02.05.2011 [23:15], monikola, ze série Amazonská story, komentováno 12×, zobrazeno 2127×

Môj milý perexíček. Čo ti mám také pekné napísať? Asi len to, že ti ďakujem, že si to so mnou vydržal už desať kapitoliek a že ma stále poslúchaš a uverejňuješ o, čo ti tu napíšem :) Tak a teraz k Amazonskej story... začiatok je opäť o premýšlaní, ale nebojte sa, kapitola končí akciou a táto akčnosť sa hádam udrží i niekoľko ďalších... predsa len som nechcela aby ste ma ukameňovali za to hĺbanie mojich hrdinov :DDD

10. KAPITOLA - Som jeho otrok

Bežal som už asi hodinu a celý ten čas som nedýchal. Uvedomoval som si fakt, že už neexistuje možnosť, aby som tú omamujúci vôňu jej sladkej malinovej krvi cítil, no intenzita, ktorou na mňa zaútočila bola tak enormná, že moja paranoja takmer nemala hraníc.

Trvalo ďalšiu hodinu, kým som tento svoj strach dokázal potlačiť natoľko, aby som konečne ukončil ten svoj splašený maratón a zastavil sa. Dovolil som si nadýchnuť sa a s potešením zistil, že necítim nič, čo by ma lákalo. Teda, nič také ako ľudská krv, jej krv. Hoci som mal pocit, že môžem konečne normálne uvažovať, myšlienky, ktoré sa mi preháňali hlavou boli strašne zmetené.

Skoro som zabil človeka... nevinné dievča. Krásne, milé mladé dievča. Ktoré má celý život pred sebou. A ja som sa len tak tak vyhol jej vražde. Nikdy ma nič tak nelákalo. Nerozumiem tomu. Čo sa to so mnou stalo. Veď ani nie pred mesiacom som bol u Emília v dedine a nik z tamojších ľudí mi problém nerobil. Je to iba ňou, Isabellou? Alebo som stratil svoje ovládanie absolútne? Čo budem robiť? Bože, ja nechcem byť vrahom. Už nie. Teraz, keď som sa konečne začal vyrovnávať so svojím rebelským obdobím, so svojou upírskou pubertou, kedy som sa živil odpadom ľudskej spoločnosti, tak teraz ma, Bože, postavíš pred toto... toto martýrium? Aby som sa sám stal takým istým odpadom?

Keby som tu mal aspoň Carlisla či Alice, vlastne kohokoľvek z rodiny. Čo si počnem sám? Ako sa tomu sám ubránim? Ja... ja... ja nechcem... nesmiem nikomu ublížiť. Nesmiem ublížiť jej. Mal by som odísť. O pár dní príde Emílio a keď mu povie čo sa stalo... Bože ona mu to nesmie povedať. Viem, že Emílio tuší niečo o mojej podstate, veď jeho dedo to vedel hneď, ale Isabella to nemôže šíriť ďalej. Ale vlastne, čo by i hovorila? Nikto jej nebude veriť. Ani jej nemajú čo veriť, veď čo videla? Nič! Teda, nie veľa. Mal by som to nechať tak. Čo si asi o mne teraz myslí? Hmm, nech by to bolo čokoľvek, ja sám si pripadám určite tisíckrát horší, odpornejší, tisíckrát väčšie monštrum.

Výhodou, ale občas i nevýhodou upírej mysle je jej schopnosť spracovávať viacero podnetov naraz a tak všetky tieto myšlienky, spolu s kopou im podobných mi vírili v hlave ako uragán a ja som nevedel prísť ku žiadnemu vhodnému záveru. Navyše som stále bojoval i s myšlienkami toho zvieraťa vo mne, ktorý sa ale našťastie márne snažil vydupať si pozornosť. Teraz bez omamnej arómy tej pulzujúcej tekutiny to išlo v podstate ľahko. Napriek tomu mi pri spomienke na tú krv okamžite preteká hrdlom môj jed ako žeravá láva. Nebol som si istý, či by som odolal znovu, či by som znovu dokázal ujsť. Ona ma lákala tak, ako žiadna iná. Musím zistiť, či je to tak i s inými ľuďmi. Bez toho sa nepohnem ďalej.

Vyrazil som naspäť, ale cestu som si naplánoval tak, aby som sa okruhom vyhol môjmu, ehm, vlastne nášmu táboru. Musím zbehnúť dole do dediny a skúsiť... skúsiť nikoho nezabiť. Bohužiaľ mi to trvalo znovu viac ako dve hodiny, keďže som si predtým „odbehol“ až k brazílskym hraniciam. Cestu mi znepríjemňoval chaos, ktorý zavládol v mojej hlave. Si netvor... nedokážeš to... uteč preč... postav sa tomu... tie oči... ochráň ju... zabi ju... DOSŤ!!!

Neuveriteľné, ale ani tie najchlipnejšie myšlienky Jassici Stanleyovej mi nespôsobovali také muky, aké si robil môj mozog teraz sám.

Konečne som sa dostal do blízkosti dediny. Okamžite som spomalil a zavetril. Áno, cítim ľudský pach. Veľmi, veľmi slabý a nezdá sa mi, že by mi nejako robil problémy. Je hlboká noc. Všetci spia a tak sa skúsim dostať bližšie. Len pár krokov. A pekne pomaly... pomaly a opatrne. Musím sa okamžite otočiť, ak by som mal pocit, že to nezvládam.

Slimačím tempom som sa približoval k prvým hlineným domom. Nepociťoval som žiadne problémy. Démon vo mne čušal, nič ho nedráždilo. Dostal som sa až do stredu dediny. Zo všadiaľ som počul pravidelný pokojný tlkot sŕdc a cítil teplú hutnú krv, ktorá sa prelievala žilami týchto spiacich ľudí.

Ani náznak problémov. Rozoznával som jednotlivé vône, jemné rozdiely medzi ľuďmi a žiadna mi nerobila problém. Spoznal som Emília a jeho ženu a cítil som, že z jeho domu ku mne doľahla nová jemná ovocná vôňa. Rozkošne sladká a čistá. Emíliovi sa už muselo narodiť dieťa. Kolibričí tlkot srdiečka mi to potvrdzoval.

Dôležité však bolo zistenie, že problém mi robí len tá jedna neuveriteľne voňavá krv. Vedel som čo mám urobiť. Hneď teraz by som mal ísť za Emíliom, povedať mu čo sa stalo, teda vlastne mu povedať prijateľnejšiu verziu toho, čo sa stalo. Aby jej to mohol povedať, vysvetliť. Aby ju odviedol domov. Ale uverí tomu ona? Odíde domov a bude ďalej žiť svoj pokojný univerzitný život? Mala by! Musí! Ja... ja mal by som jej to ale radšej povedať sám. Zistiť, čo si o tom, čo sa stalo, myslí. Mal by som... no... skúsiť jej to vysvetliť. Ale ako? Ako sa s ňou mám stretnúť a neohroziť ju.

Nesmiem jej ublížiť.

Musím sa pokúsiť odolať.

NIE! Ja musím odolať. Žiadne pokusy! Proste nepripustím inú možnosť.

Ani neviem ako, ale už som bol na ceste smerom k táboru. Môj mozog, telo, každá moja bunka, chcela byť pri nej. Ja som blázon. Čo sa to so mnou deje? Predsa to, že s ostatnými ľuďmi problémy nemám, neznamená, že teraz zvládnem Isabellu.

Edward spamätaj sa a vráť sa do dediny. Neriskuj to!

Ale na druhú stranu, tento krát budeš pripravený. Vieš, čo ťa tam čaká. Ovládneš to ľahšie.

To nemôžeš vedieť. Stretol si sa už niekedy s niečím tak... tak intenzívnym? Nestretol. Uvedom si ako riskuješ!

Mohol by si to zvládnuť. Cestou sa nakŕmiš. Zadržíš dych. Musíš ju ešte vidieť. Ty to vieš...

Vieš to...

Nie, toto nebol boj medzi Edwardom Cullenom, upírom vegetariánom a démonom, ktorého v sebe potláčal. Toto bol boj medzi Edwardom Cullenom, racionálne uvažujúcim tvorom, ktorý pozná a vie zhodnotiť riziká a sedemnásťročným Edvardom Masenom, zamilovaným bláznom, spútaným novým nepoznaným pocitom... láskou

No Edward, vieš čo máš urobiť.

............................................................................................................................................

Som hlupák, sebec... imbecil. Viem, že som mal odísť, nechať ju na pokoji, ale namiesto toho už tretí deň sedím s jej mikinou v náručí a nechávam si dobrovoľne spaľovať hrdlo. Je to jediný spôsob, na ktorý som prišiel. Jediný spôsob, ako sa pokúsiť bojovať s tou vôňou.

Keď som sa predvčerajškom večer blížil k nášmu táboru, pripadal som si ako schizofrenik. Bojoval som sám so sebou a čím som bol bližšie k táboru pridal sa do tohto môjho súbaja i ten netvor vo mne. Ale dokázal som to. Zadržal som dych. Zvládol som prísť až skoro úplne k nej. Zvládol som jej napísať list, zmetený roztržitý odkaz. Zvládol som vziať nejaké jej oblečenie, aby som sa učil vzdorovať tej úžasnej krvi. Zvládol som neobjať ju, keď vyslovila zo spánku moje meno. Nie s odporom. Tak... tak zasnene? Zašepkala Edward a ja som v sebe pocítil výbuch. Supernova emócií sa vo mne rozprskla a skoro ma to položilo do kolien, ale ustál som to, otočil sa a odišiel. Neublížil som jej.

No bravo. Bravooo, Edward! Si pašák. A na čo to robíš? Čo si myslíš, že dosiahneš? Ona je človek. Človek a ty si... Nie, nie, ona je kráska a ty si netvor. Presne to sa sem hodí. Ale toto nie je rozprávka. Pochop to už konečne. Zbytočne trápiš seba i ju.

Schizofrénia. Okamžite som si v pamäti vylovil jej definíciu. Je to psychiatrická diagnóza označujúca často chronickú duševnú chorobu, rôzne ovplyvňujúcu správanie, myslenie a emócie. U pacienta so schizofréniou dochádza k rozštiepeniu mysle a celkovému úpadku osobnosti. Pacient je vzťahovačný, neustále prenasledovaný bludmi a myšlienkami, rozpráva sa sám so seba, vytvára umelý svet. Presne toto si Edward. Si prípad zrelý pre psychiatra.

Pôvodne som si chcel dať ešte aspoň jeden deň. Jeden jediný deň nádejí, že ma nepošle do horúcich pekiel len čo ma zbadá. Na druhú stranu bol by to pre mňa i deň strachu, že ma do tých pekiel pošle. Môže existovať zmetenejší tvor než som ja? Nevládal som viac myslieť. Musel som konať, inak by som už naisto zošalel.

Naposledy som sa nadýchol Isabellinej vône, ktorá ešte stále razila z jej oblečenia. Dráždila ma, no nie tak spaľujúco ako na začiatku. Dúfal som, že je to dobré znamenie. Rozbehol som sa smerom k táboru. Beh, ktorý mi vždy pripadal oslobodzujúci, ma už vôbec netešil. Za posledné dni utekal veľa, no bol to taký splašený útek pred sebou, pred svetom, pred tým, čomu som musel o pár minút čeliť.

Asi tristo metrov pred táborom mi do nosa udrela Isabellina vôňa. Okamžite som zastal. Trochu ma striaslo, ale dokázal som to vystáť. Hrdlo mi pálili žeravé plamene, upíria podstata vo mne sa vzmáhala, ale celkovo som bol so sebou spokojný. Zatiaľ som si bol istý, že to zvládam.

Po tomto uistení sa, prišiel na rad zdravý rozum. Jej vôňa bola veľmi intenzívna. Nebol to pach, ktorý priniesol vietor. Musela tadeto prejsť. Započúval som sa, ale bolo to len zo zvyku. Žiadne myšlienky som neočakával a tento predpoklad sa mi potvrdil ako správny. Čo som ale nepočul tiež, bol tlkot srdca. To mohlo znamenať iba jedno. Nebola nikde v okolí.

Premohol ma nepríjemný pocit. Ona odišla. Sama. Preč z tábora. Z relatívneho bezpečia. Samotný tábor bol tak nasiaknutý mojim pachom, že prirodzene odpudzoval divú zver. Taktiež bol mimo trasy pašerákov. A ona z neho odíde. Zbláznila sa? Veď som jej písal, že v okolí nie je bezpečne.

Nepríjemný pocit sa vystupňoval na maximum. Po chrbte mi prešiel mráz a striaslo ma. Zvláštny neopísateľný pocit. Aspoň pre upíra. Bál som sa už mnohokrát, ale tento strach je taký... taký ľudský. Vlastne mnoho pocitov, ktoré som za posledné dni prežil, ktoré mnou lomcovali, som naposledy zažil ako človek a dovolím si tvrdiť, že mnohé som nezažil nikdy.

Isabella a náš spoločný zážitok, či skôr prežitá hrôza, akoby prelomili pomyseľnú hranicu. Otvorili akúsi Pandorinu skrinku a ja som sa teraz cítil ako Alenka v krajine zázrakov. To čomu som veril sa mi rúcalo pred očami a ja som zrazu musel riešiť nečakané situácie. Jednou z nich bol i jej odchod z tábora.

Okamžite som sa vydal po jej stope. Tá viedla k blízkemu potoku a popri ňom sa krútila ďalej. Prekvapilo ma, ako ďaleko zašla. Jej vôňu som sledoval už asi desať kilometrov, keď som začul niečie myšlienky. V tom istom momente mi do nosa odrela nová vôňa. Sladkastý pach upíra. Zamrzol som na mieste. Ak som si doteraz myslel, že som mal strach, tak v tomto momente ma ovládla úplná hrôza. Tam niekde predo mnou je upír, ktorý ju sleduje. Nepoznám ho, bol som si istý, že som ho nikdy nestretol.

Napriek hrôze, ktorá ma spútavala moje telo vykonalo zopár automatických pohybov. Nakrčenie sa do útočnej pozície ma konečne prebralo a ja som mohol konať ďalej. Musím sa dostať bližšie, ale tak, aby ma nevidel, nepočul a necítil. Vietor mi vial do tváre, čo mi našťastie pomáhalo.

Nepozorovane som sa blížil jeho smerom. Ako som zistil z jeho myšlienok, i on sa rovnako približoval k Isabelle. Cítil som jej vôňu a počul jej srdce a dych. Jej myšlienky mi boli stále tajomstvom. Zato upírovu myseľ som počul zreteľne. To, čo som počul sa mi vôbec nepáčilo. Na druhú stranu, práve jeho zvrátené myšlienky prekvapivo držali netvora vo mne v úzadí. Hnusili sa mi, no miestami som im nerozumel. Zaujímalo ho viac jej telo ako jej krv. Zvažoval to, či je dosť silná, či to vydrží. Bože, on ju snáď chce premeniť!! Nie. To nie je ono. On, on... než sa jeho myšlienky konečne dopracovali k tomu, čo som potreboval vedieť, teda k jeho zámerom s Isabellou, jeho tok myšlienok sa zmenil. Spozorovala ho.

Cez jeho oči som videl ako sa zľakla. Pozerala na neho vyplašene. Srdce sa jej rozbúchalo ako o závod a dych zrýchlil, no bol príliš plytký, aby jej doprial dostatok kyslíku. Zbledla a vďaka tomu sa jej nádherné hnedé oči zvýraznili. Pohľad na jej tvár ma natoľko zaujal, že som prestal vnímať upírovu myseľ, preto keď prehovoril, strhol som sa rovnako ako Isabella.

„Ste Američanka?“ položil otázku a v jeho hlase bolo počuť znaky staršej angličtiny. Musí pochádzať z Anglicka... alebo možno Škótsko? Môj anjel mu vystrašene odpovedal:

„Aaano. Som Američanka.“ Ako som túžil znovu počuť jej hlas. Čo za zvrátený humor máš, Bože, že si mi to doprial v takejto situácii!

„Výborne, stretnúť dámu zo severu sa mi tu ešte nepodarilo. Dnes mám šťastný deň.“ Odpovedal upír a v myšlienkach sa škodoradostne uchechtával. Skutočne šťastný, šťastný deň. Beloška, Američanka, vyzerá vhodná. Ona ho vynosí. Toto dieťa bude silné, cítim to. Mohla by mi dať i syna. Ďalšieho syna. Ale tento ma neopustí, tento mi neutečie. Absolútne som nemal predstavu o čom hovorí.. ehm, teda myslí. Aké dieťa? Preboha, aký syn? A to som si o sebe myslel, že bláznim. Veď on je úplne šialený. Čo to po nej chce?!?

„Kto... kto ste prosím? A čo odo mňa chcete?“ pýtala sa vlastne na to isté Isabella.

„Hmm. Moje meno je Joham.“ Odpovedá. Tak a teraz sa mi pekne pozri do očí, aby si bola poslušné dievčatko. „A čo od teba chcem? Chcem, aby si mi dala dieťa. A ty mi ho dáš a veľmi rada.“

Bože, on to myslí vážne. On si vážne myslí, že s ňou môže mať deti. Ale, veď to sa nedá. My nemôžeme mať deti. Nikdy žiaden upír či upírka nemali deti. Ak by to bolo možné, Rosalie ich má už aspoň tucet.

„Čo?“ reaguje na jeho požiadavku Isabella a odpor v jej tvári sa nedá nezbadať. „To má byť akože nejaký vtip?“

Joham sa k nej nakloní, chytí ju za bradu a uprene jej hľadí do očí. Keďže toto všetko sledujem jeho očami, cítim, ako sa jeho pohľad snaží preniknúť do jej hlavy. Chce zviazať jej vôľu. Jej slobodné rozhodovanie. Musí to byť jeho dar. Donútiť ľudí poslúchať ho na slovo. Ak je to tak, je to veľmi nebezpečná schopnosť.

„Skúsime to ešte raz. Volám sa Joham a som anjel.“ V mysli sa pri tomto slove škodoradostne zasmeje. „Tvoj anjel. Zamilovala si sa do mňa a urobíš všetko pre to, aby som bol šťastný. Budeme sa spolu milovať a dáš mi dieťa. Ak budem šťastný ja, budeš šťastná i ty. Nie je tak, drahá?“

Hovoril pomaly a obozretne. Každú hlásku starostlivo prevaľoval na jazyku a pri tom ju intenzívne hypnotizoval svojimi očami. Doslova som cítil akési tlakové vlny, ktoré vysielal jej smerom. Neprestával ani keď sa od neho trochu odtiahla, hoci ho to prekvapilo.

„Tak to si uhádol ty úchyl. Vieš čo môžeš? Akurát ísť do riti!!! Ja nebudem žiaden tvoj osobný inkubátor a rozhodne nemienim robiť nič, čo ťa urobí šťastným, aspoň nie dobrovoľne. Radšej zomriem, ako by si sa ma mal dotknúť.“ Jej reakcia ma nesmierne tešila. Odolávala mu. Jej hlava ju chránila pred jeho vplyvom rovnako, ako bránila mne nahliadnuť do jej mysle. Bál som sa však ako zareaguje Joham.

Ten sa na krátku chvíľu zarazil. Premýšľal o tom, čo sa tu stalo. Tá potvora mi odporuje. Vôbec nereaguje na môj dar. To je nečakané, nečakanééé... hmm, nevadí... nevadí... toto bude ešte zaujímavé. To dieťa musím mať. Bude silné. Rovnako, ako táto odolávajúca štetka. Až je škoda, že ju zabije... bola by z nej skvelá upírka... je pekná. Veľmi pekná. Chutné prsia, útli pás, pekná tvárička. Ako s človekom sa budem musieť kontrolovať, ale keby bola upírka mohol by som si užiť omnoho viac... nie, Joham, nie. Uvedom si, že na ňu tvoj dar nemá vplyv. Načo by ti bola upírka, ktorá by ťa neposlúchala. Stačí ti syn, ktorého nemáš vo svojej moci. Využi ju pekne iba na to dieťa.

Nemal som čas rozobrať jeho myšlienky. Niektoré sa mi hnusili, niektorým som nerozumel, iným neveril, alebo skôr nechcel veriť. Z tých všetkých mi moju pozornosť upútala najmä tá o poslúchaní. Jeho schopnosť asi pôsobí i na upírov. To je zlé, to komplikuje situáciu. Skôr ako som to mohol viac zanalyzovať sa Joham znova ozval.

„Teda, teda. Už to raz tak vyzerá, že odolávaš môjmu daru. S tým som sa ešte nestretol. No nič, tvoja škoda. Ver mi, že podobrotky by to bolo pre teba... hm, príjemnejšie? Takto si to užijem iba ja.“

Hneď, ako to dopovedal, znovu ju chytil za bradu a pritiahol si ju k sebe. Otieral svoje slizké pery po jej tvári. Vo mne to vrelo. Ku všetkému tomu strachu, hnevu, nervozite sa pridala ešte i žiarlivosť. Ako si dovoľuje sa jej dotýkať. Takto dotýkať.

Udrieť, ublížiť, roztrať, spáliť. Tieto slová dominovali teraz mojej mysli. Ublížiť, udrieť...

Vo chvíli kedy som už už vyrazil naplniť tieto potreby, vyrazila i jej krehká rúčka v ústrety upírej sánky. Počul som poriadne chrupnutie v zápästí. Nemal som čas trápiť sa jej zranením, pretože jej hrozilo čosi horšie. Joham sa rozzúril. Ešte mu nikdy nikto neodporoval. Stratil i posledné záchvevy racionálna. Schytil ju pod krkom, zdvihol do vzduchu a pritlačil k stromu, o ktorý sa opierala. Škrtil ju. Bolo mu už jedno, čo s ňou bude.

„Trápny pokus maličká. Uvedom si, že ja som tu Boh a ty si obyčajná handra, slúžka! Si si istá, že ma nechceš milovať... zbožňovať... uctievať? Bude škoda ublížiť dievčatku, čo tak omamne vonia.“

Skúšal ju posedný krát omámiť a ak mu to nevyjde, zabije ju. Musel som okamžite konať.

Vyrazil som. Stačili mi tri skoky a bol som pri ňom. Bál som sa, že keby som ho napadol nejako nevhodne, môže jej ublížiť ešte viac než doteraz, možno i zlomiť väz. Preto som sa ho snažil udrieť do rebier pod rukou, ktorou držal Isabellu vo vzduchu. Vyšlo to. Pustil ju. Dopadla na zem a hoci sa nehýbala, jej srdce bilo a pľúca sa plnili kyslíkom.

Okamžite som do neho vrazil celým telom a chcel ho tak odhodiť od Isabelly čo najďalej. Dúfal som, že využijem ten šok, ktorý mal v tvári i v mysli. Bohužiaľ ma stiahol so sebou a tak sme v jednom klbku leteli spolu. Až náraz do stromu nás od seba oddelil a každý sme dopadli na inú stranu. Ja, on, i ten strom.

„Čo sa to...? Kto. Kurva. Si!?!“ zavrčí na mňa v okamžiku, keď znova obaja stojíme oproti sebe, zhrbení a pripravení útočiť i brániť sa.

„To ťa nemusí zaujímať. Ale, ak by ťa to zaujímalo veľmi, tak som upír, ktorý má v pláne s tebou skoncovať.“ Neustále som kontroloval jeho myseľ a vyčkával na moment kedy zaútočí. Pozeral som sa ale iba niekde mimo neho. Vedel som, že mu nesmiem pozrieť do očí, aby som tak vylúčil možnosť omámiť ma.

„Zaujímavé. To si nevieš nájsť inú obeť, úbožiak? Kúsok odtiaľto je dedina. Tam si nájdeš predjedlo, hlavný chod i dezert. Ak chceš i dupľovane. Nemusíme sa hneď byť o jednu jahôdku.“ Odpovedá. „A vlastne, keď už sme pri zabíjaní mojej osoby, to sa mi pri tom ani nepozrieš do očí, zbabelec?

Vedel som, že to bola lesť. Presne toto potreboval. Potvrdil mi tým, že takto funguje jeho dar. Nemienil som mu v tom vyhovieť a hoci schopnosť čítať myšlienky mi dávala určité výhody, to, že som sa musel vyhýbať pohľadu smerom k jeho očiam, veci riadne komplikovalo. Cítil som sa ako Perseus, keď vliezol do jaskyne za Medúzou.

Chodili sme okolo seba ako dve šelmy. Rovnako sme na seba vrčali. Stále som v jeho hlave pátral po stratégii, no on myslel len na to, prečo mu nepozriem do očí. Nebol naučený bojovať. Nepotreboval to. Spoliehal sa na svoj dar. Vždy každého omámil a potom si s ním robil čo chcel. Bude to ľahké. Mal som pocit, že nemôžem prehrať. Bol som pripravený na všetko. Na všetko... všetko, až na to jemné zastonanie.

Isabella sa preberala a mňa to úplne vykoľajilo. Prestal som sa sústrediť a Joham toho bleskovo využil. Skočil ku mne, zdrapil ma za ramená a pritlačil k stromu. Nič, čo by mi ublížilo, akurát dosiahol svoje. Prekvapil ma a ja som sa chytil do jeho pohľadu.

„Okamžite sa prestaneš brániť!!!“ zreval a moje telo automaticky poslúchlo. Pustil ma. Dopadol som na zem a no on ma okamžite chytil za vlasy a zdvihol tak moju tvár znova k jeho očiam. Vedel som, čo sa deje. Moja myseľ počula jeho myšlienky. Omámoval ma, spútaval slobodnú vôľu, robil zo mňa otroka. Vedel som to, ale nedokázal som sa tomu ubrániť.

„Tak a teraz mi pekne povieš kto si. Ty vegetariánsky odpad!“

„Edward Cullen.“ Odpoveď robota.

„Čo tu robíš? Prečo si ma napadol?“

„Chránim to dievča.“ Ďalšia automatická odpoveď. Moje „ja“ si uvedomovalo, že by som mu nemal nič hovoriť, ale neodpovedať mu, či klamať sa proste nedalo.

„Prosím?!? Ty ju chrániš? A to už kurva prečo?“

„Ja ju milujem.“

Po tejto vete nasledovali jedno zhnusené odfrknutie si a jedno zalapanie po dychu. Chvíľu bolo ticho a potom sa zrazu naraz ozval Joham i Isabella.

„Človeka?!?“ vyštekol pohŕdavo Joham.

„Edward.“ Vyslovila to rovnako nežne ako vtedy v noci. No teraz to povedala nahlas a za plného vedomia. A ja som tu iba bezmocne kľačal. Plne v Johamovej moci. Vo svojom vnútri som kričal, dupal, sám seba trhal na kusy, chcel sa vzoprieť, no bolo to márne.

„Ale čo? Slečna nám prechováva podobné city tu k mladému pánovi upírovi. Pche, ak sa vôbec tento chudák prežívajúci na zvieracej krvi dá nazvať upírom.“ reaguje Joham.

Isabella mu neodpovedá. Tak rád by som sa na ňu pozrel, tak rád by som sa topil v jej očiach, no nemôžem robiť nič, pokiaľ mi to neprikáže on.

„Tak ako? Miluješ ho? Ak áno, povedz pravdu ty štetka, inak ho tu namieste zabijem!“ zareve na ňu.

Chvíľu je ticho. Dvaja upíry čakajú na odpoveď. Vo vzduchu je cítiť akýsi elektrizujúci náboj, ktorý naznačuje, že sa blíži dážď. Celý prales je akýsi nepokojný, nervózny. Zrazu môj anjel prehovorí.

„Áno,“ tíško vypustí to slovo pomedzi svoje pery. „Áno, milujem ho.“

Buch buch, buch buch, buch buch... moje srdce začalo byť. Viem, že iba imaginárne, ale tie slová boli balzamom pre moju dušu. Áno, po prvý krát za celú moju existenciu, som mal pocit, že mám dušu a ona sa jej práve dotkla.

„Hahahahaha! Tak to sa mi snáď zdá! Že tu stretnem takéto dve hrdličky, to by ma nenapadlo ani v najdivokejších snoch. Ehm, vlastne keďže nespím, tak sa mi to ani nemohlo snívať. Ale to je vlastne jedno. Teraz je dôležité to, čo s vami dvoma urobím.“

Pozeral sa striedavo na mňa a na môjho anjela, znova a znova. V hlave sa mu rodilo množstvo plánov, jeden horší ako druhý. Jeho chorá myseľ nakoniec začala zvažovať možnosť, že mi prikáže zabiť ju. Tá predstava ma trhala na kusy. Mal som pocit akoby mi niekto vytrhol z hrude srdce. To srdce, ktoré mi len pred pár minútami znovu rozbúchali jej slová. Nie, nieeee!!! V hlave som kričal sám na seba, prikazoval som si vstať, utrhnúť Johamovi hlavu, ale nezmohol som sa na nič, nedokázal som pohnúť ani len prstom na ruke. Nič, absolútne nič.

Bol som jeho otrokom.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

p.s. pre Bosinku: Bude i Nahuel, bude, neboj :) kdo si počká, ten se dočká a pevne verím že na jeho "pekáč buchet" sa čakať oplatí, najmä keď ti v budúcej kapitolke prinesiem veľký, skutočne veľký a detailný obrázok jeho maličkosti :P

a pridávam i moju predstavu Johama...bolo to ťažké, pretože som bojovala s tým, že upíry sú predca pekní a to slovo som si len ťažko s ním spájala... nakonie konkurz vyhral Karlík, hoci David Bowie bol tesne v závese za ním :DDD

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

12)  monikola (04.05.2011 13:51)

bosinečko ja som tak zvedavá na to, čo poviete na ďalšiu kapitolu...nikdy som nič nenapísala tak rýchlo...tie slová sa zo mňa sypali, navyše som mala takú akúsi romantickú chvíľku, tak, takže tam bude i dosť ciťákových vetičiek...jáááj už aby to zverejnili

11)  Bosorka (04.05.2011 13:38)

10)  monikola (04.05.2011 13:26)

eMusko...ďakujem, ďakujem... som strašne rada, že to tvoje srdiečko sa rozbúchava práve pri mojich písmenkách
zuzka
Julie...jojo, nájsť úchyla, ktorý by zase až tak škaredý nebol, keďže je to upír bolo ťažké, ale verím, že Roden to hrdo zvláda a ako to s nimi dopadne? no ž mám 11-tku čakajúcu na schválenie, tak uvidíš čoskoro

9)  julie (04.05.2011 12:36)

No..tak po fotce Johama se nedivím, že musí mít tak silný omamující dar. Která holka by se nechala oplodnit dobrovolně, že
Ale co ten úchyl vymyslí,vypadá, že je schopný všeho!Edward se bránit nemůže,Bella je člověk a o svém štítu netuší,natož aby ho uměla použít ..... že by Nahuel?

7)  Twilly (03.05.2011 13:30)

No to je otázka... jestli je hezčí chlapské prsíčko nebo jeho stehýnko

6)  eMuska (03.05.2011 13:14)

Toto bola tá najkrajšia kapitolka! Najprv Edward a hádka medi Edwardom Cullenom a Edwardom Masenom. Tento osvedčený trik zamilovanosti aj ja rada využívam, no tebe sa to podarilo do textu tak fajne šľahnúť, že ma skoro porazilo. No a potom ešte samozrejme to vyznanie. Vieš, jak mi bije srdce? tak mi trepalo v hrudi naposledy keď som šla na spoveď! Ach jáj! Vedomie, že ho Bella ľúbi, by mala Edwardovi pomôcť ovládnuť sa, celkom isto, aby mohol Bellsku zachrániť...

5)  Bosorka (03.05.2011 11:24)

Držel kušňu to je i trochu podobné
Se tu omlouvám, jsem netušila, že se trefím....mažu to!
Dej tam Twilušce kousek stehýnka....nebo radši prsíčko Twilluško?

4)  Twilly (03.05.2011 09:12)

Bosi - čušal = ani nedutal

3)  monikola (03.05.2011 08:52)

Bosi no teda... ja, ehm... ty... to.. no... aaaaaaaaaaa ty si prezradila časť budúceho deju a ani o tom nevieš, že čo ja teraz budem robiť to som tak čitateľná??

a jazykové okienko:
čušať - trochu expresívne byť ticho, mlčať, neozývať sa, byť veľmi ticho, nehovoriť ani slova
čušať ako voš pod chrastou, ako myš v diere, ako žaba na žriedle dúfam, že stačilo

a Twillinečko moje milovaná, dej neprezrádzajúca, teba som opomenula..cscscs... veľké ospravedlnenie...za to bude tá Nahuelova fotečka ešte väčšia

2)  Bosorka (03.05.2011 07:10)

Ty si přece na maso! Takže sladký pekáč buchet je tedy pro mě!
Joham - brrr..... vybrala jsi ho dobře! Roden je prostě......
Bello - žádná nápověda nebude! Edward v moci téhle kreatury, to není hezká představa
PS: Sím o jazykové okénko - "čušal"?

1)  Twilly (03.05.2011 00:00)

Cssssssssssss tak pre Bosinku Nahuel a pekáč buchet a pre mňa čo??? Prt makový... heh, to som ale dopadla...

No každopádne, jazda, moja... a ešte aká... uááááááááááááááááááá. Bella vie... Edward vie... Joham vie... tak to ešte bude tóčo

1