Sekce

Galerie

http://www.stmivani-ff.cz/gallery/thumbs/New-Breaking-Dawn-Part-1-still-rosalie-hale-27238632-750-475.jpg

Rozmýšľali ste už niekedy o tom, aké by to bolo, keby Rosalie zostala človekom? Ako by to dopadlo, keby sa vydala za Royca, mala by naozaj taký rozprávkový život? Táto myšlienka mi napadla nedávno a musela som napísať túto jednorázovku. Aj keď je to jednorázovka, bude rozdelená do troch častí. V prvej bude len svadba a... veď si prečítate :). Už vám je asi jasné, podľa mojich poviedok, kto je moja najobľúbenejšia postava. Dúfam, že sa vám to bude páčiť. Pekné čítanie želá Siss :).

Keby bolo keby:

 

Rosalie´s Story

 

l. časť:

 

11. 5. 1933

 

Sedela som na vysokej bielej stoličke a obskakovalo ma asi sedem žien. Kaderníčky, vizážistky, no aj kvetinárka a organizátorka mojej svadby. Cítila som sa ako princezná. Vlastne, ja som bola princezná! Každý sa tak ku mne správal. Sedela som na mieste a užívala som si to. Všetci sa o mňa starali, skrášľovali ma a plnili moje rozkazy. Vždy som milovala byť obskakovaná. Milovala som ten pocit, keď som vedela, že som najkrajšia bytosť na svete..

Chcela som ňou byť. Túžila som po tom.

Dnes bol môj veľký deň. Vydávala som sa za syna najvplyvnejšieho muža v meste, Royca Kinga ll. Royce bol môj princ z rozprávky. Mal svetlejšie vlasy ako ja a svetlé, bledomodré oči. Veľmi sme sa k sebe hodili, keďže sme boli obaja nádherní. Vždy som si predstavovala naše krásne svetlovlasé deti, ako sa hrajú na lúke za Rochestrom. Aj ja som sa tam hrávala ako malá. Ach, to boli časy...

Pousmiala som sa na seba do zrkadla. Bola som nádherná. Kaderníčka upravovala posledné detaily na mojom perfektnom účese. V tom ku mne pribehla moja matka v krémových šatách po členky. Vzadu boli na šnurovanie a mali zvýšený pás. Na vrchu mala prehodenú bielu kožušinu. Vlasy mala vo veľkých loknách stiahnuté na boku v drdole, ktorý bol ozdobený svetlým kvetom. Musím uznať, že to mame pristalo a vyzerala mladšie.

„Steve, polož sem tie kvety!“ volala na môjho otca.

„Vydrž, Margaret, už idem! Niekto poslal ďalšiu kyticu ruží!“ vravel môj otec, keď vošiel do miestnosti s náručou plnou kytíc.

Postavila som sa a šla som k nim.

„Ach, Rosalie, si nádherná!“ vydýchla moja matka a ja som sa pousmiala.

„Od koho sú?“ opýtala som sa, keď som si prezerala kytice.

„Tieto biele ruže sú od Royca. Ach, on je taký romantický, aj ráno v deň svadby ti pošle kvety!“ nadchýnala sa mama. „Som veľmi rada, že sa zaňho vydávaš, zlatko.“ Usmiala sa a pohladila ma po líci.

„Tieto orchidey sú od Wilsonovcov a tamtie zas od Mirandy a Paula Johnsonovcov. No a tieto ruže sú od Cullenovcov.“

„Od Cullenovcov? Prečo by mi Cullenovci posielali kvety, však neboli ani pozvaní!“ rozhorčovala som sa.

„Zlatko, Cullenovci boli medzi pozvanými, Royce na tom predsa trval,“ presviedčal ma otec.

„Čože?!“ Cullenovcov som naozaj nemala rada a nebola by som šťastná, keby sa objavili na mojej rozprávkovej svadbe.

„Rosalie, nemusíš sa obávať, aj tak neprídu. Je to na lístku na kytici. Veľmi sa ospravedlňujú a želajú ti veľa šťastia do manželského života, no na svadbu sa nemôžu dostaviť,“ povedal mi otec a zasunul lístoček naspäť.

„Och, taká škoda,“ povzdychla si teatrálne matka.

Mňa to vôbec netrápilo, práve naopak. Cullenovcov som nemala rada, pretože boli krajší ako ja. Doktor Cullen bol vysoký, svetlovlasý muž s vypracovanou postavou. Jeho manželka Esme bola drobnej, oblej postavy. Mala karamelové, vlnité vlasy a anjelsku tvár. Jej brat Edward vyzeral veľmi dobre. Mal husté, hnedo-ryšavé, strapaté vlasy, bledú pokožku a aj do tváre bol veľmi pekný.

Mala som šťastie, že Cullenovci nechodili často do spoločnosti a tak som stále bola najkrajšia žena v Rochestri.

Ľudia mali Cullenovcov radi. Carlisle Cullen bol ospevovaný doktor široko-ďaleko. Jeho manželka bola reštaurátorka a pracovala na zaujímavých projektoch. Jej brat bol asistent doktora Cullena.

Cullenovci boli aj dosť bohatí a preto sa im každý chcel votrieť do priazne. Edward Cullen bol nezadaný. Veľa dievčat v meste si robilo nádeje, že by ho mohli zaujať, no mýlili sa. Nemal záujem, žiadna preňho nebola dosť dobrá.

Dokonca si pamätám, že raz som sa s ním stretla na večierku. Ani sa na mňa nepozrel! Vôbec o mňa neprejavil záujem a to ma veľmi nahnevalo. Nebola som zvyknutá na takéto reakcie mužov! Každý ma chcel, len Edwardovi som bola ukradnutá.

Odvtedy Cullenovcov – hlavne Edwarda – neznášam.

„Slečna Haleová, mohli by ste sa prosím vrátiť, aby som dokončila váš make-up?“ ozvala sa jedna z kozmetičiek.

„Oh, samozrejme.“ Pousmiala som sa a sadla som si na stoličku.

O chvíľu som mala hotový účes aj make-up a usmievala som sa na svoj odraz v zrkadle. Bola som prekrásna! Už len šaty a budem dokonalá.

„Rosalie, ste nádherná!“ povedala naša slúžka Lucy, keď vošla dnu aj so šatami. „Ale v šatách budete ešte krajšia!“

Pousmiala som sa a podišla som k nej. Vybrala šaty z obalu a potom mi pomohla sa do nich obliecť. Korzet mi utiahla tak, že som nemohla dýchať, ani sa zohnúť. Upravila som si podväzky a potom som si konečne obliekla šaty. Do vlasov sa mi pripla ligotavá spona, z ktorej vychádzal závoj. Zatiaľ som si ho nechala voľne na boku, aby mi nezakrýval tvár. Obula som si snehobiele črievičky. Lucy mi zapla na krku náhrdelník, potom ešte upravila všetky detaily a ja som sa pozrela do zrkadla.

Nezmohla som sa na slovo, ešte nikdy v živote som nebola krajšia! Tie šaty mi dokonale sedeli. Mali korzetový vrch, ktorý bol vpredu zdobený malými ligotavými striebornými kamienkami. Malinké bočné rukáviky boli z veľmi jemnej látky a odhaľovali moje ramená. Sukňa bola dlhá, veľká a látka na nej bola na vrchu nazberkaná, ale dole už voľná. Taktiež mala dlhú vlečku, zdobenú rôznymi vyšívanými vzormi.

Na rukách som mala až po lakte navlečené elegantné snehobiele rukavice.

Môj princeznovský vzhľad dotvárala jemná korunka v mojom účese.

„Ste dokonalá,“ vydýchla Lucy.

„Ja viem,“ sebavedomo som sa pousmiala.

„Rosalie, dcérenka!“ Počula som z diaľky moju mamu. Zrazu vbehla ku mne do izby a ja som sa k na ňu otočila.

„Ach bože, dcérka, si taká nádherná! Steve, poď sem, rýchlo!“ volala môjho otca.

Otec prišiel oblečený v čiernom smokingu s motýlikom a obaja sa nadchýnali nad mojou krásou. Toto je to, čo potrebujem. Obdiv. Obdiv je pre mňa ako vzduch.

„Royce bude úplne očarený!“ povedala mama a ja som sa usmiala.

„Buď mu dobrou, poslušnou manželkou,“ prikázal mi otec. „Staraj sa oňho najlepšie ako vieš, daj mu krásne deti a miluj ho z celého srdca.“

„Budeme mať dokonalý život,“ povedala som povýšenecky.

„Ehm, nerada vás ruším, ale koč s bielymi koňmi už stojí pred domom,“ ozvala sa Lucy, keď odhŕňala záclonu z okna.

„Oh, naozaj, pomaly bude jedenásť!“ povedal otec, keď sa pozeral na hodinky.

Lucy mi podala kyticu a ja som si ju vzala.

„Steve, máme všetko?“ začala panikáriť mama. „Dcérka, máš niečo staré, niečo nové, niečo modré a niečo požičané, však?“

„Áno, matka, všetko ako má byť,“ prikývla som.

„Dobre, tak teda, myslím, že môžeme ísť,“ povedala a vyšla z izby.

Potom sa na mňa obrátila:

„Rosalie, dávaj si pozor na schodoch. Nie aby si spadla, drahá.“

Pomaly som vyšla z izby a prijala som otcove ponúknuté rameno. Schody pre mňa predstavovali hrozbu, keď som mala na sebe tieto vysoké topánky. Musela som sa pridŕžať medeného zábradlia v barokovom štýle. Opatrne sme spolu schádzali dolu a moja mama už stepovala pri dverách. Moji dvaja mladší bratia stáli pri nej a mali na sebe rovnaké čierne obleky s bielou košeľou a motýlikmi. Boli neskutočne zlatí.

„Steve, ponáhľajte sa! Rosalie nemôže prísť na svoju svadbu ani o minútu neskôr!“ chrlila zo seba moja matka.

„Upokoj sa, Margaret, už sme tu,“ povedal otec, keď sme zišli schody. Mama sa na mňa usmiala a do očí jej nabehli slzy.

„Som taká šťastná, dcérka, že sa vydávaš. Ach, som dojatá.“ Utrela si slzu a napravila si klobúk.

Potom sme všetci vyšli z domu a nasadli sme do koča s bielymi koňmi.

Moja svadba sa začína úžasne! Príchod na tomto luxusnom koči všetkým vyrazí dych. Celú cestu som bola napätá, no šťastná. V ruke som držala papier, na ktorom bol svadobný sľub. Od nervozity sa s ním moje prsty začali hrať a bol mierny pokrčený. Rýchlo som ho narovnala a skryla do dlane. Moji dvaja bratia mali byť družbovia. Družičky som nepoznala, boli to dcéry z bohatých rodín v Rochestri.

Pomaly sme sa blížili ku kostolu, keď sa jeden z mojich bratov opýtal:

„Mami, Lilli s nami už nebude bývať?“

„Nie, Christian. Rosalie teraz bude bývať s Roycom v ich vlastnom dome,“ zdôraznila moja matka.

Áno, materializmus som zdedila po nej. Dostali sme sa na začiatok ulice, na ktorej bol kostol a v diaľke som uvidela svadobných hostí. Bolo ich okolo tristo. Celá smotánka Rochestra, teda vplyvní, bohatí ľudia, majitelia bánk a prosperujúcich obchodov, politici a iní. Poznala som ich len pár, aj to len z videnia. Blížili sme sa ku kostolu a čím ďalej, tým som bola viac nervózna. Skontrolovala som si v malom zrkadielku účes, ktorý zdobila jemná strieborná korunka, a make up. Prezrela som si bielo strieborné nalakované nechty, aby som sa uistila, že vyzerám úžasne. Matka na mňa celý čas hľadela a viem si predstaviť, o čom asi rozmýšľala.

Začula som hlasný smiech, potlesk a nadšené výskanie ľudí. Koč zastal a ja som sa pozrela von cez okienko. Pred kostolom stál veľký dav ľudí. Všetci boli na mňa zvedaví a už sa nevedeli dočkať, kedy ma uvidia. Moje oči hľadali v dave len jednu osobu. Moju najlepšiu kamarátku Veru. Naozaj mi na nej záležalo, lebo sme si boli veľmi blízke.

Vera síce nemala ľahký, ani rozprávkový život. Vydávala sa už v sedemnástich za muža, ktorého by mi moji rodičia nikdy neschválili. Vydala sa za obyčajného tesára. O rok neskôr sa im narodil syn. Mal tmavé kučeravé vlásky, neodolateľné jamky na líčkach a volal sa Henry. Bol naozaj roztomilý. Vtedy som si uvedomila, že na Veru žiarlim. Prvýkrát v živote som cítila skutočnú závisť. Vera, obyčajná, chudobná dievka, mala všetko to, po čom som túžila ja. Milujúceho manžela, nádherného synčeka a vlastný dom.

Dnes sa môj sen stane skutočnosťou. Vydám sa za Royca a stanem sa pani Kingovou. Budeme pár snov. Vlastne, my už sme pár snov... Je pravda, že veľa času sme spolu nestrávili a keď sme boli spolu, tak to hlavne bolo na plesoch, v divadlách, alebo na večierkoch. Keď nás ľudia videli spolu, obdivovali nás a závideli nám. Roycovi sa to veľmi páčilo a mne tiež. Na verejnosti sme sa k sebe nesprávali príliš dôverne. Keď ma pobozkal, bolo to bez citu a nehy. Nahovárala som si, že je to preto, lebo sa nachádzame v spoločnosti.

Raz som videla, ako Verin manžel pobozkal Veru. Royce ma tak nikdy nepobozkal... Cítila som, že v našom vzťahu je málo lásky, ale po svadbe sa to určite napraví. Narodí sa nám prvé dieťa a Royce sa určite zmení. No ako nad tým rozmýšľam, za koho sa vlastne vydávam? Kto je môj budúci manžel? Však ho skoro vôbec nepoznám.

Spoza malého okienka na koči som hľadala v dave Veru a Royca, no ani jedného z nich som nevidela.

„Och, pozri, koľko ľudí prišlo na svadbu!“ nadchýnala sa mama. „Steve, naša jediná dcérka sa dnes vydáva.“ Položila si hlavu na rameno môjho otca, ktorý sa usmial a prikývol.

„Nemala by som vystúpiť?“ opýtala som sa.

„Nie, zostaň tu, Rosalie. Z koča vystúpiš, až keď budú všetci v kostole,“ povedal mi otec.

Prikývla som a stále som hľadela cez malé okienko na svadobných hostí. Zrazu som uvidela luxusné čierne auto, ktoré sem malo priviesť Royca, čo znamená, že už je určite tu. O chvíľu vyšiel z kostola kňaz a oznámil hosťom, aby sa pomaly premiestnili dnu do kostola. Moja matka a bratia vystúpili z koča, takže som tam zostala len ja s otcom. Už za chvíľu ma odvedie k oltáru, kde ma bude čakať môj rozprávkový princ. Zdalo sa, že už všetci hostia vošli do kostola, tak otec upozornil kočiša. Otvoril mi dvere a ja som vystúpila z koča. Rozhliadla som sa okolo seba a okolo vyzdobeného kostola boli zaparkované drahé autá svadobného sprievodu. Otec vystúpil z koča a kočiš za nami zavrel dvierka.

„Rose!“ Začula som výkrik a otočila som sa. Bola to Vera. Mávala mi a kráčala ku mne rýchlou chôdzou na vysokých opätkoch.

„Vera!“ vypískla som, nadvihla som si šaty a kráčala som k nej.

Prišli sme k sebe a tuho sme sa objali.

„Vera, som taká šťastná, že ste prišli,“ povedala som s úsmevom na perách. Medzitým k nám prišiel aj jej manžel Josh a pozdravili sme sa.

„Si nádherná, Rose,“ povedala a usmiala sa. „Som veľmi šťastná, že môžem byť v tento úžasný deň s tebou.“

„To je predsa jasné,“ usmiala som sa. „Veď vieš, že si moja najlepšia kamarátka.“

Znovu sme sa tuho objali, až sa nám tisli slzy do očí.

„Henryho si nedoniesla?“ opýtala som sa.

„Strážia ho moji rodičia,“ povedala.

„Ahaa,“ povzdychla som si.

„Veď čoskoro ho zas uvidíš,“ pousmiala sa Vera a ja tiež. „Si naozaj prekrásna, Rose.“

„Ďakujem,“ pousmiala som sa.

V tom sme začuli svadobné zvony. Och, už je to tu.

„Pôjdeme už radšej dnu do kostola. Držím palce, Rose, ty to zvládneš.“ Usmiala sa Vera a spolu s Joshom vošli do kostola.

Ona je jediná osoba, na ktorej mi skutočne záležalo, aby prišla. Chcela som, aby bola moja družička alebo svedkyňa, ale matka bola nekompromisne proti tomu. Roycovi som to potom ani nepovedala, ale myslím si, že by nebol nadšený. Bolo mi to dosť ľúto a niekoľko dní som sa s mamou nerozprávala. No hlavne, že Vera je tu aspoň takto, keď už nie ako družička. Je tu dnes so mnou a na tom záleží.

„Rose, kytica,“ povedal otec a podal mi moju krásnu, svadobnú kytičku.

„Oh, ďakujem,“ povedala som a vzala som si ju.

V kostole začala hrať jemná hudba a lavice boli ozdobené bielymi kvetinkami. Otec mi ponúkol rameno, ktoré som prijala a dokráčali sme spolu až k dverám kostola. Upravila som si závoj, rukavice a náhrdelník. Keď zazneli prvé tóny svadobného pochodu, objavila som sa na začiatku uličky a všetky pohľady sa otočili na mňa. Môj otec hrdo stál vedľa mňa a jemne sa usmieval. Bol na mňa v tej chvíli veľmi hrdý! Cítila som sa dokonale. Všetok ten obdiv patrí len mne.

Pri oltári stál môj princ a čakal na mňa. Mal oblečený luxusný oblek, pod ním mal košeľu a na krku motýlika. Na nohách mal nablýskané, značkové topánky. Na perách sa mu pohrával jemný úsmev a videla som, ako si ma celú prehliadal. Bol mnou očarený a to je to, čo chcem. Byť pre Royca jedinou, dokonalou ženou.

Niekoľko metrov pred nami kráčali tri družičky. Mohli mať tak šesť rokov a boli to dcéry z bohatých rodín Rochestra. Všetky boli oblečené v bielych šatoch s malými anjelskými krídlami a v rukách mali košík, z ktorého vyhadzovali biele konfety. Boli jednoducho krásne. Aj moja a Roycova dcéra pôjde raz za družičku niekomu na svadbe a bude zo všetkých najkrajšia.

