08.09.2010 [21:54], Astrid, ze série Tunel, komentováno 34×, zobrazeno 4284×

„Vezmi ma so sebou, vezmi ma tam, kde je aj tieň. Ja nemám strach..." šepká hlas - môj hlas...

Tunel – čas a sneh

 

Forks, pár dní po návrate z Paríža.

 

Čakanie, či sa príde rozlúčiť, tak ako to ľudia hovoria, ktorý to zažili. Čakal som. Možno zabliká žiarovka v lampe, alebo sa niečo podivné stane. Obetujem čokoľvek, aby som ju na pár sekúnd videl. Bez rozmyslu by som zabil. Ukážte prstom na hockoho a ja ho zabijem. Nikdy sa nezmierim s osudom, to odo mňa nechcite. To nie.

Prišli aj také dni, keď...

Padali staroveké cédre, snáď bolesťou, ruky zabíjali, ich modré vetvy praskali, prosili o oheň, nech ich spáli. Asi nebudú umierať dlho, a ani ja nie. Padla zápalka, padla na bolesť - moju a tých stromov. Horeli a ja s nimi.

S diablom si dám tango, láska! Upíšem sa, len za malé znamenie, či si, či tvoja duša existuje. Prosím!

„Povedz to... prosím!“

"Musím to vedieť!"

„Isabella... ! ááááááá!!!“

Arktický víchor sa zdvíha, oheň mi hladí tvár. Zavriem oči, bolesť je vykúpením. Za chvíľu budem s tebou. Možno je medzi nebom a peklom nejaká priepasť a ja ťa cez ňu uvidím. Musím to skúsiť, musím vedieť kde si!

"Musím to vedieť!"

...

„Ber ho odtiaľ, Emmett! Chyť ho pod krk! Blázon jeden!" Počujem Carlislea. „To nepôjdeš ani vlastnej žene na pohreb!?“ vyčítavo mi trhne za obe ramená.

„Berte ho domov. Hasiči už idú sem... Rýchlo!“

Ale mňa už nič nezastaví.

„Ha-ha! Nezastavíš ma, Carlisle! Nezastavíš!“ To je tak, keď máte rodinu... Takto to dopadáva.

Ďalší pekný deň za nami.

 

*

 

Vkladali ťa do chladného hrobu. Bože, zmiluj sa.

Počujem neznámi hlas; šepká: Nie... Je neskoro, Cullen, už nemá právo na život. Pozri, kam si ju dostal. Pozri, ako si ju miloval. Vrátil si ju prachu skôr, než začala žiť. Pozri sa na seba, ty netvor. Nedal si jej ani čas. Švy na rukaviciach praskajú, zatínam päste, zrazu kľačím, kolená ma nesú k rozbahnenému hrobu.

„Emmett...“ Carlisle potichu šepká. Postavili sa vedľa mňa, všetci Cullenovi muži. Okolo stojaci zdesene rozmýšľajú nad smrťou. Aká asi je? Šepkajú... Počujem ich vystrašené hlasy.

Nerob tu cirkus! Carlislové slová prísne znejú, vie čo robí. Na šialenca ako ja, to je asi správny prístup. Kamenné svaly sa napínajú, ich tiež.

Kňaž končí obrad, hrob zatvárajú, biele ruže padajú do zablatenej jamy. Ešte chvíľu a potom už budeš pod zemou. Ako to unesiem... ? Hlina zasypáva biele kvety nad tvojou rakvou. Ach, to je bolesť, láska moja...

Telo pohltil tras, ruky sa chvejú. Kde ste slzy? Nikdy sa moje telo nechvelo, ale dnes áno, dnes to je iné. Ja ožívam a ona, už necíti nič.

Stál som tam sám. Celé dni.

„Bože...“

„Nedokážem žiť bez svojho života...“

„Nemôžem žiť bez svojej duše...“

 

 

***

Zaspala si? Mesiac dnes dlho nesvietil, zašiel už za nočné oblaky. Som tu len ja, už všetci odišli. Si predstav, že je august a tu v horách už padal prvý sneh. Pôjdem za chvíľu na lov. Vrátim sa čo najskôr. Neboj sa... čo najskôr.

***

 

V tie lepšie dni som mal pocit, že mi odpovedá. Určite odpovedala. Pár dní po pohrebe som sa rozhodol veriť, že Boh určite existuje. Nieže by som pred tým neveril, nie, to nie. Ale toto, bolo iné. Vzájomné zvýhodňovanie sa viery a reality, tak by to nazval asi psychiater. Lebo pri predstave, že ona nie je, že sa na mňa z neba vôbec nedíva, to bolo nemysliteľné. Možno sa pozerala, možno som si to iba nahováral, ale muselo to tak byť. Teraz už viem... Pravda má veľa podôb.

Ak by som neveril tejto mojej pravde, peklo by určite citeľne búšilo do mojich nôh. Nieže by som chcel silou-mocou v tejto prekliatej existencií nie jak zotrvať, ale mal som veľký problém. Jej telo bolo tu, len necelé dva metre odo mňa. Ak by mi v tom, to čosi nebránilo, držal by som ju aj teraz v náručí a je jedno, že mŕtvu. Jeden by povedal, že sa rúham, ale možno... že nie, neviem. Skrátka bola blízko, kúsok pod zemou, stále existovala a to ma niejako pudovo držalo pri tomto mieste. Neopúšťal som tento cintorín, bol to môj domov. Jej vôňa sa síce zľahka vytrácala, ale ona bola navždy tam. Ja som ju cítil.

Zaujímavými sa stali aj také veci, napríklad...

Nikdy som nevedel, že ruží je toľko druhov, aspoň tu som ich napočítal asi dvesto druhov a to bol na tieto pomery celkom chudobný cintorín. Kto by to povedal, také malé mesto. Objednával som kvety z Holanska a Islandu, len pre ňu. Dávalo mi to malý dôvod existencie, zmysel, ktorý som potreboval. Nosil som jej kvety denne. Tie mi donedávna neprišli vôbec dôležité, ale dnes je to úplne inak. Všetko je inak. Kvety sú proste dôležité.

Každý deň, keď som vchádzal cez bránu cintorína, prešiel mnou krásny pocit, že ma ona čaká a, že sa poteší, keď ma uvidí. Upírské maniere som nechával pred bránami tohto nášho sveta. Boli sme stále manželia.

 

 

***

Láska, priniesol som ti dnes tie korálové ruže. Raz, bolo to v Seattli, pamätáš sa? Boli sme v divadle a ty si sa na tom predstavení strašne nudila. Vlastne to bol obyčajný deň. Len som ti vtedy tieto isté ruže kúpil a dnes som ich videl tu v obchode... Dúfam, že máš radosť.

***

 

„Edward, dokedy si myslíš, že budeš chodiť na ten prekliaty cintorín. Ľudia sa ťa desia, ktovie čo si myslia. Si ako duch.“

Rosalie... Ako ja som ju miloval. Vždy mi vedela pokaziť aj ten najhorší deň ešte viac, než aký bol. Kvety som si radšej nechával posielať k Charliemu domov. Vystrájala kvôli tomu neustále, bol som proste v tomto praktický.

„Nemôžeš tam denne, na tak dlho chodiť!“ Nepočítal som, že sa Esme ozve tiež.

Čo? Akú predstavu majú o tom, čo budem robiť. Sú smutný, fajn, ale mne to bolo jedno. Nemohli mi pomôcť. Oni to nechápali. Mal som stále ničotne hľadieť do neba? Tak si predstavovali môj smútok? To bolo málo. Ja som mal na dosah viac a bral si to, pokiaľ to šlo.

 

*

 

Bol marec, všetci sa plánovali sťahovať v apríli do Švajčiarska. Vraj pre moje dobro. Nemalo zmysel im vysvetľovať, že to nemá význam, iba ak by chápali, že ja budem lietať sem za ňou stále. Čo v konečnom dôsledku znamenalo, že tu budem skoro denne.

Carlisle si myslel, že keď ma bude zamestnávať, bude to mať na mňa dobrý vplyv. Blbosť...

...

Tak som si v ten deň išiel do Seattlu po nový pas - musel som sa tomu pousmiať -  pre novú identitu. Keď máte peniaze, môžete byť čímkoľvek. Teda skoro. Ja som chcel byť mŕtvy, čo som vlastne aj bol, len tú naozajstnú smrť som si kúpiť nemohol. Márnivé, sprosté prachy.

Upútal ma výhľad na zátoku a malý park, akoby to bolo včera. Tak vzácne chvíle. Trebárs tam v tej uličke... Tam mali vraj dobrú zmrzlinu. Jej chutila, mne zas nie.

 

Vlak sa trmácal  z tunela naproti mne, ak by som vytrhol koľaj... - Tomu sa vraví večerná prechádzka :).

Seattle, bol dnes v noci ponurý, nehľadal som nič konkrétne, také veci som už nerobil. Za železnicou býval krásny parčík. Bella mi tam pred siedmimi mesiacmi povedala, že je tehotná. Aký som bol vtedy šťastný. Aha, tamto je tá lavička...

Dotieravé kvapky hrali falošnú melódiu o chodník. Kvap, kvap... Obďaleč pri vchode do tunela, niečo šustlo, Démon sa obzrel.

Muž sa zbieral zo zeme. Počkajte, ja vám pomôžem, chcel som povedať, ale vlastne... načo. Pomôž si sám. Počkať... Ten človek... Povedz to! Povedz to! šepkal Démon. Je zranený... Čo to znamená? Spomeň si na Paríž, spomeň. Nič za to nedáš, je to troska, bezdomovec. Skoro ako to bezprizorné zviera v lese. Však raz za čas, to nie je ani zlý skutok. Však to nerobíš denne. Nerobím, to je fakt... Tak vidíš. Nikto tu nie je, si tu sám, zajtra už pôjdeš na normálny lov. Tak, čo povieš? Zajtra bude všetko po starom. Nie som nejaké Carlislové decko, aby ma ďalšiu večnosť poučoval. Raz za čas trocha ľudskej krvi nezaškodí. Presne, moja reč. Tak vidíš, zhodli sme sa. Už len... bež. Bež už! Tak dobre, idem... Zmysly zaostrili. Takto by som obyčajne žil. Takto by som mal žiť. Veď takto je to správne! Rozbehol som sa.

„Prosím...“ Svaly zmeraveli. „Stoj, nerob to...“ V slabej ozvene ku mne hovoril hlas mojej ženy, akoby tu v tom tunely na proti mne stála. Moje srdce, ach... sa pohlo.

„Bella... ? Si to ty?“ Otáčal som sa okolo svojej osy a hľadel do okolitých kútov. V očiach som mal zvláštny tlak, hrudník mi išlo roztrhnúť nárazovými vzlykmi.

„Kde... si?“ Prebehol som uličkou tunela a zostal v panike stáť, že sa mi stratila a ja ju už nezačujem.

„Ozvi sa... Prosím!“ Z úst sa drali vzlyky. „Ozvi sa mi!“ Srdcervúci rev vychádzal z pľúc.

„Neboj sa... Som tu s tebou, láska,“ šepkala. Ona hovorila so mnou! Rozplakal som sa. Kamenné srdce ostro bolelo. Démon plakal tiež.

„Milujem ťa láska, milujem... ! Povedz mi kde si. Prosím, povedz mi to! Nech ťa môžem nájsť.“ Nemohol som sa pohnúť strachom, že sa vytratí.

„Som slabá...“

„Akože si slabá? Akože si slabá?! Povedz mi kde si! Prečo si slabá?“ Zúfalstvo pohltilo všetko.

„Milujem ťa...“ zašepkala. Jemný hlások sa vytrácal do temnej tmy v slabej ozvene. Už viac som ju nepočul.

Stál som pod veľkým vetrákom tunela, rozsnežilo sa. Z rúžovej oblohy padali pomaly striebristé vločky  panenského snehu. Ruky k nebesám sa vztiahli, plač neustával.

Ostal som tam v tom železničnom tunely ešte celý ďalší týždeň. Nepohol som sa odtiaľ, čakal som ju. Nahováral som si, že cítim jej prítomnosť. Lenže, ona neprichádzala.

Z toho tunela ma dostala, až moja rodina. Pod hrozbou, že ma odtiaľ nasilu vynesú, som súhlasil, že pôjdem domov. Kvety už u Charieho čakali. Sedem dní... Sedem dní som ju márne zanedbával.

Dni plynuli ďalej, ako inak, ale od tej noci v Seattli sa čosi zmenilo. Mal som pocit väčšej prázdnoty, ten krutý hlas mal zrazu lepšie karty ako ja. Ona nie je... Nie je... Všetko bol len klam, ty chudák. Preto už s tebou nehovorí. Začal som byť podráždený, moja droga sa pomaly míňala účinku. Že by ten hlas bol niečo ako pravda? Bláznil som.

Poznáte svoju myseľ? Lebo ak sa postaví proti vám, bojovať proti nej je nemožné a keď aj, prehráte. Tak, ako ja teraz.

 

Vo Forks snežilo, keď...

Otvoril som hrob. Vykopať tú jamu nebolo ťažké, trvalo to niečo okolo päť minút a to som si ešte dával pozor, kam tú hlinu dávam. Truhla bola nepoškodená, biela farba mala stále ten nový lesk, a však, je to lén pár mesiacov. Odomkol som poistku a otvoril vrch.

Anjel...

Zdvihol sa vietor, do zatuchnutej jamy privial striebristú arktickú riavu, ľahol som si k nej. Srdce sa kradmo chvelo, zavrel som oči, oddýchol si úľavou, že som s ňou. Tak isto ako pred siedmimi mesiacmi, doma pri nej v bezpečí, keď spala. Budem teraz snívať ja. Vydýchol som ustupujúcou bolesťou. Konečne som sa stával zase uceleným, skoro nič nechýbalo. Ten zvláštny čistý pocit, taký ľudský, ten som zažíval len pri nej. Nezmenila sa skoro vôbec. Zľahka som sa dotkol prstom jej pier. Iba moja...

„Milujem ťa... Navždy...“

Teraz niekedy by sa možno narodilo moje dieťa, ako by ju to zmenilo? Ale dnes... Krásne vlasy ležali na hodvábnom tyle, belasá farba jej viečok sa stále trblietala v mesačnom svite. Šaty voňali, krásna esencia tu stále bola zreteľná. Biela ako panenský sneh. Môj krásny anjel, moje všetko. Uľavilo sa mi, že ju vidím, snáď len trocha, ale cítil som sa lepšie, omnoho lepšie.

 

***

 

O pár mesiacov neskôr

Dnes ma napadlo, aký som hlupák. Myslel som si, že jej hrob budem otvárať denne. Nie, bolo by mi to málo. Šťastie na tých pár minút čo sme boli spolu bolo prchavé a klamlivé. Strácal som seba a nechcel už nič nájsť. Bol koniec... všetkého. Čas sa vytrácal, nastala večnosť a v tej som ja už nechcel byť.

„Rosalie, vrátim sa zajtra večer, zalovím si." Iba oznam.

Kývla na mňa, snažila sa o nejaký druh úsmevu. V myšlienkach mi poslala, že ma má rada.

Zo Švajčiarska do Talianska to bolo pár hodín autom. Ten muž, čo sme sa už dávno poznali, stál oproti mne a usmieval sa.

Posledné, čo som povedal v mojej dlhej existencii bolo: „Teraz..."

... a prial si, aby v tú chvíľu na hrob mojej lásky padal sneh.

 

Búrlivé výšiny a môj smútok mi boli inšpiráciou, možno Vás to, čo ste si prečítali nepoteší, ale v tejto sérii je veľký kus môjho srdca.

 

Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

«   1 2

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!