Sekce

Galerie

/gallery/Z%C3%A1kon%20vlkov%20-%20perex.jpg

Zaváhal len na okamih a začal ku mne naťahovať ruku. Očakávaním sa mi zrýchlil dych. Už sa ma predtým dotýkal, ale vedela som, že toto bude iné. Toto bude spečatenie všetkého, čo medzi nami bolo, je a bude. Spečatenie jeho prijatia toho, čo skutočne som.

 

Dajte dvoch dohromady – navždy. My sa nikdy nezmeníme.
Dvoch dohromady, my sa nikdy nezmeníme.
Nikto nevidí, nikto nevie.
Sme tajomstvo, nemôžeme byť vystavení,
takto to je, takto to chodí.
Ďaleko od ostatných, blízko k sebe.
To je, keď sa my odhalíme, odhalíme, odhalíme.
To je, keď sa my odhalíme, odhalíme, odhalíme.

 

Pohľad Leah

Len byť s ním. Len byť  pri ňom. Nič viac som nechcela... Nechcela! No jeho ruka na okne Carlisleovho auta všetko zmenila.

Ja a ona. Žena a vlčica. Obe nás volal, obe nás lákal. Obe sme ho potrebovali. Vidieť, cítiť, ochraňovať.

Kilometer, dva, tri. Potom zaškrípali brzdy a auto náhle zastavilo. Strašne blízko. Dobehla som za prvý strom odhodlaná ostať tam, nevidená pokojne naveky.

Dvere sa otvorili, začula som slabé buchnutie a Carlisleov hlas: „Preboha, Christian, zbláznil si sa? Nezranil si sa?“

Spadol, napadlo mi a moje telo opustilo svoj úkryt. Samo. Nemohla som ho ovládať vôľou. Možno som sa o to ani nesnažila. Musela som sa predsa presvedčiť, že je v poriadku.

Nebol.

Tepláky mu jasne poznačil pád. Priamo na kolenách. Môj zrak smeroval vyššie. Ruky od hliny. A niekde pomedzi trocha krvi.

Ublížil si, zaplakalo moje vnútro.

Privrela som viečka. Bili sa vo mne dve moje časti. Jedna mu chcela okamžite bežať na pomoc. Tá druhá – múdrejšia – vedela, že nesmie. Nie takto. Nie v tejto podobe. Už aj tak sme príliš balancovali na prahu tajomstva, na ktoré nebol pripravený.

Môj rozpor trval len pár sekúnd. Prerušili ho Chrisove slová: „Ja musím...“ šepol. Rýchlo som oči zas otvorila. Zľakla som sa, že ma môže vidieť.

A on ma videl.

Pozeral priamo na mňa. Priamo do mňa. V tvári mal množstvo emócií. Chýbala však tá jediná, ktorú by som čakala. Tá jediná, ktorá by bola v danej chvíli prirodzená. Chýbal strach. Akoby ho pohľad na mňa nevydesil. Akoby ani nevidel pred sebou obrovského vlka. Akoby videl niečo úplne iné.

Akoby videl mňa.

Zmätene som k nemu spravila krok, jeden jediný, aby som to... normálne, čo nebolo v jeho tvári, našla aspoň v jeho pohyboch.

Ale nič tam nebolo. Stále tam stál. Pevný ako skala. Moja skala. Moje útočisko. Krehký chlapec sa tentoraz javil tak... silným.

Roztriasla som sa. Absurditou celej situácie.

Ja a on. V lese. Náhodou?

Náhodou? zakričalo moje podvedomie.

Náhodou? ešte raz to zopakovalo.

Mysľou mi preletela najdôležitejšia otázka, ktorú som mala po pripútaní. Tá otázka, na ktorú nemala existovať odpoveď. No ja som ju zrazu poznala.

Ako mu vysvetlím, kto skutočne som? ...príde na to sám.

Šokovane som pokrútila hlavou. Nemohla som tomu uveriť. Veď to predsa nemôže byť pravda. Nemôže vedieť! Nemôže chápať! A už vôbec to nemôže prijať! Nie tak ľahko.

Zbabelo som začala cúvať. Pred ním. A hlavne pred sebou.

Konečne zareagoval. No inak, ako by som čakala. Miesto vydeseného kriku ku mne natiahol ruku. „Neutekaj, prosím,“ požiadal. Zatajila som dych a pozrela okolo seba. Nikto iný tam nebol. On skutočne hovoril na mňa. Na stvorenie, ktoré videl prvýkrát, a predsa ho poznal. Na ženu v koži zvieraťa. „Už viac nie,“ dodal slabo.

Vydýchla som vzduch, ktorý som zadržovala v pľúcach, a prikývla som. Neexistovalo nič, čo by som mu mohla odoprieť.

Usmial sa. Len jemne, len v náznaku, no stále to bol úsmev. Úsmev, ktorý patril mne. Obom mojim podobám. Z hrude sa mi vydralo slabé zavrnenie, ktoré rýchlo vystriedalo zavrčanie, keď sa Chris pohol smerom ku mne a Carlisle ho skúsil podoprieť.

Pohyb nedokončil ani jeden z nich. Zľakli sa ma obaja.

Zahanbene som sklonila hlavu k zemi. Rýchlo ju nasledovalo celé telo. Chcela som, aby to pochopili ako ospravedlnenie. Nemohla som za vlastnú reakciu. Upír bol proste príliš blízko. Pri niekom, kto podľa našich zákonov patril len mne. Pri niekom, kto ešte k tomu krvácal.

„Neublížim mu,“ povedal Carlisle. Verila som mu, no aj tak som nemohla súhlasiť. Radšej som zavrela oči a len v duchu odpočítavala ich kroky. Počula som každý jeden. Každé doktorove ladné našľapnutie. Každé Chrisove ťažké dostúpenie. Zlomená noha mu dávala zabrať. A nie len tá. Tušila som, že musí byť na pokraji so silami. Veď kráčal v ústrety nepoznanému, a pritom sa ho dotýkal úplne cudzí muž. Oboje len kvôli mne.

Úzkosťou mi zovrelo hrdlo. Radšej by som trpela ja ako on.

Po ceste prešlo auto. Našťastie nás už čiastočne kryli stromy.

Kroky naposledy zazneli a s ozvenou z lesa utíchli.

Otvorila som oči. Carlisle začal decentne ustupovať, aby nerušil chvíľu, ktorá mala patriť len nám. Chris sa zosúval na kolená. Ku mne.

Tak blízko.

Pomaly, priam opatrne, som sa prevalila na bok. Odhalila som mu svoje brucho a krk v tej najpodriadenejšej póze, akej je zviera schopné. V póze, ktorú som ešte nikdy predtým neurobila.

Nasucho prehltol. Ohryzok sa mu jemne zachvel. Strachom? Skúsila som sa odtiahnuť uvedomujúc si, že sa možno práve začal báť. „Lea,“ šepol a tým jediným slovom ma zastavil. No nie len zastavil. On ma omráčil. „Lea,“ zopakoval moje meno. Láska v jeho hlase ma doslova objala. Pohla som hlavou k jeho ruke. V nemej prosbe o pohladenie.

Zaváhal len na okamih a začal ku mne naťahovať ruku. Očakávaním sa mi zrýchlil dych. Už sa ma predtým dotýkal, ale vedela som, že toto bude iné. Toto bude spečatenie všetkého, čo medzi nami bolo, je a bude. Spečatenie jeho prijatia toho, čo skutočne som.

Jeho žena. Jeho vlčica.

Prsty mal len centimeter od mojej srsti, keď ich rýchlo stiahol a tvárou mu preletel náznak toľko očakávaného strachu.

Prosím, nie! chcela som vykríknuť, ale chýbali mi ústa, ktoré by mohli hovoriť. Teraz ma nemôžeš zavrhnúť!

Utrel si dlane o tričko. A ešte raz to zopakoval.  Potom na ne pozrel a zas nasmeroval zrak na mňa. „Si nádherná,“ povedal zasnene. Možno aj omámene. Z hrdla sa mi vydralo jemné zavrnenie. „A ja...“ Nesúhlasne pokrútil hlavou. „Mám špinavé ruky.“ Znovu si ich skúsil utrieť. Vôňa jeho krvi sa zvírila vo vzduchu. Priveľmi na ne tlačil, ubližoval si.

Natlačila som hlavu na jeho kolená, aby v tom nemohol pokračovať, a zahľadela som sa mu do očí. Dúfala som, že on dokáže čítať v tých mojich. Ako toľkokrát predtým.

Pochopil.

Dotkol sa ma.  Najprv jemne. Tak, že som to cítila len vo svojom srdci ako záplavu nekonečného tepla. Potom pritlačil, aby každá moja bunka vedela, čo znamená blaho. A nakoniec ma objal. Prudko. Bez ostychu. Akoby dával najavo svoje vlastníctvo. Svoj nárok.

Patrím ti, pomyslela som si.

Patrím ti, zapriadla moja druhá podstata.

„Si moja,“ šepol a odplavil tým z môjho vnútra aj posledné zvyšky obáv. Obáv, ktoré boli mojou súčasťou posledné roky, posledné mesiace a dokonca aj posledné dni.

Naveky.

Jeho.

Bez tajomstiev.

Po ceste prešlo ďalšie auto. Inštinkty ma prinútili napnúť uši.

Spomalilo a nakoniec zastavilo. Stuhla som.

Carlisle sa pohol smerom z lesa, aby sa zbavil nežiaducich návštevníkov. „Ďakujem, ste láskaví,“ začula som ho hovoriť a až po tých slovách som sa konečne úplne prebrala. Akoby čaro medzi mnou a Christianom na okamih uvoľnilo svoj pevný uzol. „Ale nepotrebujem pomoc, len som si musel odskočiť.“

Zdvihla som hlavu z Chrisových kolien. Pozrel mi do očí a obe ruky pridržal na mojom krku. V zreničkách sa mu mihlo akési odhodlanie. Bez  jediného zaváhania - či varovania - pritlačil pery na moje čelo a hneď ich zas odtiahol.

„Si naozaj skutočná,“ šepol a venoval mi jeden zo svojich nie veľmi častých úsmevov.

Zavrela som oči. Takto som si ho chcela pamätať. Takto som ho chcela vídať.

Šťastného.

Carlisle sa vrátil k nám. Prišiel bližšie ako predtým. „Leah,“ oslovil ma. Jeho sladkastý pach ma udrel do nosa. Zavrtela som hlavou. Vedela som, čo plánuje povedať, ale ja som to ešte počuť nechcela. „Mali by sme ísť,“ šepol ignorujúc moje gesto.

Zazrela som na neho a najradšej by som aj zavrčala, ale držal v rukách deku a to láskavé gesto ma jednoducho odzbrojilo. Prikývla som a poobzerala sa, aby som našla najvhodnejšie miesto na premenu.

Všade dobre, za kríkmi najlepšie.

Opatrne som sa vymanila spod dotyku Christianových rúk – prekvapivo ma totiž stále držal – a začala som od neho cúvať. Prerývane sa nadýchol, úsmev z jeho tváre zmizol.

„Len sa premení a vráti sa,“ obhajoval ma Carlisle namiesto mňa. Ledva to dopovedal a ja som zastala. Niečo ma prinútilo. Doľahol na mňa silný pocit viny. Akoby som Chrisovi odopierala to, na čo mal nezvratné právo. Zakázaný pohľad. Posledný kúsok skladačky.

Rozhodla som sa.

 

Pohľad Christian

Stála tam. Nahá. Ako bohyňa zemou zrodená. Pravá ruka jej zakrývala ňadrá, ľavá lono. Tri živly si pohrávali s jej telom. Oheň v tvári. Voda v očiach. Vietor vo vlasoch.

Pokrútil som hlavou. Zo strany na stranu. A potom zhora nadol. Akoby som nevedel prijať, čo som práve videl. Alebo naopak. Akoby som to úplne prijať vedel.

Z človeka vlkom. Z vlka človekom. Na viac myšlienok som sa nezmohol.

Doktor Cullen sa objavil medzi mnou a Leou a podal jej deku. Hneď, ako to urobil, taktne sa k nej otočil chrbtom, aby sa mohla zahaliť. Ja som z nej zrak odtrhnúť nedokázal. I keď na to viditeľne čakala.

Sekundu, dve, tri.

Potom sa jej ruky pohli a na okamih odhalili to, čo už nikto okrem mňa nesmie nikdy vidieť, a rýchlo to zas zakryli.

Úplne nahá. Úplne vlkom.

Usmiala sa a spravila ku mne krok. S jej pohybom ožil aj svet naokolo.  Slnko sa predralo medzi stromy. Ľahký vánok ma pohladil vo vlasoch. Vtáky zaspievali svoju melódiu. Dokonalý obraz. Dokonalé teplo. No mňa aj tak striaslo zimou. Niečo v mojej mysli sa striaslo spolu s telom, až som z toho nečakaného pocitu zalapal po vzduchu.

Lea si utrela oči. I keď jej vyschli už sekundu predtým. Na slzy šťastia viac nemala dôvod. Pochopila, že je niečo zle napriek tomu, že ja sám som nevedel, čo presne by to mohlo byť.

„Chris,“ šepla moje meno. Neha sa v jej hlase miesila so strachom.

„Christian,“ oslovil ma aj doktor Cullen.

Obaja sa vybrali mojim smerom. A obaja takmer meter odo mňa prudko zastali. Pozreli sa na seba, akoby uvažovali, kto z nich niečo povie.

A čo vlastne povie.

Nakoniec sa odhodlala Lea: „Môžem k tebe?“ spýtala sa.

Áno!

Hryzla si do pery a čakala. Nepočula ma? Dvakrát prestúpila z nohy na nohu a potom sa jej ústa pohli. Ale miesto slov sa jej zhrdla vydralo len slabé vzlyknutie.

Neplač, prosím.

Doktor Cullen ju chytil za ruku a stisol jej ju. Akoby jej dodával silu. „Ja ti neublížim,“ šepla prosebne.

Ja viem.

Znovu vzlykla a otočila sa na doktora Cullena. „Je v šoku,“ odpovedal jej na nevyslovenú otázku. „Premena bola už príliš.“ Nadýchol som sa, aby som mohol hovoriť. Aby som ho... aby som ich oboch ubezpečil, že som v poriadku, ale nenapadli ma správne slová. Vlastne ma nenapadli žiadne slová. „On ju nevnímal tak ako my. Pre jeho zmysly to bola záťaž.“

Lea si dlaňou prikryla ústa. Po tvári jej stiekla slza. Chcel som k nej natiahnuť ruku, chcel som ju utešiť, ale súvislý pohyb bol nad moje sily. Telo mi nezvyčajne oťaželo.

Napriek tomu pochopila. Prekonala vzdialenosť medzi nami a padla na kolená. Až vtedy som si uvedomil, že som tiež stále kľačal.

„Prepáč,“ pípla a zbytočne ostražito ma objala. Nemal som jej čo odpúšťať, ale aj tak som prikývol s hlavou položenou na jej ramene. Musela to cítiť, pretože hneď pokračovala: „Toto som nechcela, nechcela som ťa vydesiť.“ Znovu som chcel prikývnuť, ale moja hlava to už vlastne robila. Sama.

Odtiahla sa a položila dlane na moje líca, aby mi zabránila v tom samovoľnom pohybe. Teplo z jej rúk sa mi začalo šíriť do celého tela. Upokojovalo. Vťahovalo. Uvoľňovalo.

Skúsil som sa pohnúť. Prekvapivo sa mi to podarilo. Obmotal som okolo nej paže v snahe dostať sa k nej bližšie. V snahe ukradnúť si z nej ešte o kúsok viac.

Vydýchla si. Zreteľne som cítil jej dych na svojom zátylku. „Už bude len dobre,“ sľúbila a prešla mi končekmi prstov po vlasoch. „Všetko ti vysvetlím.“ Zdvihol som k nej zrak. Dúfajúc, že to naozaj urobí. Pomaly sa mi totiž začala do mysle tlačiť za poslednú dobu jediná logická myšlienka.

Som blázon.

„Tu nemôžeme ostať,“ šepla a postavila sa. Do stoja pomohla aj mne. Jej sila neuveriteľne prekvapila. Mala jej minimálne za troch. „Pôjdeme do auta,“ dodala a chytila ma za lakeť, aby som sa o ňu mohol oprieť.

Prvý krok bol najťažší. Stuhli mi nohy.

Pri druhom som už na nej radšej visel celou váhou. Nezdalo sa, že by jej to vadilo.

Ďalšie som ani nevnímal. Akoby neboli dôležité.

Doktor Cullen nám otvoril dvere, obehol auto a nastúpil za volant. Nasúkal som sa na zadné sedelo. Lea si sadla ku mne, chytila ma za ruku a preplietla si so mnou prsty. „Je to dedičstvo,“ povedala. Obočie mi vyletelo nahor.  „To, čo som,“ ukázala na seba voľnou rukou, aby mi svoje slová vysvetlila. „Dedičstvo môjho kmeňa. Rodíme sa...“ Zadrhol sa jej hlas. „Nikdy som to nikomu nevysvetľovala.“ Sklonila hlavu.

Zhlboka som sa nadýchol.  V celom interiéri sa rozlievala jej vôňa.  Čistá, svieža, lesná. Vôňa oboch jej podôb. Napĺňala ma tak veľmi, až mi na nejakých vysvetleniach prestávalo záležať. Dôležitá bola len jej blízkosť. „Nič mi n... n...“ Ponížením som privrel oči. Ona mi dala seba. Ukázala zázrak. Ja som jej nedokázal dať ani súvislú vetu.

„Musím,“ odporovala mi. „Ty si ten jediný, ktorému to vysvetľovať musím.“ Naklonila sa, aby videla cez predné sklo na cestu. Alebo, aby videla na doktora Cullena.  „Za chvíľu sme doma. Možno to tam bude lepšie.“

Zovrelo mi žalúdok, keď som si predstavil reakciu dvoch cudzích ľudí na... mňa. Na jedno veľké nič po boku ich dcéry a sestry.

„Moja rodina ťa bude milovať,“  šepla, akoby mi dokázala čítať myšlienky. „Vedia, aký si pre mňa dôležitý.“

„Dôležitý,“ zopakoval so po nej. Musel som. Tak krásne to znelo.

„Pripútanie,“ vyslovila opatrne. Zvláštne sa mi zachvelo vnútro. Akoby to jedno slovo znamenalo strašne veľa. Akoby odzrkadľovalo všetky moje pocity. Všetky jej pocity. Všetky naše pocity. „Volá sa to pripútanie, to, čo k tebe cítim. Stane sa to ľuďom ako som ja, keď nájdeme...“ Zaváhala a pozrela mi do očí. V tých jej sa zrkadlila čistá láska. „Svoju druhú polovicu. Človeka, ktorý k nám patrí,“ dokončila a zastrčila si za ucho neposlušný prameň vlasov. Zdala sa nervózna.

„Je to navždy?“ spýtal som sa jediné, čo ma zaujímalo. Zvyšok totiž dával môjmu srdcu až príliš dokonalý zmysel.

„Navždy,“ vydýchla.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Ivana

8)  Ivana (11.10.2014 15:30)

Ambra, moc ďakujem. Tvoje komentáre pre mňa veľa znamenajú, pretože ťa ako autorku skutočne obdivujem a milujem tvoje príbehy...

ambra

7)  ambra (30.09.2014 17:30)

Tak jsem po Leine části naivně zadoufala, že už mám dobrečíno B) . No, neklaplo to .
Ivanko, zatím asi nejkrásnější kapitola. Já už jsem ti tu toho tolik naplkala, přesto si nejsem jistá, jestli jsem schopná vyjádřit, jak moc na mě tenhle příběh působí, jak dokonalá je pro mě každá věta. Běží mi to celé před očima, každý pohyb v jejich tvářích, každý náznak emoce...
Chris udělal největší a nejdůležitější krok. Teď už musí být jen dobře. Aspoň mezi ním a Leah... Na to další teď nechci myslet (i když se na to samozřejmě zvrhle těším ).
Děkuju

emam

6)  emam (05.08.2014 20:22)

Snad se podařilo začít a brzy se podaří i kapitolu dokončit

Ivana

5)  Ivana (02.08.2014 15:54)

Určite bude. Len sa nejako neviem dostať k písaniu. Ale dnes skúsim aspoň začať.

emam

4)  emam (29.07.2014 12:36)

Rádo se stalo ;) Bude další kapitola?

Ivana

3)  Ivana (19.07.2014 18:36)

Ďakujem.

wodwar

2)  wodwar (12.07.2014 23:30)

Pěkné, sladké, procítěné. Kapitola se mi líbila, jsem zvědavá, jak proběhne setkání s rodinou Leah. Seth asi odlehčí atmosféru, co ;)?

emam

1)  emam (07.07.2014 20:32)

Ááách. Oni jsou tak bolaví a zároveń úžasní a pro sebe naprosto dokonalí. Děkuji za procítěnou kapitolu a těším se na další

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella