviniara Cullena!“ povedal a odišiel.

Ležala som na zemi, plačúc. Cítila som, ako zo mňa vyteká krv. Všetko ma bolelo. Pozrela som sa a podo mnou bola mláka krvi. Och bože, prečo?! Bolo mi jasné, že som kvôli Roycovi potratila a tá krv je moje nenarodené dieťa. Môj manžel ma znásilnil a pripravil o dieťa...

O tomto sa Emmett nesmie dozvedieť. Za pár dní spolu utečieme a ja tohto sviniara už nikdy neuvidím.

Suzan ma takto našla a zavolala lekársku pomoc. Medzitým mi pomohla dať sa do poriadku. Ona sama mi povedala, aby som Royca udala, alebo od neho utiekla. Je to šialený maniak, ktorý nebude mať pokoj, kým nebudem mŕtva.

Doktor Cullen dorazil pár minút na to, čo mu Suzan volala. Celú ma prezrel a skonštatoval, že Royce mi nijak vážne fyzicky neublížil. Psychicky áno. Pár modrín a podliatin prežijem. Ale ten potrat... Royce ma pripravil o moje druhé dieťa, ktoré možno bolo jeho. Doktor Cullen trval na tom, aby som ho nahlásila, lebo inak to bude musieť urobiť on ako ošetrujúci lekár.

Keď nás Suzan nechala samých, povedal mi, aby som s Emmettom ušla čo najskôr. Prial nášmu vzťahu a chcel, aby som bola v bezpečí. Prečo som bola taká hlúpa a nenávidela som Cullenovcov? Všetci mi chcú dobre.

Večer som sa stretla s Emmettom a všetko som mu zatajila, no aj tak sa tváril ustarostene. Sedeli sme pri hrobe mojej dcérky a ja som potichu vzlykala. Ostávalo nám len pár dní. Snáď ma za tých pár dní Royce nezabije. 
Zas som sa mýlila. 
Pokúsil sa o to...

 

Raz večer som sedela v izbe a premýšľala. Royce sa vrátil z práce a nebol úplne triezvy. Keď uvidel zbalené kufre pri stene, chytil ho amok.

„Kam si myslíš, že sa chystáš?!“ vyštekol.

Neodpovedala som mu a ďalej som hľadela na svoj odraz v zrkadle.

„Odpovedz mi!“

Nereagovala som. Dúfala som, že mi nijak neublíži, keď ho nevytočím. Chcela som, aby odišiel, no bála som sa ho vyhodiť. Tak ľahko by mi dokázal ublížiť. Už aj tak bol veľmi nahnevaný.

„Royce, upokoj sa, nejdem nikam,“ povedala som pokojným hlasom.

„Tak čo znamenajú tie kufre?!“

Mlčala som.

Bála som sa.

Trpela som.

Spomenula som si na všetko zlé, čo mi kedy urobil.

Bil ma.

Ubližoval mi.

Týral ma.

Podviedol ma.

Znásilnil ma.

Nazbieral sa vo mne hnev za všetky jeho odporné činy a mala som chuť ho zabiť. Vo mne to vrelo, ale navonok som pôsobila pokojne.

„Ty chceš utiecť s Cullenom, však?!“ povedal.

Vložila som si tvár do dlaní a dúfala som, že ho to čím skôr prejde. Správal sa ako šialenec.

„Nič také sa nestane. Keď pre teba príde, zabijem ho! Živý z tohto domu už nevyjde!“ povedal výhražne a vonku zahrmelo. Spustil sa poriadny dážď.

„Poďme odtiaľto!“ zavelil. „Je koniec!“

Zrazu ma zdrapil za lakeť a vytiahol ma von z izby. Bránila som sa, ale bol oveľa silnejší. Ťahal ma dolu po schodoch a ja som sa potkýnala o vlastné nohy. Vyšli sme na terasu a tam zastal.

Pustil ma a začal okolo mňa chodiť ako šelma okolo svojej koristi.

„Musím sa ti s niečím priznať, drahá. Myslel som si, že s tebou bude väčšia zábava, ale to tvoje neustále odmietanie ma už nebaví. Na čo mi je taká manželka?!“ hovoril a premeriaval si ma.

„Miluješ ma?“ opýtal sa ma.

„Nie!“ povedala som znechutene.

„Myslel som si,“ zachechtal sa. „Ach, ja som nikdy nebol na lásku a podobné trápne city.“

„Čo také má Cullen, čo ja nie? Hm? Je snáď krajší? Múdrejší? Má viac peňazí?“

„Miluje ma,“ šepla som.

„Pche, láska! Láska pominie!“ mrmlal.

Tuho som zavrela oči a chcela som, aby sa toto už skončilo. Nech ma zabije, alebo nechá ísť, no nech je to čím skôr.

„Royce, prosím, nechaj ma ísť. Bude to pre nás oboch lepšie,“ prosila som ho.

„Ak nebudeš patriť mne, nebudeš patriť nikomu!“ zasyčal a priblížil sa ku mne. „Radšej ťa zabijem, ako by som ťa mal nechať odísť s iným!“

Chytil ma pod krkom a stisol mi ho. Nemohla som dýchať a začala som sa dusiť.

„P-pusť ma, prosím.“ Snažila som sa prehovoriť.

Pustil ma a ja som dopadla na zem na kolená. Naklonil sa ku mne a slizko sa usmial. Do očí sa mi začali drať slzy.

„Nenávidím ťa a hnusíš sa mi!“ povedala som a za to mi vrazil facku.

„Emmettovi nesiahaš ani po členky!“ zakričala som a znova ma udrel. Tento krát mi rozbil peru a začalo mi krvácať aj z nosa.

„Tak ale to si prehnala!“ vyštekol a potiahol ma za vlasy.

„Čo si o sebe myslíš, ty suka?!“ vrieskal na mňa. „Mňa nebude žiadna žena podvádzať!“

„Ty si ma tiež podviedol,“ hlesla som. Krv mi stekala po tvári a už som nevládala. Nevládala som žiť. Vedela som, že keď príde Emmett, budem už mŕtva. Dúfam, že mi to odpustí. Prehrala som boj s Roycom, som príliš slabá.

„Ja si môžem robiť čo chcem! Ale ty ma musíš poslúchať!“ kričal na mňa.

V tej chvíli ma premohol strach. Veľmi som sa bála. Potrebovala som Emmetta, aby ma objal a upokojil. Nechcela som nikoho iného, len jeho. Rozhodla som sa, že skúsim Roycovi ujsť. To bola moja posledná šanca. Rozbehla som sa smerom do záhrad a bežala som ako o život.

Počula som ho zanadávať a potom sa pustil za mnou. Skryla som sa za vysokými kríkmi, odkiaľ som pomaly a potichu chcela vybehnúť zo záhrady. Bola tma, takže som sa musela pozerať aj pod nohy.

„Rosalie, miláčik, kde si? Chceš sa hrať na schovávačku? Tak dobre, rátam do desať. Raz, dva, tri,...“

Srdce mi išlo vyskočiť z hrude a ja som nevedela, čo mám robiť. Rozbehla som sa smerom od domu.

„Tam si!“ skríkol a vybehol za mnou. V ruke mal niečo, čo sa ligotalo v mesačnom svetle. Myslím, že to bol nôž. Vydesila som sa ešte viac a vbehla som do aleje hustých kríkov.

„Kde si zmizla?!“ Začula som znovu Roycov slizký hlas.

Bála som sa aj dýchať, len aby ma nenašiel. Zmenila som smer a vracala som sa k domu, keďže som nedokázala v tej tme nájsť východ zo záhrady. Vybehla som na terasu, ale v tom som ho uvidela, ako sa na mňa zákerne usmieva. Skočil po mne s nožom v ruke a chytil ma.

„Mám ťa!“

„Nie,“ vzlykla som. „Prosím neubližuj mi!“

„Zabijem ťa!“ zasyčal.

„Emmett sa ti pomstí!“ šepla som.

„Už nikdy nechcem počuť jeho meno! Zomrieš!“ zvreskol a chcel ma bodnúť nožom, ale uhla som sa mu. Obrátila som nôž proti nemu a poranila som ho na ruke. Zasyčal od bolesti a stisol ma pevnejšie.

Chcela som sa vymaniť z jeho zovretia, ale pritom ma silno porezal. Nôž mi prerezal žily na oboch rukách a ja som vykríkla od bolesti. Pohrýzla som ho do ruky a vtom ma pustil, ale cítila som, ako sa mi jeho nôž otrel o krk. Celá vydesená som urobila dva kroky dozadu a nevedela som, že za mnou sú schody. Zrazu som len padala chrbtom dolu a pocítila som tvrdý náraz. Skotúľala som sa zo schodov a stratila som vedomie.

 

Dážď zmáčal moju tvár a vlasy, kým moje telo nehybne ležalo na vlhkej zemi. Možno som bola mŕtva. Chcela som byť. Nič som nevnímala, bola som ako v kóme.

Zrazu som sa cítila, ako by som letela. Bol to príjemný, oslobodzujúci pocit. Potom som počula hlas. Emmettov hlas! Už som musela mať halucinácie. Pri páde som si udrela hlavu.

 

Nič sa nedialo. Bola som mŕtva. Musela som byť mŕtva. Zrazu som pocítila, ako by ma niečo rezalo. Vykríkla som a začala som sa zmietať od bolesti. Royce ma dostal! Prehrala som boj so svojím manželom a teraz tu umieram. Zabil ma. Asi ma upálil. Znovu som začula hlas mojej lásky. Nemalo cenu snažiť sa prebrať k životu. Nechcem žiť, chcem zomrieť. Moja posledná myšlienka bola venovaná Emmettovi.

Pekelné plamene spaľovali moje telo a spôsobovali mi nepredstaviteľnú bolesť. Stala som sa obeťou ohňa a prekliatia na celú večnosť.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

2)  marushka (08.05.2012 22:29)

To je tak krásný! Jsi skvělá, až mi to vyhrklo slzy do očí! Nádhera! Mám Rose ráda a těším se na víc povídej s ní a Emmettem

1)  angela (30.04.2012 16:10)

chuda Rosali ten jej muž je hrozny bastard :'-( :'-( :'-(

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still - Jacob & Bella