Otec sa na mňa pozrel a spolu sme vykročili k oltáru. Hrdo som kráčala vpred a dlhá vlečka sa elegantne ťahala za mnou po jemnom koberci. Všetci ľudia na mne išli oči nechať. Každý ma obdivoval a závidel mi. Určite si vraveli, že som to najkrajšie, čo kedy videli. Niektorí na mňa dokonca pozerali s otvorenými ústami.

Väčšina chlapov závidela Roycovi, lebo od tejto chvíle  budem patriť len jemu.

Ako sme kráčali k oltáru, bola som čoraz viac nervózna. Obdivné pohľady ľudí ma prenasledovali a všetci si ma prehliadali. Nedokázali na mne nájsť jedinú chybu. Kráčala som sebavedome, s mierne zdvihnutou hlavou a jemným úsmevom na perách. Už sme boli celkom blízko, keď sa na mňa Royce usmial. Neďaleko neho stál John, jeho najlepší kamarát a svedok, a potom malí družbovia – moji bratia a jeden neznámy chlapček.

 

Vera sedela v tretej rade a celý čas sa na mňa usmievala. Prešla som popri nej a šťastne som sa na ňu usmiala. Vždy mi dopriala a tak je to aj teraz.

Družičky sa zaradili vedľa mojej svedkyne Charlotte a ja s otcom sme zastali kúsok pred oltárom. Urobili sme ešte jeden krok dopredu a potom ma otec odovzdal Roycovi. Spojil naše ruky a usmial sa na nás. Do očí sa mu tisli slzy, no usmial sa ešte viac, zaželal nám veľa šťastia a sadol si do prvého radu vedľa matky.

„Si nádherná,“ šepol mi môj budúci manžel.

Pozrela som sa na Royca, ktorý sa na mňa usmieval a pristúpili sme k oltáru. Kyticu som podala Charlotte, ktorá si ju vzala. Royce ma zľahka držal za ruku. Kňaz sa na nás oboch usmial a začal svoj prejav.

 

„Drahí prítomní, zišli sme sa tu, aby sme pred Bohom spečatili vzťah týchto dvoch snúbencov, ktorí sa rozhodli spolu vstúpiť do zväzku manželského,“ povedal kňaz a tým začal obrad.

„Je toto vaše rozhodnutie slobodné a úprimné?“ opýtal sa a vzhliadol na nás.

„Áno,“ povedali sme s Roycom naraz.

„Ste rozhodnutí žiť v úprimnej láske a vzájomnej úcte po celý život?“

„Áno.“ Znovu sme to s Roycom vyslovili naraz a ja som sa pousmiala.

„Ak má niekto námietky voči tomuto sobášu, nech prehovorí teraz, alebo nech navždy mlčí,“ povedal kňaz a pozrel sa na ľudí.

V napätí som čakala, či niekto niečo povie, no nič také sa nestalo. Samozrejme, že sa nikto neozval, lebo by si tým spôsobil len zbytočnú hanbu. Namietať voči sobášu Royca Kinga? Tak to by si dovolil len skutočný hlupák.

„Nikto nie je proti,“ povedal kňaz a Royce mi stisol ruku. Neverila som, že sa to naozaj deje. Vydávam sa za Royca. Môj sen sa stáva skutočnosťou! Spod závoja som sa jemne pousmiala a venovala som mu významný pohľad.

Kňaz sa zhlboka nadýchol a povedal:

„Royce King, beriete si tu prítomnú Rosalie Lillian Hale za svoju manželku, budete ju milovať a ctiť po všetky dni svojho života, v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe, až kým vás smrť nerozdelí?“

„Áno,“ povedal hrdo Royce. Kňaz sa obrátil na mňa.

„Rosalie Lillian Hale, beriete si tu prítomného Royca Kinga za svojho manžela, budete ho milovať a ctiť po všetky dni svojho života, v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe, až kým vás smrť nerozdelí?“

„Áno,“ povedala som a usmiala som sa.

Kňaz prikývol a pozrel sa na Johna, ktorý k nám podišiel a v rukách niesol malý strieborný podnos s obrúčkami. Royce si vzal jeden prstienok z podnosu.

„Rosalie, prijmi tento prsteň ako znak mojej lásky a vernosti,“ povedal a navliekol mi obrúčku na prst. Urobila som to isté a všimla som si, že moja mama plakala od radosti.

John sa s prázdnym podnosom vrátil na svoje miesto a teraz malo prísť to najdôležitejšie.

„Vyhlasujem vás za muža a ženu. Čo Boh spojil, človek nech nerozdelí,“ vyhlásil kňaz. Obrátil sa na Royca a tichšie povedal:

„Môžete pobozkať nevestu.“

Royce sa ku mne naklonil, odhrnul mi závoj a nežne ma pobozkal na pery. Bol to najkrajší moment v mojom živote. Ach, mne sa asi sníva.

Obrátila som sa k príbuzným a svadobným hosťom, ktorí sa usmievali a tlieskali nám. Bola som dokonale šťastná a na všetkých som sa usmievala. Royce ma držal za ruku a tiež sa usmieval. Kňaz prešiel pred nás, zazneli prvé tóny organu a to bol signál na sprievod k východu z kostola.

Royce mi ponúkol rameno, jemne som sa ho chytila a vykročili sme za kňazom. Za nami nasledovali Charlotte a John a za nimi malé družičky a družbovia. Vyšli sme pred kostol, kde nám zablahoželal kňaz a potom aj ostatní.

„Gratulujem, Royce!“ povedal veselo John a priateľsky sa objali.

„Aj tebe gratulujem, Rosalie,“ povedal a pobozkal ma na líce.

„Rose, zlatko, blahoželám,“ vypískla Charlotte a objala ma.

„Ďakujem,“ povedala som s úsmevom.

Potom prišli na rad naši rodičia.

„Dcérka moja, som taká šťastná! Želám ti do manželského života len to najlepšie!“ povedala moja mama a tuho ma objala.

„Dávaj na moju jedinú dcéru pozor!“ Počula som, ako to otec povedal Roycovi a zasmiali sa. Zagratulovali si a ja som začala kytice podávať Charlotte.

„Blahoželám, Rosie.“

„Rosalie,“ oslovil ma Roycov otec, čiže môj svokor. „Už patríš do rodiny. Sme veľmi šťastní, že si náš syn vybral práve teba. Gratulujem ti, moja milá!“ povedal a pobozkal ma na líce. Potom nám zagratulovala moja svokra a po nej prišli na rad ostatní hostia.

Veľkú väčšinu z nich som nepoznala, takže som len prijímala gratulácie, kytice a s niektorými som sa objala a pobozkala na líca. Royce poznal skoro každého a všetci mu srdečne gratulovali. Konečne prišla na rad Vera.

„Blahoželám, Rose,“ usmiala sa a tuho sme sa objali. Podala mi veľkú kyticu a ja som si ju vzala.

„Ďakujem!“

„Splnil sa ti ďalší sen,“ povedala.

„Áno, som taká šťastná!“

„Veľmi ti to prajem,“ usmiala sa. „Vidíme sa na hostine.“

„Gratulujem, Rosalie,“ povedal Verin manžel, Josh, a podali sme si ruky.

„Rose!“ vypískla blondína v svetlomodrom kostýme a ja som v nej spoznala svoju kamarátku z detstva.

„Mary Anne!“ Objala ma a ja som jej objatie opätovala. Podala mi kyticu a zagratulovala mi.

Kým sa pri nás všetci vystriedali, ubehlo dosť veľa času. Zrazu sa k nám vrátili Roycovi rodičia a povedali nám, že už je čas premiestniť sa na banket.

S Roycom sme nasadli do koča s bielymi koňmi a nechali sme sa odviesť do luxusného hotela, v ktorom mala byť svadobná hostina. Za nami šli vo vyzdobených  autách niektorí hostia ako svadobný sprievod a nahlas trúbili. Cestou sme sa s Roycom rozprávali o nás a našich plánoch.

„Toto je najlepší deň v mojom živote,“ povedal a ja som sa usmiala.

„Aj môj,“ šepla som.

Royce ma pohladil po líci a letmo ma pobozkal. Bol to chladný bozk, bez citu a nehy. Túto noc sa ale všetko zmení. Prezerala som si obrúčku a usmievala som sa. Som vydatá. Volám sa Rosalie Lillian Hale King a mám pred sebou rozprávkový život s mojím princom!

Koč zastal pred hotelom a kočiš nám otvoril dvere. Vystúpili sme a vošli sme do záhrady, ktorá bola vyzdobená.  Prešli sme záhradou a dostali sme sa do veľkej miestnosti, v ktorej sa mala odohrávať všetka zábava a hostina, vlastne banket.

Pri dverách stáli čašníci a každému ponúkli prípitok. Ľudia boli roztrúsení po celej miestnosti a veselo sa medzi sebou rozprávali.

Boli tam tri dlhé stoly, veľa stoličiek a dokonca aj švédske stoly plné jedla. Na vrchu stola bola veľká, päť poschodová torta. Na nej boli marcipánové figúrky mňa a Royca. Všetko bolo také perfektné, až som neverila, že je to pravda. Skoro všetci hostia už sedeli na miestach a rozprávali sa. V dave som zhliadla Veru s manželom, ako sa rozprávali so starším manželským párom. Sadli sme si za vrch stola a teraz boli na rade svadobné prejavy. Počkali sme, kým si posadali aj ostatní a potom sme začali.

 

Prvý prejav predniesol môj otec. Cinkol nožíkom o pohár a hostia sa utíšili. Mierne odsunul stoličku a postavil sa. Odkašľal si a začal hovoriť:

„Milí novomanželia, vážení svadobní hostia, vítam vás pri tejto milej slávnostnej príležitosti, kde sme sa zišli, aby sme oslávili najšťastnejší deň v živote mojej dcéry Rosalie a môjho zaťa Royca. Dnes sa rozhodli oficiálne spojiť svoje životy. Verím, že budú v manželstve naozaj šťastní a budú sa nadovšetko milovať,“ hovoril môj otec. Na chvíľu som sa zamyslela a stratila som prehľad o tom, čo hovoril, no nakoniec dodal:

„Neostáva mi nič iné, len zaželať novomanželom to najlepšie do nového života. Ďakujem za pozornosť.“

Ľudia začali tlieskať a otec sa slabo uklonil. Po chvíli znovu stíchli.

Ako druhý predniesol prejav Royce, lebo druhý prejav vždy patrí ženíchovi. Postavil sa a štrngol nožíkom do pohára. Všetci obrátili svoje pohľady naňho.

„Dámy a páni, drahí priatelia, musím sa vám s niečím priznať. Som ten najšťastnejší muž na svete! Rosalie je to najlepšie, čo ma v živote stretlo. Veľmi rád by som sa chcel poďakovať jej rodičom za moju prekrásnu manželku.

Musím povedať, že som sa do Rosalie zamiloval na prvý pohľad. Pamätám si to, ako by to bolo včera, keď som ju prvýkrát uvidel. Prišla do našej banky, v krémových šatách a lodičkách. Na hlave mala svetlý klobúk, spod ktorého jej trčali krásne vlnité blond vlasy. Bola to láska na prvý pohľad. Keď som sa pozrel do jej očí, bol som v rozpakoch. Nikdy v živote som nestretol krajšiu ženu. Ach, aké potešenie to pre mňa bolo, keď nás naši otcovia zoznámili!“

Ako Royce hovoril, čím ďalej, tým som bola šťastnejšia. Už som o jeho láske nepochybovala. Vedela som, že ma miluje a som preňho jediná žena na tomto svete.

„Povedal som si, že sa pokúsim si ju získať. Podarilo sa mi to a dnes sme spolu vstúpili do nového života.“ Obrátil sa na mňa a pokračoval: „Rosalie, neviem si predstaviť svoj život bez teba.“ Sklonil sa ku mne a pobozkal ma na pery.

 

Ľudia začali nadšene výskať a tlieskať. Royce si sadol a chytil ma za ruku. Milo som sa naňho usmiala a upravila som si neposlušný pramienok vlasov, ktorý mi padal do očí.

Po Roycovi nasledoval John, ktorého príhovor sa týkal viac menej Royca. Opísal niekoľko vtipných situácii a potom nám zaželal veľa šťastia. Po ňom mali svoj prejav ešte dvaja Roycovi kamaráti.

Nakoniec hlavný prípitok predniesol Royce a jemne sme si štrngli. Štrngla som si aj s rodičmi a svokrovcami a ostatným som to len naznačila.

Všetci sme si odpili zo šampanského a sadli sme si na miesta. Čašníci začali nosiť predjedlo a fotograf nás začal fotiť.

Kapela začala potichu hrať nejaké pesničky, a my sme sa pustili do jedla. Po predjedle nasledovala polievka a potom hlavný chod.

Keď sme sa najedli, chvíľu sme mali pauzu a potom sa hneď pokračovalo s tradíciami.

 

Neskôr prišiel čas na tortu. Z kuchyne nám priniesli veľké nože a položili ich na stôl vedľa torty. Ľudia sa na nás zvedavo pozerali a fotograf všetko fotil. Vzala som do ruky nôž a prehliadla som si ho. Dúfam, že si neublížim.

Pomaly som začala krájať tortu a Royce mi asistoval.

Chutila naozaj výborne. Marcipán na vrchu bol sladký a príjemne sa rozplýval na jazyku. Nabrala som kúsok na vidličku a vložila som ju Roycovi do úst. On urobil to isté a fotograf tento moment určite  zachytil.

O chvíľu nastal čas na prvý tanec. Kapela nás vyzvala na parket a Royce sa ma opýtal:

„Smiem prosiť?“

Prikývla som, vložila som svoju ruku do jeho a postavila som sa. Hrdo ma viedol na parket, kde ma objal jednou rukou okolo pása a druhou ma držal za ruku. Položila som si voľnú ruku na jeho rameno. Zazneli prvé tóny valčíka a my sme začali tancovať. Vznášali sme sa na parkete a ja som prestala vnímať okolitý svet. Bola som tam len ja a môj rozprávkový princ Royce. Boli sme spolu a hojdali sme sa vo víre tanca. Bola som dokonale šťastná. Vydať sa za Royca bolo to najlepšie, čo som kedy mohla urobiť.

Pesnička dohrala a začala ďalšia. Na parket sa k nám pripojili nové páry a už sme neboli stredobodom vesmíru. Tento tanec som tiež venovala Roycovi a potom som si zatancovala s otcom. Po otcovi nasledoval môj svokor – Roycov otec – a po ňom John a iní Roycovi kamaráti.

 

Zábava bola úžasná a čím ďalej, tým lepšia. Víno tieklo potokom a hostia sa skvelo zabávali. Tancovali, smiali sa, rozprávali sa, alebo ochutnávali rôzne špeciality. Kapela hrala s menšími prestávkami a vtedy ju nahradil Roycov bratranec, ktorý krásne hral na klavíri.

Zabávala som sa s Verou a ostatnými kamarátkami. Tancovali sme, smiali sme sa a všetky sme sa tešili. Na parkete sme to naozaj roztočili.

Všimla som si, že Royce sedel pri stole s Johnom a inými kamarátmi a popíjali tvrdý alkohol. Nebola som z toho nadšená, ale... Je to aj jeho svadba. Nerobila som si starosti a zabávala som sa ďalej. Ani som nepostrehla ako rýchlo plynul čas.

 

Zrazu sa vonku zotmelo. Povedala som si, že si potrebujem ísť prevetrať hlavu a tak som vyšla na veľkú terasu. Nebo bolo posiate žiarivými hviezdami a mesiac krásne svietil. Stála som na terase a opierala som sa o zábradlie. Videla som v diaľke niekoľko ľudí ako sa prechádzali a trochu mi bolo ľúto, že Royce sa venuje svojim priateľom a nie mne. Ale však čo, strávi so mnou celý zvyšok svojho života.

Netrvalo dlho a na terasu vyšlo niekoľko ľudí, aby si zapálili cigary.

Otočila som sa a vošla som naspäť dnu, lebo mi už aj tak začínala byť zima. Všimla som si, že už bolo skoro jedenásť hodín. Och, ten čas letí tak rýchlo... Rozhodla som sa, že pôjdem za Verou, lebo tu skoro nikoho nepozná.

Ako sme sedeli pri stole a jedli sme malé, chutné koláčiky, fotograf nám urobil niekoľko úžasných fotiek. Určite si dám aspoň jednu zarámovať.

„Rose, nerada to hovorím, ale my už pôjdeme. Je polnoc a Henryho strážia moji rodičia. Nechcem im ho tam nechať na celú noc, lebo by sa vôbec nevyspali,“ povedala Vera.

„Už chcete odísť?“ Prebehla som smutným pohľadom z Very na Josha. „Veď ešte nekončíme,“ usmiala som sa.

„Ja viem, Rose, bola to dokonalá svadba. Presne taká, o akej si snívala,“ usmiala sa Vera.

„To áno,“ pousmiala som sa.

„Nemôžem nechať Henryho celú noc u rodičov, určite by vkuse plakal.“

„Chápem,“ prikývla som.

„Tak teda, ďakujeme, bolo nám tu úžasne,“ usmiala sa Vera a tuho sme sa objali.

„Som veľmi rada, že ste tu boli.“

„Maj sa, Rose,“ pozdravil ma Josh.

„Dobrú noc.“ Usmiala som sa na oboch a oni sa pomaly pobrali k východu.

„Rose! Hrá tvoja obľúbená pesnička, poď si zatancovať!“ Pribehla ku mne Charlotte a ťahala ma na parket.

„Tak dobre,“ zasmiala som sa a nechala som ju dotiahnuť ma medzi tancujúcich ľudí. Po chvíli sa k nám pripojil Royce a tak sme tancovali spolu. Pomaly za nami prichádzali ľudia rozlúčiť sa a naposledy popriať veľa šťastia.

Okolo pol tretej ráno zostalo už len málo ľudí. Moji a Roycovi rodičia mali tiež rezervované izby v tomto hoteli, no napriek tomu odišli z banketu na izby. Asi toho bolo na nich veľa a musia si odpočinúť. Tento deň bol naozaj veľmi náročný.

Kapela začala hrať slaďák a Royce si ma pritisol úplne na seba. Položila som si hlavu na jeho rameno a usmiala som sa. Pomaly sme sa hýbali do rytmu hudby. Bola som najšťastnejšia žena na svete.

„Už som ti dnes vravel, aká si nádherná?“ šepol Royce a ja som sa naňho usmiala.

„Aj tebe to veľmi pristane,“ povedala som.

Pousmial sa a jeho ruky na mojom páse skĺzli nižšie, ako sa v spoločnosti patrilo. Trochu zmätene som sa naňho pozrela, no on na mňa mrkol a tancovali sme ďalej. O tretej sme vyhlásili posledný tanec a parket sa zaplnil. Kapela znovu zahrala moju aj Roycovu obľúbenú pesničku a všetci s nami tancovali. Chcela som zastaviť čas a užívať si posledné minúty svojej svadby.

Pesnička skončila a ľudia sa s nami začali lúčiť. Mierili si to k východu a na parkovisko. V sále zostalo už len pár ľudí, no v podstate sme s Roycom zostali sami.

„Rosalie,“ oslovil ma. „Naša perfektná svadba síce skončila, ale ešte je pred nami svadobná noc,“ povedal a zdvihol si ma do náručia. Zachichotala som sa a Royce ma už niesol von zo sály. Prešli sme po chodbe a so mnou v náručí otvoril dvere do nášho apartmánu. Vošli sme dnu a jemne ma položil na zem.

 

Vyzeralo to tu úžasne. V strede miestnosti bola veľká posteľ s baldachýnom, posypaná lupienkami červených ruží. Okolo nej horeli sviečky, ktoré vytvárali dokonalú romantickú atmosféru. Na okne viseli zlatom prešívané záclony a bol odtiaľ výhľad na nočný Rochester. V izbe bol aj prehrávač platní. Royce pustil tichú hudbu a zhasol svetlo. Pristúpil ku mne zozadu a pobozkal ma na krk. Potom ma vzal za ruku a priviedol si ma k posteli.

Vzal si moju tvár do dlaní a začal ma bozkávať na pery. Bozkával ma tak náruživo, ako ešte nikdy predtým. Bozky som mu oplácala a ruky som mala omotané okolo jeho krku. Vošiel mi rukou do vlasov a vybral mi sponu so závojom. Skĺzla na podlahu a Royce si ma pritiahol úplne na seba. Vyzliekol si sako a začal hľadať zapínanie na mojich šatách.

Bola som naozaj nesmelá a neskúsená, no nechcela som ho sklamať a tak som mu začala, gombík po gombíku, rozopínať košeľu. Keď som mu ju rozopla, sám si ju vyzliekol a hodil niekam za seba. Potom mi rozviazal šnurovačku na šatách a prešiel za mňa. Odhrnul mi vlasy z chrbta, bozkával ma na krku, na šiji a rozopínal mi šaty. Trvalo mu to dosť dlho, no nečudujem sa.

Keď mi ich rozopol, nechal ich voľne skĺznuť z ramien, ktoré mi vybozkával. Stále mi posúval šaty nižšie a nižšie. Pretiahol mi ich cez boky a potom voľne spadli na zem. Vystúpila som z nich a Royce ma pomaly položil na posteľ. Mala som na sebe len biele čipkované spodné prádlo a podväzky. Royce si ľahol na mňa a vášnivo ma bozkával na perách, sánke a krku. Rukami mi prechádzal po celom tele a začínala som sa cítiť zvláštne.

Našťastie bolo zhasnuté svetlo, lebo inak by som sa pred ním hanbila. Mala som zvláštny pocit, že ešte na to nie som pripravená, ale Royce je môj manžel a je mojou povinnosťou odovzdať sa mu počas svadobnej noci.

Pomaly ma zbavil podväzkov aj s bielymi silónkami a prechádzal mi rukami po stehnách. Začal ma bozkávať na krku a dekolte, tak som si zaklonila hlavu a užívala som si to. Nechtami som ju jemne prechádzala po chrbte.

Vyzliekol mi posledné kúsky oblečenia a ja som nadobudla pocit neistoty. Rozopol si opasok a vyzliekol si všetko zostávajúce oblečenie. Ležala som v snehobielych nadýchaných perinách a nechala som sa rozmaznávať Roycom. Bozkával ma, hladil ma a ja som mu to všetko nežne oplácala. Jemne mi roztiahol nohy a pohladil ma na mieste mojej rozkoše. Naliehavo ma bozkával a nečakane do mňa pomaly vnikol. Zalapala som po dychu a sykla som od bolesti. Nechcela som mu nič povedať, tak to radšej pretrpela. Royce ma silno držal za boky a prirážal. Pritom moje vzdychy tlmil bozkami. Bolesť sa zmenila na neopísateľný pocit a o chvíľu na nás oboch prišlo vyvrcholenie.

 

 

Ráno som sa zobudila v objatí môjho  manžela. Zaklipkala som očami a rozhliadla som sa po svetlej miestnosti. Royce už bol hore a s úsmevom ma sledoval.

„Dobré ráno, pani Kingová,“ šepol a pobozkal ma.

Bozk som mu nežne opätovala a potom som sa usmiala. Nebol to len sen... Pozrela som sa na ruku, na ktorej sa leskla obrúčka. Som vydatá za Royca Kinga.

„Ako si sa vyspala, zlato?“ opýtal sa a jemne mi prešiel zubami po ušnom lalôčiku.

„Dobre,“ pousmiala som sa a on sa naďalej hral s mojimi vlasmi.

„Nie si hladná?“

„Keď si to spomenul, aj áno.“ Naklonil sa ku mne a pobozkal ma. Zazvonil na zvonček a o chvíľu k nám do apartmánu vošla servírka so strieborným podnosom s raňajkami. Ani som si neuvedomila, že tu ležím nahá, zahalená len perinou a začervenala som sa. Položila raňajky na stolík pri posteli a odišla.

„Idem do kúpeľne,“ povedal Royce a vstal z postele. Okolo pása mal omotanú svoju prikrývku. „O dvanástej máme spoločný obed s rodičmi dolu v reštaurácii, obleč si niečo pekné,“ dodal a zavrel za sebou dvere do kúpeľne.

Vzala som si z podnosu hrianku s maslom a najedla som sa. Zapila som to čerstvým pomarančovým džúsom. Vstala som a všimla som si, že na prikrývke je niekoľko krvavých škvŕn. Zľakla som sa, no uvedomila som si, že pri prvom milovaní sa to môže stať. Prešla som ku kufru so šatami, ktorý mi tu nechala mama a vybrala som si pekné, svetlo ružové šaty na slávnostný obed.

 

O dvanástej sme sa zišli v luxusnej hotelovej reštaurácii. Naši rodičia boli veľmi šťastní. Pri obede sme sa rozprávali hlavne o našej budúcnosti. Moji svokrovci navrhli, že keďže majú obrovskú vilu, mohli by sme bývať u nich. Tento nápad sa mi veľmi pozdával. Samozrejme, že časom by sme sa presťahovali do úplne nového domu, ktorý by bol krajší a modernejší. Už sa neviem dočkať.

 

Ako plynul čas, stále viac a viac sme chodili do spoločnosti. Keď sme sa niekde objavili, každý nám otváral dvere a rozprestieral pred nami červený koberec. Boli sme pán a pani Kingovci. Každý nás obdivoval a každý nám závidel. Royce mi stále kupoval nové a nové šaty, čo mi robilo veľkú radosť. Je pravda, že väčšinu času trávil v práci a vynahradzoval mi to hlavne po večeroch a nociach. Dúfala som, že je to len chvíľkové.

Milovala som večery s ním, strávené na plesoch, večierkoch, divadelných predstaveniach, alebo v reštauráciách pri romantických večerách. Royce bol na mňa hrdý, pretože som stále vyzerala lepšie a lepšie. Každý chlap mu závidel. Bola som najkrajšou ženou v Rochestri, ale patrila som Roycovi. Preto si ma dosť strážil a bál sa o mňa.

 

 

O dva mesiace:

 

Zobudila som sa na nepríjemnú bolesť žalúdka. Oh nie, už zase! Vybehla som z postele a bežala som do kúpeľne. Naplo ma na zvracanie a tak som si chytila vlasy. Už zas to na mňa prišlo a povracala som sa. Och, toto sa mi stáva v posledných dvoch týždňoch veľmi často.

Keď mi bolo lepšie, vrátila som sa do izby, kde stála moja slúžka Suzan s utrápeným výrazom v tvári.

„Už zase je vám zle?“ opýtala sa úzkostlivo a ja som prikývla.

„Priniesla som vám pohár vody, napite sa,“ povedala a podala mi pohár. Napila som sa a potom som ho položila na nočný stolík.

„Dúfam, že to nebude nič vážne. Vie o tom váš manžel?“

„Nie,“ šepla som.

Suzan sa zamyslene mračila a v tom dostala nápad.

„Ako dlho to už trvá?“

„Asi dva týždne,“ povedala som a v tom mi niečo napadlo. So Suzan sme sa na sebe prekvapene pozerali a pravdepodobne sme mysleli na to isté.

„Koľkého je dnes?“ vychrlila som.

„Sedemnásteho,“ povedala a ja som v hlave začala počítať. Moment, veď... Och bože, tri týždne!

„Už tri týždne mi mešká-...“ nedohovorila som, lebo som zostala v šoku. Vždy mi to prichádzalo pravidelne. Och môj Bože, ja...

„Podľa mňa, aj keď nie som odborník, ale... Myslím, že ste tehotná!“ Usmiala sa na mňa Suzan.

Nemo som stála v šoku v strede izby a dúfala som, že je to pravda. Som tehotná! Iná možnosť tu ani nie je. Do očí sa mi tisli slzy šťastia a ja som radostne objala Suzan.

„Gratulujem,“ povedala šťastne. „A mám pre vás ešte jeden odkaz od vášho manžela. O šiestej idete spolu na večeru do luxusnej reštaurácie, no on vás tam už bude čakať, takže Paul vás tam hodí. Myslím, že je to skvelá príležitosť oznámiť mu to.“

„To áno,“ povedala som.

Suzan odišla a ja som si povedala, že to musím všetkým oznámiť. Zdvihla som telefón a zavolala som Vere. Oznámila som jej túto radostnú správu a veľmi sa tomu tešila. Potom som zavolala  rodičom, ktorí z toho boli tiež nadšení a zagratulovali nám.

 

 

Pár minút pred šiestou som začula spred vily trúbenie auta. Vykukla som z okna a stálo tam auto so šoférom. Posledný krát som sa pozrela do zrkadla a vzala som si kabelku. Mala som oblečené dlhé bordové šaty na ramienka. Vlasy som mala natočené do veľkých vĺn. Obuté som mala strieborné topánky, ktoré ladili s kabelkou a drahým náhrdelníkom. Prehodila som si cez seba dlhý kabát a pomaly som zišla po schodoch.

Paul ma čakal pri aute a otváral mi dvere.

Cesta do reštaurácie bola dosť krátka. Zastali sme pred vchodom a ja som vystúpila z auta.

Vošla som dnu a kabát som si nechala v šatni. Personál ma uviedol dnu medzi ľudí a všetci sa so zatajeným dychom pozreli na mňa. Povýšenecky som sa usmiala a kráčala som k Roycovi, ktorý sa postavil a usmieval sa na mňa.

„Miláčik, dnes večer si očarujúca,“ povedal a pobozkal ma.

Odsunul mi stoličku, aby som si sadla a potom si sadol aj on. Položila som si ruky na stôl a on si ich vzal do svojich.

„Royce, musím ti niečo povedať,“ povedala som a tvárila som sa vážne.

„Čo sa deje, Rosie?“ opýtal sa.

Nadýchla som sa a s úsmevom som mu oznámila dobrú správu.

„Som tehotná.“

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Twilly

1)  Twilly (27.01.2012 16:14)

Napísala som ti komentár a on sa mi vymazal.. takže neviem, či sa mi podarí zrekapitulovať všetko.

Na úvod. Zaujímavá myšlienka, hodná rozvedenia do jednorazovky ale...

Je jasné, že máš ohromný pozorovací talent a že si nás chcela vtiahnuť do obrazu, ak poviedka nemá rozsah, ktorý si zvolila, ale je omnoho kratšia, má to väčší účinok. Takto je poviedka síce plná opisov, ale získava na istej fádnosti v deji. Opis ti prebije dej a to by sa nemalo stať. Aby si sa vyhla tejto jemnej chybičke pri takto dlhej poviedke, je možné niektoré opisy zredukovať do obrázku, napr. šaty, alebo miestnosť. Pôsobí to potom omnoho sviežejšie a ty sa môžeš "vyžívať" v dialógoch, myšlienkach a vlastne v celej fabulácii. Nemysli si, že väčšina z nás nemala podobné snahy... ten entuziazmus, ktorý cítime pri písaní niekedy nie je možné úplne ovládať a snaha vydať zo seba VŠETKO niekedy nie je najsprávnejšia.

Tak isto by som ti odporučila pohrať sa so synonimickým slovníkom. Slovíčka prekrásny a nádherný síce veľa možností neposkytujú, ale verím, že sa ti podarí ich nejako šikovne nahradiť.

moje súkromné hodnotenie???? Dobré, pokračuj!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek