Sekce

Galerie

http://www.stmivani-ff.cz/gallery/thumbs/a%C5%BE%20%C3%BAplne%20nakoniec.jpg

„Roycea som si nechala na koniec... Rozkričal sa, len čo ma zbadal. Tej noci sa veľa nakričal. Bol to dobrý nápad, nechať si ho nakoniec - ľahšie som sa ovládala, mohla som to spraviť pomaly..."

Rosalie Hale (Stephenie Meyer, Zatmenie)

 

Každým dňom som sa obával viac. Úbohí rodičia. Myslia si, že  kvôli jej zmiznutiu sa začínam správať paranoidne, nevrlo. Miloval som ju. Áno? Nie? Znamenala pre mňa iba výhodnú partiu. Rodina s budúcnosťou, Kingovci si nemohli nič iné priať.

Pozeral som sa na palcové titulky novín. ĎALŠIA VRAŽDA!!! Spočiatku som tomu neveril, nerozumel. Mohla to byť len náhoda. Lenže aká je to náhoda, keď moji priatelia umierajú jeden po druhom? Priatelia, ktorí boli so mnou v ten večer.

„Royce, chlapče?“ vyrušila ma mama. Zabudol som, že v jedálni nie som sám. Spomienky sa prevalili jedna cez druhú a ja začínam strácať hlavu.

„Prepáč, mama,“ zašepkal som, „začítal som sa.“

„Vidím, že ťa to trápi. Noviny ti nedajú odpovede, kam zmizla.“

„Halovci sa zdali byť vhodná rodina. Nemyslel som, že ukryjú pýchu svojej rodiny,“ ozval sa otec. Keby len tušil, čo sa stalo.

Pozrel som sa na maličký článok v rohu stránky novín. Bola tam tiež jej fotka. Nevinne sa usmievala. Ani len netušila.

„Prestaňte! Obaja! Nejde tu len o ňu, v meste niekto vraždí mojich priateľov. Čo ak som na rade?“ vybuchol som. V očiach rodičov sa zračil strach.

„Synček, drahý. Je to len obyčajná náhoda,“ začala mama milo.

„Už traja, mama, traja. Ostal som len ja a John.“

„To je smiešne. Iba si všetko namýšľaš. Teraz, keď Rosalie...“ pridal sa otec.

„Čo to nechápete?“ zakričal som na nich a odišiel z jedálne. Nie, oni to nechápu a ani nemôžu, pretože nevedia, čo sa stalo. Nevedia, že ja a moji priatelia... Už strácam hlavu. Otec musí mať pravdu.

John odišiel, schoval sa. Pomsta, ako mi povedal, keď som ho naposledy videl. Ako by mohla. Zomrela. Musela zomrieť. Ležala tam, krvácala a nikto na okolí. Mám si myslieť, že povstala zo záhrobia? Blúznim. Som blázon. Kedy ma konečne prestane prenasledovať?

Musím odísť, zmyť hriechy, prosiť o odpustenie. Boh, osoba, ktorá mi možno dokáže pomôcť. Avšak pomôže mi, očistí moju dušu od zhnitých zárodkov?

Vošiel som do kostola. Už nikde som sa necítil v bezpečí. Ani tu, v božom stánku. Muž na kríži, jeho matka a ostatní svätí sa na mňa zo svojich sôch uprene pozerali. Videli moju pravú tvár, vnútro, moju pravdivú skutočnosť. Stál som pred nimi, akoby nahý.

Prišiel som sem prosiť o rozhrešenie, len aby som sa necítil skazený. Ľutujem svoj skutok? Možno áno, možno nie. Páčilo sa mi, keď prosila, kričala, plakala. Ó áno. A ako sa mi to páčilo! Traja priatelia sú mŕtvy, John zmizol.

Pane, prosím, stojím tu pred tebou, pomôž. Mám trpieť, mám zomrieť za slasť, rozkoš, ktorú som vtedy cítil? Báť sa o každý svoj krok? Všade vidím démonov. Stále sú so mnou, keď spím, keď som hore a aj teraz sú vedľa mňa. Nie, pravdaže, nemôžeš mi pomôcť. Nemám nič, iba prehnitú dušu plnú hriechov. Si úbohý, ničota! Tebe mám veriť, akejsi myšlienke? Nie, ja už nikomu neverím. Ani sám sebe. Nikomu.

Obrátil som sa chrbtom a vykráčal von. Svietilo slnko a predsa som si ho nedokázal vychutnať. Všetko je klamstvo, dokonca klamem aj sám sebe.

„Prichádza si po nás,“ dookola mám v mysli Johnove posledné slová. Mám tomu skutočne veriť? John, úbohý John, čo to nechápeš? Všetko je len sen, z ktorého sa prebudíme. Nemôže prísť, nemôže. Leží niekde mŕtva a jej telo sa obracia na ničotný prach. Určite!

Strach ma opäť privinul pod svoje krídla. Bol som zraniteľný. Jediné, čo môžem urobiť, je, že zmiznem rovnako ako môj priateľ. Zabarikádujem sa, postavím stráž. Budem nedotknuteľný. Ale ako to vysvetlím? Mám sa priznať, že to ja som zodpovedný za zmiznutie najkrajšej ženy, akú kedy Rochester mal?

Vrátil som sa naspäť domov. Matka ma čakala. Bola vystrašená. Bála sa o mňa. Aké príhodné, bezduché. Bála sa o môj duševný stav.

„Synček môj.“ Otvorila náruč. Privinul som sa k nej, ako keď som bol malým chlapcom.

„Mám strach, mama,“ šepkal som v jej náručí, „niečo som urobil. Smrť mojich priateľov nie je náhoda. Niečo, alebo niekto si po nás prichádza. Jeden po druhom. A ja som ostal nakoniec. Až úplne nakoniec.“

„Mama je tu, synček, mama je tu. Spravím všetko, aby si bol v bezpečí. Ak sa obávaš, napravíme to. Spoločne. Nedovolím, aby sa ti niečo stalo. Nedovolím.“

Keby len vedela, keby len aspoň tušila. Je mi na smiech. Existuje na to jediné vysvetlenie, stávam sa bláznom. Ak toto chcela dosiahnuť, podarilo sa. Mstí sa zo záhrobia.

„Rozprávali sme sa s tvojím otcom. Áno, je nezvyčajné, ako dopadli tvoji priatelia. Máme isté obavy. Nemôže sa vylúčiť, že ten vrah rovnako neublížil tvojej snúbenici. Iba pár týždňov po jej zmiznutí začal vrah plieniť toto mesto.“

„Mama, chcem odísť. Skryť sa, treba aj do nejakej kobky. Kde nie sú okná, kde sa nikto nedostane. Nejde tu o môj pocit. Niekto po mne ide, pochop to. Je to holý fakt a nie moja vyfantazírovaná myšlienka.“

„Skutočne to tak cítiš?“ ozval sa otec vedľa nás.

„Áno.“

„Pripravím všetko potrebné. Dnes večer už budeš v úkryte a v bezpečí.“

Úkryt. Nedobytná pevnosť. Prečo všetko nie je len hlúpy, nepodarený sen? Nikdy som nemal tušenie, že sa všetko môže dokonale pokašľať. Dokedy budem trčať v úkryte? Budú to dni, týždne, či dokonca roky? Kým celá záležitosť neutíchne. Pravdaže. Lenže kedy to bude? Kedy sa prestanem obávať čo i len nadýchnuť?


♦♦♦♦♦

Štyri steny, žiadne okno a dvere, pred ktorými stojí najlepšia stráž. Dokáže ma ochrániť pred tým, čo má prísť?

Vstal som z postele a posadil sa k stolu. Strieborný podnos vrchovato naložený jedlom. Týždeň som tu zavretý a zatiaľ sa nič nedeje. Čakám na smrť ako väzeň na amnestiu, ktorá stále neprichádza. Teraz som si neodvratne istý.

Do rúk som vzal noviny spred štyroch dní. Titulok hovoril za všetko a moji rodičia konečne pochopili, že si nič nenamýšľam. VRAŽDY NEUSTUPUJÚ!!! Článok pod ním oznamoval Johnovu smrť. Oveľa horšiu a krutejšiu ako doteraz.  Začínam mať strach, čo čaká mňa. Pochybujem, že sa to skončilo. Nie, ešte to nie je uzavreté. Všetko sa skončí, keď zaplatí posledný. Keď zaplatím ja.

Už začínam ľutovať, už začínam preklínať. Koho? Seba, priateľov, Rosalie. Jej nevšednú krásu, ktorá ma prinútila uchádzať sa o ňu. Jej dokonalosť, ktorú som túžil vlastniť. Chcel som mať niečo, o čo je obrovský záujem. Nevídaný klenot, ktorý žiaril spomedzi všetkých. Royce King Druhý a Rosalie Halová, nádherná dvojica. Zapadali sme k sebe ako dve skladačky. Bol som pre ňu princom na bielom koni. Videl som to jej v očiach. Pozerala sa na mňa ako na samotného Boha.

Muselo sa to pokaziť. Moja trpezlivosť mi prerástla cez hlavu a ja som nedokázal vydržať. Chcel som sa iba pochváliť. Provokovala ma, lákala ma alebo som si to len namýšľal? Teraz za vášeň platím. Keby sa dal vrátiť čas, začal by som odznova.

Moje kroky by boli premyslené. Nedovolil by som si spraviť žiadnu chybu, neurobil by som to, čo som urobil. Už strácam svoju myseľ. Niekedy sa za to preklínam a niekedy to chcem opäť zažiť. Mať v rukách nad niekým moc, presne rovnakú, akú som mal v ten večer.

V hĺbke duše je to stále rovnaké. Ľutujem seba, ľutujem svoj život. Zaslúžim si žiť v tomto prekliatom väzení? Vo väzení, do ktorého som sa dobrovoľne uvrhol? Nie, som mladý a mám ešte mnoho pred sebou. Áno, zaslúžim, ak chcem prežiť.

Napätie, z celej tejto situácie, bolo neznesiteľné. Sekundy sa vliekli. Boli dlhšie ako minúty a minúty boli dlhšie ako hodiny a hodiny boli dlhšie ako nekonečno. Nedalo sa to vydržať. Niekedy sa chcem rozbehnúť na ulicu, len aby som zazrel slnko, len aby som už ukončil toto nekonečné trápenie.

Jedinou mojou prácou bolo čakanie. Ale dokedy? Dokedy mám vydržať toto nekonečné súženie? Dokedy, pane? Nevidíš, že som na dne? Že ľutujem všetko, čo sa stalo? Modlím sa k tebe každý deň, každú chvíľu. Odpusť moje správanie, moje bezduché správanie. Pravdaže, verím v teba. Verím! Nič mi neostalo, iba ty. Rozprestri svoje ochranné krídla a priviň ma, ako privinie matka svoje malé dieťa.

Prechádzal som sa po izbe. Ak sa vôbec táto miestnosť dala nazvať izbou. Mal som tu všetko potrebné. Nič mi tu nechýbalo, ale predsa. Bolo to deprimujúce. Mal som čas, mnoho času na premýšľanie. Moje svedomie už neexistovalo. Bolo prederavené mojim skutkom, mojimi myšlienkami, mojimi prosbami, nech sa už toto súženie konečne skončí. Nech už môžem vyjsť na čerstvý vzduch, pevne objať mamu a znovu sa postaviť na miesto, kde som bol predtým. Dedič bohatého impéria podľa ostatných obyvateľov mesta.

Vzal som podnos, zaklopal na dvere, ktoré sa vzápätí otvorili.

„Želáte si, pane?“ opýtal sa ma strážnik. Bez slova som mu podal podnos a otočil som sa mu chrbtom a ľahol si na posteľ.  Začul som, ako sa dvere potichu zatvorili. Povzdychol som si. Denná rutina.

Pozrel som sa na hodiny. Presne odbilo desať hodín. Noc, tma, čas pre démonov z pekla. Z nočného stolíka som zobral fľašu a napil sa. Započúval som sa do ticha, v ktorom len odbíjali hodiny. Aspoň tie žijú, vykonávajú svoju činnosť. Predlžujú moje trápenie, nekonečné súženie vo vlastných myšlienkach. Dovoľujú, aby som sa stretol s krutou pravdou, aby som jej pozeral priamo do očí a videl a pochopil, aké monštrum sa zo mňa stalo.

Obyčajná ľudská troska, ktorá sa bojí aj vlastného tieňa. Dosiahla, čo chcela. Len číra spomienka na ňu a už mám v hrdle hrču.

Ticho prerušil akýsi zvuk. Akoby niečo spadlo a rozbilo sa. Celkom som stŕpol. V hlave mi vírilo množstvo obrazov. Jeden sa však neustále opakoval. Nič som však už nepočul. Neistým krokom som sa približoval k dverám. Neodvážil som sa zaklopať, aby stráže otvorili.

„Čo sa tam deje?“ spýtal som sa obďaleč odo dverí.

„Neviem pane, Fred sa išiel pozrieť. Radšej ostaňte tam, kde ste,“ začul som odpoveď. Chcel som sa zasmiať. Kam by som mal ísť, keď jediná cesta preč z tejto izby vedie len cez tie dvere? Vážne začínam pochybovať o schopnostiach tých dvoch.

Obozretne som sa však vrátil k nočnému stolíku. Napil som sa z fľaše. Znovu nastalo ticho. Ticho pred búrkou. Bolo to cítiť vo vzduchu. Niečo sa stane. Viem to.

Začul som buchot. Ihneď som sa otočil k dverám a pozoroval ich. Čo sa tam deje? Do dverí niečo narazilo. Posadil som sa na zem. Roztriasol som sa ako malé dieťa. Prišla si po mňa.

Zatvoril som oči a začal sa kolísať, ako keby ma ten pohyb mal upokojiť. Akoby mohol odvrátiť všetko, čo sa za pár minút stane. Vnímal som každý náraz do dverí, každučký výkrik oboch strážcov. Po tvári mi začali tiecť slzy. Trvalo to len krátko, kým sa všetko opäť neponorilo do ticha. Kolísal som sa intenzívnejšie.

„Otče náš, ktorý si na nebesiach. Posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje....“ šepkal som modlitbu, aby ma ochránila. Ale pred čím? Pred mojím osudom, ktorý bol dávno spečatený a podpísaný krvou?

Dvere sa otvorili. Bál som sa pozrieť na osobu, ktorá ich otvorila. Do nosa mi udrela vôňa ruží. Triasol som sa, plakal, kolísal. Pomaly som otvoril oči. Stála tam. Vo svadobných šatách.

Pozeral som sa do karmínových očí mojej smrti. Koniec, definitívny, neodvratný koniec.

 

 

 


 

 

nikolka

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

nikolka

8)  nikolka (04.07.2011 18:22)

Ehm.... ĎAKUJEM!!!

monikola

7)  monikola (24.06.2011 18:10)

no teda, túto tému som tu ešte nevidela...máš u mňa jednotku za nápad...a druhú za spracovanie...veľmi pekný prejav a skutočne vydarený vnútorný monológ...tie ja mám rada ;)

Twilly

6)  Twilly (24.06.2011 14:02)

Nikolka, bolo mimoriadne zaujímavé. Výborný duševný monológ. Podľa mňa si to skvelo vystihla ... jediné, čo by som ti poradila, je používať viac výkričníkov. Dá to istý punc melodramatickosti, ktorú vyjadrujú slová.

Celkový dojem? Výborný

Pegas99

5)  Pegas99 (22.06.2011 19:56)

Hezké, krásné, nádherné! Jen mu zakruť krkem

nikolka

4)  nikolka (21.06.2011 17:54)

ĎAKUJEM
svätá pravda, dostal, čo si len a len zaslúžil :)

Kristiana

3)  Kristiana (20.06.2011 15:31)

Skvělé! Nic jiného si nezasloužil.

Bosorka

2)  Bosorka (20.06.2011 07:39)

Dobře mu tak!

1)  jenka (20.06.2011 00:24)

Skvěle napsané. Výčitky svědomí, maminčin mazánek, pomalu začíná šílet. Super.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek