Sekce

Galerie

/gallery/217626_1646039322154_1572051095_31270828_4170742_n.jpg

Nie je všetko tak, ako sa na prvý pohľad zdá, no dieťa je stále nechcené.

Sedela som len tak na posteli. Bruško sa mi už začalo zväčšovať. Bola som u Cullenovcov už dva týždne, takže som bola v siedmom týždni tehotenstva a prekvapovalo ma, že som na sebe už poznala zmeny. Všetci okolo mňa chodili akoby tu ani neboli. Alice sa so mnou snažila spriateliť. Bola milá, šialená, ale v dobrom slova zmysle. Mala som ju rada, ona odľahčovala tú situáciu medzi nami. Veľmi dobre chápala, čo sa tu deje, ale ako keby sama vedela, že ona nemá právo do tohto zasahovať, akoby to bolo niečo viac, čomu nemohla porozumieť. Sem-tam sa za mnou zastavil Jasper, bol mi oporou a priateľom, ktorého som potrebovala.

Dvere potichu zaškrípali. Zodvihla som hlavu, stál tam Edward. S bolesťou sa na mňa pozeral. Robil to často, často sa zastavil vo dverách mojej izby, ale nikdy nemal odvahu mi niečo povedať, tak ako ani ja. Vždy sme sa na seba dívali a vymieňali si pohľady. Srdce mi trhalo na kúsky, keď som nevedela, prečo je tak ublížený. Nemohla som povedať, že ma miluje, nechcela som si namýšľať, no ani nemal právo niečo mi vyčítať. Ak by sa nestalo to, čo sa stalo, tak či tak by ma už nikdy v živote nevidel. Odvrátil hlavu. Ja som tú svoju sklonila. Vlasy mi v prameňoch spadli po bokoch tváre a šteklili ma na lícach.

„Prečo?“ Srdce mi vynechalo úder.

„Nechcela som,“ povedal som stále so sklonenou hlavou. „Stále nechcem,“ doplnila som.

Počula som kroky smerujúce ku mne. Konečne prekročil tú bariéru, ktorá bola medzi nami postavená.

„Všetko som pokazil. Keby som si skôr uvedomil, keby som nebol taký tvrdohlavý, všetko mohla byť inak.“ Povzdychol si.

„Ale už nebude.“ Pozrela som sa mu do očí. „Odchádzam, tak ako Bella,“ povedala som mu so slzami v očiach a so vzlykmi na krajíčku. „Bola som tvoja druhá šanca.“ Slza mi stiekla až k perám a ja som cítila jej slanú chuť, takú, akú mal celý môj život. S rachotom klesol ku mne, kľačal predo mnou. Chytil moju tvár do rúk a oprel si svoje čelo o to moje.

„Vezmi si ma,“ povedal mi. Prestala som dýchať.

„Milujem ho,“ odpovedala som. Vedel, že myslím Emmetta.

„Ale ja milujem teba.“ Pozrela som mu do očí.

„Nemôžem,“ zašepkala som. Vstal, pozrel na mňa a odišiel. Cez slzy som videla všetko rozmazane, nevzlykala som, iba tak potichu plakala. Toto dieťa som nechcela, Emmett ma nemiluje, no ja jeho áno, ale milujem aj Edwarda, ale nemôžem mu to dať, kvôli dieťaťu. Keď ho nechcem, tak si zaslúži aspoň môj rešpekt. Prečo ho Emmett musí chcieť? Všetko by bolo také jednoduché, keby ho nechcel, všetko by sa vrátilo do normálu.

Vstala som, otvorila veľké dvere a vyšla von na balkón. Bolo chladno, všetky listy už opadali, všetko akoby upadalo spolu so mnou.

„Čo to robíš? Prechladneš!“ ťahal ma do vnútra Emmett.

„Potrebovala som sa vyvetrať.“

„Poď, čaká ťa Carlisle.“ Usmiala som sa na neho a išla. Carlisleova pracovňa teraz vyzerala skôr ako nemocničná izba.

Zaklopala som a vošla. Stále ma ohromovali steny zo skla, upokojovalo ma, keď som videla les, stromy a ako si s nimi hreje vietor.

„Ľahni si,“ povedal. Začal ma kontrolovať, či som v poriadku. A potom prišiel na rad ultrazvuk. Počula som srdce toho človiečika, čo vo mne rástol. Ach, keby boli okolnosti iné, tak by som ťa aj milovala. Ale ako môžem, keď ma ani tvoj ocko nemiluje? Ale stále som mala pocit, že je niečo inak, že sa niečo zmení, že to nie je tak, akoby malo. Neverila som tomu, že mi osud nadelil toľko nešťastia, predsa aj o mňa musí to šťastie zakopnúť.

„To nie je možné,“ zdesene povedal Carlisle. V okamihu tu boli všetci, vrátane Alice.

„Čo sa deje?“

„Ale to by znamenalo...“ Edward sa chytil za hlavu a chodil po izbe ako lev v klietke. Emmett ku mne prišiel a snažil sa ma upokojiť. Lietala som pohľadom po všetkých a dožadovala sa odpovede. Emmett ma stále držal za ruku a hladil ju.

„Tvoje tehotenstvo... je iné.“

„Ako iné? Je všetko v poriadku?“

„To neviem. Tvoje tehotenstvo je niekoľko násobne rýchlejšie, ako by malo. Si v štrnástom týždni, ale mala by si byť len v siedmom.“

„Ako? Čo to má znamenať?“

„Myslel by som si, že tvoje tehotenstvo pôjde skôr pomalšie, ale nie rýchlejšie.“ Pokrútil hlavou.

„Ale prečo? Som chorá? Vysvetli mi to, Carlisle.“ Zúfalo som na neho hľadela.

„Vysvetlíme ti to potom. Teraz však vieme, že si v štrnástom týždni. No, čo mi ale robí starosti je to, že za dva týždne si nabrala sedem týždňov tehotenstva a to by znamenalo, že si otehotnela neskôr, ako tvrdíš.“ Och, Bože! To nie, to nie je možné. Z ostrova sme prišli pred troma týždňami a deň pred odchodom som...

Emmett pustil moju ruku. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela sa naňho. Tvár mal odklonenú a oči zavreté.

„Emmett?“ šepla som.

„Keď za tebou vtedy Edward išiel, tak ste sa len nerozprávali, však?“ sklamane konštatoval.

„Ja-ja, nevedela som to. Prepáč,“ vzlykla som.

„Dúfal som v rodinu.“ Vstal a odvrátil sa odo mňa.

„Nechcem sa ospravedlňovať, ale aj tak by sme ňou nikdy skutočne neboli. Doteraz si mi nevedel povedať, či ma vôbec miluješ, len to, že ma máš rád a ja by som zase nevedela žiť v neistote. Je mi to ľúto, ani nevieš ako, ale určitým spôsobom som aj rada. Nebudeme sa trápiť tak, ako by sme sa trápili.“

„Nebudeme? Ja sa budem pozerať na to, ako dieťa, ktoré malo byť moje, vyrastá s niekým iným, Noémi, chápeš to?!“

„Ja viem, viem. Ublížila som ti a veľmi. Ale pravú lásku si ku mne necítil nikdy, nie som tvoja pravá láska a cítim sa teraz lepšie, pretože ak by to bolo tvoje dieťa, bránili by sme ti v skutočnom šťastí, ktoré na teba čaká. To, že to nie je tvoje, neznamená, že ťa nebude mať rado, alebo že sa o neho nemôžeš starať.“ Boli to iba chabé pokusy, ale chcela som to aspoň nejako napraviť.

„Lenže stále vo mne bude to, že malo byť moje! A nie Edwardovo!“ Keď to vyslovil, bola to ako rana do srdca. Teraz to už bola skutočnosť, Edward bol otcom, len on a nikto iný. Pozrela som na neho, konečne sa prestal prechádzať po izbe. Díval sa na mňa a akoby ani nedýchal.

„Ja viem, že to príde zlé, čudné. Ale je to iba teraz, niečo mi hovorí, že to skoro prekonáš. Ublížila som tebe, tvojej hrdosti, ale klamala by som, keby som povedala, že nie som rada, že to takto je. Milujem ťa, ale teraz viem, že tá láska zmizne. Si moja prvá láska, to preto som bola taká slepá. Všetky okolnosti ma nútili nahovárať si, že ťa musím donútiť povedať mi to isté, ale nikdy by to tak nebolo, nikdy by sme neboli šťastní.“

„To nemôžeš vedieť!“ Odrazu sa zvrtol a vyskočil z okna. Chcela som rýchlo vstať a bežať za ním, ale zabolelo ma v bruchu, no nevnímala som to.

„Prečo nič nerobíte?! Prečo ste mu v tom nezabránili?! Ach, Emmett, čo si to urobil?“ Slzy sa mi znova drali do očí.

„Nie, nie je to tak, ako to vyzerá,“ povedala Esmé.

„Ale veď on vyskočil z okna!“

„Nič mu nie je.“ Všetci vyzerali pokojne, nechápala som to.

„Ako, že nič?“

„Musíme ti niečo povedať,“ ozval sa Jasper.

Premiestnili sme sa do obývačky. Začali pomaly, ale informácií stále pribúdalo. Necítila som sa nebezpečne. Skôr konečne uvoľnene. Nebála som sa, bola som pokojná. Stále som mala na tvári úsmev a jemne som po každej vete prikyvovala hlavou. Nič ma nevydesilo, bola som rada, že konečne poznám pravdu. Celú pravdu, o všetkom. Keď skončil Carlisle, pripojila sa Esmé, keď skončila ona, pridal sa Jasper a tak som sa dozvedela všetko o všetkých. To, ako sa Carlisle zoznámil s Esmé, že Jasper utiekol od Marie a dopočul sa o lepšom živote u Cullenovcov, že Edwarda zachránil Carlisle, že Emmetta zachránili pred medveďom a že Alice si ich našla podľa svojej vízie.

Bol už večer a Emmetta nikde nebolo. Edward sa zasa ku mne nechcel ani priblížiť, stále len chodil sem a tam. Až nakoniec Emmett prišiel. Ale to, čo sa udialo, by nečakal nikto.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Jalle

1)  Jalle (13.07.2013 15:43)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek