Sekce

Galerie

/gallery/217626_1646039322154_1572051095_31270828_4170742_n.jpg

Malé prekvapenie, neviem či ste to čakali, ale Noe určite nie.

Stál na prahu a na rukách niesol nejakú ženu. Najrýchlejšie ako to šlo som vstala. Pozrel na mňa iba na chvíľu. Tá žena bola celá od krvi. Šaty roztrhané. Pri pohľade na krv mi prišlo nevoľno. Nikdy som s tým nemala problém, ale odrazu mi tá krv voňala nejako inak.

Všetci členovia rodiny zbehli dolu po schodoch. Mierne vydesení, nechápali, čo sa deje. Ani keď uvideli tú ženu.

„Emmett, ty si ju-“ Esmé vetu nedokončila, pretože jej Emmett skočil do reči.

„Nie! Našiel som ju v lese, keď som lovil.“

„Poď s ňou hore, rýchlo!“ zavelil Carlisle. Videla som len rozmazané šmuhy. Ani som si neuvedomovala, čo sa to dialo. Bolo to také nečakané a pri tom, čo sa deje okolo mňa aj nezmyselné.

„Vieš, videla som ich spolu,“ usmiala sa Alice, ktorá si prisadla ku mne. Prekvapene som k nej otočila hlavu.

„Vážne?“ Malý plamienok žiarlivosti tam, bohužiaľ, bol. Sama som sa nevyznala vo svojich pocitoch. Len som jednoducho chcela, aby ma niekto miloval, možno som v hĺbke duše vedela, že to Emmett nebude, ale myslela som si, že je otcom môjho dieťaťa. Je to zložité, ľudské pocity sú zložité. Už od začiatku som chcela byť s Edwardom, no nemohla som. A teraz mi v tom už nič nebráni. Ale stále nemám pocit, že by to bolo tak, ako má byť.

„Ona je jeho pravá láska.“ Chytila ma za ruku a mierne ju stisla.

„Nepočúva sa to najlepšie.“ Moje pery sa skrivili do grimasy. „Aj keď už konečne viem, že to bola iba platonická láska. Nečakala som, že nájde tak rýchlo tú pravú.“

„Sama si mu to povedala. Povedala si, že cítiš, že bude šťastný a on skutočne bude.“

„Ach, Alice. Mám ho rada a máš pravdu. Chcem pre neho iba to najlepšie, ale chvíľu to potrvá. Asi to bude tými hormónmi.“ Smutne som sa zasmiala. Alice sa ku mne naklonila a objala ma.

„Mňa si videla?“ Chcela som vedieť, či ma čaká nejaká dobrá budúcnosť.

„Prepáč, ale kvôli tomu dieťaťu tvoju budúcnosť nevidím.“

„To je v poriadku.“

„Ale na to, že budeme skvelé kamarátky, svoj dar nepotrebujem.“ V ušiach mi zaznel jej zvonivý smiech.

„V to dúfam.“ Milo som sa na ňu usmiala. Bola milá a za nič ma neodcudzovala. Bola nestranný divák. Jasper má veľké šťastie, že ju má. Lenže niečo mi hovorilo, že sa zdržiava. Že je iná, nehovorím, že zlá tvár, len proste iná, výjde najavo.

Ostali sme v obývačke len ja a Edward. Nervózne som sa pomrvila na sedačka. S každým jedným nadýchnutím som mu chcela niečo povedať, ale nemala som odvahu. Odrazu som ucítila chlad na pokožke.

„Čo bude ďalej?“ opýtal sa ma. Sedel vedľa mňa na sedačke a ruku mal položenú na mojej.

„Čo by si chcel?“ pozrela som na neho so slzami v očiach. Chvíľu na mňa hľadel a potom ma pobozkal. Slza mi stiekla po líci. Toto som chcela cítiť už tak dávno. To, že ma niekto miluje.

„Milujem ťa,“ povedal. Usmiala som sa. Už som mu to mohla povedať aj ja, bez výčitiek.

„Milujem ťa,“ odpovedala som mu. Usmial sa nádherným úsmevom, akoby tomu ani nemohol uveriť.

***

„Kedy sa preberie?“ pýtala som sa Edwarda potichu. Sedel oproti mne v kuchyni po tom, čo mi urobil raňajky.

„Dnes, budem ťa musieť niekam odviezť.“ Opieral sa o ruku a zaujato ma pozoroval.

„Nie, prečo?!“ Pustila som vidličku z ruky a tá s rachotom dopadla na tanier.

„Novorodení upíri sú nevyspytateľní. Bude šalieť po krvi a si tu ty, takže...“ Hlavnú časť nechal visieť vo vzduchu.

„Ale čo ak mi príde nevoľno alebo sa niečo pokazí?“ snažila som sa zachrániť to. Zrejme to fungovalo. Ale v skutočnosti som na ňu bola zvedavá. Nevidela som ju odkedy ju Emmett priniesol.

„Porozprávam sa o tom s Carlisleom,“ povedal a vybehol hore.

Celá situácia však bola zlá. Moje tehotenstvo, teraz tá žena a čo môj vzťah s Emmettom? Ešte stále to ani medzi mnou a Edwardom nebolo dokonalé. A dieťa? Ani k nemu som si nevedela nájsť cestu. Premýšľala som o tom, čo urobím, keď sa narodí, čo musím urobiť, keď sa narodí. Len som ešte nevedela, čo to bude. Boli iba tri možnosti. Po prvé, buď odídem a budem žiť život ako hlava svojej druhej rodiny. Po druhé, ostanem a budem dúfať v to, že sa dá všetko do poriadku a všetci budeme žiť šťastne. Po tretie, umriem. A to kvôli dieťaťu alebo dobrovoľne. Nevedela som. Bola som bezmocná, bezradná, proste bez štipky rozumu.

Odrazu som započula rachot, obrovský rachot, akoby niečo spadlo. Následne tresnutie dverí a až príliš veľký výdych. Nemotorne som sa postavila zo stoličky a vykukla spoza rohu.

„Zlatko, pôjdeme hore, pomôžem ti.“ Objavila sa pri mne Esmé s tou ich upírskou rýchlosťou.

„Prečo?“ opýtala som sa. „Nie je tam náhodou tá žena?“ Edward predsa povedal, že sa mám od nej držať ďalej.

„Neboj sa, ona sa ešte pár hodín neprebudí. Všetko ti vysvetlíme, len poď.“ Vzala ma do náručia a už sme boli v ich spálni. Krik tej ženy tu bol ešte horší ako dole a nepočúvalo sa to práve najlepšie. Alice mala pravdu, že ona je Emmettovou pravou láskou, inak by od Carlislea nežiadal, aby ju premenil.

„Čo sa deje, Esmé?“ s prosbou v očiach som na ňu pozrela. Dvere sa rozleteli a v nich stál Carlisle a za ním Edward so sklonenou hlavou. Teraz mi už po chrbte prechádzal mráz.

Obaja pomaly mierili ku mne. Srdce mi bilo a žalúdok mi sťahovalo. Carlisle sa pozrel na Edwarda a mala som pocit, že ak by mohol plakať, tak plače.

„Neviem, čo mám povedať,“ zmučene mu odpovedal Edward, zrejme na jeho myšlienky.

„Mal by si jej to povedať ty.“

„Nemôžem, Carlisle, ty to vieš.“ Carlisle si povzdychol a prišiel ku mne. Sadol si na posteľ a ja som ho napodobnila, Esmé si sadla ku mne z druhej strany.

„Už ma nenapínaj.“ Sledovala som Carlislea, ani som nežmurkla.

„Testoval som tvoju krv, len kvôli tomu dieťaťu. Vieš, bola mi povedomá, myslím, stavba tvojej DNA, a tak som sa pozrel na staršie vzorky. Našiel som zhodu.“

„Netuším o čom hovoríš, prosím, prejdi rovno k veci.“

„Dobre.“ Chytil moju ruku do svojej a druhou ju prikryl.

„Máš sestru.“ Vypustil tie slová z úst ľahko, no ja som nechápala ich významu. Počula som, čo hovoril, ale nepočúvala. Pozrela som na Edwarda s otvorenými ústami. Znovu sklonil hlavu.

„Chcete mi povedať, že moji rodičia mali ešte jedno dieťa?“ stále som hľadela na Edwarda, lenže ten hlavu nezdvihol.

„Nie.“

„Nie?!“ vykríkla som.

„Tvoji rodičia... neboli tvojimi biologickými rodičmi.“ Prudko som vstala a vytrhla sa Carslisleovi.

„Ako môžeš niečo také povedať?! To nie je vtipné!“ jačala som.

„Pretože viem, že tvoja sestra určite adoptovaná nie je.“ Súcitne sa na mňa díval. Esmé by s najväčšou radosťou vstala a objala ma, ale ja som o to teraz nestála.

„Ale to nie je všetko, však?“ Slzy v očiach mi spôsobovali, že som videla iba rozostreté machule a nie postavy.

„Bella je tvoja sestra,“ ozvalo sa spoza mňa, bol to Edward. Klesla som na kolená.

„Nie, nie, nie!“ opakovala som, až som upadla do tmy.

***

„Nie!“ prebudila som sa s krikom. Edward sedel pri posteli. Hľadel na mňa bez pohnutia.

„Edward?“ Nič. „Edward.“ Skúsila som to trochu hlasnejšie. Stále nič.

„Sľubujem, že odídem, len to, prosím, vydrž do pôrodu, pretože je teraz nemám kam ísť.“ Slzy sa mi drali do očí.

„Nechcela som to. Ale teraz to chápem, som len kópiou dokonalej Belly. A viem, že teraz ti ju budem pripomínať. To je paradox.“ Zúfalo som sa zasmiala. „Ten osud je ale zvrátený.“ Zakrútila som hlavou. „No mojimi rodičmi budú vždy tí, ktorí umreli. Ani ma nezaujíma, kto je moja biologická matka. Ale neviem, čo s Charliem, myslíš si, že o mne vedel?“ Bol prítomný, vedela som to, ale akoby som sa zhovárala iba sama so sebou. Už som ani nevedela, čo mám povedať, čo urobiť. Moje srdce, duša, všetko bolo na prach, už som nevládala. Celý tento zmätok je iba kvôli tomu, že ich puto s Bellou sa neprerušilo, ostalo vo mne. A ja som iba blbá náplasť.

„Tak to preto sú moje myšlienky tichšie ako ostatných, už to chápem. Ale... ešte ani v tomto nie som lepšia. Jej si ich nevedel čítať vôbec.“ Zamyslela som sa. „Aj teraz mi ich čítaš, však?“ Bol ako socha. Oči otvorené, ruky pevné a hrudník sa mu nedvíhal, veď načo by aj?

Vyšla som z dverí, bolo mi jedno, ako vyzerám, veď môj vonkajšok ukazoval len moje vnútro. Zišla som do obývačky. Boli tu všetci, teda okrem Emmetta a nepočula som ani žiaden krik, asi sa prebudila. Pozerali na mňa zdesene, okrem Alice.

„Môžem vás, Esmé, Carlisle a Jasper, poprosiť o to, aby ste ma tu ešte chvíľu strpeli? Len do pôrodu, potom odídem.“ Hodnú chvíľu mi nikto neodpovedal.

„Prečo by si odchádzala?“ premohol sa Jasper.

„Všetko sa zmenilo. Nie som iba neznáme dievča, ktoré si stretol na ostrove. Som jej sestra, sestra Belly. Tej, ktorú ste milovali a nielen, že som sa natrepala na jej miesto, dokonca som si myslela, že by som tu mohla ostať. Nikdy sa jej nevyrovnám, ona bola pre vás dôležitá, nie ja.“

„Áno, bola.“ Prudko som sa otočila, stál za mnou Edward. Jeho slová ma zaboleli. Bolelo počuť to narovinu.

„Ale už nie je. Ona je minulosť. Čo na tom záleží, že si jej sestra. Možno práve o to išlo, to teba som mal spoznať, všetko malo byť takto. Je to osud. Inak by si sa nemohla ocitnúť v tomto malom mestečku a zistiť, že máš sestru. Sme iba my. Začni veriť, mať nádej.“ Jemne sa usmial a pristúpil ku mne. Chytil moju tvár do dlaní.

„Vidíš ju vo mne.“

„Nie. Teba vidím v nej.“ Privinul sa ma a pobozkal. Cítila som bolesť, ktorú cítil, ale zároveň aj šťastie a lásku.

„Nikdy nedovolíme, aby si odišla,“ povedala Esmé. Musela som sa od Edwarda odpútať, pretože som sa usmiala. Edward si oprel svoje čelo o to moje. Dívali sme sa navzájom do očí a teraz som už mala pocit, že to bude len lepšie. Už som nebola neistá. Mala som nádej. Nádej k lepším zajtrajškom.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek