Sekce

Galerie

http://stmivani-ff.cz/gallery/musi.jpg

Kapitola 2. Odchádzam... Bella a Will sa lúčia a opúšťa Phoenix.


Kapitolku by som chcela darovať Twilly a všetkým ďalším pacinkomaniakom. Užijte si ručičky. Tralala :)

Kapitola 2. Odchádzam...

O 3 hodiny neskôr...
Letisko vo Pheonixe, Arizona.

 

 

 

Stála som pred svojou popravšou čatou. V ruke zvierala palubný lístok. Nebudem plakať. Nebudem plakať. Sama si sa rozhodla. Tak čo? Tak čo? No nebudeš plakať. Opakovala som si stále v duchu, keď som sledovala Willa, ako sa chystá so mnou rozlúčiť. Nebudeš, nebudeš a nebudeš! Kričala som na seba v duchu. Cítila som, ako sa mi do očí hrnú slzy. Zase.

Will pristúpil ku mne. Zalapala som po dychu. Hlboký nádych. Roztvor doširoka oči a usmej sa! Keď Will videl, ako sa tvárim, prepukol v smiech. Došlo mi, že musím vyzerať, akoby som zadržovala prdy. Proti mojej vôli som sa zasmiala. To už ma, ale držal v náručí.
„Že ti nie je hanba, Bells,“ bručal mi priamo do ucha. „Takto ma tu nechávať samého a opusteného. Mne to láme srdce a ty sa tomu ešte smeješ!“ Tresla som ho do ramena rukou.
„A ešte ma aj biješ,“ povedal zhrozeným hlasom, „zlá, zlá, zlá Bells. Nemôžeš sa aspoň na chvíľu tváriť, že ti budem chýbať a že ma máš rada?“ Chcela som mu ublížiť, ale načo si kaziť peknú chvíľku? Letuška, ktorá čakala na to, aby mi mohla skontrolovať lístok, sa mračila. Bolo mi jasné, prečo. Žiarlila. Všetky žiarlili. Will, to on bol dôvod, dôvod prečo som nemala žiadne kamarátky, ale to sa v tej diere, s názvom Forks, dúfam zmení.

Tuhšie som ho objala a skúmala veľkosť svojej príručnej batožiny. Willa by som vymenila za akúkoľvek kamarátku, len keby išiel so mnou.
„Bells,“ povedal pobavene. Trochu som sa odklonila od jeho hrude. Na tvári mu pohrával úsmev.
„Tam sa nezmestím,“ povedal a zadržoval smiech.
„Nooo...“ zatiahla som.
„Bells, nie si Jack the Ripper.“

„Posledná výzva pre cestujúcich do Seattlu linkou OK963.“

„Nie!“ zakňučala som mu do ramena.
„Pozdrav odo mňa Charlieho,“ povedal, pobozkal ma do vlasov a pustil. Prehodil si môj batoh cez rameno a ťahal ma k letuške. Poslušne som jej ukázala lístok a mračila sa na ňu. Otočila som sa pre posledné zbohom.
„Nemrač sa!“ prikázal mi. Potom mi vysadil tašku na chrbát a do ruky vložil poskladaný papierik. „Až v lietadle,“ rýchlo dodal, keď videl, že ho chcem roztvoriť.
„Fajn,“ zamrmlala som a strčila si ho do vrecka bundy.
„Bells?“ opýtal sa.
„Áno?“
„Môžem ťa o niečo poprosiť?“ spýtal sa a v tvári mal vážny výraz.
„Hm...“
„Dávaj na seba pozor.“ Prevrátila som oči. „Ja to myslím vážne, Bella. Žiadne medvede, vlastne žiadna divoká zver. Žiadne potulovanie po tme. Žiadne...“
„Od teba to sedí,“ skočila som mu do reči.
„Ja to myslím vážne.“
„Ja tiež.“
„Sľúb mi to,“ trval na svojom.
„Sľubujem,“ povedala som, prevrátila oči a dodala: „Tati.“

„Slečna, môžeme?“ opýtala sa ma letuška, ktorá sa snažila o milý úsmev.
Pozrela som sa na Willa. V krku som začala cítiť hrču. Vedela som, že budem zase plakať. Ale nie pred ním, pred ním nie. Hovorila som si v duchu. Pozbierala som všetku moju odvahu a pozrela sa Willovi do očí. Vykúzlila som úsmev.
„Ahoj... “
„Ahoj,“ povedal a tiež sa na mňa usmial. Stále ma držal za ruku.


„Slečna,“ upozornila na seba letuška.
Cítila som, ako to na mňa ide. Kútiky úst sa mi zatriasli. Pre istotu som roztiahla úsmev ešte viac. Posledný pohľad. Otočila som sa. Urobila som prvý krok a ruka mi vykĺzla z tej jeho. Rýchlo som nasala vzduch nosom. Mala som pocit, akoby mi niekto zovrel srdce.
„Slečna?“
„Idem, idem,“ povedala som a rýchlo som sa vybrala za ňou. Smerom k môjmu novému životu.
Letuška za mnou zamkla dvere a rýchlo sme sa ponáhľali chodbou k lietadlu. Rukou som nahmatala lístoček. Rozprestrela ho.


Tá je moja...
Daj mi na ňu pozor, kým prídem.
William.

Najprv som nechápala, ale potom som si všimla, že sa mi niečo zalesklo na ruke. Ako? Pýtala som sa seba, keď som neveriacky hľadela na náramok.

Letuška ma odprevadila na moje miesto. Pozerala som von. Lietadlo sa rozbehlo. Odchádzam. Povedala som sama sebe. Keď sme boli vo vzduchu, zavrela som oči. Po lícach mi tiekli slzy. Odchádzam.Už nie je cesty späť. Skutočne odchádzam...

 


 

V tej istej chvíli...
Niekde v severnom Atlantickom oceáne.



Nad oceánom zúrila búrka a temné mraky sem tam preťal blesk. Vlny sa rozbíjali o bok luxusnej jachty, ktorá kotvila pri kamennom móle.  Malý ostrov s kamenným zámkom vyzeral rovnako nehostinne, ako búrkou rozzúrené more. Rýchlo kráčali po neupravenej ceste k jedinému obydliu na kopci.  Žiadne svetlo, ani žiaden zvuk okrem občasného zahvízdania vetra či zahúkania sovy. Nič čo by naznačovalo, že tu niekto žije. Vietor sa stočil a začal im šľahať zmrznuté kvapky do tváre, akoby im chcel povedať, že tu nie sú vítaný.


Pritiahol si kapucňu bližšie k tvári a krivo sa usmial. Akoby som to nevedel. Pomyslel si v duchu. Došli k vstupnej bráne na nádvorie zámku. Bola dokorán. „Aspoň niečo sa nezmenilo,“ precedil potichu keď si zachmúrene prezeral to, čo dokázala príroda urobiť, len za niekoľko desiatok rokov.

Bolo jasné, že tu ľudská noha nevkročila najmenej sto rokov a silno pochyboval, že vôbec niekedy. Zhlboka nasal vzduch a potom sklamane vydýchol. Nie, nezostal tu ani vánok z toho, ako to tu voňalo kedysi. Koľko je to už rokov, čo tu bol naposledy? Bolo to storočie, či dve? Vyhýbal sa tomuto miestu a spomienky poctivo vytlačil z mysli. Prečo vlastne súhlasil, že sa sem vráti. Na miesto, kde to všetko  skončilo, alebo začalo? Nevedel z akého uhlu má nato hľadieť. Roky si navrával, že to urobil preto, že musel. Preto, aby zachránil... Čo vlastne? Svet? Tak arogantný nebol, aspoň nie v tejto chvíli. No, aj keď mohol mať tisíce dobrých dôvodov, prečo to urobil, na jazyku stále cítil trpkú chuť vlastnej zrady.

 

„Demetri!“ zakričala naňho Jane, ktorá už stála, pri veľkých dvojkrídlych dubových dverách. „Je mi zima a chcem to už mať za sebou.“
„Jane, veď vieš, že tebe už nemôže byť nikdy zima,“ odpovedal som a behom sekundy som bol vedľa nej. Ruku som načiahol ku kľučke, ktorú zdobili latiské slová. Usmial som sa nad ich významom. Očami som rýchlo preletel bohato vyrezávané dvere a proti svojej vôli som sa usmial znovu.  Vždy rád všetko preháňal. Zrazu som pocítil neskutočnú bolesť. V kŕči som klesol na jedno koleno. Bolesť zmizla rovnako rýchlo a nečakane, ako prišla.

„To bolo začo, Jane?“  spýtal som sa nevraživo. Posmešne sa usmiala, ako malé namyslené decko, vlastne to bol jediný úsmev, ktorého bola schopná.
„Zdržuješ a ja moknem.“
„Mohla si zostať na lodi, pekne v teple,“ odpovedal som okamžite, „aspoň by ti tam nebola zima."
„Alebo som si mohla, so sebou vziať nejakú menšiu, ufňukaná padavku, ako si ty,“ zavrčala a prepaľovala ma pohľadom. Vďaka bohu, zatiaľ len na oko.
„Tak Jane, načo čakáš? Vojdi...“  Otvoril som jej dvere a pokynul rukou. „Nejdeš? Ale prečo? Nie je to náhodou preto, že ako jediná vojsť  nemôžeš? Aká škoda!“ zvolal som afektovane a urobil jeden krok do vnútra. „Tak to budeš musieť zostať vonku, ako poslušný psíček a strážiť, dokiaľ si pán nevybaví, to čo má,“ rýchlo som dopovedal a zmizol z dosahu jej úchvatného daru. Nemusel som byť tak nepríjemný a bol som si vedomí toho, že si to ešte poriadne vypijem, ale toto miesto a ten za kým idem, vo mne vyvolávali...

 


 

poznámka autora:
Jack Ripper - je pre širokú verejnosť známy ako Jack Rozparovač.
A letecka linka OK963 bohužiaľ nieje linka Pheonix - Seathle ale Bratislava - Praha :)
Dúfam, že sa vám kapitolka páčila a že mi zanecháte nejaké komentáre. S pozdravom  vaša Tralala.

 


 

«predchádzajúca kapitola» »moje zhrnutie« «ďalšia kapitola»

 

 

 

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Jalle

5)  Jalle (22.12.2012 20:08)

druhá časť ma dosť zmiatla, idem ďalej

Tralala

4)  Tralala (14.11.2011 21:17)

Twilly - na zada rekni kocourovi at ti poradne protahne

k pesnicke, je pravda ze na srdcove kolabsy bych tam dala asi jinou, ale ja sem nedavam pisnicky kt. se k tomu hodi jak serblik na zadecek ale ty pri kt. vznikla, takze pokud mas k tomu nejakou tu svou tak ji sem plaacni

jooo demetri, ten to ma chudak zratane (tym nemyslim nic co myslis ty ) je jeden z hlavnych protagonistu tak si jej uzijes.

julo - neplac bude hur :D

jinak vsem dekuju za komentar

S pozdravem vase Tralala :) .

Twilly

3)  Twilly (14.11.2011 21:04)

Tak v prvom rade, srdečná vďaka za venovačku (máš na svedomí moje kríže, cicuš! )...

Rozlúčka - uňo ňuňo - i keď Leonu by som k tomu nedala, asi, ale .... ja to nepíšem, len čítam... a s písmenkami max. spokojnosť.

A Demetri... ja sa tešííííííííííííííííííííím

Jula

2)  Jula (14.11.2011 20:58)

Dneska jsem fakt naměkko, jejich loučení, k tomu ta hudba... :'-(

1)  elie_darrem (14.11.2011 19:28)

jsem zvědavá, co se z toho vyklube

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek