22.04.2011 [07:45], Twilly, ze série Prepáčte, poznáme sa?, komentováno 33×, zobrazeno 4922×

10. kapitola – Cesta za novým životom...

Morská voda Mexického zálivu mu obmývala kolená svojimi hravými vlnkami. Západ slnka bol čarovný a on sa naň rád zvykol dívať. Vždy vyčkal až  do doby, keď sa tá obrovská zlatá, neskôr oranžová guľa ponorí do studenej vody. Niekoľkokrát mal dojem, že počul rozžeravené „tsss“ práve v okamihu, keď sa zapadajúce slnko dotklo hladiny.

Potom, keď sa rozhostila úplná tma, zvykol sa vrhnúť do vĺn a plávať kým mu prúdy úplne neprečistili myseľ. Niekedy si našiel pekne hlboké a tmavé miestečko a len tak meditoval na dne morskej priekopy. Deň, dva... týždeň... čas bol nepodstatný. Tu bol sám so sebou. Žiadne emócie, žiadne city, len on a jeho bezsenný sen. O mladej žene s očami, ktoré majú farbu nočného oceánu. Možno preto mal tieto vody tak rád.

* * *

Cesta na nový kontinent bola hrozná. Aj tá najmenšia vlnka spôsobovala Alice neuveriteľné ťažkosti. Nedokázala v sebe udržať poriadne ani len vodu. To moje energiou sršiace dievčatko, môj škriatok, sa zrazu zmenilo na handrovú bábiku. Kŕče zmietali jej drobné telíčko a mliečna pokožka dostala sinavý odtieň. Jej vždy veselé oči stratili veselosť a tmavé kruhy sa jej usalašili na tvári. Ešte pár dní a nebol som si istý či túto pekelnú cestu vôbec prežije. Bol som tak zúfalý, že som bol schopný premýšľať aj o premene, ak by sa jej život chýlil ku koncu. Jediné, čo ma držalo späť bola spomienka na jej slová, ktorými sa oháňala pred Evelyn. Conor by mi nikdy neublížil... bude ma chrániť, tak ako sľúbil.

Mala pravdu, nevedel by som jej ublížiť, jej nie... Ale ak by mala umrieť... nedokážem bez nej žiť. Je mojim osudom. Je moja chýbajúca časť. Podstatná... ale nikdy nebudeme jeden. Vždy len dvaja.

* * *

Tí dvaja sa trhali ako psy. Žiadna taktika, len bezcieľna zúrivosť. No, takto je to zakaždým, keď María dovedie novorodených. Vyberá si absolútne nevhodné typy. Chce mocných upírov, ale väčšinou sú to len svaly bez mozgu. Ale keď ona si nedá povedať. Takto sa jej vysoké percento skántri navzájom skôr, než sa priučia akejkoľvek taktike boja a stratégia? To slovo im evokuje maximálne tak urážku. Aj títo dvaja nie sú výnimka.

Díval sa na záverečný šklb jedného z novorodených, ktorým oddelil hlavu tomu druhému od trupu. Ostala mu v náručí a on sa s pýchou a neuveriteľne nadutým úškľabkom rozhliadal čo nato ostatní. Tí len znudene sledovali ďalšie ukončenie dennodenného zápasu dvoch nováčikov. Nič nové pod slnkom. Netuším na čo čakal on, žeby na aplaus? pomyslel si a vykročil k „víťazovi“ tohto duelu.

„Neuveriteľné!“ hľadel na neho z rozžiarenými karmínovými očami. Vyzeral ako prerastené dieťa s loptou v náručí, ale miesto lopty sa mu tam skvela upíria hlava.

„Ha! Nemal šancu, videl si?“ vyhodil hlavu do vzduchu a opäť ju chytil. Bolo to morbídne.

„Prestaň blbnúť!“ Vyhodenú hlavu chytil skôr než ten novorodený ciciak a vrhol na neho ten najotrávenejší pohľad, akého bol tej chvíli schopný.

„Za prvé, tvoj štýl boja je OTRASNÝ. To, že si vyhral je v skutočnosti iba obrovská náhoda, takže na tvojom mieste by som počkal s oslavnými tančekmi. A za druhé, María nebude nadšená, že si zničil jej pešiaka. Ani by som sa nečudoval, keby som si pár minút po tom, čo príde, pohadzoval takto TVOJU hlavu,“  na dôkaz svojich slov, to bol teraz Jasper, kto si pohadzoval upíriu hlavu ako loptu a s uspokojením sledoval, ako sa mení sebavedomý výraz Maríinho najnovšieho úlovku na zdesený. Bál sa jej, ako všetci jej podaní.

Jasper potlačil znechutený úškľabok. Čo keby si niekto všimol, že ONA už nie je pre neho taká autorita. To nechcel, aspoň zatiaľ nie. Nateraz mu stačilo, že musel absorbovať túto skutočnosť. Čo s tým ale mieni urobiť, to ešte sám nevie. Vie len toľko, že už má všetkého plné zuby. Stavať jej armádu a robiť poskoka, s tým nech už nepočíta. Už má toho ozaj plné zuby.

* * *

Utrel som jej čelo navlhčeným kapesníkom. Nebránila sa. Zo začiatku sa urputne vyhýbala akémukoľvek náznaku  mojej pozornosti k jej zdravotnému stavu. Naivne si myslela, že morská choroba je len záležitosť jedného či dvoch dní a potom, že si už žalúdok zvykne. Vo väčšine to tak nebolo, tak prečo by to tak malo byť u nej? Zlepšenie stavu zvyčajne nastane až na rovnej nepohybujúcej sa zemi.

Chvíľu som váhal, ale nakoniec sa moje prsty dotkli jej zlepených vlasov na spotenom čele. Snažil som sa ich odhrnúť z čela a robil som to s tou najväčšou úctou akej som kedy bol schopný. Zo zaťatými zubami som prijímal ten vražedne rozpálený ľudský dotyk. Dokedy ešte budem mať túto výsadu? Dokedy ju ešte budem mať len pre seba? Premýšľal som.

Dlhé tmavé mihalnice, ktoré ako vejár lemovali oči čo som tak zbožňoval, sa jemne zachveli. Prebúdzala sa z krátkeho spánku, do ktorého prednedávnom úplne vysilená upadla. Naznačovalo to aj jej srdce. Z pokojného, spánkom utlmeného tlkotu sa začínalo prebúdzať k rezkejším rytmom. Pootvorila popraskané pery a ústami sa jej predral nepatrný ston. Trochu bolestivo sa zašklebila a o ďalší úder srdca sa jej telo napälo v ďalšom bolestivom kŕči. Zase ju naplo, ale keďže už v sebe nemala ani to najmenšie sústo, len ju to zbytočne vysiľovalo. Nenávidel som tú ľudskú slabosť, ktorá ju práve ovládala. Nenávidel som moju nemohúcnosť a neschopnosť čokoľvek s tým urobiť.

Bola slabá ako mucha a tak len s námahou otočila dlaň smerom ku mne. Bol to jej  signál, ktorým si pýtala moju ruku. Naše dlane k sebe pasovali. Jej drobná sa strácala v mojej veľkej. Keď som ju za tú ruku vzal, jej dlaň som si pritisol na hruď. Tam, kde kedysi bilo moje srdce. To ju upokojilo natoľko, že sa nepatrne usmiala. Zavrela ťažké viečka a takmer okamžite vysilená zaspala.

* * *

Vášnivé tangá s Maríou v posteli som zbožňoval. Už keď som ju spoznal bola iná, než na aké ženy som bol zvyknutý. Južanské dámy, ktoré som poznal boli ozajstnými dámami. Pre nás, južanských mužov, bolo jednoznačnou poctou a vlastne aj osobnou cťou, starať sa o ne a chrániť ich ako oko v hlave. A táto drobná prekrásna a vzrušujúca Mexičanka bola plná života a ohňa. Ambiciózna potvora a ten najvzrušujúcejší anjel v jednom tele. Tele bez duše. Ale to som zistil až príliš neskoro. Poznanie, koho som si to vlastne vybral za objekt zbožňovania, ma vyšlo pridraho. Strata ilúzií a určite strata dôvery vo väzby medzi nami, upírmi.

Pozoroval som ladnú krivku jej ramena a skúmavým pohľadom som poláskal oblinu tmavého prsníka. Miloval som jej telo a boli časy, keď som miloval aj ju samotnú. Dnes to už bola dávna minulosť a ja som už zopár dní premýšľal o tom, ako jej zmiznem spred nosa. Jej ambícia však mala aj svoju dvojičku. Neodmysliteľnú a vždy a všadeprítomnú zášť. Nič nebolo horšie ako Maríin hnev. Tak ako bola krásna, bola aj krutá. Ale to som zase nechcel vidieť ja, túžbou a snáď aj láskou zaslepený blázon. Teraz sa už na ňu dokážem dívať omnoho triezvejším pohľadom. Okúzlenie je fuč, ostala len vášeň. Ale aj tá pomaly pohasína.

Položil som dlaň na jej oblý bok. Jediným pohybom ju zo seba striasla a dožadovala sa mojej pozornosti.

„Dnes som prišla o ďalšieho,“ kňučala takým tým detským hlasom. Áno, hranie sa na detskú nevinnosť, to bola jej najväčšia zbraň voči mužom. Ja už som bol imúnny voči jej čaru, ale stále to na mňa skúšala. Pravdepodobne zo zvyku.

„Viem, bol som pri tom,“ povzdychol som si a pretočil som sa na chrbát. Palcom a ukazováčikom som si trel koreň nosa. Tak ako už viac ráz v poslednej dobe v očakávaní podobného rozhovoru, cítil som svoj ozajstný vek.

„Keď si pri tom bol, prečo si tomu nezabráni?“

Dokázala presvedčivo vložiť do vety ublížený i obviňujúci tón. Bola priam dokonalý majster manipulátor.

Miesto odpovede som si zase len povzdychol a predlaktím som si zakryl pohľad na ňu. Túžil som byť tisíce míľ odtiaľto. Čo míľ, rovno tisíce svetelných rokov...

„Vyberáš nesprávnych, María!“

Miesto pokorného ospravedlnenia, na ktoré celkom určite čakala, som rovno vletel do ofenzívy.

„Ale, čo?“ zasyčala, „vyberám silných a veľkých...“ šepkala, ale čosi v jej hlase ma nútilo držať sa na uzde. Ale podľa mojej momentálnej  nálady, by som za seba ruku do ohňa nedal. Začínal som byť touto konverzáciou unavený a to sme ešte ani poriadne nezačali. V poslednej dobe sa jej obsah stále dokola medzi nami omieľal.

„... a blbých,“ neodpustil som si rýpavičný dovetok.

Posteľ sa pod nami zhupla a ja som si odkryl výhľad na Maríu. Prudko sa posadila a upierala na mňa dva karmínové body. Pri tom rýchlom pohybe sa jej synchronizovane rozhojdali plné prsia a hruď, akosi nepochopiteľne, klesala a dvíhala sa v rozhorčenom  pravidelnom rytme. Niektorých ľudských zlozvykov sa nezbavíme pravdepodobne nikdy.

„Ty do toho nemáš čo kecať, ty si tu na to, aby si ich cvičil!“ vyštekla.

Jej prst sa zavŕtal do mojej hrude.

„Sú príliš mladí a vášniví, budú sa kántriť hlava-nehlava a použiteľných je sotva zopár. Takto len budíme zbytočnú pozornosť, nenos sem všetko, čo ti prejde posteľou!“ Naštvala ma. Poriadne ma naštvala.

„Takže môj generál žiarli? To sa mi páči! “ zapriadla a úplne otočila vo svojej taktike. Zaútočila na mňa svojim medovým hláskom.

To už som vstal z postele a snažil sa nájsť niečo na seba. Potreboval som rýchlo odísť. Od nej, od cvičiska. Od tohto všetkého.

Jej poznámku som prešiel mlčaním a radšej som sa obliekal. Potreboval som si vyvetrať hlavu.

„Bež si niekoho uloviť, generál, potrebujem ťa chladnokrvného a nie ukňučaného ako starú Mexičanku,“ jej hlas znel náhle tvrdo. Menila nálady zo sekundy na sekundu. Bolo mi jasné, že už premýšľa nad ďalšími stratégiami, ako dobyť ostatné upírie územia.

Bez slova som vypadol z našej chatrče. Teraz ma mohol upokojiť len príboj morských vĺn.

* * *

„Už je mi lepšie, prísahám!“ pozerala na mňa s tým zeleným nádychom v krásnej tvári. Pokúšala sa o márny úsmev, ale v konečnom dôsledku to pôsobilo ako nie príliš pekná grimasa.

„Ľahni si a opováž sa vystrčiť nos! Pevnina už je na dohľad, už to dlho nepotrvá,“ chlácholil som ju.

Nechápem ako dokázala vyčariť ten sarkastický úsmev.

„Na dohľad, vravíš? Môj či tvoj?“ krátko sa zasmiala. Od dávenia bol jej hlas chrapľavý ako hrdzavá píla s vyštrbenými zúbkami.

„Nebuďte prostoreká, slečna Dunhillová!“ snažil som sa hrať tvrďáka, ale divadlo mi nikdy veľmi nešlo. Bol by zo mňa mizerný herec. Nakoniec sme sa obaja rozosmiali.

Bol som blahom bez seba, že sa už cíti lepšie. Hoci bola stále v katastrofálnom stave, akoby jej telo tušilo, že sme už ozaj blízko pevnej rovnej zemi.

Vytiahol som jej prikrývku až po bradu a zľahka pohladil potom zlepené tmavé vlasy.

„Zoženiem ti niečo pod zub a čistú vodu. Musíš byť strašne smädná,“ snažil som sa o láskavý tón.

„Prosím, skús zohnať aj trocha vody, vieš, na umytie...“ šepla a sklopila pohľad. Bola to intímna informácia, ktorú sa predo mnou hanbila preberať.

* * *

V ten deň som do nej po prvý raz dostal okrem čaju aj pevnú stravu. Bola už ako vrabček. Ešte pár dní a stratila by sa mi pred očami.

Jej však evidentne na dobitie energie stačilo aj málo. Zdemolovaná, ako po zrážke s upírom, po osviežení - akej-takej toalete pozostávajúcej z misky čerstvej vody na opláchnutie sa a troche suchého chleba v žalúdku, sršala opäť tým svojim zvláštnym elektrizujúcim elánom.

Môj škriatok bol späť.

Vyškieral som sa na všetkých ako úplný cvok, ale v skutočnosti by som najradšej asi spieval a tancoval po palube, keby som sa za svoje výkony nehanbil. Miesto toho som sa s pokojnou maskou oprel o zábradlie na prove lodi. Díval som sa do nočných vĺn a uvažoval, čo spravím, keď prídeme do prístavu. Zatiaľ som o tom odmietal uvažovať. Určite sa vydám na lov, taktizoval som. Ale to až po tom, ako nájdem pre nás niečo na bývanie...

Bolo toho treba viac, napríklad, zvoliť si taktiku. Na lodi som nás vydával za súrodencov, ale na ničom ďalšom sme neboli dohodnutí. Teraz, keď už bolo Alici lepšie, som mal v pláne to s ňou prebrať. Fu. Do čoho som sa to nechal navliecť. Tá malá jašterička mi ešte určite zavarí...

Zhrnutie

Květuško, tak doufám, že budeš příjemne překvapená... já to totiž stihla ♥

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

13)  Bosorka (23.04.2011 21:13)

A ta písnička je k tomu skvělá - normálně jsem tu seděla se zavřenýma očima a VIDĚLA tu starou plachetnici, jak se noří přídí do vln, rozráží je, krůpěje slané vody odlétají do stran...... Conor stojí na přídi (sorry Alice, ale stojím tam s ním já - je to moje představa!), drží mě kolem pasu a zamilovaně na mě juká

12)  Bosorka (23.04.2011 21:08)

Už je tam, už je tam, už je tam!
Twilluše - vzbuzuješ ve mně úplně ambivalentní pocity - radost nad příchodem Jaspera a bolest z trápení Conora.... Hele že pro tu naší prdýlku Conorovskou vymyslíš nějakou hodnou, milou, slušnou, poctivou (celá já ) a vegetariánskou krvesavku, jež mu uzdraví bolavé netlukoucí srdéčko... A že ho určitě bude bolet
Jsi moje zlato!

11)  Twilly (22.04.2011 21:13)

Květuško, schrnu to, DĚKUJUUUUUUUUUUUU
eMuš, ja viem, mala som dilemu a doslova som si hodila mincou.. žiaľ vyhral kapesník (sprepáčením, slovo "vreckovka" je strašne... uáááááááá no nehodilo sa mi tam ) normálne sa snažím vyhýbať čechizmom a max. používať slang,ale... když musíš tak musíš
Janičko, nevím jaké důvody tě napadly, ale mě napadl právě dnes ten pro mě nejpádnější, takže se dost vytěšuju. O těch tvých třeba někdy můžeme hodit řeč

Carloušku, já jsem ráda,že nepíšeš jenom ty "kuří nohy", protože jsem z tvých komentů vždycinky pořádně paf, děvče. No jo, takhle já vidím nášho kdysi majora a teď, v Maríině soukromé armádě, "generála" Jaspera. Vlastně, jak psala Květka, není to můj první Jasperův popis. Přesně stejný mám ve své druhé jednorázovce . No a co Conor? Tak to si musíte počkat, holky... tedy jestli budete chtít

10)  Carlie (22.04.2011 18:34)

Twilluško , už bych místo komentářů mohla pomalu psát "kuří nohy" (- // -), protože pořád držíš laťku proklatě vysoko! , ba co víc, místama sháníš tyč, abys vyskočila ještě výš, umíííííš!
Začnu číst a po chvíli zapomínám, že čtu, stejně jako to, v jakém jazyce, jsi skvělá vypravěčka a Tvoje fantazie je obdivuhodná!
Nádherně mě zamrazilo při první zmínce o Jasperovi A líčení jeho minulosti má obrovskou hloubku! To, že se Marii už vymaňuje, ale i obecně to, že je "generál", ukázka jeho jako jižanského velitele, ne jen (pak v době Stmívání ) chudáka upíra těžce bojujícího s vábením krve, tady je prostě chlaaap!
A Conor a vtípky typu, že země už je nadohled
Ale bojím se o něj... jaký je jim asi vymezený čas?
Díky za bezkonkurenční zážitek, Twillinko!

9)  eMuska (22.04.2011 17:52)

Juchú, bejby, tak oni idúúú! A Jasper tieeež! Ach jo, som nadšená, ktásna kapitolka! Jediné tento hento: prosím, viem, že sme česko/slovenská stránka, ale keď sa raz píše slovensky, prosím dodržiavať (kapesník, za prvé a pod.)
Toť sjo, inak veľmi pekný zážitok!

8)  kytka (22.04.2011 13:59)

Ty víš jak na mne. Přes krásnou muzikou bys mne ukecala na cokoli.

7)  Twilly (22.04.2011 13:56)

ááááááááá Květuš, právě jsem objevila neskutečně moc překrásné hudby do povídky

6)  kytka (22.04.2011 13:52)

To ještě musím reagovat. Proč máš být jako blbá? Neumíš si představit, jak jsem se dmula pýchou, když si mi dole pod povídku připsala ten vzkazík. Víš?

5)  Janeba (22.04.2011 13:26)

Verýšku, tak to byla jízda!!! Ne že by to bylo tak překvapivé, ale rozhodila jsi mě bolavou Alicí a zoufalým Connorem! Bylo příjemné nahlédnout do života Jaspera, ale tohle jeho období mi přišlo velmi smutné! Ještě že jsem si předtím pustila tu nádhernou skladbu, která báječně pohladila a už dopředu uklidnila, jako ty mořské vlnky!
Jsem zvědavá jak vyřešíš přeměnu Alice i důvody, kvůli kterým se bude muset rozloučit s Connorem! Ale to nééé, radši nebudu zmiňovat, co mě právě napadlo!!!
Veverko, skvělé zpracování!!!
Děkuji!!!

4)  Twilly (22.04.2011 12:12)

Květuško, já jsem na obláčku... vím, doteď to bylo moc temné, jestli to nebude dál to nevím... něco je už v hlavě, ale včera to prostě přišlo najdenou a muselo to ven. Dnes ráno jsem to dopsala a měla jsem neuvěřitelnou radost, že to stihneš... jsem blbá, že jo? Ale každopádně jsem moc ráda, že se ti to líbilo... a hezké svátky taky tobě

3)  kytka (22.04.2011 12:09)

Ježiš, já zapomněla na písničku. Byla skvělá. Cítila jsem každý záchvěv těch tónů. Děkuji.

2)  kytka (22.04.2011 11:52)

Zlatíčko. Emoce, které se mnou cloumají, mají pořádnou sílu. Starost o Alice, přemýšlení o přeměně, o tom, co k ní cítí. Svíralo se mi z něj na hrudi. Cítila jsem tu jeho rozpolcenost.
A na scéně je Jasper. Je to nádherné dokreslení jeho myšlenek a pocitů z této doby (skvostné to bylo i v tvé jednorázovce), nespokojenost s tímto "životem".
Bojím se ale o Connora. Bude muset "z kola ven", viď? Je ale úžasný. Děkuji za dílek. Udělala si mi strašně velkou radost!!!!!!!!!!! Děkuji a přeji Ti krásné Velikonoce.

1)  kytka (22.04.2011 08:27)

Verunko. Jsem, jsem příjemně překvapená. Jen co děti půjdou na rehabilitaci, tak k tomu hned sednu. Děkuji, děkuji. Ty jsi zlatíčko.

«   1 2