Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

Kapitola siedma nás povedie zrakom Isabel. Niekedy oči vidia aj to, čo by nemali a potom náš rozum váha.


 

Svetlo popálilo zrak krásnej panny, ale noc, hojivá to čarodejka, vyliečila rany z žiary...


Kapitola 7

 

Svetlo

 

Lávkou medzi hranatými cimburiami hradby viedla cesta von z mojej komnaty. Dnes ostrý slnečný jas osvecoval zasnežené terasy hradu, kde hliadkovali ukrákané havrany. Všetko naokolo sa trblietalo dúhou krištáľu a voňalo arktickým vzduchom, ktorý sa palčivo zarezával do pokožky, ale mne to nevadilo, vybehla som von. Na horizonte sa jagali vrcholce piesmyku ako špicaté zrkadlá z ľadu. Usmievala som sa šťastím zubatému slnku do tváre. Vrátil sa, videla som ho! Zatočila som sa od radosti, kŕdeľ vyplašených havranov nesúhlasne nadskočil so mnou. Aj Biela veža mi pripadala v tento čas oveľa krajšia ako v iné dni. Odrazu som ale zamrzla v pohybe, kúsok odo mňa stál Patrius a meral si ma zamysleným pohľadom. Iste nás musel vidieť. Určite videl, ako mi ukázal moju stužku a mňa prezrádzali rozhorúčené líca. Kam by som skryla radosť z toho, že sa vrátil? Poľakane som ucúvla s vedomím, že tento muž o nás vie.

„Dnes máme krásny deň." Zhlboka sa nadýchol vládca z Bielej veže. V rozpakoch som ostala meravo stáť v slanej mláke roztopeného snehu a mala pocit osvietenia v jeho prítomnosti. Tipovala som správne, že moja obmezená reakcia na neho bude presne takáto a to ma môj upír za ním ešte aj samú posielal.

„Vaše veličenstvo,“ oslovila som ho protokolom a hlboko sa poklonila. V celej svojej výške a jedným rýchlym krokom ku mne náhlivo priskočil, aby ma zastavil v poklone. „Tak, takto ma už dlho nik neoslovil," smial sa. Nevedela som, či si zo mňa uťahuje, alebo to myslí úprimne. Galantne ma uchopil za ramená a postavil oproti sebe. Hľadela som stále zarputilo na zem, však vládcovi sa aj tak nesmie. Ignoroval moju pokoru, zdalo sa mi, že sa chce vyhnúť formalitám. Pamätala som si ho z našej osady.  Lenže oči tohto muža neboli vražedné. Hľadela z nich na mňa múdrosť a snáď to bola aj dobrota. A okrem toho ich nemal krvavo-červené, ale jasne modré tak mi pripadal úplne rovnako ako obyčajný človek. Ukázal mi, aby som ho následovala hradbou.

„Isabel...“ povedal vľúdne. Zahanbilo ma, že nás ešte doteraz nikto oficiálne nepredstavil – iste, nestála som za zmienku, asi to bolo tým. Nonšalantne ukázal belostnou rukou poza mňa na hradnú vežu, ako pri prehliadke.

„Páči sa ti Biela veža?“ Významne sa na mňa pozrel. Asi by som mu nemala povedať, že je to tu ako v záhrobnom podsvetí, ale z vonka vyzerala teraz Biela veža naozaj krásne, to bola pravda – hlavne keď ju osvetľovalo slnko, tak tento strašidelný hrad pôsobil naozaj nadpozemsky.

„Áno, pane. Hrad je krásny, je tak...“ hľadala so to správne slovo, ale on to presne dopovedal za mňa.

„Studený?“ dopovedal.

„Áno, vlastne nie!“ Zhlboka som sa nadýchla, aby som tým vyvrátila to tvrdenie, že má pravdu. Znova sa na mňa usmial a ponúkol mi ruku, aby som sa prechádzala vedľa neho. Podala som mu ju odovzdane a bála sa pohnúť čo i len prstom, ale zvládla som to a šla som po jeho boku hradbou ďalej.

„Vieš, že sa staneš paňou Bielej veže, keď sa vydáš za Thisisa?“ povedal to, akoby z toho sám nemal radosť.

„Pane, ja som... som horalka, neprináleží mi sa stať dvorankou...“ Hneď som oľutovala moje slová, lebo to znelo ako odmietnutie a jeho prísny pohľad ma rázne prikoval medzi špáry kameňa. Premýšľavo si odfúkol.

„Raz jedna žena povedala, že jej neprináleží stáť po mojom boku, lebo je otrokyňa. Tá žena potom umrela. Tiež sa nechcela stať paňou Bielej veže. Ja som ju vtedy nemohol nútiť, a ani zachrániť, Isabel. Mal to byť môj trest,“ povedal smutne, akoby v hádanke. On sa mi zveril? Čo s tým urobím, mám mu na to niečo povedať? Cítila som smútok, ktorý v ňom citeľne prebýval, jeho výraz tváre mi pripomenul môjho upíra, keď ma odvádzali vtedy z milovaného domova. Oprel sa o hradbu a už nič nepovedal. Nikdy som nebola tak smelá, ale možno som sa mala akurát teraz spýtať, keď už on sám o tom začal hovoriť.

„Pane?“ hlesla som opatrne.

„Áno?“ Vyrušila som, ho bol zahľadený kamsi do diali.

„Kto bola tá žena?“ Žiara v jeho očiach prezradila, že spomienka na ňu nie je až tak bolestná, ale... ach, Patrius sklopil oči.

Ona... Ona bola. Bola nástrojom mojej pomsty," vahavo povedal, jeho smútok v očiach ma zarazil. Nechápala som, ale evidentne ho to bolelo, čo vravel. „... Edwardova matka ona... bola otrokyňa. Musela ňou byť... najprv,“ povzdychol si smutne, pozrel na horizont s podivným výrazom v tvári. Zamyslene pokračoval. „Bola to Germánka, ktorú som zajal pred desiatkami rokov ako rukojemníčku spolu s jej synom." Zatajil sa mi dych. „Wardrún môj vtedajší druh v zbrani zabil Edwardovho otca a potom sa zmocnil severu a začal bojovať proti mne. Plánoval sa oženiť s Edwardovou matkou, pokrvne trón patril jej rodine. Tým, že som ju ja uniesol stratil vplyv. Nemal žiadne väzby, aby sa stal oficiálne rešpektovaným kráľom. Aj tak sa vyhrávajú boje," dodal porazene.

Aha už som tomu rozumela. „A, kde je jeho matka dnes?“ spýtala som sa, znova sa mu zachmúrila tvár.

„Odišla k svojim bohom už dávno. Nechcela sa stať tým, čím sme my, Isabel.“ Povedal moje meno akoby ho ho vyslovoval denne. Vyvedená z miery všetkými týmito informáciami, som si predstavovala Edwardovu matku a jeho - môjho upíra ako malého chlapčeka. Vtedy tie červené oči nemal. Vie vôbec akú farbu mali jeho oči kedysi? Vyrušil ma prichádzajúci sluha. "Musím odísť. Mala by si sa vrátiť do tepla," povedal Patrius a ešte raz sa ku mne otočil. Siahol rukou a pomaly dvíhal prst, aby som spolu s nim dvihla oči k nemu. Pozornejšie si ma prezeral, oči mu viditeľne stmavli, zatajil sa mi dych.

„Si jej veľmi podobná...“ povedal nakoniec, smútok mu zamrzol v očiach ako večný ľad. Odišiel a nechal ma na hradbách samotnú.

...

Ostala som na hradbách ešte chvíľu sama stáť, premýšľala som, čo mi Patrius povedal. Až keď mi zima začala zaliezať nepríjemne pod nechty, zbehla som schodmi dole do hradu. Túžila som byť už u Alice, v jej teplej chalúpke s vedomím toho, že je on niekde nablízku, že stačí len nepatrne zašepkať jeho meno a môj upír sa hneď mĺkvo zjaví po mojom boku a bude sa na mňa dívať tým jeho pohľadom, ktorý ma vždy vášnivo uchopí a nechce pustiť. Nie často prehovoril v mojej prítomnosti, ale aj tak som o to stála a bola vždy naplnená šťastím, že vlastním tých pár spoločných okamžikov. Priala som si, aby on bol na Thisisovom mieste a viedol ma k soche Arthemis ako svoju budúcu manželku, aby bohyňa požehnala iba nám dvom.

To ma nechtiac priviedlo k neodvratnej myšlienke na skutočnosť, že dohoda bude naplnená a ja som jej pevná - žijúca pečať. Ubíjali ma zhubné predstavy o tom, čo ma čoskoro čaká. Luna sa neodvratne blížila a nepredstaviteľná predstava svadobnej noci s Thisisom mi drásala telo a srdce, patriace teraz už inému.

Pomaly som došuchtala k svojej komnate, z ktorej podivne vychádzalo príjemné teplo, pridala som do kroku. Nevedela som, že o niečo vyššia teplota v miestnosti mi urobí takú veľkú radosť. V strede kamennej podlahy, kde ležalo pred tým to studené biele prestieranie, stáli na mramorových podperách tri veľké lávové kamene z ktorých sálalo vzácne teplo. Moju krátku radosť prerušil až presladený falošný smiech.

„Hm... ako to robíš? Jeden behá popod tvoje okno v noci, druhý ti posiela teplé kamene zo siene a s tretím flirtuješ na hradbe...“ usmiata Lyre so zástupom slúžiek za sebou, stála ako stelesnené zlo na pozadí fialovej plenty vo vchode do mojej komnaty.

„V noci príde Marcus, mali by sme ťa pripraviť a aj Thisis bude veľmi rád, keď už konečne budeš vyzerať trocha k svetu a nie ako ufúľané decko z lesa,“ zavrnela posmešne, všimla som si ako na slovo veľmi dala väčší dôraz.

„Kúpeľ!“ zdvihla prísny prst a do miestnosti sa doterigali dvaja sluhovia s obrovskou kaďou vriacej vody. „Sluha, môj pohár!“

Lyre; Edwardová a Thisisová sestra, pred ktorou som sa mala mať na pozore, ako povedala Alica a aj on. Pôvabná upírka s očami nočného démona, bola krásna ako orientálny šperk. Tmavé vlasy zdobené čelenkou so smaragdami veštili, že jej oči, boli kedysi tiež zelené. Bledá pokožka mala stále akýsi mäkký odtieň snedej farby a jej telo bolo spanilo klenuté, ako podoba samotnej Afrodité. Iba jednu chybu to malo, šiel z nej väčší strach ako z gardy novorodených. Pohybovala sa trhane a keď niečo hovorila, vyzerala ako havran, ktorý zvedavo myká hlavou zo strany na stranu. Napadlo ma; nech si so mnou robí čo chce, aj tak mi nič teraz nemôže urobiť, vydržím to a poslúchnem jej rozkazy a ona potom odíde, ale pri pohľade na ňu ma aj tak obchádzala dusivá panika. A ešte jedna doterná otázka mi vŕtala hlavou.

„Kto sem poslal tie kamene?“ Chcela som ju počuť vysloviť to jediné meno, ktoré bolo hudbou pre moju myseľ, ale nestalo sa tak.

„Thisis...“ odfrkla. Už som až takú radosť z toho vytúženého tepla nemala. Radšej by som sa kúpala v studenej vode niekde v potoku, než prijímala dary od toho odporného chlapa.

„Povedal, že tvoje pohodlie je mu výsadou.“ Oblizla si prst, čo mala namočený v pohári s krvou a posmešne sa na mňa usmievala. Iste vedela, že sa zaňho nechcem vydať, muselo sa jej to doniesť, čo sa na Dovnskom vrchu stalo. Takže musela vedieť aj o tom, ako ma môj upír chránil a to znamená... Aj vtedy, keď si ma vybral pri tom tanci sa správala divne. Prepadlo ma strašné tušenie. Jej nevadí, že sa vydám za Thisisa, jej vadí Edwardová priazeň voči mojej osobe! Predstava, že som jej sokyňa, bola hrozivá, však ma môže roztrhať jedným prstom ak by chcela.

Bez hanby pozorovala to, ako ma nahú kúpu, odvrátila som tvár inam a snažila sa myslieť na čosi úplne iné. Keď mi konečne pomohli z kúpeľa von, úľavne som si vydýchla, cítila som sa tak nesmierne ponížená.

Malá upíria slúžka ma osušila a navliekla do krásneho zlatého sári, ktoré ale až príliš neprístojne presvitalo na mojich prsiach, tak som si prehodila vlasy dopredu, aby zakrývali to, na čo som sa ja sama hanbila pohliadnuť.

„Posaď sa sem,“ rozkázala mi a strčila do veľkého pufu pred strieborným zrkadlom. Sedela som chrbtom k nej, obe sme si hľadeli v tom pravdivom odraze do očí. Hľadela som na jej nadpozemskú krásu, ale aj na kus toho pokriveného charakteru, ktorý sa na mňa škeril škaredou grimasou v tvári bohyne. Celým telom som cítila jej nenávisť voči mne. Iste mala ma prečo nenávidieť; - otrokyňa sa jej votrie do rodiny, bude mi musieť byť švagrinou, tá predstava bola strašná iste nie len pre mňa. Nebola som dokonalá ako oni a ani nikdy nebudem tým slnečným drahokamom, ako sú všetci oni, keď vstanú do žiare jasných lúčov bezmračného dňa.

...

„Tú korunku s rubínom! Vlastne nie, tú s tými zafírmi, radšej,“ rozkázala s natiahnutou rukou k služobníctvu. Slúžka s hlbokou poklonou poslušne priniesla na lesklom hodvábe položený tenký diadém zo zlata vykladaný lilavo-belasými drahokamami.

„Zakloň sa, vyskúšam ti ho.“ Chladnými rukami mi ho pripla za uši a stiahla tú krásnu vec na vrch môjho čela a potom si ma s tým havraním pohľadom zamyslene merala. Pozrela som sa tiež, čosi tak krásne som ešte v živote na sebe nemala. Obdivne sme obe spolu hľadeli oproti do zrkadla. Zľahka ma pohladila po vlasoch, zvláštne smutne sa zatvárila. Vzala si do rúk celé rúno mojich vlasov a zamyslene si ich nežne hladila v náručí. Vyzeralo to, že si ich s láskou prezerá, snáď to bol úžas v jej očiach, potešilo ma to, chcela som sa na ňu usmiať, ale bála som sa. Od malička som si vlasy podstrihla len tri krát a teraz som ich mala naozaj veľmi dlhé. Ešte chvíľu si ich obdivne premeriavala a napokon na mňa pohliadla do zrkadla. Ale naraz sa jej oči zmenili, tvár sa skrivila v škaredú grimasu a ona prudkým pohybom odhodila stočený vrkoč v svojich dlaniach, do mojej tváre. Potom príkrim hlasom, až zhnusene na mňa prehovorila, ale nedívala sa mi pri tom už do očí. Bola tak zvláštna, na chvíľu akoby dobrá a zrazu zlá ani striga.

„Čo chceš s tými škutami robiť? Neznášam ľudské vlasy. Sú tak... tak mastné.“ Zatvárila sa priam zhnusene. Ešte raz ma za ne pokvákala a skríkla na sluhu.

„Britvu!“

Myslela som, že zle počujem, pochytila ma panika. Nikdy som na svojich vlasoch nejako nebazírovala, ale ostrihať som si ich tiež nechcela dať.

„Daj to sem.“ Vzala si od detského sluhu podávaný nôž. Nebezpečne sa jej zaleskol v ruke. Neviem, ako som sa prinútila, ale čosi sa vo mne vzoprelo a ja som sa rozbehla ako vystrelený šíp z miestnosti von. Hradný labyrint som už trocha poznala, vedela som, že keď sa dostanem k sieni s kozorožcom, musím ísť chodbou dole a malými schodkami popod mreže. Prebehla som strmou chodbou dole za nízku klenbu, kadiaľ ma vtedy v noci niesol k Alici. Prebrnkla som tadiaľ, akoby ma naháňala samotná svorka vlkov, ale našťastie za mnou nikto nešiel. Tmavá chodba ma sama viedla k svetlu, vyrútila som von z hradu rovno do hlbokého snehového záveja, spokojná so zdareného úteku som sa nahlas rozosmiala. Ešte som tam chvíľu v tej bielej kope len tak ležala a usmievala sa na poletujúce vločky nado mnou. Pocit víťazstva vystriedala radosť, kúsok odo mňa boli stajne, poznala som to tu.

Prešla som bližšie, pred kamennou stajňou, kde som vtedy doňho hodila ten pohár s vodou, stál jeho osedlaný Toshid. Plná očakávania som sa dobrodila hlbokým snehom ku vchodu. Koník načiahol ku mne dlhú hlavu, pohladila som ho po teplej papuli a pomaly vošla do tmavej maštale. Odlesk snehu mi oslepil oči, v tú chvíľu som v nej skoro nič nevidela, ale predsa, čosi som počula. Zvláštne zvuky odrádzajúce mi vstúpiť sa ozývali v slabej ozvene od kamenných stien, ostala som dezorientovane stáť. Stále oslepená tou jagavou žiarou som podišla dnu, zvuky rázom ustali. Zrak sa mi vrátil a ja som ho uvidela.

Stál tam, oproti stene opierajúc pred sebou, udýchanú, do poly obnaženú ženu, ktorá sa tvárila veľmi spokojne. Jeho ruky ju držali - nechcela som sa dívať za čo ju držali, ale okamžite sa jej prestal dotýkať. Stretli sa nám pohľady, ten jeho pomaly temnel hnevom, tá ženská sa rozchichotala hlasnejšie a začala sa žiadostivo po ňom znova cápať. Odtiahol sa od nej a pootočil svoju tvár úplne ku mne. Jeho ústa boli potriesnemé krvou a tá ženská čo ju držal pred chvíľou v náručí mala pohryzený celý krk. Ale mala umazané aj ústa, takže sa s ňou bozkával. To mi stačilo.

Nemohla som sa nadýchnuť, popadla ma horúčosť, stud a zvláštny pocit nenávisti spolu s bezmocnosťou v jednom. Srdce mi stislo ostrou bolesťou a do očí mi vyhŕkli zradné slzy. Otočila som sa a utiekla von z tej strašnej stajne a nechcela si spomenúť, čo som teraz videla. Oproti cez most nad potokom stála Alicina chalúpka. V hlbokom snehu som sa k nej sťažka brodila, bosé nohy sa mi neustále šmýkali, šaty od Lyre boli celé mokré a špinavé. Udýchaná a skoro po štyroch som sa sťažka doliepala až k jej dverám, ešte som sa na okamih otočila smerom späť. Stál tam, v tvári mal nazúrený výraz a ten čierny plameň jeho očí ma spaľoval aj na tú diaľku. Spravil pár krokov mojim smerom, tým vstúpil do slnka a jeho pokožka sa na obnaženej hrudi rozžiarila trblietavou dúhou. Ja, namiesto zdravého premýšľania, som skoro vyrazila dvere do Alicinho domca.

Zdesenie a tá holá pravda, čo som pred chvíľou videla, vo mne vyburcovala tento obranný inštinkt a ešte väčšiu paniku, ktorá nešla vôbec zastaviť. Asi to vycítil a nakoniec som ho ešte videla vrátiť sa späť do tieňa, už za mnou nešiel, našťastie.

„Alica otvor!“ búšila som do dverí. „Otvor!“ Celá zľaknutá mi otvorila.

„Čo je! Poď dnu.“ Vbehla som do chatrče, rovno ku krbu, ale ona tam vo vchode naďalej ostala stáť a dívala sa naňho, potom mlčky vošla dnu aj ona.

„Nebuď smutná...“ šepla odo dverí.

„Nie som.“ Hrdo som vystrčila bradu, a snažila sa zastaviť plač. Tá bolesť v srdci vôbec neustupovala, akurát som ju omnoho zreteľnejšie cítila.

„Videla si, čo si nemala, Isabel...“ povedala, akoby o tom niečo vedela.

„Nič som nevidela, len som sa zľakla,“ klamala som.

„Zohrej sa, ja ti donesiem zatiaľ odvar z machovníka. Uvidíš, hneď ti bude lepšie.“ Ako zašla za roh, pohli sa dvere od vchodu chatrče, ako malé dieťa som vyskočila a schovala sa v nízkej drevenej komôrke za posteľou, cez medzery v tenkých latkách mi trčal iba nos. Videla som ho vojsť, ostal nehybne stáť, díval sa kamsi na podlahu miestnosti, ale zrazu jeho pohľad presne strelil opačným smerom tam, kde som bola ja a pomaly za tým pohľadom otočil aj hlavu. Dych sa mi zajakal, srdce mi išlo vyletieť z hrude. Vyzeralo to, že chce urobiť krok smerom ku mne, ale Alica akurát vošla späť ku krbu a on ostal našťastie stáť. Nič nehovoril, len dvihol ruku a čosi podával Alici, bol to ten diadém, chytila som sa okamžite za čelo. Odľahlo mi, ani som nevedela, že som ho stratila.

„Povedala som ti, že sem nemáš chodiť. Povedz Lyre, že ja ju večer pošlem hore, áno? A teraz choď,“ rozkazovačne po ňom štekla a on s posledným pohľadom venovaným drevenej komôrke, v ktorej som bola strčená odišiel. So zaklapnutím dverí sa Alica otočila smerom ku mne.

„A ty vylez. Je to upír, našiel by ťa na hony ďaleko a ty sa schováš do koša na bielizeň.“ Vyhrabala som sa z kopy ľanových plachát a posadila sa späť na mäkkú posteľ z hŕby kožušín. Prisadla si ku mne a ako vedma, sa potmehúdsky usmievala. Napadlo ma, že on a Thisis majú toho viac spoločné, než som si myslela. Obaja žijú s vedomím nepremožiteľnosti a sily, ktorá sa nedá s ničím zrovnať, akoby si mohol niektorý z nich vyčítať, čo robí. Rozdiel bol iba v tom, že on nebol tak krutý a pomohol mi. Ale od teraz už nebudem naňho myslieť a budem sa snažiť mu vyhnúť. Alica sa naklonila predo mňa s dymiacim odvarom v miske, mi ho strčila do dlane.

„Tak o ňom nepremýšľaj. Dobre, na, tu máš, toto vypi, potom ti bude lepšie, idem po sluhu, nech ti sem prinesie nové šaty.“ Postavila sa k odchodu, schmatla som ju za ruku, nech nikam nejde. Ona len ostala nado mnou stáť, vzdychla si akoby jej bolo mizerne a sadla si späť ku mne.

„Nič sa nedeje, neboj sa. Isabel, to čo si videla... bola to len otrokyňa – potrava, on sa z nej iba kŕmil. Oni to tak robia, Isabel. Je preňho jednoduchšie to svojej obeti uľahčiť, nejako spríjemniť, než by ju mal násilím nútiť. Aj keď viem, že veľa otrokýň tu kvôli nemu rado ostáva, ale viem aj to, že túto by odmietol. Lenže ty si tam prišla skôr, ako to mohol vôbec urobiť. Ver mi... sama poznáš, aké to je pre neho ťažké, žiť týmto životom. Poznáš jeho bolesť a aj strach o teba, už čoskoro,“ povedala záhadne. Hlavné, čo mi utkvelo v hlave, bolo aj tak to, čo povedala, že tu kvôli nemu ostávajú otrokyne – tá predstava sa mi nepáčila. Cítila som, ako mi stúpa horúčava do tváre a snaží sa ma dostať nejaký popudlivý hnev spolu so žiarlivosťou.

„Ostávajú kvôli nemu... Prečo?“ hlesla som šeptom sama pre seba, Alica sa rozosmiala a podala mi ten zlatý diadém, ktorý našiel stratený v snehu.

„Preto, aký je... V noci príde Marcus, mala by si sa vyspať, potom ho pôjdeš privítať aj s ostatnými. Teraz si pospi a vypi to.“ Poslúchla som ju.

„Dobre, Alica, ale... aký je?“ ľahla som si, hlava mi padala, hľadela som v eufórií ako očarovaná na tie drahokamy pred sebou.

„Je tvoj, taký teraz je, Isabel. Iný už nebude.“ Strácala som sa v tých jej šepkaných slovách, iskričky z kozuba lietali nado mnou ako točiaca sa hviezdna obloha. „Môj...“ usmiala som sa v roztrblietanej dúhe zafírov. Chcela som sa jej ešte na čosi spýtať, ale jazyk ma neposlúchal, v sladkej eufórií som zaspávala. Jediné, čo som ešte chcela vedieť bolo to, či to bolí keď ma pohryzie, ale otázka ostala nenávratne chytená v mojom novom sne.

Keď som sa prebrala, bola ešte stále hlboká noc, prespala som skoro celý deň. Asi by som sa mala pripraviť na tento nočný život a žiť ako upír. Pristúpila som k malej kadi s vodou opláchla si tvár, konečne som sa prebrala, naraz sa mi ale pred očami zjavil ten obraz zo včerajšieho dňa, stislo mi v hrudi.

Ten rodiaci sa cit k nemu v mojom srdci bolestne plakal i tak, aj keď som vedela, že to bol len jeho obedný pokrm. Čo budem robiť? To, čo som videla... Nevedela som si predstaviť, ako sa mu teraz pozriem do očí. Bol s inou ženou, určite ju pri tom len tak nehladil po vlasoch, ale sukne vyhrnuté nemala, to som si zas bola istá. Snažila som si na všetko spomenúť, ale v hlave som mala zmätok z toho Alicinho odvaru a pocitu, že aj mňa celú noc niekto hrýzol do hrdla. Lepšie som zaostrila, na malom stolčeku ležali položené ďalšie krásne zlaté šaty s jemným sáry trblietajúcim sa drahými kameňmi. Mäkké sandáliky so šnurovaním až ku kolenám a štyri okrúhle zlaté svorky do vlasov, spolu s nejakou vyrezávanou škatuľkou čakali tam len na mňa.

„Už si vstala? To je dobré, pred svitaním Príde Marcus dohodnúť mier a ty tam budeš musieť byť, inak by žiadna dohoda nebola. Stiahni si vlasy do tých svoriek a toto ti oblečiem ja.“ Vytiahla zlaté šaty o ktorých som si myslela, že budú ako tie predtým, ale neboli. Odkrívali toho ešte viac než tie, čo som celé zničila.

„Alica, je to tak všetko krásne; tie šperky a šaty a všetko, ale ja tam aj tak nechcem ísť, bojím sa Lyre, je zlá a Thisis... Nechcem na to vôbec myslieť.“ Vyhŕkli mi slzy do očí. Pristúpila ku mne, jemne ma objala.

„Neboj sa, on tam bude s tebou, nič sa nestane. Všetko bude dobré, nemusíš mať strach. A aj upíri sa vedia správať slušne, no tak...“ čičíkala ma v náručí Alica.

„A ako to myslíš, že ja? Kvôli akej dohode? Však nesmiem prehovoriť slovo na dvore a nie sa niečoho ešte zúčastniť. Nechcem tam ísť.“ Naháňalo mi strach byť tam pri nich, videla som ako sa bavia, boli to krvavé orgie v strede veľkej miestnosti. „Ja tam nejdem!“

„Musiš tam ísť Isabel, kvôli mieru, kvôli nemu, viem to,“ povedala nahlas – ale bol to rozkaz. Napadlo ma znova ujsť.

„Tu si sadni a nikam nechci znova ujsť. Niečo ti poviem: Ty jediná sa Marcusa nemusíš vôbec báť, nemôžem ti povedať prečo, lebo to zatiaľ nevidím, ale taká je budúcnosť,“ šepkala nahlas smrteľne vážne a šikovne mi omotávala pás na priesvitných šatách. Ostala som rezignovane stáť a hľadieť do praskajúceho ohňa.

„Dobre. Ak tam mám isť kvôli nemu, tak to urobím,“ prehovorila som odhodlane k tlejúcim plameňom.

 

 



 

Astrid

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

kytka

24)  kytka (07.07.2011 21:29)

Tenhle příběh je nádherný. Tak barvitý a opět tleskám a děkuji.

semiska

23)  semiska (14.06.2011 17:27)

Lyre bych teda potkat nechtěla. Takhle zlou a zapšklou upírku fakt ne. Chudák Isabel přišla zrovna v nejnevhodnější dobu, co mohla. Snad si to vyjasní.

Evelyn

22)  Evelyn (04.05.2011 21:35)

Astrid, já ten příběh úplně vidím před sebou. Mám pocit, že se při čtení ocitám v Bílé věži a všechno to prožívám s nimi. Když je zima, musím se přikrýt, když se objeví Lyre, krčím se, když Edward, je mi najednou krásně a teplo... A když dočtu kapitolu, ocitám se najednou zase u sebe v obýváku a chvilku mi trvá, než se upamatuju, že tohle je "jenom" příběh...

kikketka

21)  kikketka (25.04.2011 22:50)

Ach Isabel, díky bohu, že nejsi úplná husa, protože o zamilovaného Edwarda by nechtěl přijít nikdo! Já z něj vážně nemůžu...

morningstar

20)  morningstar (25.04.2011 11:21)

.... kvůli němu tohoto Edwarda miluju, je tak strašně ....... uááá, já ho chci ... Patrius mě příjemně překvapil ....... nádherná povídka, to je příběh s velkým P ... omg

sakraprace

19)  sakraprace (04.03.2011 09:53)

Víš co, už mi vážně docházejí superlativy.:D Ten mrazivý hrad, nenávistná Lyre, Thisis, na kterého s obavou čekám, až se projeví, laskavý Patrius a nakonec Edward ...Jsem uáchaná, napnutá, překvapená a neskutečně natěšená na další díl

Karolka

18)  Karolka (04.10.2010 21:34)

Astrid

17)  Astrid (04.10.2010 21:24)

Ok už čuším, momentálne sa s tým ešte hrám, ginu nevidím= neviem ako to vyriešim dnes, ale finišujem, táto sa páči aj mne. jj, napíšem, keď to dám na korekciu;)

Karolka

16)  Karolka (04.10.2010 21:16)

Ale houby! Vždyť já začala číst snad jako poslední. To už jsi vydala tři kapitoly. A já si zakázala to řešit. Prostě jsi mě dostala. ;) Ehm... bude dnes?

Astrid

15)  Astrid (04.10.2010 11:11)

No vidíš, Bye, to je dobrý nápad, Patrius by si zaslúžil nejakú lásku, chudák krásny. Niekoho by som mu mala nájsť. Dobrý postreh Bye, je to feši a má veľký orlý nos:D a je úplne... niečo jak Jean-Claude:D
Karolka, ja som úplne zmetená, že sa ti to tak páči. Nebyť teba, tak to snad nikto nečíta. Veľké dik.

Bye

14)  Bye (04.10.2010 09:44)

Astrid, to byla obrazová symfonie!
Víš Ty co? Při životě mě do další kapitoly udrží nejspíš jenom Alice a její (doufám, že) spolehlivé vize. Taky jsem se topila v jejích šeptaných ujištěních. Po té ponižující Edwardově "zradě".
A ještě... doufám, že si uvědomuješ, že jsi právě Patria povýšila na druhého nej. sexy muže povídky...

Karolka

13)  Karolka (04.10.2010 07:42)

Ano, měla jsem na mysli ten šperk a poletující jiskry. Úžasný okamžik. A s tou Jakoubiskovou kamerou máš pravdu! Ale u jeho filmů mi obvykle není tak krásně, jako při čtení tohoto příběhu.

Astrid

12)  Astrid (04.10.2010 03:05)

Karolka, ak máme namysli to isté, tak ja som sa na ten detail zase dívala ako to robí Jakubisko so svojím kameramanom, keď sa ten zmieňovaný detail točí nad hlavou v žiare a pôsobí to na divákov priam magicky. Fascinuje ma to a aj Isabel s s tím diadémom opojená Aliciným odvarom, snáď sa nemýlim možno myslíme to isté. Ak je to ono, tak je to úžasné vedieť.



A ostatní moji milovaní - juch ste skvelí dik.
to je pl množ č.? Gina?!

Karolka

11)  Karolka (04.10.2010 00:46)

Nejdřív bude dlouhé ááááááááááááááááááááách...
Je to naprosto úžasné, Astrid. Tak živé a skutečné. Ano jako film... ale dnes poprvé mě napadlo srovnání s poetikou Františka Vláčila. Ta krása okamžiku, zaměření na detail. Pocit podtržený nějakou drobností. A zároveň atmosféra snu a strach, že se vzbudím a všechno krásné zmizí.
Jsem naprosto nadšená.
Edward. Upír, který nemůže než ubližovat a zároveň milující muž. Jak hrozně mu musí být! Je úžasný!
Ubohá Bella! Hrad plný hrůz. Jistě by si - nebýt té nečekané lásky - už dávno sáhla na život.
Je to neskutečně nádherný příběh! A děkuji! Zase je mi tak úžasně kolem srdce.

Ewik

10)  Ewik (03.10.2010 23:52)

Astrid, to bylo tak nádherné
Všechno mám před očima, všechno vidím, jako bys mi pustila film. Jsi dokonalá spisovatelka. Miluju tvůj příběh.

Astrid

9)  Astrid (03.10.2010 23:03)

Gina moja gramatická ruka, nebyť jej mám päťku a letenku z webu

Astrid

8)  Astrid (03.10.2010 23:00)

Ja som slepáá potrebujem rúžový papier, ed má tak sladké pery jasné, len sa kuknem či nemám položené rozvodové papiere na stole v obyvačke, kde je kútik zase mojej drahej polovičky, už sa skoro nevidíme, len zaskočím sem tam na návštevú, že kuk drahý , vuau zase o niečo viac plešatejšíí. bože to by bol kopanec, keby toto čítal

gina

7)  gina (03.10.2010 22:51)

Astrid, zlato, prosím, nečítaj tieto komentáre. Je to pre tvoje dobro... Čítaj až po dopísaní kapitoly, jasné?? (Nádych, výdych, píš... :) )Všetky sme neskutočne trpezlivé, aj keď možno trošku nedočkavé... :)

gucci

6)  gucci (03.10.2010 22:47)

Astrid Astrid Astrid Astrid.......P R O S Í M!!!...to mi nemůžeš dělat...budu čekat!!!....ja potřebuji ještě dnes to pokračování...mám zítra moc důležitý den a potřebuji se odregovat!!!...jen lehké vydírání...smysluplný komentář přidám až s druhou částí a hlavně až si utřídím myšlenky...mám úplně sevřené vnitřnosti....chci ještěěěěěě...normální feťák..:'-(

gina

5)  gina (03.10.2010 22:33)

Tak toto vôbec nebola nudná kapitola... bola super! Presne ako všetky tvoje... Ale už sa teším na tú časť... Ja som si dnes večer vypila pár káv, takže dúfajme vydržím do ďalšej časti...

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek