Sekce

Galerie

/gallery/bella_cullen_breaking_dawn_336306_40884.jpg

Videá. A jedna nečakaná návšteva...

18. kapitola

Nevedela som ako dlho v... dome zostanem. Možno by som sa tam mohla presťahovať natrvalo.

Esme by to určite nevadilo.

Ale veď mňa nezaujíma, čo si o tom myslí!

Fakt?

Fakt!

Mala by som si sem proste len tak doniesť veci a odmietať odísť. Ibaže som nevedela, čo tu vôbec chcem byť. Či tu chcem žiť. A v tom to bolo. Bývala som tu len niekoľko týždňov a zase cítila niečo divné. To, čo pri Charliem, lenže to nebola ľútosť, ale ten druhý pocit. S najväčšou pravdepodobnosťou... smútok. Ale prečo cítim smútok? Že tu bývam? To som predsa chcela. Zbaviť sa Cullenových a žiť na vlastnú päsť. Ibaže teraz, keď nie som s nimi v dome, je to iné. Neviem to pomenovať. Proste... iné.

Chýbajú ti, však?

Nie! Rozhodne! Prečo by mi mali chýbať? Sú predsa otravný. A divný, prehnane starostlivý, dotieravý. Nemám ich rada.  A už vôbec mi nechýbajú.

Čím viac som si to opakovala, tým viac som o tom pochybovala. Prečo mám potom nutkanie zobral telefón a vytočiť ich číslo? Prečo som sa už niekoľko krát pristihla, že keď idem von, automaticky zamierim k ich vile? Prečo vymýšľam všelijaké trafené výhovorky, aby som ich pohla pozvať k sebe? Nie, nechýbajú mi. Všetko to je len... sila zvyku.

Bývaš tu pol roka a ešte si si nezvykla? Zvláštne...

Nie – je – to – zvláštne! Proste mi to trvá dlhšie, no. Proste... pravdepodobne... asi...

Toto bola len jedna z vecí ktoré ma žrali. Za šesť mesiacov sa toho udialo tak veľa a vlastne nič. Stále som na to bola rovnako. Nevedela som, čo znamená toho, čo znamená hento. Pomaly som si začínala zúfať a čoraz viac veriť tomu, že to nikdy nepochopím.

Nechápeš lebo nechceš.

Chcem. Naozaj veľmi. Brzdí ma len jedna vec a to strašný strach. Čo ak prídem na niečo, o čo nestojím? Nebude sa to dať vrátiť späť.

Svoj život som momentálne videla ako križovatku. Musím si vybrať cestu. Nemôžem len tak stáť a čakať, ako to dopadne. Lebo netrvá dlho a zbláznim sa.

Charlieho prehlásili za mŕtveho. Prehľadali úplne všetko, ale nikde po ňom nebolo ani stopy. Keď sa začali ľudia pohybovať až veľmi blízko jeho tela, Cullenovci sa postarali o to, aby tam po hrobe nič nezostalo. Bol to jediný krát, čo mi sem volali. Asi si mysleli, že to budem chcieť vedieť. Nevedela som povedať, či to tak je.

Tak a teraz do už naozajstného hrobu spustili prázdnu rakvu. Týždeň dopredu som rozmýšľala, či pôjdem na pohreb. Nemala som jediný dôvod. Ale niečo ma tam proste ťahali. Lenže obavy a výčitky nakoniec vyhrali a zadržali ma doma. Naozaj chceš vidieť, koľkým ľudom si ublížila? Myslíš, že by ti to Charlie odpustil?

Nie, neodpustil. Vedela som to ja a aj všetci v okruhu dvadsiatych kilometrov. Ale aj napriek tomu vo mne žila malá nádej, že by toho bol schopný.

V ten deň som cítila ešte väčšiu... ľútosť. Pálila mi nečinné srdce za živa a drzo sa mi pri tom vysmievala do očí. Ja som len potichu sedela a nechala sa mučiť. Čo som mala robiť? Sama si za to môžem. Len ja, nikto iný.

Stále som si nebola istá, že ten pocit sú výčitky. Lenže každým dňom moje pochybnosti mizli. Úplne nelogicky som sa tomu pokúšala zabrániť. Prečo vlastne? Strach. Áno, strach. Je to, čo nám bráni, to čo nám nedovolí urobiť krok v pred. Odvážny nie je ten, kto sa nebojí. Je to ten, kto sa mu dokáže postaviť. Ja medzi nich nepatrím...

Jediné, čo mi po Charliem zostalo stálo v kúte s nánosom prachu a pavučinami. Tú krabicu som neotvorila odkedy som prekročila prach. Denne som okolo nej prechádzala, pozerala sa na ňu, ale nedokázala prísť bližšie a pozrieť sa dnu. Zase som sa bála. Tento krát, že ma výčitky pochovajú zaživa, keď na nahrávkach uvidím Charlieho. Mamu. Pretože aj tej som zničila život. Oni dvaja sa mohli rozviesť, ale vždy sa mali radi. Viem to. Prišla o dcéru a potom aj o môjho otca. Jediný, kto jej zostal je Phill. Ten ju nemôže opustiť. V žiadnom prípade.

Vedela som ale, že to raz budem musieť urobiť. Strčím pásky do prehrávača a pozriem si ich. Všetky. Ten deň sa nezadržateľne blížil. Už to nemôžem ďalej odkladať. Lebo nikdy pochopím, čo sa to so mnou vlastne deje.

Zhlboka som sa nadýchla a kľakla si. Ruky sa mi triasli ešte viac ako vtedy, keď som tú škatuľu našla. Prachu na nej bolo naozaj veľa. Pritiahla som si ju k seba a sfúkla ho. Možno som tak chcela získať čas. Mám síce celú večnosť, ale teraz mi pripadalo, že žijem iba chvíľu.

Bez zbytočného otáľania som krabicu otvorila. Na každej kazete bolo číslo a krátky popis. Zobrala som tú na ktorej bolo číslo 1. a Čakáme na bábätko. Typovala som, že to bude mamino tehotenstvo.

S ďalším hlbokým nádychom som strčila pásku do prehrávača a stlačila play. Triasla som sa ako malá, keď sa to spúšťalo. Ale svojim spôsobom som sa aj tešila.

N obrazovke sa objavila naša obývačka. Kamera sa kývala, takže som predpokladala, že pravdepodobne Charlie niečo nastavuje. A mala som pravdu.

Do záberu sa strčila jeho hlava. Bol podstatne mladší a usmieval sa. To som pri ňom nevidela často.

„Ahoj. Takžeeee... ehm... som Charlie a rozhodol sa točil video. Bude pre našu dcéru, Bellu. Dúfam, že si to raz pozrieš, zlatko.

Pri tom oslovený ma bodlo v srdci.

Charlie zmizol a pomaly sa posunul ku gauču. Sedela na ňom mama a čítala si. Zabalená v hrubom svetri a deke, so skrčenými kolenami. Hneď som spoznala, že je tehotná. Odhadovala som to na siedmy mesiac. Brucho mala obrovské a asi mimovoľne si ho jednou rukou hladila. Bola tak zabratá do príbehu, že si ani nevšimla, že ju niekto kameruje.

„Tak toto je moja dokonalá Reneé. Tehotenstvo jej veľmi pristane.“ Ozval sa Charlieho hlas a mama zdvihla hlavu. Keď uvidela, čo sa deje, usmiala sa a zavrela knihu. Obe ruky si položila na brucho.

„Čo to robíš?“ spýtala sa zo smiechom.

„Točím. Raz to našej dcére ukážeme a uvidíš, že bude nadšená. Uvidí, že má tých najlepších rodičov na svete.“

Už len jedného.

Rýchlo som pokrútila hlavou. Na výčitky bude čas neskôr.

Charlie sa posadil pri Reneé a chytil ju za ruku.

„Odkáž jej niečo.“ Vyzval mamu. Tá sa s úsmevom pozrela do objektívu.

„Bell, nikdy si neber šialenca. Len pokiaľ bude tak dokonalý ako ten môj.“ Otočila sa na Charlieho a z jej pohľadu priam kvapkala láska. Vtedy sa ešte milovali. Vtedy boli šťastný.

„Milujem, ťa, vieš to?“ zašepkal otec.

„Viem. Už si mi to pár krát povedal. A aj dokázal.“ Pohladila si bruchu, čo bolo jasné gesto.

„Bella bude skvelé dieťa. Určite po tebe.“

„Možno. Ale chcem, aby mala tvoje oči.“ Usmiala som sa. Mám jeho oči. Mala som jeho oči.

Záber sa zmenil.

Mama stála v kuchyni za kredencom a miešala grécky šalát. Charlie k nej z boku prišiel a pobozkaj na líce.

„Bábätko chce papať?“ opýtal sa.

„Maminka chce papať.“ Opravila ho s úsmevom.

„Si tá najkrajšia mama na svete, hovoril som to už?“

„Každé ráno, miláčik. Ja nemám sklerózu, pamätám si to.“ S láskou ho pohladila po tvári.

„A budeš aj tá najšikovnejšia. Žiadne dieťa sa nebude mať lepšie ako to naše.“

„Tým som si istá. Veď keď bude mať takého úžasného otca.“

„Si môj poklad, Reneé.“

„Milujem ťa, Charlie.“ Pobozkala ho, keď aj so šalátom prechádzala okolo a asi sa zase usadila na pohovke.

Ocko otočil kameru na seba.

„Bells, sľúbim ti, že urobím všetko preto, aby si sa mala ako v bavlnke. Ľúbim ťa, srdiečko.“

„A ja teba, tati.“ Vzlykla som. A myslela to úprimne. Až teraz som si uvedomila, že ho mám naozaj rada.

Takže láska predsa len existuje. To, čím som celý čas opovrhovala, teraz cítim.

Len som si potvrdila, že ten divný pocit, čo som celú dobu cítila, je ľútosť. Ľutovala som to. Že som zabila Charlieho, ocka, ktorý by sa pre mňa roztrhal. Miloval ma a ja som len tak chladnokrvne zavraždila. Keby sa čas dal vrátiť späť. Nemala som to urobiť, nemala. On si to nezaslúžil.

Mala by som zomrieť. Vlastne nie, mala by som ísť do Volterry a nechať sa mučiť, až kým by som nežobrala o smrť. Lenže tú by mi neposkytli. Nezaslúžim si ani zomrieť. Smrť je veľmi jednoduchá. Len by som od toho všetkého utiekla. A to nemôžem. Musím sa poriadne vykúpať v tom, za čo si môžem sama.

Ako som sa najprv mohla z Charlieho smrti tešiť? Teraz som si pripadala ako v pekle. Tisícky nožov mi rezali kamenné srdce na kúsky. A pritom moji imaginárny tyrani kričali, že je to len a len moja chyba. Súhlasila som s nimi.

Plakala som tam ešte dlho. Nahrávka sa dávno skončili a obraz teraz len zrnil. Bolo mi to jedno. Nechcela som to vypnúť, nechcela som sa postaviť, nechala som pozerať ďalej.

Toľkoto trápenia na dnes stačilo.

***

Trvalo dva týždne kým som bola zase schopná normálne fungovať. Stále ma pocit viny rozožieral z vnútra, ale dokázala som ísť na lov a prestať vzlykať.

Smútok nepoľavil. To ani náhodou. Len som sa ho naučila zvládať.

Možno som samovrah, masochista alebo ja neviem, čo ešte, ale znovu som vytiahla tú starú ošúchanú krabicu, ktorá mi pomohla vyjasniť si aspoň pár vecí. Tie boli ale jedny z najpodstatnejších. Neľutovala som, že som tú prvú kazetu pozrela. Nebyť nej, nevedela by som, ako strašne som mala – mám - Charlieho rada.

Bolo ešte veľa toho, čo som musela pochopiť. Ale radšej sa posúvať malými krokmi vpred ako stáť na mieste.

Sedela som nad škatuľou a rozmýšľala, čo si pustím dnes. Pôrod som naozaj nechcela vidieť. Tam je až veľa krvi. Moje prvé pokusy chodenia na nočník som tiež nechcela mať vryté do nezabúdajúcej pamäti. Takže nakoniec to vyhralo učenie sa jazdenia na bicykli.

Práve som vyberala nahrávku, keď sa ozvalo zaklopanie. Zamračila som sa a zhlboka sa nadýchla.

Prekvapením, ale aj nezmyselným hnevom mi kazeta vypadla z rúk. Alebo som sa len snažila presvedčiť, že sa hnevám. Pri ňom by som predsa mala.

Ako naštvaný býk nasledujúci červenú plachtu som išla k dverám a s trhnutím ich otvorila.

Môj neomylný čuch sa ani tento krát nemýlil. Edward tam naozaj stál.

„Čo chceš?“ vybehla som na neho. Naozaj som nemala náladu na milé reči.

„Nič. Prišiel som ťa len pozrieť.“ Vyzeral prekvapený z mojej reakcie.

„No, tak už si ma videl, takže môžeš ísť.“ Chcela som zavrieť dvere, ale on dal medzi ne a zárubňu nohu. Blbé upírie reflexy!

„Nechceš aby som tu bol. Mám odísť?“

„Áno. Maj sa.“ Znovu mi pokazil pokus o milé vyhodenie.

„Bella, počkaj. Musíme sa porozprávať.“

„O čom?“

„O všetkom.“

„Môžeš povedať, čo konkrétne?“ Nemala som práve dobrý deň a už vôbec nie náladu na hádanky.

„O tebe.“

„So mnou nič nie.“

„Ale áno. A ja chcem vedieť čo.“ Trval na svojom.

„Nič.“ Precedila som skrz zuby a pozerala na neho. On mi pohľad oplácal. Sledovali sme sa ako dvaja zápasníci v aréne, čo dávajú pozor , aké kroky urobí súper. Napätie sa dalo krájať.

Na prekvapenie nás oboch som sa prvá pohla ja. Ale úplne zle. Namiesto toho, aby som sa mu pokúsila odtrhnúť aspoň nejakú časť tela, vrhla som sa mu na ústa. To sa u nás stane zvykom alebo čo?!

Edward zareagoval okamžite. Bez zaváhania vošiel dnu a nohou zavrel dvere.

Pritiahla som si ho bližšie a rukami ho pevne držala okolo krku. On tie svoje presunul na môj pás. Ešte dobre, že sme ani jeden nepotrebovali dýchať. Nedokázali sme sa od seba odtrhnúť, takže by sme sa pravdepodobne zadusili.

Chcela som ho. Strašne moc.

Edward to videla rovnako. Oblečenie zo mňa doslova trhal.

Cesta do spálne bola zrazu veľmi dlhá.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

LadySadness

1)  LadySadness (02.08.2012 18:04)

:) :) :) :) ide to dobre

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella