Sekce

Galerie

http://www.stmivani-ff.cz/gallery/thumbs/500px-Emmett-rosalie-kiss-34023455526435634.jpg

Spomienky a slzy...

Pozor, nebezpečenstvo depky!

All I've ever needed

 

Rok 1861

Hudba

Kráčala som dlhou alejou vysokých tují a smutne som hľadela na špičky svojich nôh obutých v svetlých čižmičkách. Na oblohe boli husté oblaky a slnko prenikalo na zem len malými škárami. Štrk pod mojími nohami vydával tiché praskavé zvuky, ako som po ňom šliapala. V rukách som niesla kyticu čiernych ruží.

Bol zamračený jesenný deň a väčšina ľudí z okolia ho trávila doma alebo v centre starodávneho Rochestra s priateľmi. Sedeli v kaviarni či salóne a rozprávali sa o témach vyššej spoločnosti ako politika, situácie v kolóniach alebo uzatvárali rôzne obchody. Dámy, oblečené v brokátových vyšívaných šatách dovezených z Európy sa striedavo schádzali navzájom vo svojich panstvách a klebetili o móde, majetku a spoločenských udalostiach. Donedávna som bola jedna z nich. Patrila som k mladým dámam vyššej spoločnosti Rochestra, ale to bola minulosť.

Nedávno som sa vzdala svojho dokonalého života a urobila som niečo, čo by žiadna iná slušne vychovaná mladá dáma neurobila. Vzoprela som sa vôli svojich rodičov a utiekla som z domu s mužom svojich snov.

Čím bližšie som k nemu bola, tým ťažšie sa mi zadržiavali slzy. Obišla som vysoký dub širokého kmeňa a pokračovala som ďalej. Nohy sa mi podlamovali, ale ja som musela kráčať. V tom zafúkal studený vietor a oprel sa do mojej dlhej sukne. Pôvodne bola biela, ale teraz na nej bolo vidno stopy práce v domácnosti. Nikdy predtým som nepracovala. Vždy sme mali doma slúžky, ktoré sa o mňa starali. Mojou jedinou povinnosťou bolo chodiť na plesy, divadelné predstavenia a iné spoločenské udalosti. Moji rodičia sa radi pýšili mojou krásou a ja som bola ich klenot. Obdivovala ma celá vyššia spoločnosť a ja som si bola svojej krásy vedomá. Obdiv som potrebovala ako vzduch.

Zišla som z kamenného chodníka a stúpala ďalej po tráve. Prechádzala som popri rade starších hrobov a okolo mňa nebolo ani živej duše. Ľudia nechodili na cintorín často. Keď im niekto zomrel, prišli mu vzdať poslednú úctu na pohreb a potom na nebohého častokrát zabudli. Dokonca aj na pohreboch sa niesli klebety a intrigy, ale tak to už v spoločnosti chodilo.

Od hrobu môjho vyvoleného ma delila už len jedna ulička a vtedy na mňa doľahol pocit úzkosti. Kráčala som pomaly a po bledých lícach mi začali stekať slzy. Vietor sa opieral do mojich vlasov, ktoré lietali na všetky strany. Mala som na sebe len tenké šaty a na nich hnedú pelerínu. V diaľke som uvidela jeho hrob a stále som sa približovala.

 

Celé mi to prišlo tak nezmyselné. Prečo sa to muselo stať práve nám? Prečo nás osud takto kruto rozdelil. Prečo... prečo?! Chcela som kričať, dostať zo seba všetko, čo som v sebe doteraz dusila.

Stála som pred jeho hrobom a hľadela na mramorový pomník. Neudržala som sa na nohách a zviezla som sa na zem. Nahlas som sa rozplakala a vôbec mi nezáležalo, či ma niekto počuje. Vôbec som si nevšimla, že mračná na oblohe ustúpili a na zem zasvietilo slnko. Jeho lúče ma hladili po zlatých vlasoch.

V rukách som držala čierne ruže a privinula som si ich k sebe. Keďže som si nedávala pozor, poranila som sa na tŕňoch. Z prsta mi začal tiecť slabý pramienok krvi a ja som si prst priložila k perám. Krvácanie o chvíľu ustálo a ja som položila kyticu na vrch nového hrobu.

Kľačala som tesne pred hrobom a vložila som si tvár do dlaní. Z hrdla mi vychádzali tiché vzlyky a z očí tiekli slzy, ktoré sa nedali zastaviť. Ach, láska, tak mi chýbaš. Natiahla som ruku k náhrobnému kameňu ale, bola som taká slabá, že mi klesla naspäť k telu a ja som sklonila hlavu.

V mysli sa mi začali premietať spomienky ako príbeh; od nášho prvého stretnutia, až po posledné chvíle. Pamätám si, ako by to bolo včera, keď som ho prvýkrát uvidela v hostinci na zábave.

 

„Rose, v týchto šatách tam nemôžeš ísť,“ povedala mi Vera a krútila hlavou.

„Prečo? Sú úplne nové, dorazili z Európy pred dvomi týždňami,“ namietala som.

„Veď práve,“ zasmiala sa. „Vravela si, že dnes večer chceš zapadnúť a takto sa ti to rozhodne nepodarí.“

„Tak čo mám urobiť?“ pýtala som sa.

„Poď, niečo vymyslíme,“ povedala a vzala ma za rameno. „Lucinda, Annie, pomôžte mi zmeniť Rose na jednu z nás.“

„To sa ti aj tak nepodarí,“ odfrkla Lucinda. Veriným kamarátkam som sa príliš nepozdávala. Nezapadala som. Bola som z vyššej vrstvy. Dnes večer som sa nenápadne vytratila z domu, aby som mohla ísť s nimi na vidiecku zábavu na predmestí Rochestra. Moji rodičia išli na predstavenie do opery.

Vera otvorila svoju skriňu a vytiahla z nej dlhé nebesky modré šaty.

„Skús si ich,“ povedala mi a ja som si neisto vzala vešiak so šatami. Zaliezla som za papierovú stenu a vyzliekla som si drahé šaty vo farbe tmavej noci, prešívané zlatými niťami. Namiesto nich som si obliekla jednoduché, ľahké svetlomodré, s okrúhlym výstrihom a bielou krajkou na ňom.

Vyšla som spoza steny a Vera sa doširoka usmiala.

„Vyzeráš skvele, Rose!“

Pozrela som sa do zrkadla a šaty mi naozaj krásne sedeli. Na vrchu obtiahnuté a voľná sukňa mi odhaľovala len špičky topánok. Vera mi stiahla šnurovačku navrchu, čím mi zvýraznila moje prednosti.

„Máš v nich lepší dekolt, než ja!“ povedala naoko závistlivo a ja som sa zasmiala. Vera bola priveľmi útla s dievčenskou postavou a mne - aj keď som mala štíhlu postavu z úzkym pásom, ženské krivky mi nechýbali.

„Ďakujem,“ pousmiala som sa vďačne.

„Za málo. Oh, ešte vlasy! Lucy, podaj mi prosím moju kefu.“

Lucinda sa neochotne natiahla k stolíku so zrkadlom a podala Vere kefu. Prečesala mi moje svetlé kučery a z každej strany vzala jeden pramienok. Zopla mi ich vzadu na hlave a ostatné vlasy mi sčesala na stranu.

„Dokonalé!“ usmiala sa.

„Teraz si naozaj ako jedna z nás,“ dodala veselo Annie.

Mali pravdu. Bola som dokonalá, ale inak ako predtým. Vždy som nosila drahé šaty luxusných značiek. Teraz, aj keď som bola oblečená v jednoduchých šatách, pôsobila som krásne. Farba mojich očí ladila s farbou šiat.

„Poďme už, neviem sa dočkať, až tam budeme!“ naháňala nás Vera.

„Dúfam, že tam bude aj William,“ vypískla nadšene Lucinda.

William bol jeden z vojakov, ktorý chodili do mesta za zábavou. Vždy ich bolo viac a niektorí boli celkom pekní. Samozrejme, nie pre mňa. V tom čase by to bol pre mňa hlboký pokles, keby som nechala obyčajného vojaka, aby mi dvoril.

 

V ten večer sme sa videli prvýkrát. Keď sme prišli do hostinca, už bolo dávno po zotmení a zábava bola v plnom prúde. Hudba hrala veľmi nahlas a len ťažko sme sa jedna druhú počuli. Bolo to pre mňa niečo nové, dovtedy som bola zvyknutá len na plesy a bály vyššej spoločnosti. Predierali sme sa davom, aby sme sa dostali do stredu parketu. Nepáčilo sa mi, že sa na mňa z každej strany niekto tlačil.

 

Hudba

„Ahoj, krásavica, poďme si zatancovať,“ povedal mi zrazu nejaký dedinský chlapec a natiahol ku mne ruku. Vydesila som sa a odstúpila som od neho krok dozadu. Hovorí sa „Smiem prosiť?“ pomyslela som si opovrhujúco. Ako si ma dovolil osloviť niekto, komu trčí slama z topánok?!

„Eugene, ruky preč!“ povedala mu Vera a on sa hneď stiahol.

„Prečo mi to kazíš, sesternička?“

„Nie že by ti to inak vyšlo,“ zamrmlala Vera a ja som so smiechom pokývala hlavou.

„Rose, toto je môj bratranec Eugene, prvotriedny sukničkár,“ predstavila mi ho a on sa neskôr našťastie vzdialil.

Hudobníci začali hrať rýchle známe skladby a my s dievčatami sme veselo tancovali a výborne sa pri tom zabávali.

Ani sme sa nenazdali a o tanec nás žiadali rôzni muži. Z nás štyroch som bola najkrajšia a tanečníkov som odmietala za radom. Po chvíli pre Lucindu prišiel jej vysnívaný William a Annie sa stratila v dave tancujúcich ľudí s ryšavým chlapcom, ktorý sa predstavil ako Edmund. Pre Veru a mňa prišli naraz dvaja bratia, John a Michael. Vere sa viac páčil Michael, ten mladší so svetlými vlasmi. Ja som si padla do okna s Johnom, ktorý bol vysoký, statnej postavy, hnedovlasý a mal krásne oči.

Vtedy som ale nevedela, čo sa skrýva za peknými očami. Bola som veľmi naivná a aj som na to doplatila. Cítila som sa kvôli tomu naozaj hlúpo. Z očí sa mi znovu spustili slzy a jesenný vánok ma nežne pohladil. Upravila som si sukňu a prešla som prstami po okraji lupienkov jednej z ruží. Ach, nechcem, aby ma takto videl. Určite si nepraje, aby som sa takto trápila, ale ja nedokážem žiť ako predtým.

 

S Johnom sme tancovali na niekoľko pesničiek a keďže vnútri začínalo byť príliš teplo, vyšli sme z pohostinstva von. Chcel, aby sme sa išli prejsť, ale ja som sa nechcela príliš vzďalovať. Uverila som jeho sladkým rečiam a nakoniec sme spolu kráčali smerom k lesu. Objímal ma okolo ramien, aby mi nebola zima. Zdalo sa mi to pekné, keďže som netušila, aké mal so mnou úmysly. Potom jeho ruky skĺzli na môj pás a boky. Začal sa ku mne správať až príliš dôverne a bolo mi to nepríjemné.

„Si taká nádherná!“ povedal a naklonil sa ku mne, aby ma pobozkal, ale ja som sa odtiahla.

„Čo, nepáčim sa ti?“ divil sa môjmu čudnému správaniu.

„To nie, ja len... vôbec ťa nepoznám...“ namietala som.

„No tak, Rose, nenechaj sa prosiť,“ pousmial sa a pritiahol si ma k sebe za pás.

„Nie, John, pusti ma!“

Zvalil ma do obrovskej kopy slamy, popri ktorej sme prechádzali a ľahol si na mňa. Začal ma bozkávať na pery, krk a dekolt a ja som sa ho snažila zo seba striasť. Bol silný a držal ma pevne.

„Prestaň! Ja to nechcem!“ kričala som, keď mi rukami prechádzal po tele.

„Nie...“ vzlykla som.

V tom ho zo mňa niečo strhlo a ja som sa rýchlo posadila.

„Keď dáma povie nie, znamená to, že jej máš dať pokoj!“ kričal na Johna iný muž a hodil ho o zem.

„Toto nie je tvoj problém! Vypadni!“ skríkol John.

„Necháš ju na pokoji!“ povedal výstražne neznámy muž.

„Lebo čo?!“ pobavene sa zasmial John.

Ten chlap ho chytil za golier košele a odviedol ho preč z môjho dohľadu. Začula som výkriky a údery a pri každom som sa strhla.

Ustráchane som sedela v kope sena a celá som sa triasla.

„Si v poriadku?“ opýtal sa ma môj záchranca, keď sa ku mne vrátil.

Prikývla som a on mi podal ruku. Pomohol mi postaviť sa a ja som si oprášila šaty.

„Ďakujem,“ povedala som, keď som sa upokojila. V tme som mu poriadne nevidela do tváre.

„Mala by si sa vrátiť naspäť,“ oznámil mi takmer panovačným tónom. Nepáčilo sa mi, ako sa so mnou rozprával, ale poslúchla som ho. Nechcela som ani pomyslieť na to, čo by sa stalo, keby nebol nablízku.

Prikývla som a spolu sme kráčali späť na tancovačku.

„Nemala by si len tak veriť neznámym mužom,“ povedal mi zrazu.

„Práve si ma zachránil. Keby si mi chcel ublížiť, už dávno by si to urobil,“ odpovedala som ľahkomyseľne.

Potichu sa zasmial a pokrútil hlavou.

„Ako sa voláš?“

„Rosalie Lillian Hale,“ povedala som bez rozmýšľania a v tom som sa strhla. Oh, čo ak pozná mojich rodičov a povie im, kde som bola?

„Emmett McCarty,“ predstavil sa.

 

Pri spomienke na naše prvé stretnutie som ronila slzy a nedokázala ich zastaviť. Príliš dlho som bola silná, všetko som v sebe dusila a teraz to na mňa doľahlo. Nedokázala som sa vzchopiť a ísť ďalej. Odišiel príliš skoro. Bez neho môj život nemá zmysel. Tak veľmi mi chýba. Všetko mi ho tu pripomína.

Utrela som si slzy, ktoré mi stekali po lícach a na mojej koži sa zjavili zimomriavky. Cítila som sa veľmi slabá. Nevládala by som sa ani postaviť. Celá som sa triasla. Bola mi zima, ale ešte som nechcela odísť z cintorína. Bolo to jediné miesto, kde som nemusela nič hrať ani sa pretvarovať. Doma som nemohla stále plakať a smútiť za svojou láskou. Musela som byť silná, hlavne kvôli jeho rodičom.

 

Vrátili sme dnu, do veľkej miestnosti, kde bolo konečne svetlo. Pozrela som sa na svojho záchrancu a všimla som si jeho detskú tvár a nevinné oči.

Kým som si ho unesene prezerala, všimla som si, že on odomňa tiež nedokáže odtrhnúť svoj zrak a pousmiala som sa. Stáli sme na kraji tanečného parketu a hľadeli si navzájom do očí.

„Preboha, Rose, kde si bola, mala som o teba strach!“ dobehla za mnou Vera.

„Len som potrebovala ísť na vzduch,“ ubezpečila som ju.

„Tak dobre,“ prikývla a potom sa pozrela na Emmetta.

Zoznámila som ich a Vera sa potom vrátila k svojmu tanečnému partnerovi.

„Smiem prosiť?“ opýtal sa Emmett a ja som s úsmevom prikývla. Nežne ma vzal za ruku a objal ma okolo pása. Položila som mu ruky na ramená a pomaly sme sa hýbali do rytmu pesničky.

Vzhliadla som na neho a pristihla som ho, ako sa na mňa usmieval. Úsmev som mu opätovala a potom som nevinne sklopila zrak.

„Si tá najkrajšia žena, akú som kedy videl,“ šepol a pohladil ma po líci. Privinul si ma do náručia a ja som si položila hlavu na jeho rameno.

Zostali sme na parkete a keď začali hrať rýchle pesničky, náš tanec sa zmenil na dynamickú súhru našich tiel. Emmett výborne ovládal jive, twist aj fox trot a ja som sa ním nechala viesť, aj keď som kroky vedela. Pri tanci sme sa na seba usmievali a nepohli sme sa od seba ani na krok.

 

Hľadela som na jeho meno vytesané na mramorovom kameni. Nič iné okolo mňa neexistovalo. Iba ja a plno spomienok. Keby o tom vtedy vedeli moji rodičia, asi by ma zabili, ale ja som sa s Emmettom cítila, ako ešte nikdy predtým. Vždy keď som sa zahľadela do jeho hnedých očí, videla som v nich čistú lásku a úprimnosť. Od toho večera som na neho nedokázala zabudnúť.

 

V tú noc ma odprevadil k Vere. Nemohla som mu povedať, že bývam v centre Rochestra. Celý večer som sa hrala na jednoduché dedinské dievča. Možno, keby vtedy vedel, že pochádzam z vyššej vrstvy, zďaleka by ma obišiel. Rozlúčili sme sa a dohodli sa, že sa uvidíme o dva dni na predmestí. Veľmi som sa tešila a nedokázala som na neho prestať myslieť.

 

Do vlasov sa mi oprel slabý jesenný vietor a s ním sa vznášali vzduchom aj padajúce listy zo stromov. Cítila som sa ako by bol Emmett pri mne. Ako by si ovinul ruku okolo mojich ramien a vtisol mi bozk do vlasov. Presne tak, ako to robil vždy keď sme boli spolu. Stále nedokážem uveriť tomu, že už nie je medzi nami. Všetko sa zbehlo tak náhle. Bola som vytrhnutá zo svojho perfektného sveta tragickou správou, ktorá nás všetkých zasiahla priamo do sŕdc. Moje spomienky pokračovali ako sled fotografii.

 

Domov som prišla v skorých ranných hodinách nasledujúceho dňa, aby ma rodičia našli ráno v posteli. Naša pestúnka Mary mi otvorila zadný vchod domu, ktorým som sa prešmykla dnu. Vedela som, že jej môžem dôverovať, tak som jej povedala o všetkom.

O dva dni sme sa s Emmettom stretli prvýkrát. Kým som bola s ním, pestúnka povedala mojim rodičom, že som na návšteve u Valerie, jednej zo svojich snobských kamarátok.

Takto to išlo asi mesiac. S Emmettom sme sa stretávali pravidelne. Nie veľmi často, lebo som musela mať dobré dôvody na to, aby som mohla odísť z domu, ale našťastie ma moja pestúnka a Vera vždy bránili pred rodičmi spoľahlivými výhovorkami.

Hudba

Jedného letného dňa som čakala na Emmetta pri lese na predmestí Rochestra v svetloružových šatách. Vlasy som mala sčesané do drdola naboku a pred slnkom som sa chránila bielym slnečníkom s čipkou na okrajoch.

Nenechal ma čakať ani o sekundu dlhšie, prišiel na čas a išli sme na prechádzku.

„Emmett, je tu niečo, čo by si mal vedieť,“ začala som váhavo.

„Počúvam, moja najdrahšia,“ povedal a stisol mi ruku, ktorú držal vo svojej.

„Nehovorila som ti pravdu. Nie som tá, na ktorú sa hrám. Nie som to dedinské dievča, som dáma z vyššej spoločnosti a na tej tancovačke som sa ocitla náhodou,“ vysvetlila som. Emmett nevyzeral, že by ho to rozhodilo. Zastavil sa a vzal si moju tvár do dlaní.

„Na tom nezáleží! Jediné, na čom záleží, je naša láska, Rosalie,“ povedal a vtisol mi nežný bozk na pery.

Keďže bolo veľmi teplo, prešli sme sa až k jazeru uprostred lesa, pri ktorom nikto nebol. Emmett si vyzliekol košeľu a ja som sa na neho zarazene pozrela.

„Voda je teplá, poďme si zaplávať,“ povedal nadšene a zhodil zo seba aj ostatné šaty. Vošiel do jazera a ja som na neho prekvapene hľadela z brehu. Emmett ma stále lákal do vody a nakoniec ma presvedčil. Položila som malý slnečník na zem a vyzliekla som si šaty. Vošla som za ním a on si ma rýchlo zdvihol do náručia. Prsty som si zaplietla do jeho hnedých kučeravých vlasov a zamilovane som na neho hľadela. Zatočil sa so mnou a obaja sme sa zasmiali. Zahľadel sa mi do očí a jemne ma pobozkal.

„Ľúbim ťa,“ šepol a ja som sa pousmiala.

„Aj ja teba.“

Bláznili sme sa vo vode ako deti a keď nás to omrzelo, vyšli sme von a ľahli sme si na lúku pri jazere. Čakali sme, kým teplé slnečné lúče vysušia naše mokré telá a pri tom sme sa k sebe túlili. Ležali sme na mäkkej tráve rozkvitnutej lúky.

 

Priala som si, aby tá chvíľa nikdy neskončila. Bol to dokonalý pocit. Len on a ja. Na lúke, kde nebolo nikoho. Našla som niekoho, kto ma skutočne miloval a jeho city som mu opätovala. Zdá sa mi, ako by to bolo včera. Kiežby, ach kiežby som bola vedela, ako sa to celé vyvinie... V mysli sa mi zjavil nešťastný koniec a bielou hodvábnou vreckovkou som si utrela slzy.

 

Od toho dňa ma v neprítomnosti rodičov navštevoval Emmett aj doma. Túlali sme sa po našich záhradách alebo sme sa prechádzali po meste. Emmett poznal miesta, na ktorých som ešte nikdy nebola.

Raz sa môj otec nečakane vrátil domov. Museli sme sa pred ním skryť v našej stodole. Zatvorila som za nami veľké drevené dvere a potichu som sa zasmiala. Podišla som k Emmettovi, ktorý sedel na stohu slamy a sadla som si k nemu. Nebol šťastný z toho, že sme sa museli toľko skrývať. Mne sa páčilo robiť bláznovstvá za chrbtom mojich rodičov, ale ubezpečila som ho, že v stodole nás nikto nenájde.

So smiechom som si ľahla do sena. Emmett si pomaly ľahol ku mne a privinul si ma k sebe. Nežne sme sa bozkávali a láskali. Po chvíli sa odomňa odtiahol a zapozeral sa mi do očí. Usmiala som sa a pohladil ma po vlasoch.

„Ani nevieš, aký som šťastný, že som s tebou,“ šepol.

„Kiežby to vraveli aj moji rodičia,“ zosmutnela som.

„Nikdy nám nedovolia byť spolu.“

„Tak utečme!“ navrhol. „Utečieme k mojim rodičom na vidiek a tam sa vezmeme. Ak by si si ma chcela vziať...“ dodal váhavo.

„Ešte si sa ma nepýtal,“ pousmiala som sa prefíkane.

Kľakol si predomňa a ja som sa zdvihla do sedu. Vzal si moju ruku do svojej a ja som sa prekvapene usmiala.

„Rosalie Lillian Hale, milujem ťa z celého svojho srdca a tak to bude navždy. Si to najlepšie, čo ma mohlo v živote stretnúť a sľubujem, že ťa budem milovať a starať sa o teba po zvyšok nášho života. Preukážeš mi tú česť a staneš sa mojou ženou?“ opýtal sa s nádejou v očiach a ja som klesla na zem vedľa neho.

„Áno,“ povedala som a vzala som si jeho tvár do dlaní. Náruživo sme sa pobozkali a obaja sme boli šťastní, ako ešte nikdy predtým.

Začali sme spolu plánovať náš útek a strávili sme v stodole nasledujúce hodiny.

 

V ten večer si ma rodičia raz zavolali, aby mi oznámili dôležitú správu. Netušila som, ako mi to zlomí srdce. Nielen mne. Bol to nečakaný zásah do môjho života, s ktorým som ani najmenej nesúhlasila, ale moji rodičia boli neoblomní. No teraz na tom už nezáleží...

 

„Rosalie, s tvojou matkou by sme ti chceli niečo oznámiť,“ začal otec, keď sme všetci traja sedeli v salóniku našej vily.

„Áno, otče,“ prikývla som poslušne. Poza ich chrbát som robila toľko priestupkov, že aspoň pred nimi by som sa mala správať ako dáma.

„Iste si si všimla, že všetky tvoje kamarátky sú už zasnúbené, alebo vydaté...“

„Vera nie je,“ vyšlo zo mňa.

„Kamarátky na úrovni...“ objasnil a ja som pretočila očami, ale dúfala som, že si to nevšimli.

„Drahý, nenaťahuj to toľko,“ povedala moja matka.

„Najvplyvnejší muž v meste, Royce King, má syna na sobáš, ktorý je do teba zamilovaný. Ako vieš, vlastnia všetky banky v meste a okolí. Je to veľmi významná rodina! Pred pár dňami ma Royce King II. požiadal o tvoju ruku. Rosalie, s ním ťa čaká krásna budúcnosť...“ dokončil môj otec a mama celý čas šťastne prikyvolala.

To snáď nie. Preboha, ja som sa už sľúbila Emmettovi. To nie... Nie!

„Vaše matky sa včera večer definitívne dohodli na vašom manželskom zväzku,“ dodal skôr, ako som stihla niečo povedať.

„Otec, matka, nedovolila by som si spochybniť vaše rozhodnutie, ale... ja si nemyslím, že som pripravená na manželstvo.“

„Lillian, máš devätnásť...“ prerušila ma moja matka. „Najvyšší čas na sobáš.“

„Áno, matka, ale...“

„Žiadne ale!“ rozhodli za mňa a tak aj bolo. S plačom som vybehla hore do svojej izby. Nemohla som sa vydať za Royca. V skutočnosti som ho nepoznala, ale hovorilo sa o ňom, že jedinú lásku akú dokáže prechovávať je láska k peniazom. Na vonok to bol krásny, ale veľmi chladný muž.

 

Prosila som rodičov, aby zasnúbenie zrušili, ale nesúhlasili. Raz som si zavolala svoju pestúnka a dala som jej list pre Emmetta, v ktorom som mu napísala o všetkom. Museli sme utiecť čím skôr. Mary mu ho doručila a Emmett mi obratom poslal odpoveď. Jeho list som práve držala v trasúcich sa rukách a dopadali naň moje slzy. Rozmáčali svetlý papier, ktorý mi ostal ako jedna z pamiatok na neho.

Zbalila som si pár vecí, aby som bola pripravená kedykoľvek odísť. Rodičom som napísala list na rozlúčku. S Emmettom sme chceli utiecť v priebehu nasledujúcich dní, ale ešte deň pred tým mi rodičia oznámili, že večer sa koná ples. Myslela som si, že jeden ples ešte prežijem, ale tento nebol tak celkom obyčajný.

 

Večer na ples sme išli s Roycom ako zasnúbený pár. Vtedy som ho videla tretíkrát v živote. Naši rodičia boli tiež medzi pozvanými. Správa o našom zasnúbení sa rozniesla rýchlosťou svetla a poslali nám pozvánku na naše mená.

Bol to ples pri otvorení nového divadla v meste. Na miesto nás doviezol koč, ktorý pre mňa a mojich rodičov poslala rodina Kingovcov. Keď sme dorazili k divadlu, naši rodičia sa srdečne privítali a Royce mi pomohol vystúpiť z koča.

Ponúkol mi svoje rameno a ja som ho prijala. Kráčali sme spolu do miestnosti, kam nás uviedli. Royce sa hrdo niesol vedľa mňa a pýšil sa mojou krásou. Namiesto môjho obvyklého povýšeneckého úsmevu, som teraz mala na perách nútený. Moja elegantná chôdza robila dojem ako by som sa vznášala. Vedela som, ako očariť.

Royce zo mňa celý večer nespustil oči, ale v jeho dotykoch chýbala neha a cit. Keď ma pri tanci objímal, bolo to tak chladné. Aj napriek jeho kráse som sa necítila dobre v jeho spoločnosti a priala som si, aby tento večer už skončil.

Na plese som stretla svoje kamarátky, s ktorými sme sa stretávali na čaj v našich panstvách dvakrát do týždňa. Valerie a Elsa boli oblečené v luxusných drahých šatách a obe prišli s rodičmi a svojimi snúbencami. Valerie sa vydávala budúci mesiaci za notárovho syna a Elsa si brala doktora z miestnej nemocnice. Obe sa na manželský život tešili, ale ja som pred ním utekala.

Vyšla som von na letnú terasu, odkiaľ som hľadela na hviezdy.

„Tak tu ste, moja najdrahšia,“ začula som zrazu Roycov hlas, keď ma tu našiel. Nebola som z toho šťastná.

„Som nesmierne rád, že ste prijali moju ponuku na sobáš,“ pokračoval a ja som sa nesmelo pousmiala.

Najprv ma nežne pohladil po líci a potom mi prstami prešiel po šiji a zaplietol si ich do mojich vlasov. Cítila som jeho dych na svojej tvári a stále sa ku mne približoval. Jeho pery sa dotkli mojich a začal ma náruživo bozkávať. Vedel, že v spoločnosti sa nemalo zachádzať ďalej a po chvíli ma pustil. Musela som odtiaľto čo najrýchlejšie odísť. Za Royca sa v žiadnom prípade nevydám.

„Ospravedlňte ma, rada by som sa pobrala na odchod. Som veľmi unavená,“ povedala som mu.

„Vaši rodičia pred chvíľou odišli, ale ja vás veľmi rád odprevadím,“ ponúkol sa.

„To od vás nemôžem žiadať. Pôjdem sama, vy si pokojne užite zábavu,“ silene som sa usmiala.

„Samú vás nepustím. Odveziem vás domov, moja drahá,“ rozhodol sa.

V šatni mi pomohol do kabáta a potom sme nastúpili do koča. Celú cestu som sedela oproti nemu a on si ma stále prehliadal. Rozprával o našej budúcnosti, ale ja som tie reči nemohla počúvať.

Bola som šťastná, keď elegantný koč zastavil pred našou vilou a ja som vystúpila. Royce ma letmo pobozkal na rozlúčku a potom sa jeho koč stratil za rohom.

 

Pri spomienke na Royca sa obloha zatiahla a spustil sa slabý dážď. Neprekážalo mi to a od hrobu som sa nepohla. Vzhliadla som na nebo a dažďové kvapky mi na chvíľu nahradili slzy. Oči ma štípali od toľkého trúchlenia, ale nedokázala som kontrolovať svoje emócie. Tá rana bola príliš čerstvá.
Rukami som si objala trup, lebo som cítila prázdno vo svojom vnútri a začala som sa chvieť. Bol to neznesiteľný pocit. Zdalo sa mi, ako by časť zo mňa umrela s ním. Niekedy som si aj priala dostať sa na druhý svet čím skôr. Prišla som o všetko...

 

S Emmettom sme sa dohodli, že utečieme o tri dni. Podľa všetkého som mala v sobotu nadránom čakať na starý koč pri našej vile. Vedela som, že moji rodičia budú na plese a nikto zo služobníctva mi nezabráni odísť.

Pospala som si pár hodín a od štvrtej ráno som vyzerala koč pred domom. O pár minút neskôr som začula zvuk konských kopýt a pozrela som sa von oknom. Pred našou vilou stál voz so zapriahnutým koňom.

Rýchlo som sa obliekla, obula si topánky a po špičkách som kráčala k dverám. Nikto ma nevidel a ja som sa úspešne dostala von. Dobehla som k Emmettovi, nasadla som do dreveného voza s veľkou plachtou na vrchu a rýchlo sme uháňali preč.

Nepýtala som sa kam ideme, vedela som, že s Emmettom mi bude dobre hocikde. Cestou ma držal za ruku a ja som sa pri tom rozplakala. Nedokázala som uveriť tomu, že som utiekla z domu.

Ráno sme dorazili do neďalekej dediny, kde bývali Emmettovi rodičia. Už bolo dávno po svitaní. Emmett zastavil koč pred ich domom a potľapkal hnedého koňa po chrbte. Pomohol mi vystúpiť a privinul si ma k sebe za pás.

„Sme tu,“ povedal a ja som sa rozhliadla okolo seba. Vyzeralo to podobne ako predmestie Rochestra, kde bývala Vera.

Z veľkého domu vyšli dvaja starší ľudia. Emmettov otec bol vysoký, podobnej postavy ako jeho syn. Mal krátke čierne vlasy a keď nás uvidel, na jeho tvári sa zjavil úprimný úsmev. Jeho matka bola nízka a trochu silnejšia tmavovláska s hnedými očami, ktorá sa tvárila veľmi prívetivo.

Emmett ma vzal za ruku a kráčali sme im v ústrety. Od začiatku som sa usmievala, aby som urobila dobrý dojem.

„Ach, synček, taká som rada, že si doma,“ povedala nadšene jeho mama a hodila sa Emmettovi okolo krku. Od šťastia sa rozplakala. Emmett ju objal a pohladil po vlasoch. So slzami v očiach ho pustila a usmiala sa aj na mňa.

„Otec, matka, priviedol som si nevestu, Rosalie Lillian Hale,“ predstavil ma hrdo Emmett a ja som sa s úsmevom jemne uklonila.

Zdalo sa, že som sa im pozdávala a obaja boli očarení mojou krásou. V tom vybehli z domu aj Emmettovi traja bratia a on ma s nimi zoznámil.

Vzali sme si naše veci z koča a jeden z bratov odviedol koňa do stajne vzadu na dvore. Vošli sme do domu, ktorý bol skutočne veľký a celkom pekne zariadený. Emmettova izba bola na poschodí s výhľadom na neďaleký les.

Po našej ceste sme boli obaja veľmi unavení, tak sme si na chvíľu zdriemli v jeho mäkkej posteli.

Neskôr sme sa vybrali na prechádzku po okolí. Slnko svietilo a príroda tu bola nádherná. Cítila som sa voľná a šťastná, ako nikdy predtým.

 

Bolo to príliš pekné na to, aby to tak aj ostalo. Najšťastnejšie obdobie môjho života netrvalo viac ako tri mesiace. Za ten čas sme boli s Emmettom stále spolu a jeho rodina si ma tiež obľúbila. Najviac som si rozumela s jeho matkou, ktorej som často pomáhala v kuchyni.

Mám pred očami tú chvíľu, keď sme s Emmettom v jedno ráno zišli do kuchyne a našli tam sedieť jeho rodičov so smútkom očiach. Jeho matka zvierala v rukách list a potichu vzlykala. Emmetta volali späť do armády. Konflikty medzi severnými a južnými štátmi sa vyhrotili už predtým a vojna sa začala ešte pred rokom, ale teraz sa schyľovalo k horšiemu. Matka preplakala celé dni a jeho otec bol tiež nešťastný. Ja som si nevedela život bez Emmetta predstaviť. Ten list som mala nájsť prvá a spáliť ho, aby nikam nešiel!

Emmett tú správu nebral až tak tragicky. V armáde slúžil už vyše dvoch rokov a za ten čas získal vysokú hodnosť. Sľuboval mi, že sa po pár mesiacoch vráti a rýchlo sa zoberieme. Postavíme si vlastný dom a budeme mať veľa detí. O tom som celý čas snívala. Mať rodinu s mužom, ktorého milujem viac ako svoj život.

Popri tom mi znovu začali slziť oči a videla som zahmlene. Ruky som si položila do lona a viečka mi klesli. Moja myseľ pokračovala v príbehu, aj napriek mojej vôli.

 

„Láska, nebuď smutná, čoskoro sa vrátim,“ šepol a ja som sa nútene pousmiala. Ležali sme v jeho posteli a ja som sa na neho pozerala cez slzy. Nechcela som, aby odišiel. Bála som sa o neho. Na vojne zomieralo veľa mladých mužov, ktorí mali život pred sebou. Nemohla som dopustiť, aby tak dopadol aj Emmett.

„Veľmi sa o teba bojím,“ vzlykla som a on ma pohladil po vlasoch.

„Budem v poriadku. Keď sa vrátim, vezmeme sa a budeme spolu už navždy,“ usmial sa na mňa.

„Navždy,“ zopakovala som po ňom a on prikývol.

Pobozkal ma na pery a ja som mu bozky opätovala vášnivejšími. Zajtra mal odísť a ja som sa bála, že sa mi už nevráti. Ovinula som si ruky okolo jeho chrbta a on perami láskal môj krk. Vyzliekol mi šaty a celý čas sme sa nežne maznali.

V tú noc sme sa prvýkrát milovali. Bolo to krásne, správal sa ku mne ako k porcelánovej bábike. Bol to neopísateľný pocit. Naše duše boli spojené už dávno a v tú noc splynuli v jedno aj naše telá.

Emmett ma nežne hladil po tele, keď som vyčerpane zaspávala po druhom akte našej lásky. Vtisol mi bozk do vlasov a do ucha mi potichu spieval uspávanku, až kým som zaspala v jeho náručí.

Ráno som sa zobudila sama. Emmett stál pred skriňou a obliekal si svoju vojenskú uniformu. Sťažka som preglgla a podišla som k nemu. Zozadu som ho objala a chcela som mu zabrániť v odchode. Otočil sa ku mne a tuho ma objal. Postavila som sa na špičky a vášnivo som ho pobozkala na pery. Vedela som, že mi neodolá a tak som ho začala zvádzať. Rozopla som mu opasok na nohaviciach a vsunula ruky pod jeho tielko. Vzrástla v ňom vášeň, zdvihol si ma do náručia a pomaly položil do perín. Ešte raz sme sa pomilovali, ale potom musel skutočne ísť.

Ležala som na posteli zahalená len perinou a plakala. Sledovala som ho, ako sa znovu obliekal. Rýchlo som si navliekla nočnú košeľu a spolu sme vyšli z izby. Vedela som, že moje slzy jeho rozhodnutie nezmenia.

V kuchyni bola celá jeho rodina. Emmett sa začal lúčiť so svojimi bratmi, ktorí bez slova hľadeli na špičky svojich nôh. Potom objal svojho otca, ktorý ho statočne potľapkal po pleci. Jeho mama sa mu zavesila okolo krku a nechcela ho pustiť. Nariekala a prosila Boha, aby dal na jej syna pozor.

Nakoniec sa vrátil ku mne a privinul si ma do náručia. Silné ramená objímali moje útle telo a ja som nedokázala prestať plakať.

„Neplač, láska, ja sa vrátim,“ ubezpečil ma a dvomi prstami mi nadvihol bradu, aby sa mi pozrel do očí.

„Emmett, prosím, neodchádzaj,“ žiadala som ho.

„Sľubujem, že ti budem písať listy každý deň a stále na teba myslieť,“ šepol.

„Milujem ťa,“ zavzlykala som.

„Milujem ťa, Rosalie,“ povedal a venoval mi posledný bozk.

Odstúpil odomňa a ja som z neho spustila svoje ruky. Vyšiel z domu a všetci sme ho nasledovali.

„Dávajte na seba pozor,“ povedal nám s úsmevom.

„Boh s tebou, synu,“ povedala jeho mama, keď držala kríž na svojom krku.

„Milujem ťa. Navždy,“ pohla som perami, keď sa strácal z nášho dohľadu.

 

Keby som vtedy vedela, že je to posledný krát, čo ho vidím, neváhala by som ani sekundu a rozbehla by som sa za ním. Doteraz si to vyčítam. Stále mám pred očami, ako sa so mnou lúčil a sľuboval, že sa vráti.

Ďalší nával vzlykov sa zmenil na hysterický plač.

Prvý mesiac mi Emmett písal každý deň. Milovala som čítať jeho listy, no aj tak som sa bála. Snažili sme sa zháňať čo najviac informácii o situácii na bojiskách. Celé dni som čítala jeho listy a písala rozsiahle odpovede. To bolo jediné, čo ma držalo pri živote. Veľakrát som chcela ísť za ním, ale to by sa mi aj tak nepodarilo. Bratovražedná vojna v Amerike bola skutočný nezmysel! Toľko ľudí v nej prišlo o život.

Odhrnula som si vlasy z tváre a potichu zavzlykala. Druhý mesiac mi tiež písal, ale už menej. Stále som bola nervózna a vystrašená. Myslela som na najhoršie a preto som radšej trávila čas sama v jeho izbe. Obliekla som si jeho košeľu, na ktorej som cítila jeho vôňu a schúlila som sa do klbka. Predstavovala som si, ako by bol pri mne.

Koncom druhého mesiaca som sa začínala cítiť zle. Všetko som pripisovala stresu. Často mi bolo zle od žalúdka a trpela som zmenami nálad a depresiami. Zdravotný stav sa mi čím ďalej zhoršoval. Odmietala som jesť a nevychádzala som z domu. Mala som pocit, že sa stane niečo hrozné a moje obavy sa potvrdili.

 

Nasledujúci deň prišiel poštár a tváril sa zarmútene. Tentokrát mi nepodal zamilovaný list od môjho anjela, ale zavolal si celú rodinu a otcovi podal obálku s pečiatkou štátu. Keď som to uvidela, zahmlelo sa mi pred očami a takmer som odpadla.

Emmettov otec vybral papier z obálky a rýchlo si prečítal jeho obsah. V tom sa rozplakal a nám všetkým to bolo jasné. Ešte nikdy som ho nevidela takto trpieť. Celá rodina išla zošalieť zo smútku a ja som mala pocit, že som nevnímala okolitý svet.

Očami som prebehla papier, na ktorom stálo, že Emmett bol zastrelený nepriateľom pri útoku. Z hrdla sa mi vydral hlasný výkrik nasledovaný ľútostnými vzlykmi a plačom. Sadla som si na schody a pritiahla som si kolená pod bradu.

„To nie je pravda, to nemôže byť pravda,“ opakovala som si a pritom som plakala.

Počula som, ako poštár zaželal rodine úprimnú sústrasť a potom odišiel.

 

Chcela som sa zabiť. Chcela som zomrieť a pridať sa k Emmettovi na druhej strane. Teraz som kľačala pri jeho hrobe, ale svoju smrť som si už nemohla priať. Moje zdravotné problémy dokazovali začiatok tehotenstva. Noc pred tým, ako odišiel, spomenula som si. Priložila som si ruku na brucho a smutne som sa pousmiala. Vedela som, že sa na mňa pozerá z neba a bola som rozhodnutá urobiť všetko, aby bol na mňa hrdý. Vedela som, že na nás bude dávať pozor a svoje dieťa bude strážiť a sledovať zhora, ako anjel.

Keď priviezli jeho telo v truhle, zariadili sme mu pohreb na miestnom cintoríne. Prišli sa s ním rozlúčiť všetci blízky a obyvatelia vidieku. Dokonca prišla aj Vera. Želali nám úprimnú sústrasť a ja sa snažila byť silná, kvôli jeho rodine. Považujú ma za svoju dcéru a dovolili mi ostať žiť s nimi. Nemala som kam ísť. Čakala som Emmettove dieťa, ich vnúča. To bol jediný svetlý bod v tomto období.

Hudba

Nedokážem slovami vyjadriť, ako veľmi mi chýba. Milujem ho celým svojím srdcom a navždy budem. Cítim sa osamelá a viem, že Emmetta mi nikto nenahradí. Nedokážem si predstaviť, že by ho mal niekto nahradiť. Dal mi svoje srdce a vzal si moje.

Slnko na oblohe znova vyšlo spoza oblakov a ja som vzhliadla na nebo. Pritisla som viečka k sebe a predstavila som si, že je pri mne. Ako ma objíma a bozkáva do vlasov. Ako jeho ruky prechádzajú po mojom tele. V jeho náručí som sa cítila tak bezpečne. Stále tomu nerozumiem, prečo práve Emmett?!

Som šťastná, že som ho stretla a ukázal mi, čo je láska. Bol to prvý muž, ktorému som skutočne patrila celá a bolo to z čistej lásky. Naša láska bola neprekonateľná, ale smutná, lebo je koniec. Všetkého. Nemala som ho nechať odísť. Už nikdy sa nevráti. Nevkročí do svojho domu a nepobozká ma na prahu dverí. Nebude ma držať za ruku a nebude pri svojej rodine.

Vedela som, že musím byť silná. Kvôli jeho rodine, ale aj tomu malému, čo vo mne rástlo. Niekedy som sa potrebovala vyplakať a vtedy som prišla sem. Za ním.

Moji rodičia po mne ihneď začali pátrať. Donieslo sa im, kde som a tak mi začali písať listy. Nemohla som sa k nim vrátiť. Vyššej spoločnosti oznámili, že som na nejaký čas odišla do Európy. Cestovať a spoznávať nové miesta.

Iba moji rodičia a pestúnka vedeli, kde som. Prosili ma, aby som sa vrátila domov. Nemohli povedať pravdu rodine Kingovcov. Tí sa rozhodli, že so svadbou počkajú, kým sa vrátim. Royce musel zúriť. Zmizla som, ako by sa po mne zľahla zem.

Pokrčila som v list v rukách  a mala som chuť ho spáliť. Ako som mohla dovoliť, aby sa toto stalo?! Emmetta mi už nič nevráti.

Každý večer plačem, keď zaspávam sama v jeho posteli a on tam nie je. Ten pocit prázdnoty je neopísateľný. Kým tu ešte bol, jeho dych a tlkot srdca ma vždy upokojili. Zaspával so mnou v náručí a dával mi pocit bezpečia.

Teraz nedokážem ani len poriadne dýchať. Milovala som ho viac, ako je možné. Viac, ako som si myslela, že dokážem. Potrebujem ho pri sebe. Bol pre mňa všetkým. Všetkým, čo som kedy chcela a potrebovala.

Toľko mi toho sľúbil a teraz je všetko preč. Mali sme plány na krásnu budúcnosť. Radosť a šťastie vystriedal žiaľ v mojom srdci. Trhal ma na kúsky každučký jeden deň. Nevedela som, ako dlho to ešte vydržím. Každý deň som upadala do sĺz a bolesť ma celú pohlcovala.

Nikdy si neodpustím, že som ho nechala odísť. V deň kedy odišiel, sa mi zrútil svet. Vzal si so sebou moje srdce. Nikto by si nemyslel, že to takto dopadne.

Bola som predurčená na sľubnú budúcnosť vo svojom dokonalom svete po boku významného muža. Vydala som sa inou cestou, chcela som ísť za svojím šťastím. Chvíľu som bola skutočne šťastná. Čo by som dala za to, keby som mohla stráviť svoj život po jeho boku. Nádherná predstava, ale nesplniteľná. Kiežby mi osud daroval krídla a stala by som sa anjelom aspoň na chvíľu, aby som ho mohla znovu vidieť.

Spomenula som si, ako ma požiadal o ruku a kútiky sa mi stočili do smutného úsmevu. Moje slzy dopadali na zem, pod ktorou ležal.

Všetko mohlo byť také krásne, nebyť jednej nehody. Mohli sme byť spolu. Navždy.

Smrť nás rozdelila a zničila náš spoločný život, no nie lásku a city. Budem ho milovať, aj keď už nie je medzi nami. Kým ešte žil, vravieval mi, že som jeho anjel na zemi. Teraz je on mojím anjelom v nebi.

 


 

 

Ahojte, ja viem, aký je dnes deň a že som s touto poviedkou mohla chvíľu počkať, ale včera by sme mali s priateľom výročie, keby nám to osud doprial. Musela som sa vypísať a tu je výsledok. Vopred sa ospravedlňujem za gramatické chyby, ale pozerať sa cez slzy na klávesnicu nie je žiadna výhra. Tak snáď sa vám poviedka páčila a nepriviedla som vám depku. Názov som dala podľa pesničky Nikki a Paula, ktorú nedokážem počúvať bez toho, aby mi neušlo pár sĺz.

Teraz plánujem pokračovať vo svojej rozpísanej kapitolovke a v hlave sa mi črtá nápad na nejaké vtipné paródie :). Siss

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

SissCullen

7)  SissCullen (27.03.2014 20:12)

ďakujem Nana :) a teším sa, idem čítať ;)

Nana08

6)  Nana08 (26.03.2014 21:09)

Siss na tuhle povídku sem narazila až teď a je to krásne A mám tu pro tebe a Kate neco ale ti sa tam objavíš až v neskoršiom dieliku tak čtete a doufám že se bude líbit : http://natalienanacullen.blog.cz/1403/vraj-rodina-1-kapitolka pak napiš

SissCullen

5)  SissCullen (07.03.2014 23:54)

ďakujem pekne za koment viem, ten koniec sa naozaj opakoval, ale to asi preto, lebo som tam chcela dať "všetko" a podrobne opísať jej pocity, ale.. menej je niekedy viac
ale som rada, že sa páčilo a určite mi pomohlo takto sa vypísať ;)


Kate ďakujem aj tebe a áno, bolo to trochu moc, pred nejakým časom by mi nenapadlo, že raz niečo také napíšem :/

eMuska

4)  eMuska (05.03.2014 16:31)

hmm, to je mi teda! neviem, čo povedať! bolo to jemné a nežné a fakticky si ma dostala!

ale predsa ti len niečo k štruktúre poviedky poviem, prepáč, nedá mi (to klepnuté som ja )
na začiatku ma trochu mrzelo, že si nám hneď prezradila, komu patrí ten hrob. takto sme neboli napäté a hneď sme vedeli, ako to skončí. možno preto sme čakali nejaký zvrat, ktorý by to celé zmenil, lebo vlastne si nám pointu vyzradila už na začiatku príbehu. a ku koncu by som sa chcela tiež vyjadriť, lebo bol super, ale na konci trošku upadol a vyšumel, pretože si niekoľko odstancov opakovala to isté iba inými slovami. a presne pre to, že sme už vedeli, čo sa stalo a že mŕtvy je Emmett a že ju to bolí, lebo to hovorila aj pomedzi pasáže z minulosti, prbeh nijako negradoval.

ale tie retrospektívne časti sa mi veľmi páčili. bolo super, ako si opisovala ich stretnutie, lebo to bol okamih, keď sme boi priamo zahrnutí ako nemí pozorovatielia deja a nebol nám iba prerozprávaný prostredníctvom spomienok, takže to náhle pôsobilo celkom osviežujúco.

celkový dojem z poviedky je super. dúfam, že ti dobre poslúžila ako psychohygiena a bude už len lepšie

Kate

3)  Kate (15.02.2014 11:47)

No, tak to byla na mě trochu silná káva. Moc krásně jsi to napsala, sice jsem doufala v HE, ale nevadí, souhlasím se ST. :) Děkuji za ten zážitek!

SissCullen

2)  SissCullen (15.02.2014 11:42)

Ďakujem krásne, som rada že sa páčilo :)

SestraTwilly

1)  SestraTwilly (14.02.2014 21:39)

Veľmi smutná a veľmi pekná poviedka.Musím priznať,že som čakala trochu iný koniec,ale bohužiaľ život neprináša len radostné chvíle a tak si tie pekné treba vážiť,tešiť sa z nich,keď ich zažívame,aby nám pomohli prežiť ľahšie tie smutné a ťažké.Mne sa Siss poviedka veľmi páčila.:)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek