Sekce

Galerie

/gallery/bella_cullen_breaking_dawn_336306_40884.jpg

Pohľad Edwarda...

Smutné scénky sa mi vždy písali ťažko, tak dúfam, že sa to bude dať čítať.

7. kapitola

Edward:

Sedel som na posteli, hlavu v dlaniach a chcel zomrieť. Tu a teraz! Ibaže som nemohol a nikdy ani môcť nebudem, pokiaľ sa o to nepostará niekto iný. Som odsúdený žiť večne, aj keď o to vôbec nestojím, aj napriek tomu, že môj život stratil zmysel v momente, ako Bellino srdce dotĺklo. Budem musieť existovať s tým, že po svete chodím len pre nič za nič, lebo ja tu už nemám čo robiť.

Toto má byť trest? Za to, že som zobral život nevinnému človeku, človeku ktorého milujem? Ak áno, tak tomu hore musím zatlieskať. Podarilo sa. Zničil ma! Úplne a totálne.

Snažil som sa nemyslieť. Vytesniť z hlavy všetko, len aby to tak nebolelo. Vytvoriť tam vákuu. Lebo tá bolesť bola neznesiteľná. Ako keby mi po tom kameni uprostred hrude prechádzala dýka namočená v jede. Neznámy majiteľ ju na každom milimetri zastavil aby mi tú časť nefunkčného orgánu zničil tak, ako to nedokázal ani upíri jed. Rozorval a vypálil. Tak, že by ju do kopy nedal ani neskúsenejší doktor. Už nikdy.

Aj keď som to nechcel a zo všetkých síl sa bránil, myšlienky si predsa len prerazili cestu a čepeľ posunuli ďalej.

Kde sa stala chyba? Pri premene? Pred ňou? Alebo až po? A čo ak to vôbec nie je Bellina vina? Čo ak za to môžem ja? Možno bol môj jed zlý a spravil z nej... toto. Z krehkého dievčaťa je príšeru bez citov.

Keby nenávidela iba mňa, pochopil by som to. Vlastne by na to mala právo, po tom všetkom čo som jej spôsobil. Vystavil ju nebezpečenstvu a skoro ju zabil. Niekoľko krát. Niečo také sa neodpúšťa. A možno by som si ani nezaslúžil, aby mi opätovala to, čo ja cítim k nej. Nie, ja si to určite nezaslúžim.

Ale aby sa stavala chrbtom aj k Renesmeé? K dieťaťu, pre ktoré bola ochotná obetovať život? Moja posledná nádej, ktorej som sa až zúfalo držal bola, že aspoň ten malý zázrak by Bellu mohol vrátiť späť. Mohla by si spomenúť aká bola pred tým. Lebo toto nie je ona. Nie, to rozhodne nie je.

Potom čo my oznámila, že sa Nessie a Jacoba najradšej zbaví, mi dýka druhý krát prebodla celé srdce. Nie ako inokedy, keď len pomaly, bolestivo reže. Teraz som tam mal dve veľmi hlboké rany. Jednu od tej šokujúcej správy a úplne prvá prišla vtedy, keď povedala, že sa jej už nikdy nemám dotknúť. To som prvý krát okúsil bolesť, ktorá je silnejšia ako čokoľvek iné a pravdepodobne ma bude sprevádzať do konca večnosti.

Zdvihol som hlavu a pozrel sa po izbe. Ďalšie bodnutie. Toto mala byť naša izba. Naša skriňa, náš stôl, naša posteľ. Trval som na to, že si to tu všetko nechám, aj keď mi to len pripomínalo, aká mohla byť naša budúcnosť. Všetko mi to až veľmi pripomínalo.

Udržal som v sebe výkrik a padol do perín. Pozrel som na biely trop, na ktorom som okamžite uvidel Belline oči. Červené, bez náznaku kladného citu. Plné nenávisti a túžby po krvi. Boli také cudzie. Ako keby ani neboli jej. Ako keby ešte pre pár dňami nemali tú nádhernú hnedú farbu, ktorá ma vždy zahriala zvnútra. Ktorú som tak miloval a sám sa o ňu pripravil.

V hlave sa mi vynoril rozhovor s Carlisleom. Už toľko krát som o ňom premýšľal.

Bella vyskočila z okna a zľahka dopadla na nohy. Sledoval som, ako sa rozbehla a o stotinu zmizla medzi stromy. Chcel som ísť za ňou. Tak veľmi som to chcel. To ja som mať byť na mieste svojich súrodencov a vedomie prečo to tak nie je, ma trhalo na kusy.

Esme vzlykala a Carlisle ju utešoval. To som si ale uvedomil len okrajovo. Vlastne ako všetko. Dôvod, prečo vôbec stálo za to používať zmysli, piť, dýchať, každý jeden deň sa postaviť a urobiť krok, som si pred troma dňami zabil na operačnom stole.

Mohli som tam len tak stáť minútu, ale aj hodinu. A možno aj dve.

Na pleci som ucítil ruku. Neotočil som sa. Nevládal som.

„Braček, uvidíš, to bude dobré,“ utešovala ma, ale sama tomu neverila. Chcela, rovnako ako aj všetci ostatný. Bolo ale jasne vidieť, že dobré už nebude nikdy nič.

„Alice má pravdu. Táto... zmena nemusí trvať dlho,“ ozval sa Carlisle. Prudko som sa na neho otočil a pokúsil sa to sa pochopiť. To si naozaj myslí, že o týždeň o dva už bude všetko v poriadku? Tak naivný byť nemôže.

„Ako to myslíš?“

„Chcem tým povedať, že to čo povedala, nemusela myslieť vážne. Možno to iba vyhŕkla v panike,“

„Nie,“ pokrútil som hlavou.

„Edward, skús si to na chvíľu pripustiť,“

„Ja Bellu poznám. Vedel by som, keby to nehovorila vážne,“

„Je novorodená. A to, čo si ty považoval za pomoc, ona možno brala ako útok a ešte sa nestihla spamätať,“

„Pre Boha, Carlsile! Dobre, možno sa jej moje zámery zdali iné, ako v skutočnosti boli. Ale na upokojenie mala času viac ako dosť. A aj tak si za tým stála,“

„No možno... napríklad...“ došli mu slová a mne trpezlivosť. Chytil som operačný stôl a z celej sily ho hodil cez celú miestnosť. Rozpadol sa na malé časti, ktoré dopadli medzi črepiny zo zrkadla, ktoré rozbila Bella. Alice ho sem doniesla preto, aby sa Bell mohla pozrieť, ako vyzerá.

„Carlisle, ona je iná! To nemôžeš poprieť,“ kričal som a všetko to zúfalstvo, beznádej a bolesť sa vydrali na povrch. Potreboval som to zo seba dostať.

„Ja to nepopieram. Len hovorím aby si jej dal čas,“

„Dal by som jej aj všetok čas sveta, ale ako vieš, či oň bude stáť? Alebo či oň bude mať kedy stáť?“ načal som citlivú tému, aj keď len v hádanke. Odkedy sa Alice neúspešne pokúsila vidieť Bellinu budúcnosť, viac sme sa o tom nerozprávali. A to hlavne kvôli mne. Všetkým to, ale vŕtalo v hlave a nakoniec dospeli len k jednému záveru. Môže za to premena. Aj keď som pochyboval, že to je tak, snažil som sa tomu veriť. Bola to moja posledná nádej, že Bella... prežije. Po čase sa mi podarilo, dostať si to do hlavy. Ale keď sa nič nezmenilo ani potom, čo sa stala upírkou... priznávam, bál som sa a stále bojím. Veľmi sa bojím.

„ Na čo tým narážaš?“

„Dobre vieš na čo. Alice ju nevidí. A obaja dobre vieme, čo to znamená,“

„Nemusí to znamenať vôbec nič,“ chcel som niečo namietnuť a preto som sa zhlboka nadýchol. Vtedy som si to všimol a chvíľu po mne aj ostatný. Vystrašene som sa otočil k oknu. Bella sa z lovu vrátila v tom najhoršom možnom čase. A aj Jacob už vedel, že ísť povedať vlkom o jej prebudený, nebol dobrý nápad.

Z myšlienok ma vyrušilo klopanie. Nesnažil som sa zistiť kto to je, na to som bol psychicky veľmi vyčerpaný.

„Ďalej,“ niekde hlboko som dúfal, že by to mohla byť Bells, čo bola tá najmenej pravdepodobnejšia možnosť. Bol som ale zúfalý a to tak moc, že som začal veriť na nemožné.

Moja nádej ale zhasla vo chvíli, keď sa otvorili dvere. Toto bolo hádam prvý krát, čo som bol sklamaný z toho, že vidím Esme a Ness.

Rýchlo som sa posadil a snažil sa tváriť... ani neviem ako. Len aby som nevyzeral ako totálny zúfalec, ktorým som momentálne bol. Ale neviem koho som sa snažil oklamať. Minimálne moja mama mi na to neskočila a zo súcitným výrazom si ku mne sadla.

Ďalej som už nemohol predstierať. Nemal som na to silu. Sklonil som hlavu a vošiel si prstami do vlasov. Skoro aj bolestivo som si ich potiahol, ale to bolo nič v porovnaní s mučením, ktoré zažívalo moje srdce.

„Všetko bude v poriadku,“ zašepkala Esme a chytila ma za plece. Zakrútil som hlavou.

Vzápätí som ucítil ľahký dotyk na tvári s uvidel sám seba. Utýraného a úplne na dne. Nessie nechápala, prečo sa tak chovám. Pozrel som sa na ňu a sa pokúsil o úsmev. Neúspešne.

Zobral som ju na ruky a pevne objal.

„Nechám vás samých?“ opýtala sa Esme a ja som len prikývol.

Nevšimol som si kedy odišla. Ten malý drobec v mojom náručí sa pohodlne uložil a zavrel oči. Chystala sa spať a pritom myslela na mamu.

Trhlo ma, keď som uvidel Bellu tesne po pôrode. To boli posledné chvíle, keď to bola ešte naozaj ona. Podľa Ness, len toto bola jej mama. Tá krásna upírka s červenými očami a tvrdým výrazom, ktorá ju pred pár dňami držala, nebola jej maminka. Síce som jej to povedal, neverila mi. Nemyslela si, že jej klamem, podľa nej som sa iba pomýlil.

Dýka v srdci sa bolestivo zaryla hlbšie, keď som si uvedomil to, čo bola viac ako pravdepodobné. Nessie nikdy nebude mať skutočnú mamu. Môže mať Belline oči, ktoré mi ju tak strašne pripomínajú. Môže mať jej tvár, rysy aj niektoré gestá, ale ona sa o ňu nikdy nepostará tak, ako by mala. Táto nová Bella toho proste nie je schopná a pomaly strácam nádej, že niekedy bude.

A tak som sa zaprisahal. Ness musí mať aspoň jedného ozajstného rodiča a o to sa ja postarám. Budem ten najlepší otec, akého si môže dieťa želať.

Ja už síce nemám dôvod chodiť po zemskom povrchu, ale ona si zaslúži prežiť šťastný a plnohodnotný život.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Lollow

1)  Lollow (16.05.2012 18:14)

Len dúfam, že Edward bude lepší rodič ako Bella.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse promo