31.10.2011 [22:30], Twilly, Povídky jednorázové, komentováno 19×, zobrazeno 3141×

Každý z nás musí v sebe niekedy hľadať kúsok ľudskosti... a myslím, že ani Carlisle Cullen nebol výnimkou... inšpirované pesníčkou od Nickelback If everyone cared

Pred očami mu prebehol výjav z biblie. Hotová apokalypsa. Zúrivá túžba zabíjať ho pred malou chvíľou naplno ovládla a on, teraz už plne nasýtený, sa vrátil opäť k svojej mysli. Pamäť mu ponúkala obrazy, ktoré ho budú do konca života prenasledovať. Rozorvané hrdlo, vyvrhnuté vnútornosti, všade krv a ten odporný rev, ktorý mu drásal mozog...

Klesol na kolená rovno ku svojej obeti a rukami si zakryl uši. Mal pocit, že ten rev ešte neprestal.

Kľačal tam dlho, sám nevedel koľko času prešlo. Kýval sa v pomalom pravidelnom rytme, ktorý ho upokojoval, dopredu a dozadu. Zaznamenal, že ruky sa mu už prestali lepiť, ale ešte v sebe nenazbieral toľko síl, aby otvoril viečka a pozrel sa pravde do očí.

Urobil tak omnoho neskôr. Naokolo bola tma, ale on vidiel takmer každý detail okolo seba. Rozoznal každé stebielko trávy, každý lístoček na okolitých stromoch... Pomaly presunul zrak na udupanú zem pod svojim telom. Pred ním ležalo nebohé telo srny. Nie, to čo videl vo svojej dokonalej pamäti nebol výjav z biblie. Bola to pravda. Pravda o ňom. Zabil ju vlastnými rukami a vlastnými zubami. Ešte aj teraz cítil kovovú chuť krvi so sladkým nádychom. Naprázdno preglgol. Pomaly zložil ruky z uší a zadíval sa na dlane. Zaschnutá krv sa mu bridila a zároveň ho priťahovala. Vôňa ho lákala, aj keď to bolo omnoho intenzívnejšie než predtým. Práve to mu vnuklo myšlienku skúsiť si privoňať. Len privoňať k tej úžasnej vôni. Mal pocit, že to zvládne... že SA ovládne.

Váhavo priložil ruku s obschnutou krvou k nosu a jemne sa nadýchol. V ústach sa mu začal okamžite tvoriť jed a hrdlo ovládol neznesiteľný plameň chtivosti. O pár chvíľ neskôr sám seba nachytal, ako potupne zlízava posledné zvyšky krvi z vlastných prstov. A aj napriek znechuteniu, ktoré sám k sebe cítil, musel si priznať, že uspokojenie za to rozhodne stálo.

Svoju úbohú obeť nakoniec pochoval do plytkého hrobu, vyhrabaného vlastnými rukami. Čo na tom, že to bola len lesná zver, bola živá a on ju aj napriek tomu nemal právo zabiť tak brutálnym spôsobom. Venoval jej tichú modlitbu.

Vedel, že ak má takto existovať, musí nájsť spôsob, ako prežívať dôstojne. Ako nájsť tie najsilnejšie okovy, ktorými by spútal silu, čo ho núti vraždiť. Odmietal sa vzdať. Odmietal uveriť, že to nedokáže. Vedel, že musí. Predtým sa pokúsil vyhladovať sa k smrti a toto bol výsledok! Bol smiešny sám sebe, aký bol malicherný, keď si myslel, že sa dokáže zabiť. Aj napriek tomu, že tým porušuje božie prikázania. Ale bol zúfalý... a až teraz naplno pochopil, ako ľahko zúfalci podľahnú peklu. A on už teraz podľahnúť nechcel. Chcel si len... zachovať svoju dôstojnosť. Len to, čo mu zostalo. Nechcel bezdôvodne a brutálne vraždiť.

Stál do pása vo vode a dlaňami čeril pokojnú hladinu. Dnes bolo pod mrakom, zatiahnuté a tak, keď vyšlo slnko, uvedomil si, že je to po prvý krát po jeho premene. Doteraz sa buď skrýval v temnom podzemí Londýna, alebo v hlbokých lesoch a jaskyniach. Prípadne, vychádzal iba pod rúškom tmy. Akoby sa za seba hanbil.

Nastavil teda slnku tvár a nechal sa chvíľu unášať pocitom hrejivého tepla, ktoré sa mu rozlievalo po tele. Keď otvoril oči, zbadal svet okolo seba zaliaty svetlom. Nádhera. Prepadol ho prchavý pocit šťastia a krásy, ale len dovtedy, kým nespustil zrak k vodnej hladine. Jeho ruky odrážali svetlo ako malé lesklé zrkadielka. Neveril vlastným očiam. Obracal ruky pred očami, sledoval svoje dlane, prsty, obzeral si lakte, ale aj vlastnú hruď. Všade sa trblietal. Nádherne trblietal. Uvedomil si, že v tme sa takto nikdy nevidel. Na malú chvíľku ho prepadol pocit očarenia a možno aj márnivosti, ale okamžite ho zaplašila prevratná myšlienka. „Takto predsa nemôžem medzi ľudí!“

Medzi ľudí? Veď to nemôžem ani keby nebolo trblietok. Som nebezpečný. Som vrah, som ničiteľ...

Napriek temným myšlienkam ho teplo, ktoré mu hladilo tvár, prinášalo úľavu. Len vďaka nemu sa cítil akýsi živý. Premýšľal či je rozdiel medzi ním a ľuďmi. Sú draví... ako ja. Vedia rovnako zabíjať a ničiť... ako ja. Žijú z toho, čo si ulovia... ako ja. Vedú svoje súkromné vojny... ako ja. Tých pár drobností, čo nás delí, ako strava, rýchlosť, sila... musí tu byť možnosť, ako sa ovládnuť. Keď to dokáže človek, musím aj ja. Len nájsť tú správnu vôľu. Len nájsť tú silu.

Trvalo to pár ďalších lovov, kým bol schopný nevrhnúť sa na svoju korisť a nerozdriapať jej hrdlo. Zistil, že ak má prísun krvi pravidelný, pudy možno držať na uzde. Jeho prvým veľkým úspechom bolo, keď ostal počas lovu v stave schopnom premýšľať.

Všetky voľné chvíle, ktoré mu nezabral výcvik ovládania sa pri love, trávil pri tom jazierku. Pri tom, pri ktorom objavil svoju druhú, slnečnú tvár. Chodieval tam hlavne cez deň a obzvlášť v slnečné dni. Bol schopný vystavovať svoju tvár lúčom, kým nezašli za horizont. Miloval slnko ešte viac, než za... života.

Horúce lúče mu hladili tvár, keď mu do nosa udrela tá vôňa. Už ju pred tým cítil. Nebola tak čistá, tak sladká, ale bola veľmi podobná. Matne preberal všetky spomienky a snažil sa ich priradiť tomu správnemu zvieraťu. Čo to len bolo? Kedy tú vôňu cítil? Nezdá sa mu to? Nie je to len halucinácia?

Znovu zavetril a pomohol mu aj vietor, ktorý vanul smerom k jazierku. Nápor jedu v ústach presiahol medzu a on sa odrazu ocitol v útočnej pozícii.  Postava pripravená vyštartovať a pysky jemne odhaľujúce ostré zuby. Vrčal. Ticho, ale predsa. Ten zvuk ho akoby prebral. On predsa nikdy nevrčal! Alebo, žeby áno? To zviera musí byť mimoriadne, keď mu narúša jeho pokoj, premýšľal. Nohy ho niesli za pachom. Už takmer labužnícky privieral oči, keď začul ten zvláštne známy kvílivý zvuk. Premýšľal, ktoré zviera vydáva podobný zvuk. Akoby to bolo na dosah, len... stále niečo nesedelo. Čosi bolo inak. Inak než sa zdalo...

Za krátku dobu prebehol neuveriteľnú vzdialenosť. Zvuk silil a pach taktiež. Teraz už vrčal takmer bez prestania. Len ťažko ho potláčal. Teraz si už bol, takmer úplne istý, že to zviera je ranené. Pach sa zmenil na neopakovateľnú istotu krvi. Zvláštnej, lahodnej, príťažlivejšej, než kedykoľvek predtým. A pritom tak známej.

Vedel, že vzdialenosť medzi ním a zvieraťom už bola iba nepatrná. Pár krokov a zahryzne sa do žily. Už vedel, kde je najlepšie uhryznúť, aby obeť netrpela a on sa spoľahlivo nasýtil. Vedel, že to je jeho maximum, ktoré môže svojej obeti dať. Minimálna bolesť.

Spoza veľkej skaly vykukla detská nôžka. Stuhol. Odrazu vedel, prečo mu bola tá vôňa povedomá. Vedel, kde ju po prvý krát cítil. V Londýnskych uliciach. Bola to vôňa ľudskej krvi. Rýdzi pôžitok pre hriešnika ako je on. Teraz sa v ňom bil démon so svedomím. Jeden velil do útoku a druhý na ústup.

Za nôžkou sa objavila drobná rúčka a on spanikáril. Zadržal dych v nádeji, že to hádam zaberie, ale nebol schopný od svojej obete odísť. Rúčka začala šmátrať po zemi, vlastne, snažila sa dosiahnuť na palicu, ale tá bola mimo jej dosah. Ako vo sne sa priblížil ku skale. Jed v ústach ho štípal a hrdlo horelo ako pekelný oheň. Ten schladili dve modré očká, lemované čiernym závojom mihalníc.  Hľadeli na neho vystrašene. Nechcel budiť hrôzu. Nechcel sa chovať tak, ako mu teraz jeho podstata kázala. Nechel...

„Pomôžete mi? Bolí ma nôžka...“ fňukla. Bola drobná, bola krásna, mala život pred sebou, dovtedy, kým nestretla jeho. Telo sa mu búrilo, prsty klepali. Túžba sa drala hrdlom na povrch a on... odtrhol kus svojej košele a zakryl ranu s blahodárnym mokom. Oči slastne privieral, lebo cítil, že odmena je už na dosah. Hrejivý pocit víťazstva sa mu rozliehal hruďou. Oheň v hrdle mierne ustal a už ho prepadla len ohromná žiadostivosť. Nevnímal, že mu niečo hovorí. Nevnímal jej hlas. Nebol schopný vnímať nič okrem túžby po krvi. Nie, kým sa ho nedotkla svojou drobnou rúčkou. Teplo, ktoré cítil mu pripomenulo jeho odhodlanie. Presne to, ktoré si predsavzal, keď nastavoval svoju tvár slnku. Vtedy, keď cítil vo svojom vyhasnutom tele život. Cítil ho aj teraz. Cítil jej život... a vedel, že jej ho nevezme.

Ako v snoch jej podal palicu, po ktorej sa zo začiatku načahovala. Pomohol jej postaviť sa na zdravú nohu a nechal ju odísť. Sám zmizol tak rýchlo, že dievčinka mala neskôr pocit, že sa jej len zdal... nebyť kúska látky z košele, ktorou mala previazané koleno, myslela by si, že sa jej všetko len snívalo.

***

Upír sa chúlil opretý o strom stojaci blízko malého jazierka. Celou svojou silou si objímal nohy a opatrne sa pokúšal dýchať. Pred očami mal krvavú clonu, ktorá ho obklopovala. Hrdlo sa mu podivne zvieralo plameňom a myšlienky na zabíjanie mu išli rozraziť čelo. Po prvý krát odolal ľudskej krvi. Po prvý krát dokázal neochutnať. Svedomie sa radovalo a démon zúril. Ale on to predsa dokázal. Čo na tom, že je troska... DOKÁZAL TO.

V tom spoza mraku vykuklo slnko. Pomaly sa jeho žiara rozlievala po vodnej hladine  a vzápätí laškovne olízala okraj malej lúčky. Jeho telo cítilo lúče skôr, než sa ho dotkli. A keď sa tak ozaj stalo, tvár, doteraz ukrytú medzi hruďou a kolenami zodvihol a nastavil hojivým účinkom slnka. Pohladili ho po tvári, láskali sa s ním, ako ešte nikto pred tým. Opäť mu dali pocítiť, že je súčasťou života... že je stále živý.

Zhrnutie

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

18)  miamam (06.01.2012 10:56)

Super náhled do jeho prvních dní! Viděla jsem to úplně živě *smajl se srdíčky místo očí*

17)  Tralala (14.11.2011 22:33)

ja... ja... to - to ...ach

16)  Carlie (04.11.2011 15:03)

"nebyla ani v první, ani v druhé a rozhodně ani v třetí pětiletce."
Aha... to mi nedocvaklo, holt mi ten můj naivní idealismus zatemnil smysly, ale jooo, já si ho nechám!

15)  Twilly (03.11.2011 16:16)

Děvčataaaaaaaaaa, děkuju moc Carloušku, já ti nevím, jestli to byla právě Esme, myslím, že v čase, kdy proběhla Carlislova proměna v "bestii" nebyla ani v první, ani v druhé a rozhodně ani v třetí pětiletce. Ale jestli se ti líbí představa, že TAHLE holčička JE Esme, klidně.

Mmch, s tím Glgúňom jsem byla lehce v šoku!!!! Já mám doma Hobbita v češtině a pána prstenů jsem viděla buďto s českým dabbingem nebo s titulkama (v závislosti na té které kino verzi jsem byla ). No, tak jsme si tak nějak jedna jedna, co se týče přiblblých překladů. My jsme sprznili Pána prstenů a vy Harryho Pottera

14)  Carlie (02.11.2011 22:20)

Jé, ten song mám moc ráda a k tomuhle tématu se skvěle hodil.
Bylo to emotivní, silné...
A svým způsobem vidět Carlislea v jeho lehce "temném období" i sexy (A když si pak odtrhl kus košile... už mlčím ).
Páni a ta holčička, to byla Esme? Řekni, že jo... Ona to s ním uměla už od mala, ne?
To přirovnání tepla její dětské dlaničky ke slunci...
A jeho první lékařský zákrok, no ta ženská mu snad i zařídila budoucí kariéru
Parádní téma, skvělé zpracování, nádherná slovenština.
Souhlasím s Miškou a hned mi to připomnělo, že slovensky je Glum (z Hobbita, Pána prstenů) Glgúň (Hobbita jsem četla ve slovenštině, Pána prstenů v češtině, tak jsem se pak chvíli orientovala, kdo je kdo ).
Nádherné, Twillinečko!

13)  Jula (01.11.2011 21:08)

Twilluš, takhle nějak si to představuji, jeho úpornou snahu být jiný a nezabíjet, moc se Ti povedlo

12)  Kamci (01.11.2011 20:15)

Twilly přiznej se! tys tam byla. takhle nějak to muselo být úplně to vidím.
dokonalé

11)  kytka (01.11.2011 16:15)

Verunko, Carlisle v hlavní roli. Povídka naprosto skvělá. Sonda do hlubin upírovo duše. Citlivá, emotivní, sugestivní. Stephanie by mohla závidět.
Děkuju za nádherné čtení.

10)  Twilly (01.11.2011 13:58)

no jasné a bumbať vzduch z fľaše ... tuším Hevier, ale asi by som na to nevsadila

9)  monikola (01.11.2011 13:55)

zabíjačkový obed? hmmm to znie fajn...ja som strašne lenivá dnes, tak sme s mojim chlapom iba vyškriabali zo spodku hrnca ešte dve porcie tekvicovej polievky (to som včera chytila hallowensku oranžovú náladu) a na večeru budú asi obzerance s makom

8)  Twilly (01.11.2011 13:08)

uááááááááááá chrochtám si tu blahom aj s vidinou šunkového nárezu (a to som po zabijačkovom obede ). Veľmi ste ma potešili

7)  Janeba (01.11.2011 12:01)

Pořádně Verýškovi zavonět šunčičkou a bude hnedlinko vědět, jak se nám trefila do noty!!!

Musím ještě jednou poděkovat, za tuhle mimořádnou kapitolku, která mě nadchla! Taky mě dostala její opravdovost!!!

6)  monikola (01.11.2011 11:50)

jojo to je pravda...tak potom 10 dekov sunkového nárezu

5)  Janeba (01.11.2011 11:46)

monikolko, kdyby tak ta čokoláda voněla masíčkem!!!!

4)  monikola (01.11.2011 11:39)

ach jaj... je veľkým lákadlom, že bývaš odo mňa iba tuto kúštik za kopcom, pretože by som sa najradšej rozbehla k tebe, cestou kúpila nejakú dobrú čokoládu a priniesla ti ju ako poďakovanie za to, že to ten tvoj Carlisle DOKÁZAL... krásny bol a ešte krajšie víťazstvo...
tá časť o tom, že i samotní ľudia "sú draví... ako ja. Vedia rovnako zabíjať a ničiť... ako ja. Žijú z toho, čo si ulovia... ako ja. Vedú svoje súkromné vojny... ako ja." táto časť bola tak pravdivá
ďakujem za krásne sviatočné doobedie

3)  Janeba (31.10.2011 22:55)

Verýšku , právě jsem s očima přilepenýma na monitor, dohltala hororový skvost s hlavním hrdinou Carlislem!!
Ano, přesně takhle to mohlo být! Vnímám jeho šok a překvapení z toho, co vlstně udělal! Jakoby to ani nebyl ON! Ten zápas se sebou samým ...

..... Keď to dokáže človek, musím aj ja. Len nájsť tú správnu vôľu. Len nájsť tú silu.....

.... si opakuji jako mantru ! Jen obráceně!!! Když to dokázal upír, musím i já!!!!
Verýšku , právě jsi mi dala do ruky zase důvod, proč "bojovat" dál!!! Naprosto skvělé a moc ti děkuji!!!
Děkuji!!!

2)  MisaBells (31.10.2011 22:51)

Zlato, tohle byl skvělý výlet do Carlisleových vzpomínek a já jsem přesvědčená, že by i Stephenie souhlasila a použila to do další své knihy: Dlouhý život Carlislea Cullena.
Prostě kouzlo hudby a slov a tvého jména... Tleskám a klaním se!
P.S.: Miluju slovo preglgol.

1)  Bosorka (31.10.2011 22:45)

Dokonaly Carlisle....

1