Sekce

Galerie

/gallery/thumbs/question%20mark.jpg

Všetci to poznáme - kapitola "Hlasovanie" v New Moon. Všetci to milujeme - Edwardov pohľad. Tak som sa rozhodla napísať Edwardov pohľad na hlasovanie, vlastne nakoniec z toho bude celá kapitola z knihy. Aby to nebolo príliš dlhé, rozhodla som sa to rozdeliť na tri časti ;)

Nebol som tým vôbec nadšený a ani som sa to nasnažil zakryť. Vedel som však, že jej to nevyhovorím a tak som ju iba mlčky vzal do náručia a vyskočil s ňou von oknom.

„Tak dobre,“ povedal som a dal som si záležať aby môj hlas znel nespokojne. „Nasadaj.“

Presunul som si Bellinu drobné telo na chrbát. Keby ma netrápila absurdnosť tejto situácie, priadol by som od šťastia, že ju mám pre sebe. Takto som sa nemohol zbaviť toho divného pocitu stiahnutého žalúdku z toho čo ma čaká. Rozbehol som sa do tmavej noc. Aspoň pre Bellu musela byť tmavá a vlhká. Ja som videl perfektne, no nevnímal som nič. Bežal som automaticky ako robot, lebo hlavu mi zapĺňala jedna jediná myšlienka, či skôr otázka. Ako budú hlasovať.

Vedel som, že niektorí povedia áno, že niektorí nie a dúfal som v to, že práve tých druhých bude viac. No to, čo ma v skutočnosti trápilo, bola skutočnosť, že sa vôbec bude hlasovať. Pripadalo mi to odporné a zvrátené. Moja rodina bude hlasovať o tom či z mojej lásky urobia netvora. Zabijú jej ľudskosť. Zoberú jej dušu. Pripravia ju o možnosť mať deti a dostať sa do... No proste niekam, kam si taký anjeli ako je ona zaslúžia. Niekam, kde nie je zlo, nenávisť, násilie a také monštrá ako sme my.

A o tomto sa bude hlasovať. Keby som bol človek určite by mi v tomto momente naskočila husia koža a bolo by mi na zvracanie. Fyzicky sa mi nič také nedialo ale v hlave som sa tak cítil. Z týchto nanajvýš nepríjemných pocitov a úvah ma dokonalo vytrhol dotyk horúcich Belliných pier na mojej šiji. Hneď som sa cítil lepšie. Hoci to nemenilo absurdnosť situácie, no pôsobila na mňa ako antidepresívum.

„Ďakujem,“ povedal som. Potešila ma táto jej intímnosť a vlialo mi to nádej, že mi raz skutočne odpustí, že som ju opustil. „Znamená to, že už uznávaš, že bdieš?“

Zasmiala sa. Ľahko, nenútene, prirodzene. Ten zvuk rozochvel moje mŕtve srdce. Áno láska smej sa, buď šťastná. Chcem ťa robiť šťastnou.

S veselým, možno trochu laškovným tónom mi odpovedala. „Ani nie. Skôr to, že sa vôbec nemienim zobudiť. Nie dnes v noci.“

Ach láska. Ja viem. Spravil som hlúposť a teraz musím čeliť následkom. „Ja si tvoju dôveru už nejako získam späť,“ odpovedám no skôr sebe než jej. „Aj keby to malo byť to posledné čo spravím.“

„Tebe verím. To sebe neverím,“ odpovie mi. Nerozumiem ako to myslí. Už sme blízko domu, no chcem aby mi to vysvetlila tak spomalím, aby sme mali ešte súkromie na rozhovor.

„To mi vysvetli, prosím ťa.“ Začnem.

„No...“ snaží sa nájsť správne slová a pritom ako premýšľa si jemne hryzie spodnú peru. Robí to vždy. Je to tak rozkošné a vzrušujúce. Z fascinovaného zízania na túto scénu ma vyruší tým, že pokračuje v rozprávaní. „Neverím si, že som... dosť dobrá aby som si ťa zaslúžila. Nemám nič, čím by som si ťa mohla udržať.“

Zastavím sa. Ona sa snáď zbláznila. Ja sa tu klepem ako osika, že som jej neni hodný, že mi nikdy neodpustí môj odchod, to že som ju ohrozil, že ju vlastne stále ohrozujem a ona má strach o to, že nie je pre mňa dobrá? Že nevie čím by si ma mohla udržať? Bože veď problém bol od nej odísť a nie naopak. Môj odchod napáchal viac škôd a na iných miestach než som si myslel. Bol som tak hlúpy. No ja ju musím presvedčiť. Musím.

„Držíš si ma navždy a neodvolateľne,“ zašepkám. „O tom nikdy nepochybuj.“ Samozrejme sa netvárila presvedčene.

Napadlo mi nadviazať na jeden náš nedávny rozhovor, ktorý sme nedokončili. Preto sa pýtam. „Ešte si mi nepovedala...“ Zrazu mám pocit, že ho radšej ani nechcem dokončiť.

„Čo také?“

„Čo je tvoj najväčší problém.“ Idem teda s kožuchom na pretras.

„Môžeš raz hádať.“ Povzdychne si a brnkne mi ukazovákom po nose. Pochopil som to. Vlastne som to vedel už dávno. Už prvý ten deň na biológii som vedel, že ja som jej problém. Jej najväčší problém. Preto prikývnem a odpovedám jej.

„Som horší ako Volturiovci. Myslím, že som si to zaslúžil.“

Ona ale prevráti oči a povie: „Najhoršie, čo mi môžu Volturiovci spraviť je, že ma zabijú.“ Pozerám na ňu a čakám ako bude pokračovať, lebo jej vážne nerozumiem. Veď to je strašné, nie. Toho by sa mal báť. Kvôli tomu by ma mala nenávidieť a nie ma milovať tak, že by radšej zomrela ona, ako by mali zabiť mňa.

„Ty ma môžeš opustiť. Volturiovci, Victoria... to je nič v porovnaní s tým.“ Vysvetlila mi. A ja som až teraz pochopil ako veľmi som jej svojim odchodom ublížil. Myslel som si, že viem aké to pre ňu bolo, ale nič som nevedel. Táto pravda z jej úst bola ako ostrá dýka, ktorá sa mu zabodla do srdca. Preťala moje kamenné telo a vnorila sa do toho mŕtveho svalu a oživila ho. Áno oživila, lebo len živé srdce môže tak bolieť, ako to moje teraz. Ale tak to má byť. Zaslúžil som si to. Ba malo by to bolieť ešte viac. Ublížil som jej, zradil som ju, trpela kvôli mne, tak i ja musím trpieť.

Z týchto mojich myšlienok ma znovu prebrala ona. „Nie,“ zašepkala. „Nebuď smutný.“ Bože môj anjel ma tom všetkom ešte utešuje. Je to tak ironické. Pousmial som sa a šeptom jej odpovedal.

„Keby som ťa len vedel nejako uistiť o tom, že ťa nedokážem opustiť. Možno ťa presvedčím časom.“

„Dobre,“ súhlasila. „Tak... Keďže zostávaš, mohla by som dostať späť svoje veci?“ tá otázka bola ako blesk z jasného neba. Jej schopnosť odľahčiť situáciu ma neustále fascinuje. Zasmial som sa.

„Vedel som, že to nie je správne, pretože som ti sľúbil pokoj bez spomienok. Bolo to hlúpe a detinské, ale chcel som u teba nechať čosi zo seba. Cédečko, fotky aj letenky – všetko je u teba pod podlahou.“

„Naozaj?“ Bella na mňa vytreštila oči a ja som namiesto odpovede iba prikývol. Ona pokračovala: „Tuším... Nie som si istá, ale napadlo mi... myslím si, že som to možno po celý čas vedela.“

„Čo si vedela?“

„Nejaká moja časť, možno moje podvedomie, nikdy neprestalo veriť, že ti stále záleží na tom, či žijem, alebo som mŕtva. Možno preto som počula tie hlasy.“

Spracovávam to čo mi povedala. Na jednu stranu som sa nesmierne tešil z toho, že hoci iba podvedome, nepochybovala o mojej láske, na druhú stranu nerozumiem tej časti o tých hlasoch. Preto sa pýtam: „Hlasy?“

„No, vlastne iba jeden hlas. Tvoj. To je dlhý príbeh.“ Mám pocit, že sa vykrúca.

„Ja mám čas.“ Odpovedám. Toto proste potrebujem pochopiť.

„Je to fakt hlúpe.“ Chvíľu je ticho a keď pochopí, že ja proste neustúpim, pokračuje. „Spomínaš si, čo hovorila Alice o tých extrémnych športoch?“

„Že z toho útesu si skočila pre zábavu.“ Snažím sa pôsobiť vyrovnane ale za to by som ju najradšej prehol cez koleno a...

„Ehm, hej. A predtým na motorke...“

„Na motorke?“ Snaha zostať pokojný sa dostala na hranicu únosnosti.

„O tom som tuším Alice nehovorila.“ Zamrmle si popod nosom.

„Nie.“

„No, čo sa toho týka... Pozri zistila som, že... keď robím niečo nebezpečné, alebo hlúpe,“ aspoň, že si to uvedomuje, „mám na teba oveľa jasnejšie spomienky. Vybavil sa mi tvoj hlas, keď si bol nahnevaný. Počula som ho, ako keby si stál rovno vedľa mňa. Prevažne som sa snažila na teba nemyslieť, ale toto ma až tak nezraňovalo – bolo to, akoby si ma znova ochraňoval. Akoby si nechcel aby som si ublížila. No, a tak mi napadlo, či som ťa nepočula tak zreteľne preto, lebo som v hĺbke duše vždy vedela, že si ma neprestal milovať.“

Neveriacky som na ňu pozeral. „Ty... si... riskovala život.. aby si počula...“ Moje koktanie však preruší jej hlasné psst a so zvláštnym výrazom tváre dodáva: „Počkaj chvíľku. Tuším ma práve osvietilo.“

Čakám a pri tom ju s úžasom sledujem ako sa v jej nádhernej tváričke menia emócie ako zamávaním čarovného prútika. Najskôr akási nesmelosť, očakávanie, pochybovanie, prekvapenie a nakoniec poznanie, či osvietenie ako to sama nazvala. Moja trpezlivosť už bola skúšaná až príliš dlho keď ma z nej vyslobodila a vzrušene si vzdychla.

„Ach!“

„Bella?“

„Ach. Dobre. Chápem.“

To je síce pekné láska ale ja nechápem. Vôbec ničomu. Bože prečo ma takto trestáš? Jediný človek, ktorému neviem čítať myšlienky musí byť práve ona?

Celý rozrušený a napätý som sa teda spýtal: „Osvietilo ťa?“

„Ty ma miluješ.“ Povedala. Nebola to otázka ale konštatovanie. Ona tomu skutočne verila. Neopísateľný pocit šťastia sa mi rozlial po tele. Okamžite som jej to musel povedať.

„Naozaj ťa milujem.“ Jej srdce mi začalo hrať doslova symfóniu a bilo za nás oboch. Ten pocit šťastia, tá láska, ktorú sme obaja dávali a konečne i obaja prijímali ma zasiahli tak silno, že som ju okamžite musel k sebe pritiahnuť, chytiť jej tvár do dlaní a pobozkať ju. Môže sa upírovi zatočiť hlava. Môže. Som toho dôkazom. Oprel som si čelo o jej snažil sa upokojiť zrýchlený dych. Takto to má byť. Ja a ona. My. Bez nej som to nebol ja. Bez nej som nebol.

„Vieš zvládla si to lepšie ako ja.“ Povedal som jej.

„Čo som zvládla?“

„Prežiť. Ty si sa aspoň snažila. Ráno si vstala, snažila si sa byť pred Charliem normálna, mala si režim ako predtým. Ja keď som aktívne nestopoval, bol som... úplne nanič. Nedokázal som byť so svojou rodinou – nedokázal som byť s nikým. Hanbím sa, ale musím sa priznať, že som sa viac-menej iba krčil a nechal som sa pohltiť zúfalstvom. To bola oveľa väčšia hlúposť ako počúvať hlasy. A ty predsa vieš, že aj ja to robím.“ Pozrel som jej do očí a dúfal, že v mojom pohľade uvidí všetku tú úctu, obdiv a lásku.

„Ja som počula len jeden hlas“ opraví ma. Zasmejem sa a v srdci sa doslova dusím pýchou. Počula jeden hlas. Môj. Som jediný. I ona je jediná. Moja jediná. Naveky moja. Možno trochu majetnícky si ju pritiahnem k boku a pomaly kráčame k domu. Ach áno. Už sme skoro u nás. Počas tohto nášho rozhovoru som zabudol na to, kvôli čomu tu vlastne sme. Dokonca som si je pred malou chvíľkou privlastnil na večné veky. Pripustil som tú možnosť bez mihnutia oka. Bože... Pocit eufórie sa síce nevytratil, ale bol zatlačený do úzadia nastávajúcou situáciou.

„Toto robím iba kvôli tebe.“ Keď sme už skoro pri dome ukážem smerom k nemu a dodám: „Mne je úplne jedno, čo povedia.“ Nie je mi to jedno, bojím sa, som nahnevaný, zúfalý, no ona to nemusí vedieť.

„Teraz sa to týka aj ich.“ Povie mi, ale ja len pokrčím plecami. Nie láska, ide tu o teba. Len o teba.

 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Twilíku ďakujem ti, ty môj inšpirátor inšpirovačný... Za tento nápad vďačím tvojmu songficu Hurikán v duši :)

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1 2   »

26)  Elanoreth (07.02.2012 16:21)


Jakto,že mi skoro rok uniká taková krása

Twilly

25)  Twilly (30.03.2011 22:28)

Bosi, neviem ako u vás, ale u nás sa hovorí "málo, ale presne"

Bosorka

24)  Bosorka (30.03.2011 22:24)

Já jsem ukrutně moc, ale tajím to.....

Twilly

23)  Twilly (30.03.2011 22:24)

jen trochu hodně :D

monikola

22)  monikola (30.03.2011 22:23)

ne nestvořila..jen vypustila na světlo světa :D
holky ale, že my sme tak trochu ujeté...nebo hodně?

Bosorka

21)  Bosorka (30.03.2011 22:19)

Stvořila jsem monstrum! :D :D :D jsi zlato!

Moni - Bobra alá Twilluše bych držela ráda všude na těle! ;)

Twilly

20)  Twilly (30.03.2011 22:19)

No, keď budeš mať niekedy chuť a čas, tak si na mojom zhrnutí pozri toho bobrodlaka... toho by si asi fakt nezabila

monikola

19)  monikola (30.03.2011 22:17)

bez Bosinky neeeeee...Bosinečko má milovaná... ja zastávam názor: "zabi bobra, zachrániš strom!" takže žiadnych bobrov na puse ani nikde inde na tele nedrž

Twilly

18)  Twilly (30.03.2011 22:15)

Lásko, Bosinko, to už jsme tu jednou měli a vyříkali si to ... a dostalas vlastního bobrodlaka navrch... tak nerej jo? Už jsem se ti vyznala nejednou. Ale jestli s tím bobříkem nepsaní nepřestaneš, smlouva-nesmlova, to místečko nad žaludkem se bude bát o svou Bosinku ... bacha na mě já jsem krvavá Twillda!!! Drsnější než Vojtíškovy dásně

Bosorka

17)  Bosorka (30.03.2011 22:12)

Počkej až budu držet bobříka nepsaní!.......ale to si nejdříve musím nechat zasádrovat obě ruce a i pak bych asi ťukala nosem

Twilly

16)  Twilly (30.03.2011 22:09)

Bosi a chceš se??? Dle mě ne, ale jestli chceš, tak se pak rychle odraz jo?

Bosorka

15)  Bosorka (30.03.2011 22:08)

Hele nemám se nááááhodou urazit?!

monikola

14)  monikola (30.03.2011 22:06)

tak o tom som ale nikdy, vravím nikdy nepochybovala...muhahahaha

Twilly

13)  Twilly (30.03.2011 22:04)

No ale vidíš? Jedno si práve hodila do administrácie a druhé začínaš... bosi je fakt bosorka

monikola

12)  monikola (30.03.2011 22:01)

Bosíííí preboha už dosť..z toho budú modriny

Kytičko ďakujem dúfam,že nesklamem

kytka

11)  kytka (30.03.2011 21:21)

Já ráda čtu pasáže z knihy, kterou autorky píší z Edwardova pohledu. Tohle je vážně povedené a já se těším na další dílek.

Bosorka

10)  Bosorka (30.03.2011 21:18)

Šťouch, Štouch, Šťouch!!!!!

Twilly

9)  Twilly (30.03.2011 21:11)

To hej, podpora je najhlavnejšia... keď máš tie správne šťuchance v chrbte, tak sa vybičuješ k celkom slušným výkonom

monikola

8)  monikola (30.03.2011 21:04)

Leni presne tak...napísala si to, čo si aj ja myslím...keď je v rozpakoch je strašne zlatý

Bosi aj ja som si pekne krásne musela otvoriť knihu a poctivo si tu kapču pred tým prečítať...a vtedy som zistila, že to nemôžem napísať len samotné hlasovanie, lebo celá kapitola je proste skvela...

Twilíku je to tak...nebyť vás, asi sa neviem nájsť hlavne by ma to tak nebavilo :)

7)  Leni (29.03.2011 20:39)

Nádherně popsané city nervózního Edwarda. Miluju jeho myšlenkové pochody, zvláště když se cítí nesvůj. Přijde mi více jako člověk.

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek