06.01.2013 [18:45], Twilly, ze série Na tónoch Twilightu , komentováno 8×, zobrazeno 2126×

Ďalší songfic z mojej dielne. Táto poviedka je už pomaly bradatá, ale dlho ležala len tak, nedokončená. Len úplnou náhodou som otvorila tento súbor a dopísala som ho.

EDIT: Vraj mám dať na túto poviedku varovanie... tak teda varujem, aj keďvlastne neviem pred čím  :-P

Keď si bol mladý,
a tvoje srdce bolo ako otvorená kniha,
vravieval si, ži a nechaj žiť
ty vieš, že je to tak
ty vieš, že je to tak
ty vieš, že je to tak
Ale ak toto niekedy zmení svet
v ktorom žijeme,
tak ťa prinúti sa vzdať a plakať
Povedz si, ži a nechaj zomrieť
ži a nechaj zomrieť

Čo na tom záleží
Keď je to tvoja práca
ktorú musíš robiť tak, ako sa patrí
Keď musíš vydať niekoho peklu

Vravieval si, ži a nechaj žiť
ty vieš, že je to tak
ty vieš, že je to tak
ty vieš, že je to tak
Ale ak toto niekedy zmení svet
v ktorom žijeme,
tak ťa prinúti sa vzdať a plakať.
Povedz si, ži a nechaj zomrieť
ži a nechaj zomrieť

Odišiel som z Forks tak rýchlo, ako som bol schopný to zvládnuť bez nežiaduceho rozruchu. Aj tak som si ho dnes v škole užil viac než dosť. Ušiel by sa aj do zásoby na pár storočí vopred, ale na toto... na toto som už vážne starý! Miesto myšlienok plných hnevu som preradil na najvyšší rýchlostný stupeň, až prevodovka srdcervúco zakvílila. Ak by ma ten dnešný zážitok tak nevytočil, NIKDY by som to Carlislovmu mercedesu neurobil. NIKDY!

Nikdy by som ju predsa nezabil...!

Predo mnou sa rysovala dlhá, rovná, monotónna cesta, ktorá sa kľukatila na širokom horizonte. Pohľad, sa predo mnou rozprestieral, až podozrivo pripomínal gýčovú fotku z akejsi reklamy - cesty vedúcej „do nikam“ v žiari zapadajúceho poloblúčika slnka, čo zvýšil z niekdajšej slávy zlatého kruhu. HNUS! Vo svetle dnešných udalostí, bolo v mojich očiach úplne všetko čistý hnus! Nechápem, ako je možné, že sa situácia dokázala tak ľahko zvrtnúť. Ako sa to len mohlo tak odrazu stať? Je možné, aby Alice nič nevidela? No dobre, uznávam, situácia práve nepramenila zo žiadneho vopred pripraveného rozhodnutia, ale mám tomu rozumieť tak, že ma má osud ozaj tak veľmi v zuboch?! Oči som uprel miesto na cestu k nebu. Posledné zvyšky sebaovládania, ktoré mi ešte zvýšili, som sa snažil pretaviť do snahy nerozmliaždiť Carlislovi volant, ale moje myšlienky okolo mňa utekali ako splašené kone. Myšlienky a spomienky. Hneď som sa dostal tam, kam som už nikdy nechcel nazrieť. Moja trinásta komnata. Moje vražedné obdobie, alebo inak, moje temné obdobie. Keď som sa napokon s prosíkom vrátil k jedinej rodine, ktorá mi zostala, som frázy ako - puberta je ťažká aj v ľudskej koži, čo potom taká z kameňa! – počúval od Esme tak dlho, až som sa radšej začal tváriť, že som tomu uveril. Nie, k zabíjaniu som sa už nemienil vracať ani len v myšlienkach. Ani k zabíjaniu a ani k tomu obviňujúcemu výrazu, ktorý mala nevedomky nasadený vždy,  keď sa ma snažila presvedčiť o mojej dobrej duši, ktorú  temno nepohltilo, pretože som sa k nim vrátil. Vinila ma za všetko, hoci jej slová hovorili o inom.

Aké len bolo úžasne jednoduché predstierať. Neposlušný chlapček sa pokorne vrátil a zmenil sa zase na pýchu rodiny. Myslel som, že je všetko už dávno za mnou. Svoju túžbu zabiť človeka som pochoval. Žiaľ, nie príliš hlboko. Nezomrela, neudusila sa pod ťarchou nánosu mojich dobrých skutkov či peňazí, venovaných charite. Číhala na mňa pekne v zálohe v tej najmenej pravdepodobnejšej podobe. Aj medzi upírmi existovali čosi ako povesti. Rozprávky – ak chcete. Podávali sa najprv z úst do úst a z ucha do ucha, neskôr ich niektorí zachytili na papier. Po vynájdení prvého tlačiarenského stroja, pribudla aj nová forma šírenia týchto báchoriek pre malých a naivných upírikov.

Historky o spievajúcej krvi ale nikdy neboli žiadne báchorky. Žiť medzi ľuďmi ,nespraviť si z nich „zásoby na horšie časy“ a k tomu nedúfať, že by ti niektorá z tvojich desiat zaspievala... tak to mohlo napadnúť ozaj iba mne!

Slnko sa definitívne stratilo za obzor a všetko na okolo sa ponorilo do tmy. Hviezdy sa už pomaly začali ukazovať na tmavom podklade, kde žiarili vkusne  a elegantne ako prvotriedne šperky Cartiera.

Dnešný deň bola jedna obrovská katastrofa. Stačilo tak málo... Iba takto máličko a mohlo byť po všetkom. Celý náš život sa mohol v jedinej sekunde úplne otočiť. Stále nemôžem pochopiť, čo sa to tam, v škole vlastne udialo. Všetko bolo tak, ako kedykoľvek predtým. Nuda. Obdiv. Závisť. Samota. Všetko, až na ňu. V tejto ospalej diere menom Forks, v ktorej sme aj napriek tomu, že nás každý z miestnych pozoroval ako pokusné morča, neboli nikdy nikomu podozriví. Boli sme ukrytí „všetkým na očiach“. Ale iba dovtedy, kým neprišla ona... Takmer všetko pokazila. Nie! Takmer som to všetko zničil ja sám!

Keby nebola stála v ceste rozvírenému vzduchu, hádam by som...

Boli to len klamstvá, ktorými som sa snažil upokojiť. Len obyčajná lož, ktorá má tak krátke nohy, že by ju predbehlo aj lezúce dieťa. Sám netuším, ako som sa dostal z učebne von, ale vedel som, že je všetkému koniec. Zem nebola dosť veľká, aby sme my dvaja po nej mohli chodiť. To preto som nechal Carlisleovi krátky odkaz, že si beriem jeho auto a až sa rozhodnem, čo budem robiť ďalej, že sa to určite dozvie od Alice.

Už som si viac neveril. Moja závislosť na ľudskej krvi sa objavila ešte s väčšou intenzitou. Viem, pravdepodobne mi to nešťastné dievčisko iba spieva, ale... MOHLA BY NA TO DOPLATIŤ svojím životom. A ja, ju musím nechať žiť!

***

Útek pravdepodobne nič nevyrieši, ale rozhodne dokáže prečistiť hlavu. Sedel som hodiny na skalnatom výbežku a premýšľal sám nad sebou. Dni a noci sa striedali a ja by som rozhodne nedokázal povedať, koľko času ubehlo odvtedy, čo som do Denali prišiel. Bolesť z vlastnej neschopnosti ustúpila a vynorili sa spomienky. V mysli mi rezonoval obraz dievčaťa, ktorého krv vo mne prebudila dlho spiace monštrum. Stačilo zavrieť oči a videl som ju. Nebola to žiadna oslnivá kráska, no napriek tomu sa o nej nedalo hovoriť ako o bežnej. Nežné krivky, plnšie líca, zrumenené pery a ... oči farby horúcej čokolády. Jej obraz ma prenasledoval rovnako ako v nose zaseknutá vôňa jej krvi. Ovládla ma celá. A - Bože, pomôž mi! – chcem ju opäť vidieť. MUSÍM ju opäť vidieť.

Len ako zariadiť, aby mohla žiť, a zároveň, aby mohla pokojne zomrieť starobou?

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

8)  Twilly (15.04.2013 22:19)

Kujeeeeeeeeeem, Kačen

7)  SestraTwilly (14.04.2013 22:22)

Pekná poviedka,taká "twillightovská",stále váhajúci Edward,pekne si vystihla jeho pocity.Páčila sa mi!

6)  Cathlin (16.01.2013 22:21)

Ano, odvěké Edwardovo dilema... Rozhodně to pro něj musely být těžké chvíle. A jeho útěk - zcela pochopitelný, když vezmeme v úvahu jeho zodpovědnost, minulost... Moc krásné, Twilly! Když jsem to četla, nemohla jsem se zbavit dojmu, že tuhle věc opravdu tak nějak moc dobře znám.

5)  Twilly (07.01.2013 21:37)

Uááááá, zlatíčka moje, moc moc moc vám všem děkuju, že se na mě tady nezapomělo

4)  Bosorka (07.01.2013 17:54)

"Miesto myšlienok plných hnevu som preradil na najvyšší rýchlostný stupeň, až prevodovka srdcervúco zakvílila. Ak by ma ten dnešný zážitok tak nevytočil, NIKDY by som to Carlislovmu mercedesu neurobil."
Ač v totálním srabu, zpívající Rh za krkem, ale stejně v sobě chlapa nezapře!
Krásný návrat...a dobře, že to nezůstalo v šuplíčku!

3)  Amisha (07.01.2013 16:09)

Twiluše! Kde je varování nervy drásající zážitek??? Na tebe si dám příště pozor
Úžasné!!!

2)  Hanetka (07.01.2013 15:41)

Ľutuj sa, chlapček, banuj sa, tráp,
keď sa ti dávno zunoval svet,
lebo sa osudu postav ak chlap,
keď ti dal dievča ak jarný kvet.

Nech už máš dušu, alebo nie,
zaváži na tom, keď ju máš rád?
Osud, ten dobre nakoniec vie,
komu má lásku do daru dať.

1)  MisaBells (07.01.2013 15:31)

Ten jeho vnitřní boj byl... uf, hele, mělas dát varování, kočko. Jsem ráda, že ta povídka nestihla zarůst mechem a dala jsi ji ven. Je povedená a tak moc twillovská.

1