Sekce

Galerie

/gallery/trafka.jpg

Ďalšia omrvinka. :)

Na ďalší deň za mnou Edward neprišiel. Odmietala som si priznať, že ma to istým spôsobom zraňovalo, že som ho vôbec čakala. Začala som čítať tú jeho hlúpu knihu. Vlastne... bola celkom zaujímavá, snáď by som povedala, že ma bavila. Ten Hemingway asi má niečo do seba...

Ale Edwardovi o tom nepoviem, lebo tu nie je.

Tesne pred koncom návštevných hodín pribehol otec, že ide do nočnej.
„Hovoril som s doktorom Masenom. Keď budeš mať dobré výsledky a všetko sa bude správne hojiť, o pár dní budeš môcť ísť do domácej starostlivosti. Aj tak ale ešte aspoň týždeň budeš musieť iba ležať a šetriť sa.“
„Hm, to by som mohla zvládnuť. Máš čo jesť?“
„Bol som v bistre, mali opäť ten skvelý koláč. Muffiny im došli.“ Otec vyzeral sklamane. Mňa jeho poznámka však skoro vystrelila na Mars. Muffiny im došli. Jasne. Kto vie prečo.
„Keď prídem domov, skúsim niečo jednoduché navariť,“ povedala som s myšlienkami ešte stále pri... pečive.
„Tak to ani náhodou, mladá dáma. Pekne si objednáme pizzu a budeme z nej žiť, dokým nepomrieme,“ rozhodol a pod hustými fúzami sa mu zjavil náznak úsmevu.
„Poď sem, oci,“ povedala som a natiahla ruky, aby ma mohol objať aspoň tak, aby ma to veľmi nebolelo.
„Hlavne sa mi uzdrav, zlatko,“ zamumlal mi do pleca. Keď sa opäť vystrel, mal trochu červené oči. Nečudujem sa mu. V tej chvíli som pravdepodobne bola jeho presným odrazom.
„Čo to máš za knihu?“ spýtal sa, keď si všimol, že na mojom nočnom stolíku je čosi, čo tu naposledy nevidel.
„To mi doniesol Edward, aby som sa tu tak nenudila. Zbohom zbraniam.“ Ocko podišiel bližšie a so zaujatím si obzeral obálku.
„Hemingway? To je mi nejaké známe. Nesedel náhodou vo väzení?“
Zasmiala som sa – a skončilo to kašľom. No jasne, tie rebrá.
„Neviem, oci, ale keď príde Edward, spýtam sa ho. On je na neho expert,“ povedala som so slzami tlačiacimi sa do očí. Na ockovi bolo vidno, ako sa zamyslel, ale nič nekomentoval. Možno si Zázrak omotal okolo prsta aj jeho.
„No dobre, Bella. Ja už pôjdem, aby som nezmeškal službu.“
„Dobre, tati. ...Och, počkaj ešte, mohla by som ťa o niečo poprosiť? Nemáš papier a pero?“
„Hm, počkaj, niečo by som snáď...“ začal si kontrolovať vrecká.
„Tu máš,“ povedal, keď mi podával pero s nápisom  Policajný zbor štátu Washington.
„Vďaka. A papier?“ Ešte chvíľu šaškoval s prehrabávaním vreciek, než vytiahol pokutový blok a pár listov mi odtiaľ vytrhol.
„Na. To by mohlo stačiť.“
„Ďakujem, tati, si najlepší!“ zazubila som sa na neho. „A teraz už utekaj, lebo naozaj zmeškáš!“
„Jasne, už idem. Čau, Bella!“ Zamával mi a už ho nebolo.
„Ahoj,“ povedala som už prázdnej izbe.

Konečne som mala na čo a čím písať. Už mi bolo dlho a v hlave som mala pár obrazov, ktoré by možno stáli za to. Vlastne iba jeden obraz. Edwardov.

Som ti cudzia

Ako cukor káve

Vymiešaš si ma

Do lásky

A ja z toho víru

Stratím hlavu

Niekde na pol ceste

Medzi srdcom

A tvojimi ústami

...

Ráno ma zas zobudili dvere. Bola som unavená, telo som mala stuhnuté a vôbec sa mi ešte nechcelo preberať, lenže ten divný šuchot ma nenechal spať. So zamrnčaním som rozlepila oči.
„Edward,“ vydýchla som prekvapene. „Čo tu robíš?“
„Odpadla mi prvá hodina, tak som rýchlo dobehol.“
Mohol si dobehnúť aj včera, napadlo mi, ale nič som nepovedala.
„Vidím, že čítaš,“ povedal a rukou naznačil pohyb smerom ku knihe, ktorá ležala na stolíku otvorená a na nej tá báseň zo včera, ktorú som len tak načmárala na pokutový bloček. Edward so záujmom natáčal hlavu, aby si ju mohol prečítať. Rýchlo som knihu zaklapla, ale aj tak už asi bolo prineskoro.
„Pekná. O kom je?“
„O nikom,“ odvrkla som. Cítila som úplne iracionálny hnev za to, že včera  neprišiel, že dnes prišiel a že čítal tú hlúpu báseň a... bola som sama zo seba bezradná.
„O niekom byť musí,“ pokračoval.
„Tento literárny subjekt sa nedá verbalizovať,“ zahundrala som a náročky som hovorila odborne, aby som si dodala trochu sebavedomia. Cítila som sa pred ním takáto maličká – a vôbec sa mi to nepáčilo, chcela som mať navrch.
„Hm,“ spravil Edward a mlčal. „Dobre, tak ja už pôjdem,“ povedal po chvíli. „Vidím, že dnes nemáš náladu.“
Ja že nemám náladu?!
„Včera si neprišiel,“ ozvala som sa skôr, ako som si to stihla rozmyslieť. Vzápätí som to aj ľutovala. Na Edwardovi bolo badať jasný samoľúby výraz, keď si uvedomil, že som sa ho nevedela dočkať.
„Čakala si ma?“ opýtal sa s úsmevom stále širším a širším.
„Nečakala, len... otec chce vedieť, či bol Hemingway vo väzení.“
„Neviem o tom, že by bol,“ odvetil.
„Je to... zaujímavý autor,“ priznala som.
„Vážne? Páči sa ti tá kniha?“ Bolo na ňom jasne vidno, ako ho môj záujem nadchol.
„Hej, akurát ho previezli do nemocnice. Hejže tú Catherine nabúcha?“
Edward vytreštil oči.
„Čože? Odkiaľ to vieš?“
„Takže to je áno? Chá! Ja som to tušila!“ Kým som krotila svoje nadšenie na posteli, Edward formoval svoj výraz do normálneho.
„To ešte nič neznamená.“
„Ale znamená! Budú mať spolu dieťa a on sa prestane chovať ako ľahostajný idiot a budú spolu žiť šťastie niekde... v Taliansku?“ Na konci svojej premyslenej odpovede som hlas stočila do otázky. Edward sa uškŕňal.
„Myslíš? Tak to ti potom prajem príjemné čítanie!“ povedal a dal sa na odchod.
„Počkaj!“ vyhŕkla som za ním. On sa otočil s výrazom, ktorý mi na chvíľu znemožnil dýchanie.
„Neboj sa, po škole sa zastavím. Poreferuješ mi, čo nové si sa dočítala.“ Žmurkol na mňa a odišiel. Ja som si ale od čítania musela dať na chvíľku pauzu.

Naťahuješ ma

Na pružinke

K hviezdam a späť

Ja sa bránim

Tvojim

Planúcim očiam

Striedavo dýcham

Zem a hviezdny prach

Kiež by

Si ma naťahoval

Iba k sebe

Mala som pocit, že odkedy som v nemocnici, stále spím. Sestričky mi tvrdili, že je to dobré na regeneráciu, ale ja som sa kvôli sadrám ledva hýbala a budila som sa zakaždým celá úplne stuhnutá. Už ma to nebavilo. Zobudila som sa chvíľu poobede, trochu som si zajedla a... čakala. Cítila som sa hlúpo. Ako keby na Zázrakovi záviselo strašne mnoho, pričom to vôbec nebola pravda. Minimálne presne to som si nahovárala.

Snažila som sa slzy čo najúčinnejšie zapudiť, lebo som kvôli nim nevidela ani na písmenká, ale nakoniec som to vzdala. Už som bola dávno za polovicou, nebavilo ma čítať ďalej, keď vo vnútri som cítila obrovské sklamanie.
Bolo už pár hodín po večeri.

Zázrak zas neprišiel.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

emam

6)  emam (01.02.2015 18:21)

Že by rodičovstvo zasáhlo? Super rychlost v přidávání

5)  Seb (01.02.2015 17:04)

Hurá zase další kapitola. Jen mám strach o Edwarda, když nepřišel.

4)  betuška (01.02.2015 16:22)

zabudla som dodať...super básničky

3)  betuška (01.02.2015 16:21)

bože,plakala by som za ňu...

2)  evelsten (01.02.2015 15:58)

Chcela by som veľmi pekne poďakovať za rýchle pribudnutie kapitol tejto výnimočnej poviedky, je krásna a ty si perfektná autorka

SestraTwilly

1)  SestraTwilly (01.02.2015 14:08)

Snáď sa aj jemu niečo nestalo? To nieje jeho štýl,aby nedodržal slovo. A páči sa mi,ako Edward pomaly,ale iste formuje Bellu. Má na ňu dobrý vplyv :-). Myslím,že to rebelská Bella práve potrebuje...obrúsiť trochu hrany:-). Teším sa na pokračovanie

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek