Sekce

Galerie

/gallery/thumbs/ed_bella_prales.jpg

tramtadadááá... kapitola 15. konečne prináša i legendu... :) a taktiež je tam trošku toho a tamtoho a aby som nezabudla je tam i hentoto :P

KAPITOLA 15. DAMOKLOV MEČ

Moja Dúha bola z hodiny na hodinu silnejšia, zdravšia. Toto zotavovanie sa bolo skutočne zázračné a Carlisle ním bol nadšený. Bol som prekvapený, ako vrúcne sa tí dvaja zvítali. Šok, že Isabella pozná moju rodinu, som už strávil a že sa kamaráti s Alicou je vlastne pochopiteľné, pretože ak Alice niečo chce, tak to dostane a ona evidentne toto ich priateľstvo chcela. Ale to, ako sa na Bellu pozeral Carlisle, ma prekvapilo... milo prekvapilo. On sa na ňu pozeral ako na svoju ďalšiu dcéru. A i tak na ňu myslel. S úprimnou láskou, otcovským strachom a obavami. V hlave mu prebehlo zopár spomienok na nešikovné pády a nehody, kvôli ktorým Bellu vo Forks často ošetroval. Zaplnil ma nadpozemský pokoj a mier. Toto bolo, ako keby som od neho dostal požehnanie, ako odporučenie, že som si zvolil tú najlepšiu z najlepších, moju Dúhu. Je to staromódne? Určite. Patetické a naivné? To taktiež, ale je to neuveriteľne uspokojujúce.

 

Bella prijala Carlislovu náruč s rovnakou láskou a dokonca možno s trochu väčšou vervou. Objímala ho a pišťala a znovu objímala. Pritom sa pýtala na Esme, na Emmetta a Rose. Ospravedlňovala sa Alice a Jasperovi, že sa na ostatných nespýtala skôr. Bože, veď pri tom zmätku, ktorý zažila za posledné dni som vôbec prekvapený, že to všetko takto zvláda. Moja malá statočná Dúha.

 

Carlisle ju jemne hladil po dlani, zatiaľ čo ona zo seba dostávala všetko, čo sa jej za tento posledný týždeň stalo. Popri tom ho zasypávala otázkami, pričom na odpovede vlastne ani nečakala. Alice sa spokojne usmievala a Jasper... no Jasper sa usmieval ako mesiačik na hnoji, tak bol nafetovaný dobrou náladou, ktorú na nás chrlila moja láska. Spomeň čerta a Jasper sa zrazu na mňa pozrie. Jeho skúmavý pohľad mi prezrádza, že vie. Vie, že napriek všetkej tej láske, pokoji a šťastí, ktorá tu v tejto miestnosti panuje, je tu i strach a pochybnosť. Oba sú zatiaľ niekde v úzadí, skrytí v tmavom kúte, ale čakajúci na svoju príležitosť.

 

Jasper sa vyberie popri mne von a ja počujem iba jeho myšlienku, vlastne dve slová, Poď von, rezonujúce mi v hlave ako príkaz, ktorý sa nedá neuposlúchnuť. Vojak v ňom prebral velenie. Zastavili sme sa ďaleko za dedinou, dosť ďaleko, aby nás nepočuli i tie najcitlivejšie uši.

 

„Tak, čo sa deje? Von s tým.“ Išiel Jasper rovno na vec.

 

„Ja... vlastne by som sa to rád spýtal ja teba. Teda, milujem ju, o tom nepochybujem. To, čo sa medzi nami deje je... jednoducho intenzívne. Ale...“

 

„Hmm, asi ti rozumiem. Vo svojich citoch sa nevyznáš, je tam kopec nových, ktoré ti boli doteraz skryté. To je pochopiteľné. Na začiatku ťa hneď uistím. Naozaj ju miluješ. Skutočne, pravdivo a bezhranične a môžem to isté tvrdiť i o nej. Medzi vami je dokonca niečo silnejšie ako pocity. Nie, asi som sa nevyjadril správne. Teda, vieš, že ja cítim a ovplyvňujem pocity, ale medzi vami cítim niečo iné, skôr akúsi energiu. Vlastne, nedá sa povedať, že to iba cítim, ja to dokonca vidím. Toto sa mi ešte nikdy nestalo. Je to akoby môj dar prešiel akýmsi „update-om“, dostal sa na vyššiu úroveň.“

 

„Nerozumiem. Nie je to len záležitosť nás dvoch, že len my sme nejakí... ehm, iní? A nie rovno celý tvoj dar?“

 

„Áno i nie. Jednoznačne ste najvýraznejší, ale keď som pri vás, vidím tieto... nazvime to aury... u každého. A čím bližší vzťah má dotyčný k Belle a naopak, tým je to silnejšie, výraznejšie, farebnejšie. Dokonca, mám pocit, že by som tieto aury vedel premiestňovať, ako akési energie. Jednému vziať, druhému dať. Ale, je to len pocit, zatiaľ sa mi nič také nepodarilo. No, to sme odbočili od tvojho problému.“

 

„Áno, ale ešte jedno sa ťa chcem spýtať.“ skočím mu do reči. „Toto si necítil už pred tým? Veď Bellu poznáš už roky?“

 

„Nie. Niečo ju zmenilo, niečo otvorilo jej schopnosti. Myslím, že to bol moment, kedy myslela, že zomrie, že obaja zomriete. Vtedy pred Johamom. Keď si mi o tom rozprával, o tom, ako vedela komunikovať s tebou v tvojej hlave, tak mi to nenapadlo, ale teraz si myslím, že tam to začalo. Veď si počul jej myšlienky, ktoré za normálnych okolností nepočuješ a hlavne i ona počula tie tvoje. Je to akoby i tvoju schopnosť posunula o level vyššie, nemyslíš? A to isté teraz robí i s mojim darom, ak som pri nej. Páni, toto by chcelo Eleazara.“

 

Zrazu vyskočil hore na najbližší strom a vzápätí na to bol znova predo mnou, v ruke držiac nádhernú orchideu a na tvári úškrn a podávajúc vysvetlenie v myšlienkach. Pre Alice. Sorry, ale okolo vás je taký opar lásky, že neviem ovládnuť potrebu robiť tieto romantické teátre. Mimochodom, tá sexuálna energia, čo medzi vami prúdila včera... húúú, to bola smršť, brácho. Musel som s Alice utiecť poriadne ďaleko. Bohužiaľ sme prispeli k ústupu dažďového pralesa, zopár stromov padlo za obeť.

 

Pred tým, než začal spomínať na detaily, rozhodol som sa vrátiť k počiatočnému problému. „Dobre, Jasper. A čo ja?“

 

„Bojíš sa.“ povie a uškŕňa sa. Čakám, že bude pokračovať, ale on nič.

 

„Aha, a?“

 

„Bojíš sa tak, ako si sa ešte nikdy nebál. Ani keď si zomieral, ani keď si prežíval premenu, ani keď si sa vracal späť ku Carlislovi a Esme po tvojom krvavom období. Toto nie je strach o seba, o tvoju rodinu, je to strach o zmysel tvojho života. Nič také si doteraz nezažil. Iste, my ako rodina sa máme radi. Dovolím si tvrdiť, že sa milujeme ako skutočná pokrvná rodina. Je ťažké si predstaviť, aké by to bolo, ak by sme stratili niekoho z nás. Carlisla, Esme, Rosalie. Ale už vôbec si nevieš predstaviť. aké by to bolo pre Emmetta, ak by stratil Rose. Pre mňa, ak by som prišiel o Alice. Teda donedávna si si to nevedel predstaviť. Teraz máš Bellu. Skutočná láska je i neskutočný strach. Je to taký malý tichý plýživý hajzlík. Racionálny rozum a pocity šťastia ho síce dokážu umlčať, no nikdy sa ho nezbavíš. Ale, tak to má byť.“

 

„Ale čoho sa bojím? Ja neviem presne čoho sa bojím.“

 

„Jej, teba, odmietnutia, choroby, pominuteľnosti, smrti i samotnej lásky. Nášho prekliatia. Všetkého. Jedného menej, iného viac. Je to všetko čerstvé, pre teba nepoznané. Edward, tvoj strach sa vykryštalizuje, uvidíš. Dávaj si ale pozor. Nikdy pred ním neuteč. Útek všetko zničí, problémom a strachu treba čeliť. Neboj, bráško, budem s tebou. I Alice, i celá naša rodina. Budeme s tebou a s Bellou.“

 

Stáli sme oproti sebe a pozerali si do očí. Pre mňa to bolo akoby som videl nového Jaspera. Ale nebol to Jasper, kto sa zmenil. Bol som to ja. To mne sa otvorili oči. Vždy som ho mal rád, úprimne, od srdca, ale hlúpo, hlúpo som si myslel, že je... čo ja viem... slabší? Iste, tie jeho problémy s odolávaním. Pche... ako slabý som si pripadal teraz ja, stojac pred ním, trasúc sa ako osika. A on? On ma prekonal. Pokoril ma svojou neochvejnou vierou a istotou v silu lásky. Jasper ma zrazu poriadne objal a frflal pri tom: „Ježiš Edward, bráško... ja ťa mám tiež rád... ale už skončime s touto, ehm... melodramatickosťou, lebo sa skutočne rozvzlykám ako nejaká ženská.“

 

Keď sme sa vrátili do dediny, na jej začiatku nás už čakala Alice. Hlavu mala naklonenú na stranu s uškom vykrúcajúcim smerom k nám. Najskôr som vôbec nerozumel tomuto gestu, no keď jej Jasper za to malé uško vložil ukoristenú orchideu, bolo mi to jasné. Po prvý krát som sa dokázal pozerať na ich tiché vyznania bez nepríjemného pocitu akejsi straty, tichej závisti. Pretože teraz som i ja mal svoju lásku, svoj zmysel života.

 

Dni ubiehali ako voda. Bella už mala dovolené vychádzať von a robila to často. Najmä od chvíle, kedy zistila, ako vyzeráme na slnku. Každú voľnú chvíľku, keď nepršalo, sme trávili na niektorej so zopár lúk a voľných priestranstiev v okolí, či v košatých korunách tunajších stromov. Rozprávali sme sa a hoci všetko, čo sme si navzájom hovorili bolo vlastne pre nás nové, i tak sme obaja cítili, akoby sme sa poznali už roky. Tá energia, ktorá nás tak zaskočila pred pár dňami tu bola stále, no my sme ju dokázali ignorovať. Nebolo to ľahké, najmä keď sme si ukradli pre seba pár nežných dotykov a bozkov, ale bolo to tak správne. Všetko bolo správne. Dokonalé. Až príliš.

 

Strach, o ktorom Jasper rozprával však nad nami visel ako Damoklov meč. Rozprávali sme sa o ňom. Vlastne, s tým prišla Bella ako prvá. Bol som prekvapený. Ostatne za posledné dni som bol prekvapený toľkokrát, že to začínam považovať za životný údel.

 

Isabella sa mi zverila so svojim strachom. S vidinou čohosi, čo nás čaká. Spomínala pocity, ktoré mávala od malička, ktoré ale vždy utláčala do úzadia, neverila im. No teraz, keď vidí koľko nadprirodzena existuje, začala samú seba počúvať, začala si všímať svoju intuíciu. Na druhú stranu však neverila Jasperovej teórii, že dokáže zlepšiť naše schopnosti. Hoci jemu sa nový pohľad na emócie už nezmenil, ja som sa do jej hlavy druhý krát už nedostal. Vadilo mi to. Prvý krát mi vadila moja myšlienková hluchota. Vadilo mi to, za čo som sa roky modlil. Pekná irónia.

 

Prekážalo mi to napríklad v tejto chvíli. Sedel som s mojou Dúhou v náručí vysoko v korunách kolumbijského národného parku a obdivoval hádam už po stí krát krivku jej dokonalo klenutej brady, jej malý milý noštek, hlboké milujúce oči a jemné čelo. To čelo, ktoré teraz križovali tri vrásky. Vždy sa jej vytvorili, keď nad niečím úporne premýšľala.

 

„Kráľovstvo za tvoje myšlienky.“ Pošepkal som jej do uška. Jej pokožkou prešla jemná husia koža a srdce sa jej rozbehlo o závod. Tešili ma tieto zradné reakcie jej tela.

 

„Ale, ale, pán Cullen. Nebuďte zvedavý, budete skoro starý.“ zachichotala sa a mnou prešla obrovská vlna pozitívnej energie. Milujem jej smiech a najviac zbožňujem ak som ja ten, kto ju rozosmieva, ak som ja príčinou jej šťastia.

 

„Slečna Swanová, dovolím si tvrdiť, že pre mňa je už neskoro. Starý som až, až. Čudujem sa, že ma vôbec trpíte.“

 

„Ó, nie, pán Cullen, to sa mýlite. Ja Vás rozhodne netrpím, ja si Vás užívam. Navyše rozhodne nevyzeráte na svoj vek, alebo... no, dá sa povedať, že na svoj vek vyzeráte veľmi zachovalo... použiteľne.“ Posledné slovo povedala s očami upretými do tých mojich a keď si následne začala jemne hrýzť spodnú peru, musel som sa veľmi ovládať, aby som vedel pokračovať v našej konverzácii.

 

„Áno, slečna Swanová? A na čo by ste ma chceli použiť?“

 

„Ó, tak možností je tu veľa. Skutočne to záleží od okolností.“ Tá malá potvorka na mňa koketne zažmurkala a prštekom začala sledovať bok mojej tváre. Najskôr čelo, spánok, obkreslila tvar môjho ucha, klesla po sánke až na špičku mojej brady a keď sa jej prstík začal posúvať nižšie po mojom krku až ku kľúčnym kostiam, myslel som že explodujem. Sexuálna energia doslova vrela. Čo má za lubom?! Sme asi v osemdesiatmetrovej výške nad zemou a hoci moje reflexy sú skutočne vynikajúce, táto jej hra so mňa robí roztraseného pubertiaka. S vypätím posledných síl som sa skoncentroval a pokračoval v jej hre.

 

„Hm, a čo prinášajú dnešné okolnosti, slečna Swanová?“

 

Jej prstík, ktorý medzi tým zastal tesne nad najvyšším zapnutým gombíkom mojej košele, sa dal znovu do pohybu. Tento krát sa k nemu pridali i ostatné prsty a nakoniec i celá dlaň. Ňou mi prechádzala cez košeľu po hrudi a odpovedala.

 

„No napríklad dnešné okolnosti považujú Vašu pevnú hruď, pán Cullen, Vaše silné ruky a nohy, celé Vaše úžasné telo za dostatočne vhodné... dostatočne použiteľné na to, aby ste ma dostali tam, kam moje srdce túži.“

 

Prehltol som, potom som prehltol znovu. Nepomohlo to ani prvý, ani druhý krát. Mám pocit, že som sa spotil, cítim na chrbte studený pot. Môže sa, preboha, upír spotiť? Tá malá potvorka mi nedáva vydýchnuť a pokračuje vo svojej skúmavej ceste a posúva svoju dlaň  nižšie cez moje brucho až... ó, Bože... zastavila sa na opasku a jedným prstom obkresľuje jeho sponu. Znovu sa mi pozrie do očí a pomaly sa ku mne približuje. Jej ústa sa otvoria a ona šepká.

 

„Ja...“ A zase je o pár centimetrov bližšie.

 

„Chcem...“ jej hruď sa dotkla mojej, jej oči uprene hľadia do mojich.

 

„Aby si sa so mnou...“ Jej pery sa takmer dotýka tých mojich, potom zrazu zmenia smer a blížia sa k môjmu uchu. Keď ich od neho delia už iba milimetre dodáva: „Vybral už konečne na kmeňovú radu, lebo prídeme neskoro.“ A začne sa chichotať. Môj výraz musí stáť za to, pretože sa jej chichotanie zmení na naozaj úprimný, hrdelný smiech. Veď počkaj, potvorka.

 

Nakloním sa na bok, strhnem ju so sebou a začneme padať zo stromu. Jej smiech sa okamžite mení na piskot. Keď po pár metroch zachytím ju i seba bezpečne na inom konári, pozerá sa na mňa vyplašenými očami, ale akonáhle sa uistí, že je zase v bezpečí môjho náručia, jej oči začnú vykazovať známky hašterivého hnevu. Áno, jej oči sú oknom k jej myšlienkam.

 

„Ty. Si. Taký strašný somár. Vieš, ako som sa zľakla?“

 

„Musel som ti to provokovanie nejako vrátiť. Navyše, chcela si ísť na kmeňovú radu, koniec koncov je to dole v údolí, tam môžeme i spadnúť a skotúľať sa dolu kopcom. Mne by to nevadilo.“ Uškŕňam sa na ňu.

 

„Tebe určite nie, ale ja nie som tak nerozbitná ako ty. Aspoň zatiaľ.“ Hmm, to je pravda. Obaja si uvedomujeme túto vec. Našu budúcnosť. Jej prípadnú premenu. No, zatiaľ sme ani jeden nenašli odvahu začať túto debatu.

 

„Hmm, tvoj argument má logiku.“ podpichujem ju. „Tak, aký spôsob dopravy by si teda uprednostnila?“

 

„Vieš čo? Vyleziem ti na hrb a môžeme skúsiť znova to skákanie zo stromu na strom. To sa mi fakt páčilo. A zvyšok cesty môžeme bežať. Už som si na tú tvoju rýchlosť zvykla.“

 

„Vaše prianie je mi rozkazom, madam.“

 

Bella sa krásne usmeje. Ach, dobrý Bože, ja ju tak milujem! Dá mi rýchlu pusu na tvár. Milujem, milujem, milujem! Potom mi vylezie na chrbát, omotá nohy okolo pásu, ruky okolo krku, zakvačí sa ako kliešť a my vyrazíme. Jej radostný smiech mi dodá toľko energie, že si pripadám, ako zajačik Duracell, hoci zviera, ktoré ma momentálne vystihuje je skôr opička. A sú to taktiež práve opice, ktoré nám svojim škrekotom robia zvukovú kulisu, hneď ako ich vyrušíme naším skákaním. Čo viac by Tarzan mohol spraviť pre svoju Jane? Snáď len: „A aaaa aaaa aaaa aaaa aaaaaaaaa!!!“ Ďalšia salva Bellinho šťastného smiechu je mojou najväčšou odmenou a ja sa cítim úplne v eufórii.

 

O pár minút sme dorazili na miesto, kde sa mala konať kmeňová rada. Tá sa nekonala v dedine, ako som si pôvodne myslel. Toto zhromaždenie sa usporiadavalo vyššie v horách, asi desať kilometrov od dediny, pod zvláštnym skalným previsom, celým obrasteným lianami a nádhernými oranžovými antúriami, ktoré osvetlené zapadajúcim slnkom navodzovali dojem, že je skala v plameňoch.

 

Všetci sme sa usadili pod týmto previsom, chránení tak proti prípadnému dažďu a vetru. Aspoň pôvodne som si myslel, že to bolo kvôli tomu. Okamžite však, ako Nahuel prehovoril, pochopil som, že miesto bolo zvolené i pre jeho úžasnú akustiku. Jeho hlas na nás doliehal akoby z každej strany. Bolo to úžasné a my všetci, ktorí sme tu boli prvý krát, sme vypustili z úst obdivný ston.

 

„Vítam Vás na kmeňovej rade. Kvôli jazykovej bariére, ktorá panuje medzi Vaatke Zaima, šamanom kmeňa Pazeov a našimi hosťami, dostalo sa mi tej cti viesť túto radu v jeho mene.“

 

Nahuel sa obradne uklonil Emíliovmu dedkovi, potom postupne predstavil všetkých členov rady, prekvapením pre mňa bolo, že tu bolo rovnako veľa žien ako mužov. Poslednými menovanými bol Emílio a jeho sestra Benita. Ako nám bolo povedané, práve ona prevezme žezlo po ich starom otcovi Vaatkem.

 

„Rád by som teraz prizval na našu radu ďalších hostí. Tieto tri ženy pred rokmi prevzali nad našim kmeňom ochranu a stali sa našimi Koda-rianmi. Prosím privítajte v úcte Zafrinu, Sennu a Kachiri.“ Moje amazonské priateľky hrdo vstúpili pod previs a usadili sa po Nahuelovom boku.

 

Isabella všetko sledovala so zatajeným dychom a tieto tri ženy doslova hltala pohľadom. Pritiahol som si ju bližšie k sebe a pošepkal som jej do ucha: „Rád ťa s nimi potom zoznámim. Sú to moje a Carlislove známe. Uvidíš, budú sa ti páčiť.“

 

Ona na mňa pozrela stále rozšírenými očami a takmer nepatrne prikývla. „Rada ich spoznám. Sú to tak nádherné ženy a sú tak... tak dôstojné. Neviem to vyjadriť správne. Určite ich chcem spoznať.“ Šepkala mi naspäť. Samozrejme pre upírov bolo toto šepkanie ako hlasný rozhovor, takže som mohol zbadať na tvárach Amazoniek milé úsmevy ako reakciu na Bellin obdiv.

 

„Teraz vám prerozprávam legendu, či skôr príbeh, ktorý sa bytostne dotýka životov a osudov nás všetkých.“ pokračoval Nahuel.

 

„V Južnej Amerike v Kolumbii kedysi žil kmeň indiánov Kogi. Ich potomkov Španieli v 16. storočí takmer vyhubili. Aspoň to sa oficiálne hovorí. Ich koniec však začal už dávno pred tým. Skazou sa im stala ich vlastná pýcha.

 

Ale začnime pekne od začiatku. Kogiovia a ostatné kmene v ich okolí pripisovali akt stvorenia človeka pramatke menom Mamma-killa-ta – ženskému princípu, ktorý bol schopný stvoriť život. Od nej pochádzali i štyri mužské princípy, štyria patriarchovia, praotcovia šamanského pokolenia, ktorí dostali za úlohu ich chrániť.

 

Títo patriarchovia boli silní, silnejší než ľudia, pretože Mamma-killa-ta do nich vložila kus svojej božskej podstaty. Sídlili v kozme a všetky zákony teda prichádzali k ľuďom "zvonku". To sa však neosvedčilo, pretože sa nevedeli dobre vcítiť do radostí a starostí človek. Preto boli poslaný k ľuďom a boli im darované ľudské pocity.

 

Keď praotcovia zostúpili na zem, okamžite si jej krásu zaľúbili. Zaľúbili sa však i do výnimočnej krásy ľudských žien kmeňa Kogi a splodili s nimi mnoho detí. Títo prví šamani potom predávali vedomosti a schopnosti svojim synom a dcéram. Keďže boli nesmrteľní oni a ich deti, i deti ich detí taktiež získali dar dlhovekosti, začala tak vznikať skupina šamanov a nesmrteľných ľudí, ktorí postupne prežili a nahradili všetkých obyčajných smrteľníkov kmeňa Kogi.

 

Tento nový kmeň sa cítil iní, nadradení, získali pocit, že ich úlohou nie je chrániť ostatné kmene, ale vládnuť im. Vo svojom zbožštení sa našli obrovské zaľúbenie a od ľudí očakávali stále viac a viac. Začalo to darmi, obetami drobných zvierat, klaňaním sa, no ich pýcha zašla nakoniec príliš ďaleko. Požiadali o ľudskú obeť, ktorú i nakoniec dosiahli.

 

Keď Mamma-killa-ta videla o čo jej synovia žiadajú, rozzúrila sa. Prekliala ich za to, že preliali nevinnú krv. A tak bola vyrieknutá táto kliatba:


 

Štyria synovia čistou silou stvorení,

boli pýchou vlastnou poškvrnení.

Krv, ktorú žiadali pre slávu svoju preliať

stala sa nástrojom toho, ako ich prekliať.

 

Túžili po moci, po sláve

ich túžby však už budú iba krvavé.

Krv stane sa zmyslom života jediným,

ich mannou, ich syrén vábením.

 

Dary ľudskosti vzaté im budú,

vo svojom vnútri nájde len zrúdu.

Teplo ich tiel na ľad sa zmení,

namiesto srdca, kameň naplní.


 

Zo štyroch praotcov sa tak stali démoni krvi, studení, upíry. Premena bola hrozná a jej následky ešte hroznejšie. Všetci štyria po premene pocítili obrovskú neovládateľnú túžbu po krvi, ktorú okamžite ukojili. Dedina, v ktorej žili so svojimi rodinami, so svojimi synmi a dcérami, vnukmi a vnučkami sa premenila na hrôzostrašné pohrebisko. Zabili svojich blízkych, vyvraždili svoju krv, vyhubili takmer celý kmeň Kogi. Ktorí nestihli zomrieť, premenili sa na rovnaké netvory. Keď si nakŕmení uvedomili, čo sa stalo, preklínali Mamma-killa-tu.

 

Mamma-killa-ta bola smutná, pretože ich srdcia nenašla žiadnu ľútosť, iba číru nenávisť. Nepochopili nič. Neuvedomili si, že keď oni žiadali smrť hoci len jedného jediného človeka, akokoľvek bezvýznamného, žiadali smrť jedného z jej detí, smrť tvora, ktorému dala život práve ona. Dúfala, že keď podobný osud prinesú svojim deťom pochopia, ako hlúpe a nezmyselné bolo ich konanie, no oni sa iba nechali prestúpiť obrovskou nenávisťou ku svojej stvoriteľke a svoje srdcia nechali zatvrdnúť. Preto ich srdcia zmenila na kameň a ich očiam vzala slzy.

 

Stále to však boli jej deti a ona ich napriek všetkému tomu zlu, nedokázala nemilovať. Dúfala, že raz pochopia, že oľutujú, nájdu v sebe stratené svedomie a prelomia tak kliatbu.

 

Kliatbu je možné prelomiť iba tak, že sa jeden zo studených, muž, vzoprie svojmu údelu, odolá vábeniu najsladšej krvi a spozná tak pravú lásku. Táto žena, Leelane, prinesie na oltár ich lásky obeť najvyššiu a vymení svoj život za život ich dieťaťa. Toto dieťa bude obrovským darom. Ukáže pravú tvár každému, kto o to požiada a pomôže mu tak nájsť cestu k vykúpeniu sa z prekliatia.

 

Čas, kedy príde možnosť prelomiť kliatbu, nastane tedy, keď jeden z prekliatych bratov, Joo-ham, Ar-ro, Mar-cos alebo Caj-juso, vráti čo dostal darom od Mamma-Killa-ta, teda svoj život, svoju nesmrteľnosť.“

 

Nahuel skončil rozprávanie. Moja Dúha, ale najmä ja, Carlisle, Alice a Jasper sme na neho neveriacky vyvaľovali oči. Ostatný tento príbeh asi už poznali. Ja... ja, nevedel som ako mám reagovať. Napadali ma iba slová ako doriti, doriti, doriti, kurva a potom niečo v zmysle: si robíš prdel, nie?

 

Tak, toto bude dlhá kmeňová rada.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

julie

19)  julie (24.07.2011 15:50)

Monikolko,bude další kapitolka?

HMR

18)  HMR (11.07.2011 00:03)

:) :) :)

julie

17)  julie (28.06.2011 22:34)

Bos,no,nejspíš proto jdou po košťátku

Bosorka

16)  Bosorka (28.06.2011 22:30)

Jo jo orchideová scénka byla Je to starej romantik!

Moni - jak pro koho a jak čím! Jsem veliký ředitelův odpůrce! ;)

monikola

15)  monikola (28.06.2011 22:26)

jeeeeeeeeeeej Twido som tááákk rada, že práve táto drobnôstka sa ti ľúbila lebo i mne... vidíš zrovna tieto písmenká mi išli ako nôž maslom, proste som ani nemusela nič vymýšľať, vedela som, že tak to medzi nimi proste je

a Bosi... pretože ak si čítala MOTU tak naplácanie po zadku nie je žiaden trest

Bosorka

14)  Bosorka (28.06.2011 22:15)

Proč jdou všichni po mém košťátku?!

Twilly

13)  Twilly (28.06.2011 22:15)

jasne že nie.. mmch, skoro som sa rozskočila, keď som čítala o tej orchidei... nádherne popísaná ukážka Alicinho a Jsperovho vzťahu.. uáááááááááááááááááá nech aj pokácajú nejaký ten baobab či čo tam vôbec rastie... egal, ale tá jeho romantická pozornosť

monikola

12)  monikola (28.06.2011 22:11)

žA budou srkat potkany, bude pozdě! Bosi ty ma raz zabiješ... kurňajs ešte raz budeš epomínať nejaké leštenie kľučiek ako si písala na mojom zhrnutí a podpálim ti metlu úroveň tvojho humoru nedosiahnem nikdy

a Julienko, nikdo netvrdí, že sa jej musí vzdať dobrovoľne...veď Joham už je death, tak vlastne už svoju nesmrteľnosť nemá, nie? ooooo ale to už prezradzujem niečo z ďalšej kapitolky, tak nikomu ani muk

julie

11)  julie (28.06.2011 21:56)

Ježíši,jenom ne "zeleně"

Bosorka

10)  Bosorka (28.06.2011 21:47)

ANo Julie - vůbec jim to "zeleně" nemyslí! Až budou srkat potkany, bude pozdě!

julie

9)  julie (28.06.2011 21:42)

Tak nejdřív Edward vraždí kapybary, teď Jasper s Alicí "prispeli k ústupu dažďového pralesa, zopár stromov padlo za obeť" ...no, slyšeli ti upíři někdy o nutnosti záchrany plic planety?!!! Tssss...
Konečně legenda !!! A sakra, jaká!! si robíš prdel, nie?
Joo-ham, Ar-ro, Mar-cos alebo Caj-juso..prokletí bratři? Jeden z nich má vrátit svou nesmrtelnost? Dobrovolně?
Honem,honem pokračování, prosím

monikola

8)  monikola (28.06.2011 21:15)

táááák keď ti mám pravdu povedať sama neviem... čo ja viem, čo si tie moje postavy vymyslia? :D

eMuska

7)  eMuska (28.06.2011 18:44)

Anodohája, herňajs! Poviem ti, Edí, napadajú mi podobné slová! Herňajs, Edward sa stane človekom?!

Twilly

6)  Twilly (28.06.2011 13:45)

ja viem, šak veď hovorím, že počuť to a som poskladaná jak pyžamko

monikola

5)  monikola (28.06.2011 13:38)

no veď on to nehovoril, iba si to myslel... ;) navonok zachováva fasádu dokonalého gentlemana

Twilly

4)  Twilly (28.06.2011 13:31)

Ty brďo, počuť Edwarda povedať doriti, doriti, doriti kurva a potom niečov zmysle: si robíš prdel... tak sa poskladám

monikola

3)  monikola (28.06.2011 12:09)

Bosi ty si to zase vystihla... ale je to prirodzené, keď už vedia že niečo také je možné, musím im to trošku skomplikovať

Bosorka

2)  Bosorka (28.06.2011 11:48)

Takže bude plánované rodičovství?

dorianna

1)  dorianna (28.06.2011 11:09)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek