Sekce

Galerie

/gallery/bella_cullen_breaking_dawn_336306_40884.jpg

Prvá desiatka! A keď už je to tak, dáme Belle malý darček.

10. kapitola

Šok ma prikoval na mieste, aj keď to je to je posledné, čo sa by upírovi malo stať. A hlavne keď zacíti svoju korisť. Ja mam asi niečo pokazené v hlave, ale proste som sa od prekvapenia zabudla hýbať a neverila, že to čo sa deje, sa naozaj deje. Bolo až neuveriteľné nasávať vôňu toho, z čomu na Cullenovci nechceli pustiť. Aspoň nie teraz. A ja som ich v tej chvíli nenávidela ešte viac. Prečo ma chceli pripraviť o niečo také? Keď má ľudská krv tak dobrú vôňu, ako asi chutí? To som si nevedela predstaviť. Lebo už len to, čo som cítila ma privádzalo do šialenstva. Ako ten najlepší parfum vyrobený anjelmi. Tak sladký a čistý. Žiadne lieky, drogy, nič. Proste neriedená dokonalosť. Hotový raj. A ja som práve stála pred jeho bránou.

Ako keby si rozumné myslenie vzalo dovolenku. Teraz ma hnali len pudy, inštinkty, túha zobrať si to, čo mi patrí. A krv toho človeka mi patrila. Jednoznačne. Bolo mi jedno, či je to dieťa, teenager ktorého práve chytila puberta, čerstvo vydatá žena, vysoko postavený politik alebo babičky šiestych vnúčat. Nezáležalo mi na tom, čo tu robí, prečo tu je a kto to je. A už vôbec mi ho nebolo ľúto.

Niekde v malej časti mozgu, ktorá ešte nebola posadnutá vôňou som si uvedomila, prečo upíri nemajú dušu, aj keď som si ako človek myslela opak. Oni ju mať nemajú. Lebo aj má niekto dušu, má svedomie. A to si upíri nemôžu dovoliť. Nemá ich mrzieť to, že zabíjajú, že berú životy nevinným ľuďom. Oni, my, sa máme len nasýtiť a nemyslieť na ostatných. Tak sme boli zrodený a tak vždy budeme fungovať.

Bez toho, aby svojim končatinám dala nejaký pokyn som sa prikrčila, ohrnula pery a chytala sa rozbehnúť. Práve som bola na love a mala len jednu prioritu. Napiť sa.

Ale aj tá milisekunda, čo som bez pohnutia stála a neverila vlastným zmyslom, stačila Edwardovi na to, aby sa zorientoval a hneď ako videl, že sa chytám vyraziť ma zhodil na zem.

Sadol si na mňa tak, že šancu ma vyslobodenie som mala asi takú, ako oživiť dinosaurov a dokonale ma pod sebou uväznil.

To ma, ale nezastavilo a už vôbec neprečistilo hlavu. Práve naopak. Kopala som ako šialená, vrčala, cerila zuby. A všetko len preto, aby som sa dostala ku svojej koristi skôr, ako niekto iný, aby mi krv jej majiteľa pretekala hrdlom a uhasila tých milión plameňov, ktoré sa tam rozhoreli. Ale svojim spôsobom to bolo zvláštne. Krk ma bolel a pálil, ako ešte nikdy, ale zároveň ho tá sladká vôňa upokojovala.

„Bella, nedýchaj! Zadrž dych!“ kričal Edward, ale v mojom divokom vrčaní ho skoro nebolo počuť. Jeho slová sa mi síce do mozgu dostali, rozumela som im, ale nechcela a ani nemohla poslúchnuť. Namiesto toho som dýchala ešte viac a pekne zhlboka, aby som si tou krásnou vôňou zaplnila každú bunku tela. Ibaže to vyvolávalo ešte väčšiu chuť tú krv dostať. Bol to uzavretý kruh z ktorého sa nedalo dostať. A nemať príjem kyslíka nepripadalo do úvahy. Síce som ho nepotrebovala ale nedokázala ho nemať. Ďalšia divná vec.

Metala som sa pod Edwardom a všetkými možnými spôsobmi sa snažila dostať preč, ibaže moje bojové skúsenosti boli oproti jeho veľmi malé. Počkať! Ja vlastne nemám bojové skúsenosti!

Nemohla som sa hýbať. Nemohla som rozmýšľať. Nemohla som mať to, čo som chcela. Tak čo som vlastne mohla? Vrčať, dýchať a tým týrať sama seba. Ibaže to bolo strašne málo na to, čo som v tejto situácia potrebovala. Musela som chytiť, zabiť a predovšetkým piť. áno, presne to som musela. Lenže to vzhľadom na situáciu nebolo možné.

Zúfalá snaha mať to, čo mať mám ma vyburcovala k ešte väčšiemu výkonu. Bolo vidieť, že Edwardovi robí problém ma udržať, za čo som bola úprimne rada. Ibaže stále to bolo málo. Nevyhrala by som s ním, ani keby som bola úplne nepríčetná. Čo som už vlastne bola.

A tak som zase dokázala logicky uvažovať. Ale iba tak, aby som vymyslela, ako sa dostať ku koristi. Na nič iné som v hlave stále nemala miesto.

Zrazu som vedela, čo musím urobiť. A aj to, že to zaberie.

S vypätím všetkých síl som prestala vrčať a hádať so sebou. Postupne som na svojom výraze dávala vedieť, že som zase prišla k sebe a uvedomila, čo robím. Respektíve, čo som sa práve snažila urobiť. Nahodila som previnilý výraz a snažila sa, aby sa mi vina odrážala aj v očiach. Očividne sa to podarilo sa.

Edward prekvapeným skamenel a s vytreštenými očami sledoval moju meniacu sa tvár. Povolil stisk, ale nezdalo sa, že by si to uvedomoval.

Teraz by som sa z pod neho mohla pokojne vykrútiť. Ale to som nechcela. Ešte nie. Teraz musím hrať ďalej.

Vyvliekla som svoju právu ruku z tej jeho a pomaly ju smerovala k jeho tvári. Keď som sa mu dotkla líca, vydýchol.

„Prepáč. Ja... ja neviem, čo ma to napadlo. Nechcela som to urobiť, ver mi. Je mi to ľúto,“ koktala som a snažila sa, aby sa mi v hlase odrážali všetky potrebné emócie. Vina a znechutenie sebou samotnou.

„Verím,“ povedal potichu, ale nevyzeral, že by vedel, čo sa okolo neho deje.

Usmiala som sa, aj keď sa mi veľmi nechcelo a uvoľnila si aj druhú ruku. Obe som mu potom presunula na zátylok a potiahla ho dolu k sebe.

Edward sa nebránil, vlastne sa len sklonil pod vplyvom tlaku.

Aj keď som to nechcela urobiť, aj keď mi to pripadalo nechutné, odporné, hnusné a napadá ma ešte asi stoštyridsaťosem prirovnaní, nemala som na výber.

Keď už bola jeho tvár len kúsok od mojej, zdvihla som hlavu najviac, ako to šlo a jemne sa dotkla svojimi perami tých jeho.

Nereagoval. Vlastne len strnulo sedel, pričom pôsobil ako socha.

Už som myslela, že sa mu niečo stalo keď sa nehýbe, veď ani pre upíra nie je taká dlhá doba bez pohybu normálna.

Ibaže práve vtedy, zrejme podvedome, pootvoril ústa a to ho vrátilo späť do reality. Uvoľnil sa a začal aspoň trochu spolupracovať.

Nekonal sa žiadni veľký bozk. Bol to len dotyk motýlích krídel, ale aj napriek tomu som presne vycítila ten správny okamžik. Chvíľu, keď bol úplne v mojej moci, keď nevnímal okolie, keď zabudol, že tu niekde sa pohybuje človek, ktorého chcem zabiť.

Na pohľad nevinne som mu položila ruky na hruď a v presne vypočítanom okamžiku ho celou silou ho od seba odstrčila.

Letel asi tak desať metrov kým dopadol na zem a dezorientovane zostal ležať.

Ja som sa medzitým dostala na nohy a okamžite sa rozbehla. To málo logiky, čo som ešte pred chvíľou mala vyprchalo a znovu ma plne ovládol lovecký inštinkt. Už mi nič nebránilo v ceste. Edwardovi bude trvať asi tak päť sekúnd kým sa spamätá zo šoku a to už budem dávno za horami. Obrazne povedané. Vlastne, to nie je zlý nápad...

Nemusela som bežať dlho a za chvíľu som už bola tam, kde som potrebovala.

Po lesnej cestičke sa prechádzala žena, očividne turistka. A ten úžasný pach bol jej.

Na nič som nečakala a okamžite po nej skočila. Správne miesto na krku som našla hneď a nedočkavo sa doň zahryzla. A konečne dostala to, po čom som tak túžila.

Bola to tá najkrajšia chvíľa v mojom živote. Tej chuti sa nič nevyrovnalo, bola sladká ako med a jemná ako hodváb. To, že jej vôňa je vyrobená anjelmi, som si teraz len potvrdila. Ale chuti nemohla konkurovať. Tá bola dielom samotného boha.

V duchu som sa zasmiala. Aká irónia. Stvorenie z pekla pije výtvor neba.

Hltala som ako divá, až kým nebolo telo úplne bez krvi. Moja obeť sa ani veľmi nebránila, no mohlo to byť aj tým, že som jej polámala všetky kosti v tele.

Skrátka, o necelú minútu som teraz už bezcennú mŕtvolu hádzala na zem. Postavila som sa a utrela si kútiky.

Medzi stromami to zašušťalo a o chvíľu sa z tadiaľ vyrútil Edward. Najprv pozrel na mňa, potom na telo ženy a jeho výraz bol okamžite nečitateľný.

„Bell, poď, vrátime sa domov,“ prikázal a ja som ho bez protestu poslúchla. Momentálne som bola tak rada, že mi to ani nevadilo. Nie, ja som bola úplne na vrchole blaha.

S úsmevom som si uvedomila, že práve som prvý krát ochutnala ľudskú krv. Tú najlepšiu tekutinu na svete.

Vlastne som práve zistila, čo je to skutočný raj.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse