Sekce

Galerie

/gallery/bella_cullen_breaking_dawn_336306_40884.jpg

Každý má svoju temnú stránku a Jasper tiež. Rosalie nakoniec zachráni situáciu a Edward s Carlislom budú mať vážny rozhovor. A ako bude Bella reagovať na Jacoba?

Táto kapitola nikdy nemala vzniknúť. Bella si skrátka začala robiť čo jej chcelo a takto to dopadlo.

3. kapitola

Fajn. Jeden jeleň sa ešte dal. Nehovorím, že to bola práve lahôdka  ale dalo sa to vydržať. Ale potom, ako som musela vypiť ešte troch a dve pumy, naozaj som začala uvažovať, že zmením svoje stravovacie návyky a prejdem na Coca colu. Všetko lepšie ako to, čo mi ešte pred chvíľou tieklo hrdlom.

Hovorila som, že upírí život je úžasný? Tak sa musím opraviť. Zo zvieracou krvou je celkom znesiteľný ale pokiaľ ju budem piť celé storočia, tak to bude hotové utrpenie.

Ako človek som si myslela, že Cullenoví robia správnu vec, keď nezabíjajú ľudí. Ale teraz som toho názoru, že sú masochisti. Majú na výber, ale oni chcú aby sa mali dobre ľudia, ktorých mimochodom po svete chodí sedem miliárd a jeden hore – dole by civilizáciu nijako neohrozil. Ale nie, oni budú radšej týrať samy seba len preto, že nechcú byť netvory.

Hovorí sa, že upíri sú geniálny, ale oni zrejme trpia nejakou poruchou. Niečo sa pri premene muselo pokaziť, iné vysvetlenie ma nepadá. A mne sa museli pre zmenu otvoriť oči. Povedať si, budem piť zvieraciu krv, si človek môže a zdá sa mu, že je to tak správne, ale nevie o čom hovorí. A ako som si všimla, ani ja som to nevedela. Až ako upír je ten rozdiel naozaj cítiť.

Pokiaľ ja som nemala zatmenie mozgu, tak zjem mrkvu. Ako som si mohla niekedy myslieť, že nebudem piť ľudskú krv? Teraz by som preto obetovala obe nohy. Obrazne povedané. A najhorší je na tom fakt, že ju piť môžem, ale aj tak je pre mňa na kilometre vzdialená. Pokiaľ chcem žiť s Cullenovými, nemám na výber. Teda, nie, že by som po tom nejako extra túžila, ale chcem pohodlie. Ako upírovi by mi mohlo byť vlastne jedno kde som, ale predstava gauča a televízie je predsa lákavejšia ako nejaký peň v lese. Takže to budem musieť prežiť a možno si po niekoľkých rokov na tú odpornú pachuť zvyknem. Aj keď o tom silne pochybujem.

So znechuteným výrazom a náladou pod bodom mrazu som sa vrátila ku skupinke čakajúcej niekoľko metrov odo mňa. Mali toľko slušnosti a udržiavali si dostatočný odstup, čo bolo vlastne aj v ich vlastnom záujme. S mojou náladou by sa veľmi ľahko mohla stať nehoda.

„Tak čo? Nechutilo?“ neodpustil si Emmett a na tvári mu nechýbal jeho široký úsmev. Byť vážny ho už asi nebavilo a tak sa rozhodol byť zase ten normálne nenormálny Emmett.

„Povedz ešte niečo a urobím z teba štrk,“ zavrčala som a trochu sa prikrčila.

Neviem kedy sa to stalo, ale zrazu som stále s rukami skríženými za chrbtom a výhražným vrčaním pri uchu.

Budem si musieť nejako zlepšiť reflexy. Ako upír dokážem myslieť na päť vecí naraz, ale toto mi nejako uniklo.

Telo reagovalo automaticky. Hneď som sa snažila dostať od útočníka, ale Jasper mal predsa len nejaký ten rok života za sebou a v boji sa tiež vyznal, takže to nemalo žiadni účinok. No, aj snaha sa cení.

„Daj odo mňa tie ruky preč,“ vrčala som. Aj keď to nebolo také nepríjemné, ako keď ma držal Edward, pud sebazáchovy mi kázal dostať sa od neho čo najďalej.

„Pustím ťa, keď to ja uznám za vhodné,“ zasyčal hlasom, ktorému sa nedalo odporovať a rozhodne nepripúšťal námietky. Ja som ich ale pár mala a vôbec sa mi nepáčilo, ako so mnou jedná.

„Pustíš ma keď ti poviem,“ prikázala som mu. Kto si myslí, že je?

Zasmial sa tak, až z toho išiel mráz po chrbte a vyzeralo to, že vojak sa vydral na povrch. Takto som ho ešte nikdy nepočula hovoriť a každý normálny človek, alebo upír, to je jedno, by sa bál, ale ja rozhodne nie. Práve naopak, pridávalo mi to sebaistotu.

„Nemáš právo mi rozkazovať,“ skríkla som na celý les a bolo dosť možné, že ma počuli aj v dome.

„Tak to sa teda mýliš,“ zašepkal mrazivým hlasom a poslal ku mne vlnu kľudu, „ja rozhodnem, kedy nie si nebezpečná.“

„Halo! Ja som upír! A si ním aj ty, tvoj otravný brat a aj ten, čo si hovorí môj manžel. A rovnako tak aj zvyšok vašej podarenej famílie. Všetci sme a vždy budeme nebezpečný!“ už mi začínala dohádzať trpezlivosť a k tomu všetkému som bola poriadne vytočená. Niekoľko rokov bez trénovania novorodených a takto to dopadne. Musí si to vybiť na prvom ktorého stretne. Konkrétne na mne.

„Týmto si veľmi nepomáhaš,“ syčal podráždene.

„A čo mám akože robiť?“

„Pre začiatok by stačilo, keby si nechcela zaútočiť na Emmetta,“ vrčal na mňa požiadavky. Takže o toto mu ide?!

„Ja som na nikoho útočiť nechcela!“ skríkla som. Je pravda, že som na to myslela, ale to neznamená, že by som to aj urobila. Po tom výdatnom obede sa mi naozaj nechcelo s nikým sa biť. Nestála som o to ešte viac si kaziť náladu a riskovať stratu končatiny.

Takže keď sa nad tým tak zamyslím, my sa tu hádame úplne pre nič – za nič!

„Nesnaž sa klamať. Cítil som tú nenávisť voči nemu a videl čo robíš. Takže ma tu nepresviedčaj, že ti si tá dobrá,“ povedal mi to tak blízko pri ucha, že som cítila jeho vycerené zuby.

„Ja neklamem! A cítiť si to mohol, ale nevieš na čo myslím! Takže sa tu nehraj na boha, priznaj si, že nemusíš mať vždy pravdu a okamžite ma pusť!“ vrieskala som nepríčetne a snažila sa mu vytrhnúť, aj keď som vedela, že sa mi to nepodarí.

A to som myslela, že dnešný deň už horší byť nemôže. Najprv mi nadá pokoj Edward, potom zistím, že aj keď som smädná, nemôžem sa poriadne napiť a nakoniec, môj sebavedomý brat si o sebe myslí neviem čo a ešte k tomu na mňa hádže veci, ktoré som neurobila a ani sa nechystala ich urobiť!

Ruky, ktoré mi už aj tak držal ako vo zveráku, chytil ešte pevnejšie a strhol si ich bližšie k sebe. Tým pádom som sa musela mierne zakloniť.

Jasper vrčal ešte viac a zdalo sa, že to čo práve spravil bolo úplne spontánne. Neviem prečo, ale zdalo sa mi, že sa ma chystá pripraviť o horné končatiny. A možno sa aj naozaj chystal.

Moja reakcia bola zase úplne iná ako by mala byť. Namiesto toho aby som sa bála, že prídem o časť tela, som sa iba posmešne usmiala.

„Ale no tak. Predsa by si neublížil svojej malej sestričke.“ Provokovala som a veľmi dobre vedela, ako to môže dopadnúť.

Ale niekde hlboko som chcela aby to urobil. Potom by on aj všetci ostatný pochopili, aký naozaj je a už ho nebrali ako niekoho, kto ľutuje všetky vraždy a chce sa zmeniť. Možno by sa znovu ujalo vedenia jeho staré ja, ktorého sa chcel tak veľmi zbaviť.

Cítila som krutú spokojnosť pri predstave, keby sa vrátil späť major Jasper Whitlock. Aký strašne sklamaný by boli Cullenoví, že nevydržal byť vegetariánom, ako by Alice trhalo srdce, že jej manžel ju má až na poslednom mieste. Ak by teda nejaké dostala.  A kto vie, možno by sa vrátil späť k Marii a znovu trénoval novorodených.

Bolo to úplne zvrátené, ale ja som sa proste tešila pri myšlienke, že by sa Cullenoví trápili. Nie, netešila, ja som sa v duchu s plného hrdla smiala a ešte si to aj užívala.

Alebo by to všetko mohlo dopadnúť inak. Jasper by ma tu mohol na mieste zabiť, čo by veľmi nepotešilo Edwarda, ktorý by si s ním vyrovnal účty. Celá rodina by ho nenávidela, že zlikvidoval člena klanu a keby mi prialo šťastia, obviňovali by ho ešte aj z mojej smrti.

Aj táto možnosť sa mi páčila a to, že by som bola mŕtva, by kompenzovalo Edwardovo zúfalstvo.

Dnes mám asi mimoriadne sadistickú náladu, ale nedokázala som si to predstavovať a pri tom sa neusmievať.

„Chceš sa staviť?“ zasyčal mi Jasper do ucha a prisahala by som, že mi tam napľul jed.

Ruky mi stiahol ešte nižšie a tak mi nezostávalo nič iné, ako sa pokrčiť vo kolenách. Aj napriek tomu, že veľa nechýbalo aby spravil to čo plánoval, stále som sa nebála.

Buď budem normálny upír, žijem s vegetariánmi, u nich normálnosť vidieť nemôžem, alebo predátor s extra násilníckou povahou. Ja sa prikláňam k tej prvej možnosti.

„No tak, to stačí,“ vložila sa do toho Rosalie, ktorá prehovorila prvý krát ako sme odišli z domu, „Jasper, pusť ju. A ty Bella, snaž sa zachovať pokoj,“ na každého použila úplne iný tón. Jazzovi to priam kázala, za to mne to hovorila skôr ako doporučenie.

Chvíľu sa nič nedialo, ale potom ma Jasper s trhnutím pustil a ja som sa konečne mohla vzpriamene postaviť.

„Fajn. A teraz vyrazíme domov. Teda pokiaľ už nebude loviť,“ otočila sa na mňa, ale na odpoveď čakať nemusela. Môj výraz hovoril za všetko.

„Výborne. A teraz smer dom. A vy dvaja, ďaleko od seba,“ ukázala na mňa a jeho ale aj bez jej rozkazu sme stáli pomaly každý na druhom konci lesa.

Zavrčala som. To, že ma zachránila pred amputáciou rúk ešte neznamená, že mi bude kázať čo mám robiť.

„Prosím,“ doplnila a potom sme sa všetci štyria rozbehli.

Cesta späť bola naozaj úžasná. Držala som sa ďalej od Jaspera, aby po mne neskočil a aj od Emmeta, aby som ja na neho neskočila. Ešte stále vyzeral trochu otrasene, aj keď som nechápala prečo. On sa na to všetko iba pozeral a ešte k tomu nepovedal ani slovo.

Jediná Rosalie išla ako keby sa nič nestalo, aj keď nás stále kontrolovala, čo mi dosť liezlo na nervy. Nechcelo sa mi to ale riešiť a tak som to nechala tak.

Velebila som všetkých možných bohov, že upíri majú tak dokonalý sluch. Práve vďaka nemu som mohla počuť, čo sa deje v dome aj keď sme od neho boli ešte poriadne ďaleko.

Najprv prišla rana, ako keby niečo ťažké dopadlo na zem. Že by vyhadzovali nábytok?

„Carlisle, ona je iná! To nemôžeš poprieť,“ počula som Edwarda a so mnou nepochybne aj celé Forks. Hovoril totiž hlasnejšie ako bolo potrebné.

„Ja to nepopieram. Len hovorím aby si jej dal čas,“ odpovedal mu otec úplne pokojne.

„Dal by som jej aj všetok čas sveta, ale ako vieš, či oň bude stáť? Alebo či oň bude mať kedy stáť?“

„ Na čo tým narážaš?“

„Dobre vieš na čo. Alice ju nevidí. A obaja dobre vieme, čo to znamená,“ zase hovoril tým svojim bolestným hlasom. On sa ním hádam kŕmi alebo čo.

A to, že ma Alice nevidí, je akurát dobre. Naozaj nestojím o to, aby niekto vedel niečo z mojej budúcnosti. Ale nechápem, prečo by som mala byť automaticky mŕtva. Možno sa jej niečo pokazilo v hlave, čo by ma vôbec neprekvapilo a preto teraz nevidí.

Alebo možno tá moja teória, že ma Jasper zabije, bola správna.

„Nemusí to znamenať vôbec nič,“ odbil ho Carlisle, ale ich rozhovor ďalej nepokračovať. Vtedy sme k domu dobehli my a aj tam zastavili. Ale nie preto, že by sme si chceli vychutnať čerstvý vzduch.

Asi tridsať metrov od nás stáli dvaja obrovský vlci a jeden človek. Jacob. Zarazene na nás pozerali, teda, na mňa pozerali a vyzeralo to, že nás príchod ich vyrušil z debaty. No, rozhodne neboli jediný.

Vtedy aj ostatný Cullenoví zaregistrovali, že sa niečo deje a vybehli pred dom. Ale nevyzerali, že by vedeli čo majú robiť.

Ja som si ich ale nevšímala. Nikoho som si nevšímala.

Všetku svoju pozornosť som venovala Jacobovi. Videla som ho už toľko krát ale teraz konečne perfektne. Bolo to až neuveriteľné. Tak známy a predsa tak nový. Pripadalo mi, ako keby som sa s ním nestretla aspoň desať rokov.

„Jacob,“ zašepkala som a urobila niekoľko krokov dopredu. Nikto sa ma nepokúšal zastaviť, iba vytreštene sledovali čo sa deje.

„Bells,“ aj Jake urobil dva kroky ku mne a viditeľne sa uvoľnil. Už nestál tak strnulo. Teraz to bol ten Jacob s ktorým som sa prechádzala po pláži a opravovala motorky.

Usmiala som sa. Proste som si nemohla pomôcť.

Cullenoví to asi brali ako dobré znamenie a ta si poriadne vydýchli. Keby nezafúkal vietor, bolo by to aj počuť.

A to bol spúšťač.

Vtedy som to spravila.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Estampida

3)  Estampida (24.04.2012 18:41)

No snad nepopravila Jacoba!! I když, s tím, co si teď nosí v hlavě, by mě to asi nepřekvapilo!! :D

Pilly

2)  Pilly (23.04.2012 20:10)

Lollow, Lollow. Na čo to ty myslíš?

Lollow

1)  Lollow (23.04.2012 20:05)

„No tak, to stačí,“ vložila sa do toho Rosalie.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse B+E