Sekce

Galerie

http://www.stmivani-ff.cz/gallery/thumbs/divy%20mak.jpg

Bol som pre ňu iba pešiakom v šachu, ktorý ona hrala tak vynikajúco, že som jej uveril.

 

Nádherný pocit. Neexistuje nič krajšie, ako keď mi hrdlom tečie neskutočná, najlahodnejšia tekutina. Krv slabého, primitívneho človeka, teplá a sladká, upokojila moju naliehavú, dráždivú túžbu. Po pár minútach som znechutene odhodil telo.

Budem sa musieť vrátiť do toho zúrivého, napätého boja. Iba nespútaný, ničím obmedzený lov sa pre mňa stal skutočnou zábavou. Bolo mi potešením vnímať strach a bolesť ľudí. Nedovolil som si viacej, pretože ich smútok a láska za rodinou ma prenasledovali všade, kam som sa pohol. Vtedy mi ani Maria nepomohla, bol som bezmocný, slabý.

Kráčal som do nášho hlavného stanu, dnes nadmieru spokojný. Čakala ma s otvorenou náručou. Podišiel som k Marii a pobozkal ju. Naplnila ma nielen moja vlastná túžba a vášeň, ale aj tá jej. Zrazu som si spomenul na starca, ktorého som zabil minulý týždeň. Zaplavila ma nesmierna tieseň. Ihneď som odišiel. Musím zmiznúť, musím sa odpútať.

Prečo? Prečo? Prečo? Vonkoncom som nerozumel tej náhlej spomienke. Bola to jedna z tých chvíľ, pri ktorých som sa neovládol, pri ktorých som zlyhal. V hlave som mal jeho neutíchajúce prosby o život.

Pochytila ma nesmierna zúrivosť. Zúril som sám na seba, na svoju slabosť. Prišiel som k skupinke novorodených a schytil som prvého, čo mi prišiel pod ruku, a začal som ho trhať. Za ním nasledovali ďalší a ďalší. Trhal som novorodených, šklbal ich a hádzal do ohňa. Táto činnosť mi prinášala mierne uspokojenie. Ostatní novorodení sa pred mojím hnevom skryli a pozerali na mňa s hrôzou na tvári.

„Dosť!“ skríkla Maria. Prestal som so svojím vyčíňaním a otočil sa smerom k nej. Podišla ku mne. Bola očividne nahnevaná. Opäť som znížil stav jej bojovníkov. Nenávidel som toto miesto, neutíchajúce boje o potravu. Drží ma tu jedine Maria a túžba po nej, po jej tele.

„Dosť!“ zopakovala. Dýchal som rýchlo a zhlboka, hoci som to nepotreboval. Maria ma pohladila po líci. Snažila sa ma upokojiť.

„Mal by si sa ísť prejsť, prísť na nové myšlienky.“ Bol to rozkaz, ktorý som musel poslúchnuť. Vykonal som ho s nesmiernou radosťou. Rozbehol som sa preč. Došiel som k nejakej rokline a sadol si na jej kraj.

Kedy môj život bude prebiehať v pokoji? Kedy prestanem byť ovládaný pocitmi iných? Kedy sa naučím ovládať svoj prekliaty dar?

Nerozumiem dnešku, veď na začiatku bol dokonalý. Až oveľa neskôr sa pokazil. Prekliata spomienka, prekliaty starec. Nerozumiem tomu. Čo sa to so mnou deje? Som iný, ako som býval. Bol som vynikajúcim vojakom v bojoch o územie, o potravu, ktorý sa o nič nezaujímal, nič ho netrápilo, plnil všetky príkazy. Preto som vydržal, preto som nebol zničený ako mnohí iní novorodení. Svoj upírský vek môžem počítať na roky a nie na dni, týždne alebo mesiace.

Teraz som však iný. Trápia ma skutky, ktoré som spravil, prenasledujú ma moje dávne obete. Premýšľam nad všetkým skôr, ako niečo vykonám. Možno som v boji ešte vynikajúci, ale dobrým a poslušným vojakom nie som už dávno.
Jedna vec zostala nezmenená. Môj vzťah s Mariou. Zbožňujem ju rovnako intenzívne ako pri mojich začiatkoch. Ona prináša do môjho života slabunké svetlo. Keby nebolo jej, neviem, čo by sa so mnou stalo. Bol by som hlúpy, bezmocný, nedokonalý človek so svojimi smiešnymi ideálmi.

Z uvažovania ma vyrušil akýsi pohyb. Prikrčil som sa a začal vrčať na obranu. Z krovia vyšiel Peter.

„Len pokojne, priateľ môj,“ povedal. Hneď som sa narovnal. Od Petra mi nič nehrozí. Peter podišiel ku mne a na tvári mal vážny výraz. Asi ma prišiel zavolať, že za malý moment začneme opäť bojovať. Mal som menšie výčitky, pretože kvôli mne nás bolo menej.

„Mal by si odísť niekam preč,“ povedal nečakane.

„Odísť?“ spýtal som sa ho nechápavo.
„Vieš, pre mňa si dobrý priateľ, na ktorom mi záleží. Prišiel som ťa varovať.“ Stále som mu nerozumel. Rozprával záhadne, ako keby sa malo niečo stať. Ešte viacej ma prekvapil, keď som zacítil jeho strach. On sa bál o mňa! Prečo? Veď mne nič nehrozí, samozrejme ak nerátam urputné boje.

„Pred čím si ma prišiel varovať? O čom to hovoríš?“

„Keď si po svojom menšom výbuchu odišiel, Maria vydala rozkaz. Stal si sa pre ňu nebezpečným. Dala ťa zničiť.“

Nič som necítil. Nedokázal som myslieť, počúvať, hýbať sa. Svet sa mi zrútil ako keď niekto sfúkne sviečku. –Dala ťa zničiť. Dala ťa zničiť. – opakovali sa mi dookola tie isté slová.

Zradila ma a ja som si myslel, že cíti to isté, čo ja k nej. Klamala ma, využívala a keď som sa stal nebezpečný, nepotrebný, chce ma zničiť. Bol som pre ňu iba pešiakom v šachu, ktorý ona hrala tak vynikajúco, že som jej uveril.

„Ďakujem,“ dostal som zo seba.

Piedestál, na ktorý som Mariu postavil sa zrútil ako domček z karát. Rozplynula sa túžba, možno aj láska, ja neviem, a ostala iba nenávisť a chuť pomstiť sa. Nie, teraz ešte nie. Pomstu si musím dobre naplánovať, doviesť ju k úplnej dokonalosti.

Bez rozlúčky som sa Petrovi obrátil chrbtom a odišiel. Tri dni som putoval rôznymi územiami. Vrela vo mne toľká zlosť, až som začal besnivo loviť. Nechával som za sebou spúšť. Vonkoncom som sa nesnažil skryť telá. A na čo? Nech prídu Volturiovci, mne na tom nezáleží! V mysli mi panovala iba túžba po krutej, bezohľadnej pomste.

Zacítil som pach človeka. Vydal som sa za jeho vôňou. Nadýchol som sa a tá sladká, lahodná vôňa ma udrela. Stratil som nad sebou kontrolu. Bol som úplne ponorený do lovu na úžasne voniaceho človeka. Všetky moje zmysly sa upriamili na jediný cieľ – zabiť. Už som ho zbadal ako sa skláňa nad malým potôčikom. Musel som sa pousmiať nad tým, aký je primitívny a myslí si, že mu nič nehrozí. Ešte ma nespoznal, čo sa za malú chvíľu zmení.

Z tranzu ma vyrušilo tiché zakašlanie. Otočil som sa za tým zvukom. Usmievala sa na mňa drobná, čiernovlasá upírka. Zavrčal som na vyhrážku.

„Je môj,“ precedil som cez stisnuté zuby. Zasmiala sa ešte zvonivejšie a veselšie. V ušiach mi znelo tisícky drobných zvončekov. Smiech mi naplnil myseľ a ja som sa vrátil do reality. Stalo sa mi to prvý raz, čo som sa odpútal od plného sústredenia na lov. Ako to len dokázala? Ten úbohý muž pre mňa prestal byť dôležitý.

„Kto si?“ spýtal som sa nakoniec

„Alice Cullenová, hľadám ťa už dlhšiu dobu.“

„Skutočne?“ Niečo na tej drobnej upírke bolo iné. Úsmev, pokoj, ktorý som cítil, ma opantali. Pozrel som sa do jej očí a stratil som sa, ostal som bezbranný. Jej oči boli iné, boli nádherné, boli zlaté.

„Áno, Jazz.“ Skade pozná moje meno? Dokonca bola taká drzá, že mi ho skrátila! Rovnako ma volala mama, keď som bol človek.

Napriek tomu som sa na ňu nedokázal hnevať. Podišla ku mne a chytila ma za ruku. Bol to ako sen. Nedokázal som sa pohnúť. V momente, keď sa nám dlane spojili, som pochopil, že je moja, že mi patrí. Stala sa pre mňa bohyňou, žiariacim slnkom, od ktorého by som sa dokázal samovoľne vznietiť.

„Prestalo ma baviť prizerať sa, ako sa trápiš, ako... Preto som odišla od svojej rodiny, aby som ťa mohla nájsť, aby som ťa k nám priviedla, aby sme...“

Takže táto malá drzaňa má rodinu. Viem si predstaviť jej rodinu, blízkych. Môže to byť nástraha, ktorú pripravila Maria. Vedela, že ma zaujme, vedela, že som sa pre ňu stal veľkou hrozbou. Stále ma chce zničiť, no bohužiaľ, nie som naivný ako predtým. Ja sa za jej zradu pomstím skôr, ako ma ona zničí.

„Nie, vonkoncom sa neničím. Je to moja potreba, nutnosť, zábava. Mám istý cieľ, ktorý určite vykonám. Je mi strašne ľúto, ale tvoje úsilie vyšlo nazmar,“ povedal som a otočil som sa maličkej chrbtom na odchod. Teraz ma perfektnú príležitosť vykonať to, pre čo ju poslala Maria.

Zhlboka som sa nadýchol a urobil krok vpred a za ním ďalší. Telo, myseľ, srdce  protestovali, šepkali a kričali, aby som ostal. Neviem, ako to Alice dokázala, no nesmierne ma zaujala. Za tú kratučkú chvíľu zo mňa spravila svojho otroka. Musím mať však neustále na pamäti, pre aký účel bola vyslaná. Zrada, klamstvo, bolesť, utrpenie, trýzeň, všetko vo mne rástlo. Všetko som videl cez hustú červenú hmlu. Musím sa nejako odreagovať, musím loviť.

Prišiel som na okraj mesta, kde sa to hmýrilo ľuďmi, kde bola tá najkrajšia zmes vôní. Mohol som si vyberať. Áno, lov mi rozhodne pomôže a dokonca možno budem bližšie k pomste.

„Nechceš to urobiť,“ počul som za sebou zvonivý zvuk. Zatvoril som oči a začal rátať sekundy.

Prečo nevyužila šancu, ktorú som jej daroval? Prečo ma prenasledovala? Prečo mi nedá pokoj? Prečo mi pripomína zradu ženy, ktorej som slepo dôveroval?

Na chrbte som zacítil nesmelý dotyk. Objala ma.

„Jasper, prosím ťa. Možno si to ešte neuvedomuješ, ale ničíš sa! Tým, čo robíš, čo plánuješ urobiť! Padáš dolu temnotou na samotné dno, z ktorého sa nevymaníš. Som tu, pretože ti chcem pomôcť, pretože odkedy som sa prebudila, snívam o tebe každý deň, pretože znamenáš pre mňa niečo hodnotné, pretože ťa .... milujem“

Úplne ma odzbrojila. Pozná ma, celkom pozná moju osobu, moju myseľ, moje city, ktoré dokonale ovláda. Keby teraz niečo žiadala, vykonal by som to bez slov, bez protestu. Nie! Nemôžem tak ľahko uveriť upírke, ktorú vidím prvý raz vo svojom živote. Otočil som sa k nej.

„Klamstvá, obyčajné klamstvá!“ vykríkol som. Nezľakla sa, ani sa len nepohla. Ešte viacej ma objala, ešte viacej si ma pripútala.

Strácal som svoju podstatu, zabúdal som, kto v skutočnosti som, že moja bytosť bola vhodná na kruté, bezohľadné zabíjanie. Všetko sa vo mne priečilo, všetko sa vo mne búrilo. Búrka, ktorá vo mne zúrila, bola divoká, nespútaná. Musím sa rozhodnúť, musím si vybrať.

„Nie sú to klamstvá. Je to pravda. Nie som jediná, ktorá sa o teba bojí. Mojim rodičom, bratom, sestre, aj im záleží na tvojom šťastí. Vzdaj sa svojej pomsty. Povedz Marii konečne zbohom, kvôli nim. Kvôli mne,“ ticho šepkala.

Podlomili sa mi kolená a zviezol som sa k jej nohám. Chytila ma a držala ako malého chlapca. Pozerali sme si do očí a videli v nich všetko, čo sme chceli.

Stratil som všetko, no napriek tomu mám nádej. Nádej na lepší, šťastnejší život plný lásky, porozumenia, pravdy.
Maria bola iba plamienkom, ktorý sa uhasil pri slabom vánku vetra. Alice je slnkom, obrovským ohňom, ktorý neuhasí ani najväčší vietor, voda, nič. Do môjho života vnikla náhodne, ale v ten správny čas.

Vedel som, že všetko, čo rozpráva, je skutočné, reálne a nie výmyslom alebo krutým zahrávaním sa so mnou. Objal som ju, pohladil po jemnom líci a pobozkal.

Viem, že ju už nikdy nepustím, že ju nikdy nestratím. Nikdy ma nesklame, pretože je moja. Milujem túto drobnú, drzú, nádhernú upírku. Milujem Alice Cullenovú!

 


 

nikolka

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

kajka

8)  kajka (29.03.2012 16:04)

nikolko, moc mě zaujal už název povídky a perex. Jasperovi emoce jsi podala velice věrohodně, nejvíc se mi líbila ta očividná nedůvěra vůči Alici a následné podlehnutí její lásce. Děkuju.

nikolka

7)  nikolka (22.03.2011 22:01)

sam ďakujeeem :)

6)  Sam (20.03.2011 21:50)

nikolka

5)  nikolka (26.11.2010 20:49)

Ďakujem krásne !!!!
ja ... ehm nemám slov, Vaše slová mi urobili nesmiernu radosť,
každé Vaše písmeno si nesmierne vážim a pre mňa má hlboký význam
Ďakujem

krista81

4)  krista81 (25.11.2010 23:59)

moc pěkně napsáno

Astrid

3)  Astrid (25.11.2010 18:23)

Krásna poviedka o Jasperovi, plná pocitov. Jeho sklamanie a stretnutie s Alice a vlastne celá jeho cesta k príbehi TW.
Tvoje úvahy mi prídu hlboké, rozpisuješ ich. Páči sa mi to.
Výsledok: Ja som spoznala Jaspera! Dik.;)

ambra

2)  ambra (25.11.2010 10:24)

Jeden z nejlépe napsaných Jasperových pohledů, co jsem kdy četla. Je tam naprosto všechno, důraz na to, jak s ním mávají emoce druhých, emoce jeho obětí... No a setkání s Alicí, to nemělo chybu!!! Jsi mistr emočních popisů!!! (ale to já přece dobře vím!;) )

Karolka

1)  Karolka (24.11.2010 21:44)

Bylo to velmi dobré! Jasper je obdarováním empatik a tak je povídka celá prodchnutá emocemi. Bylo to i zajímavě poskládané. Jako komix, jeden obraz střídal druhý. Klidně bych si přečetla o sbližování Jazze a Alice pár řádků navíc, ale jinak se mi to opravdu líbilo.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella