Sekce

Galerie

/gallery/dáma s kaméliami I.gif

Carlisle, Esme a boľavá história...


„Milujem ťa,“ povedal vždy, keď odchádzal do práce. A ja som sa na neho, ako vždy, usmiala a myslela som svoje slová úprimne.


„Ja teba tiež, láska.“


Na to sa usmial a zavrel za sebou dvere.


Už dávno to bol náš rituál. Bez rozlúčenia, pohľadov, drobných dotykov a jeho úsmevu by som si jeho pravidelné odchody už ani len nedokázala predstaviť. Viem, že sa jednalo iba o jeho prácu, že to nie je ozajstný odchod... ale zamilovaná žena má pocit, že ju láska jej života opúšťa aj keď iba odíde z miestnosti, v ktorej je. To vie predsa každý.


Miesto týchto čiernych myšlienok som sa rozhodla, že urobím radšej niečo užitočné, čo by ma dostatočne zamestnalo. V podstate stačilo zamestnať moju myseľ, s rukami by to bolo horšie, iba ak... Voľba padla na klasické domáce práce. Kým sa deti vrátia zo školy, môžem sa zabaviť obyčajným stieraním prachu a upratovaním neporiadku – starým spôsobom, ako keď som bývala človekom. Žiadna upírska rýchlosť, len obyčajná ľudská precíznosť.


Ako som si zaumienila, tak som urobila. Začala som manželovou pracovňou. Nemala som v úmysle narušiť jeho veci, len zotrieť viditeľné. Čisto iba pre mňa samotnú.  Pomalé, precízne ťahy prachovkou som si doslova užívala. Snažila som sa zľahka obísť veci na Carlisleovom stole. Po čistom povrchu som zľahka prešla bruškami prstov druhej ruky. Keď som sa dotýkala jeho vecí, cítila som sa, akoby som hladila jeho samotného. Na všetkom, čoho sa v miestnosti dotkol bola cítiť jeho jemná, charakteristická vôňa. Ľahké mužské pižmo v pozadí a na povrchu jemná zmes sviežej citrusovej vône bergamotu a horkej čokolády. Áno, to tak vonia môj Carlisle.


Cítila som, ako sa pomaly moja rozbúrená myseľ upokojuje. V duchu som sa pochválila za dobrý nápad na odvedenie pozornosti od každodenného, ale hlavne úplne nezmyselného, smútku. Veľakrát som uvažovala, či je môj strach racionálny. Samozrejme, že som vedela, že osudová láska upíra môže byť len jedna a Carlisle vždy tvrdil, že pre neho som to práve ja. Nebudem klamať, že ma netešilo počuť to z jeho úst. Vždy to bolo také... ja neviem. Krásne hrejivé, úžasné a jeho slová ma dokázali urobiť ozaj šťastnou. Na chvíľu. Presnejšie, do tej chvíle, keď opäť stál medzi dverami a so smutným úsmevom sa so mnou lúčil, keď šiel do práce.


Nemala by som byť smutná. Mala by som sa naopak tešiť, že mám  všetko, čo len žena môže získať. Mám Carlislea, mám úžasnú rodinu, mám svoju prácu a ako bonus večný život v krásnom, mladom a takmer nerozbitnom tele. Ale... Mám ozaj Carlislea, tak ako má on mňa? Prečo sa do mojich myšlienok vkráda ten nepatrný červíček a nahlodáva moju istotu a vieru? Možno je to tým, že tu bol celé stáročia bezo mňa. Prežil ich bez ohľadu na to, že by vtedy čo i len tušil o mojej maličkosti, pretože som ešte zďaleka nebola ani len rodičmi plánovaná. Vlastne, to neboli ani oni.


Moju tvár zdobil hlúpučký úsmev, ktorý odrážal všetky moje sentimentálne myšlienky týkajúce sa manžela a jeho minulosti. Neistota ustúpila a bezhraničná viera v neho opäť kraľovala mojej mysli. Mala som pravdu. Pomalá, ľudsky vykonávaná práca, pomohla zahnať môj smútok. Teraz som už bola úplne v pohode. Až kým som sa nepremiestnila ku knižnici.


Pomalými pohybmi prachovkou som odstraňovala prach z kníh, ktoré Carlisle za mnohé roky nazbieral. Vždy bol na svoju zbierku hrdý. Rovnako ako on, aj Edward holdoval originálom a dokonca prvovýtlačkom najväčších diel a mne bolo jasné, že Carlisle bol rád, že aspoň jedno z jeho detí zdedilo jeho vášeň po písanom slove.


Pamätala som sa, ako mi raz rozprával, prečo tak veľmi knihy miluje. Rozprával mi o tom, ako sa mu po prvý raz dostala do rúk kniha. Bola to biblia jeho otca. Tak dokonale mi popísal každý jej detail aj s dôkladným opisom jednotlivých zložiek vône, že stačilo len zatvoriť oči a vdýchnuť jej vôňu. Potom popisoval ďalšie a ďalšie. Každá z kníh mala svoju históriu a taktiež príbeh, ktorý Carlisle prežil. Všetky do jedného boli fascinujúce. A možno to bolo len Carlisleom; odjakživa bol výborným rozprávačom, s dobrým okom pre detail a citom pre dej. Všetko to možno podkresľoval  jeho výnimočne zamatový hlas a dokonalá intonácia. A možno slabá anglická dikcia, tak odlišná od našej, americkej. Vždy, keď mi niektorý z príbehov rozprával, som mala pocit, že som ho prežila s ním. Vtedy som k nemu mala blízko.


Takto romanticky zasnívaná som dokázala to, čo je inak pre upíra nemožné. Akosi som zavadila o jednu z jeho knižiek a tá sa s hrmotom pohla k zemi. Bola som tak veľmi šokovaná, že som sa ju ani nesnažila uchrániť pred pádom. Jednoducho skončila k môjmu veľkému zdeseniu na zemi. Okamžite som sa po ňu zohla a roztrasenými rukami hladila, akoby to bolo dieťa. Potom som si ju s rovnakým materinským pudom pritisla k rozochveným prsiam. ´Bože! Ak sa jej niečo stalo, ako to vysvetlím Carlisleovi?´ napadlo mi ako prvé.


Chvíľu mi trvalo, kým som sa upokojila aspoň do tej miery, aby som bola schopná knihu zase vrátiť späť na miesto, z ktorého spadla. Asi tak v polovici cesty na policu sa tvrdý chrbát starej knihy uvoľnil a spomedzi jej stránok vypadol akýsi papier. Vlastne, nebol to papier. Bola to maľovaná podobizeň akejsi mladej, tmavovlasej ženy s prekrásnym úsmevom a smutnými očami. Vlasy mala dohladka sčesané na vrchu hlavy a po bokoch bohato stočené do vĺn, tak, ako to v tej dobe bývalo zvykom. Svetloružové šaty boli  vo výstrihu a na rukávoch bohato riasené, čo súhlasilo taktiež so štýlom vtedajšej módy – podľa môjho skromného odhadu sa jednalo o obdobie prvej polovice devätnásteho storočia. Uprostred dekoltu spokojne trónila biela kamélia. Pri pozornejšom pohľade na maľbu som si všimla, že jej ladné ruky odhalené od lakťov, jednoducho a elegantne ležali v lone. Na pravom zápästí sa jej skvel nádherný jemný náramok z perál, ktorý sa náramne hodil k náhrdelníku . Musela som uznať, že ten, kto túto maľbu vytvoril, musel mať ozaj pozoruhodné oko. Zachytiť toľkú emóciu na statický papier, to chcelo rozhodne veľa talentu.


Prepadol ma veľmi zvláštny pocit. Rovnaký, aký som zvykla cítiť pri Carlisleovom odchode z domu. Ruky sa mi opäť neuveriteľne roztriasli, no aj napriek tomu, som sa odvážila otočiť podobizeň s predtuchou veľkej bolesti.


Na zažltnutom povrchu papiera bolo úhľadným ženským písmom napísané:

Toujours je t'aime, mon amour

Vždy ťa budem milovať, láska moja


A hneď pod ním, Carlisleovým úhľadným, drobným a pre mňa nezameniteľným písmom uvedené nasledovné:

Paris, Le 26 Février, 1848                                                  Pour toujours, ma petite Dame aux Camélias

26. február 1848                                                                                                    Navždy, moja malá dáma s kaméliami


Ruky sa mi triasli hádam ešte viac, než predtým. Letmý pohľad na chrbát knihy mi prezradil, že sa jedná o knihu Dáma s kaméliami od Alexandra Dumasa mladšieho a kniha je, samozrejme, originál...

Slovo, ktoré mi vstreklo jed do srdca, bolo to Carlisleovo "navždy".

Zhrnutie

 


 

Túto poviedku som voľakedy na začiatku môjho pôsobenia tu začala a nikdy som ju nedokončila. Mala to byť akási sonda do Carlisleovej minulosti a úvaha, či je láska upíra taká jedinečná a neopakovateľná, alebo môže milovať rovnako silno aj dve ženy v rôznych časoch. Pohrávam sa s myšlienkou aj na druhý diel, no všetko to závisí od toho, či si ho vy budete priať tiež...

 

Ak máte ozaj záujem o vysvetlenie, ktoré Carlisle podal svojej žene, nájdete ho tu

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Twilly

11)  Twilly (28.09.2013 20:48)

Jo, někdo jiný než Esme, zlatí. Jsem opravdu ráda, že jsem tohle nakonec dopsala. Dekuji

Janičko, koukám že jsem ti neodepsala, ale ty víš, že si cením každého tvého komentíku, spolubydlo moje

Kate

10)  Kate (27.09.2013 18:42)

Jajáj! Někdo jiný než Esme? Honem běžím na druhý díl.

Janebka

9)  Janebka (01.08.2012 15:10)

Oh, teda, Verýšku, vyrazila jsi mi dech!
Mám nyní nějaké smutnící období a ta tvoje rozlúčková nálada mé chmury nijak nerozptýlila! Ba naopak!
A vypomůžu si tvými slovy .....Zachytiť toľkú emóciu na statický papier, to chcelo rozhodne veľa talentu..... Je to jako bys sama žila už v nejmíň 20ti letém manželství a opisovala vlastní bolestné prožívání.
Jsem zvědavá, jak tohle dopadne! Sama za sebe se však domnívám, že většině z nás nějaká láska zůstala v paměti a nemusí to být zrovinka ta první, a přesto svůj současný protějšek dokážeme milovat! Je to jako s dětmi! Máme jich i víc, milujeme je, jen každé třeba trochu jinak! Láska má mnoho podob!
Děkuji!!!

Twilly

8)  Twilly (31.07.2012 21:48)

Holky moje... dievčatá... som fakt úprimne dojatá.

Pilly

7)  Pilly (31.07.2012 16:37)

Nádhera

eMuska

6)  eMuska (29.07.2012 23:49)

začína ma slovo "navždy" pomaly vytáčať...
ale toto saa mi nehorázne ľúbilo! jasne, že chceme porkačovanie!

Clea

5)  Clea (28.07.2012 19:05)

nádhera, Twilluš
Taky si nemyslím, že upíří láska musí být nutně jediná, pevně daná a hlavně neopakovatelná. Jejich city se měněj, sice pomalu, ale ano...
A o pokračování bych měla zaručeně zájem
díky, Twilly

sfinga

4)  sfinga (28.07.2012 18:01)

Okamžite to napíš, prajem si to a to tak, že veľmi

Bosorka

3)  Bosorka (28.07.2012 12:33)

Hanetko - ty nikdy nezklameš... Můžu si ji schovat?

Ségruše - a dvojka MUSÍ být!

Hanetka

2)  Hanetka (28.07.2012 12:11)

Když čerstvě miluješ, navždy se říká lehce,
však život za pravdu těm slovům dáti nechce,
každý z nás dostane svůj podíl věčných ztrát,
a duše zklamaná už nikdy nechce lásku znát...

Však jako úsvit rodívá se z černé noci,
tak také srdce propadne té divné moci,
a láska nečekaná uzdraví ho jednou
s ní ruku v ruce půjde, vždy už ve dvou.

A druhý díl? Sem s ním!

Bosorka

1)  Bosorka (28.07.2012 11:43)

A miloval ji opravdu tak moc jako Esme? Ano, mohl k ní cítit lásku, ale kdyby to byla ta "pravá upírská", tak by měla Esme asi smůlu, ne?
Zbož"nuji ty tvé vymazlené popisy

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek