Snívam o Afrike 3

Sekce

Galerie

Breaking Dawn, Part I.
Breaking Dawn, Part II.
Eclipse

Non-twilight tvorba

Nenechte si ujít!

Sponzoři

Naše ikonka

Přidejte se k nám!

Affiliates

Návštěvnost

26.06.2011 [16:30], Astrid, ze série Snívam o Afrike, komentováno 23×, zobrazeno 4163×

Prešiel ďalší kvartál a my sme stále ešte nevystúpili z auta, ehm... No jo, milí moji, dnes sa pôjdeme kuknúť z druhej strany kopca.

Astrid.

Snívam o Afrike 3

Ty si doktor a ja katastrofa...

Unavený vzduch sa vlnil na horizonte ako opitý a splýval s rozpálenou savanou ako dvojfarebný žlto-modrý koktail. Auto zastavilo na provizórnom heliporte Červeného kríža, ktorý tu doktor Ed určite viedol. Vydýchla som si, konečne sme boli v bezpečí osady. Preč z džungle, od blata... a čoskoro aj od pána dokonalého – pokušiteľa môjho osudu všetko prehodiť hore nohami.

Osadu som zahliadla už z údolia, stúpalo sa k nej do poriadnej výšky. Absolvovať túto cestu v daždi... No to ma podrž. Radšej som si to ďalej ani nepredstavovala. Obohatená o zážitok - ako sa surfuje v džípe na vodopáde z blata - som už bola.

„Doktor, je tu niekde studňa na tomto kopci?“ spýtala som sa k veci hladiac dole prudkým svahom. Predstava, že tu hore majú studňu bola nepravdepodobná a kúpať sa vo fľaši minerálky, mi prišlo ako drahý špás.

„Pokiaľ vám bude stačiť napájadlo pre miestne kozy, tak áno. Tamto za skalou je prameň. Ale teraz, si nie som istý...“ vyceril na mňa krásny biely chrup, „možno vyschol.“ Odolávala som neskonalej chuti mu treštiť niečím po hlave. Pane, už som vám povedala aký ste grrr hnusák!? Nie? Odvrátila som od neho zúrivý pohľad a držala ušné klapky zatnuté, inak by mi z nich asi svišťala para. On vie byť tak od-por-ný!

Musela tu byť niekde voda, inak by tu osada nestála, čiže som sa ním nenechala zmiasť. Teda snažila som sa aspoň o to. Isabella, mysli!

...

Ale teraz, pod týmto ohnivým slnkom, všetko pôsobilo tak neuveriteľne kontrastne. Úbočím sa ozývala ozvena ukričaných opíc, štekot hyeny kdesi zdola z útrob porastu a do toho masaiské bubny driblujúc od hraníc národného parku. Slnečný jas pálil a pôda pod nohami vyzerala ako prach z tehál. Ďaleko od nás, na konci rozľahlej planiny, križovalo provizórnu pristávaciu dráhu stádo slonov. Vyskočila som z auta a otočila sa okolo vlastnej osi. Áno, Afrika je iná! Donúti vás žasnúť.

Chcela som sa tešiť z toho čo vidím. Chyba, pohliadla som vedľa seba. Aké to bolo slovo, čo som povedala... žasnúť? Ten chlap kontrastoval s čímkoľvek a kdekoľvek kam sa postavil, o tom nebolo pochýb.

Aj v tej ušmudlanej košeli, na ktorej sa mu mimovoľne odopol jediný gombík, ktorý ju držal pokope, vypadal ako grécky boh krásy - sexu - nie, erotiky - to je jedno. Vetrík vial svahom a odhalil zrebnú látku z jeho mužnej hrude. Pochytil ma môj dávno zabudnutý zlozvyk; skoro som si odhryzla necht. Dvihol ruku a oprel sa o kapotu auta, bez toho aby si všimol môjho nehorázneho okukávania. Po celej dĺžke natiahnutého boku, sa mu vlnila krásna kresba svalov a šliach vyrysovaných spod paže, dlhej línie rebier až ku bedrám a k povážlivo voľne padnúcim nohaviciam, kde-tu ušpineným od červeného prachu. Štíhle bruško zdobila jemná priadza chĺpkov vedúca dole... k parádnej pracke kovbojského opasku. Môj ty Boh! Obzrel sa mojim smerom, akoby vycítil moje rozrušené myšlienky. Nechty som už nemala žiadne. „Ehm... e.“ Viac nič. Vyzeralo to tak, že som asi stratila reč.

„Je vám niečo?“ opýtal sa nechápavo. Aspoňže toto neprekukol, to by som už asi nerozchodila. Kropaje potu mi sedeli na čele – to chce nejaké osviežujúce vreckovky s prímesou čpavku, aby sa mi zobudil oblbnutý mozog.

„Nie, nič!“ vypískla som prehnane. Trafená hus zagága. „Všetko v poriadku, len som rozmýšľala...“ chytila som sa za čelo. Kruci, nad čím som to rozmýšľala? Pozeral mi so záujmom do očí, pritakával čomusi. Tie jeho prenikavé oči... Svätá dobrota! Budem sa tváriť, že som práve teraz ochorela! Pery súmerne krojené, letmo pootvorené, jeden kútik sa nadvihol v ten jeho samoľúbi úsmev. Ááá, Isabella, ticho! „No... áno! Je tu krásne. Pekný heliport.“ Bože! Že pekný heliport...! To mu môžem dať rovno moje stvrdenie, že som totálny debil.

„Hm.“ Viac to nekomentoval. Fajn! Trapas zažehnaný a moje podvedomie konečne zavrelo hubu.

Netrvalo dlho a úzkymi cestičkami totálne zoschnutého vinohradu k nám uháňalo ukričané stádo kôz, detí a strakatých psov všetkých veľkostných kategórii. Na konci uvítacieho výboru kráčal vysoký muž – podľa vlasov Masai, ktorý mal tiež také extravagantné zuby, ako pán Abiba z úradu.

„Afya, doktor! Afya, madame!“ Niesol sa s rukami rozpaženými k nám obom. Odo mňa radšej vybočil, asi ho odradil môj vyjavený výraz a pomačkal sa iba s doktorom. V jednej ruke otvorenú ploskačku, v druhej dymiace bongo. No toto... „Čakám tu na vás už týždeň!“ povedal zvesela. Tak to ma podrž. Tu je to naozaj všetko inak. Civilizácia sa zmenila v koziu bobku niekde cestou s doktorom Edom v aute sem, do tohto ukričaného huriaviku africkej radosti.

Chlapi si tľapli na pozdrav, doktor Ed sa nenechal dlho ponúkať. Natiahol poriadne dlhého šluka, trocha sa s tým popasoval a kopol do seba jeden hlt ohnivej vody. Notorik jeden.

Keď sa doobjímali zvesela uviazli pohľadom na mne. Ó áno, presne sem sa dívajte. Znechutene som pretočila očami. Spokojne sa uškŕňali jeden na druhého; toto som potrebovala, nemiestne testosterónové hékanie.

„Toto je Hulanga,“ predstavil doktor svojho parťáka.

„Madame, ak budete čokoľvek potrebovať, Hulanga to zoženie,“ usmial sa milo vysoký černoch, ale v očiach mu preblyslo sto čertov.

„Dobre vedieť, Hulanga. Ja som Bella Swanová,“ podala som mu ruku, s obdivom ju odo mňa prijal. Čakala som ako mi pokomolí meno, ale našťastie ho nezopakoval, iba uhranuto čušal ako pena. Prešla som späť ku korbe auta a vytiahla to málo batožiny, čo mi neukradli na letisku. Tí dvaja tam niečo zanietene swahílsky preberali, únavou som stratila záujem. Bavili sa určite o mne a bolo mi to fuk.

„Isabella?“ zavolal na mňa doktor. Ten tón, asi mu preskočilo... Znelo to voľajako pofidérne familiárne. Vykukla som spoza auta, oči mi skoro vypadli z dolkov. Hulanga s veľkou úctou vyslovil mojim smerom čosi ako poklonu kríženú s pokrikom vzývajúcim dážď a hlboko sa mi uklonil a doktor Ed to všetko stvrdil svojim pobaveným úškrnom. Spoza uší mu odstávali strapaté vlasy, ktoré vyzerali, akoby mu odtiaľ trčali neposlušné rohy. Čo to do prdele...? Hulanga doktorovi ešte pogratuloval a na mňa uznanlivo ukázal palcom akože za jedna. Škaredo som na neho zagánila. Keď skončil s tým významným lustrovaním mojej osoby, doktor Ed vyzeral, že si už neudrží vážnu tvár. No iste, to bude tou marihuanou.

„K čomu vám gratuloval?“ odchytila som doktora hneď ako Hulanga odišiel.

„Vy rozumiete swahílsky?“ spýtal sa nadšene. No, to iste... ja nerozumieť swahílsky. Keď nedostal kladnú odpoveď pokračoval už s vážnejším tónom: „Aha... no gratuloval. Chcel som to s vami prebrať až večer." Že by pri fajke mieru? Nejaké nedobré tušenie sa mi zakrádalo poza chrbát. „Ehm, vlastne, to je jedno. Vám to asi pán Halloway pred cestou sem zabudol povedať, že?“ Zmätene som sa na neho pozrela.

„Čo mi mal pán Halloway povedať?“

„Dúfam, že to nepochopíte zle. A fakt to robím naozaj nerád. Radšej to spresním.“ Tá odmlka sa javila vražedne. „Presne povediac, mal by som sa tomu diviť ja sám, že to pre vás vôbec robím,“ ukázal na seba akože je to strašne útrpné. Už som mu chcela povedať nech sa konečne vymačkne, „ale pán Halloway ma požiadal a ja mu dlžím jednu... skrátka, aby bolo jasné hneď na začiatku.“ Stále som bola mimo.

„Povedal som mu, že sme zasnúbení,“ vypadlo z neho tiež nie nadšene. Čože! Ostala som ohromene stáť a nemo ukázala prstom na neho a na mňa. „Akože... my dvaja?“

„Áno, akože... Odteraz budeme snúbenci. Teda, ak sa nechcete do týždňa nedobrovoľne vydať za niektorého z miestnych driečnych domorodcov. Tu je to všetko inak. Hlavne v tejto provincii. Mali by ste mi byť vďačná, sleč...“

„Tak počkať. Mám vám byť vďačná, vravíte?“ Nešlo potlačiť arogantný podtón v mojom hlase. Výraz v tvári mu trocha skysol.

„Hm... no, áno,“ kývol hlavou, na sekundu som dostala chuť mu ju odtrhnúť z pántov, ale pohladkala som si moje dosť už našponované nervy a strelila mu naštvaný smeč: „To mi pán Halloway pomohol..." skonštatovala som sarkasticky. "Sama si zoženiem radšej lepšieho ženícha.“ Chcela som s pompou opustiť helipotr, keď pán dokonalý vyhral set ľavou zadnou.

„Pochybujem, že by vás niekto chcel. Ja som sa vám neprosil.“

Hystericky som sa rozosmiala.

„Toto sa môže stať iba mne!" Teraz som vzývala dážď zase ja. „Ja sprostá! Ešteže príde Jake! Dúfam, že čoskoro.“ Tá myšlienka ma čiastočne upokojila. Ale nebolo to, čo som potrebovala. Asi by som potrebovala aj ja trocha tej ohnivej vody.

„Aha, mám to chápať tak, že sa potom rozídeme?“

„Grrr!“

„Vy na mňa vrčíte, slečna Swanová? Mám to brať ako našu prvú hádku?“

„Choďte do čerta!“

„Veľmi rád, ale ešte predtým si pôjdete po vodu, milostivá. Dúfam, že vás ten Jake, ak príde do tejto prdele, bude obskakovať ako teraz ja. A naskočte si späť do auta, tá studňa naozaj vyschla. To, že vás tam odveziem, je posledná vec, ktorú pre vás robím, aby bolo jasne. Tak si toho vážte.“ Hodil po mne obrovský plastový kanister. A sakra, to nie je dobré. Tohto chlapa si je neradno znepriateliť, chce to inú taktiku.

„Iste, doktor. Ďakujem...“ Tak a bol pokoj. Hrať ublíženú väčšinou pomáha.

Doktor zastal v strede cesty, akoby sa tomu jeho starému vraku zadrhol motor zo šikmého stúpania. „Páčia sa vám veľké veci, slečna Swanová?“ Čo je zase toto za debilnú otázku?

„Chcete ma snáď niečím ohúriť, pán doktor?“

„Vystačím si, pokiaľ mi budete hovoriť doktor alebo Edw...“ Prerušila som ho a bola rada, že ignoroval to, že som jeho otázku pochopila ako narážku.

„Dobre, myslím, že si s doktorom vystačím. Takže, doktor. Vždy sa pýtate také dvojzmyselná hlúposti?“ chcela som vedieť a venovala sa svojej omrvinke čokolády v mufine. „Vy si nedáte pokoj, že? Stále tie isté stupidné reči. To ste sa na výške nenaučili baliť baby na niečo iné?“

„Ja vás v žiadnom prípade nemienim baliť, slečna Swanová. To by som si nedovolil.“ Naklonil sa k môjmu ramenu, aby dodal svojej odpovedi váhu. Popri tom sa snažil prinútiť auto k jazde. Ach aká som blbá, takto mu nahrať. No čo... „To som si mohol myslieť, že to presne takto pochopíte, slečna Swanová,“ pokračoval stále v našom rozhovore. „Akoby som mohol dúfať v niečo iné. A teraz...“ odmlčal sa, „sa pozrite.“ Podával mi ďalekohľad a ukázal prstom pred seba aby som sa pozrela. Dvihla som hlavu, prižmúrila oči. V ostrom jase poludňajšieho slnka sa rysovalo čosi kolosálne – ohromné – a bolo to! Kilimandžáro!!

„Kilimandžáro!“

„Tak jest... Kilimandžáro, slečna Swanová. Presne pred nami. V celej svojej veľkoleposti.“ Znel veselo a naraz bola atmosféra v aute úplne iná.

„Ty vole!“ vyskočila som.

„Áno, slečna Swanová, presne... Takto som si predstavoval vašu reakciu. Nesklamali ste.“ Široko sa na mňa usmial a v jeho tvári sa zračila úprimná radosť.

„To je... úžasné! Úžasné!“ Postavila som sa a prestrčila si hlavu von celtovou strechou džípu. „Neuveriteľné!“

„Áno, neuveriteľné...“ povedal ohúrene aj on. Chvíľu som sa dívala ako sa pozerá na horizont aj on. Neplánovala som tú otázku, ani som nečakala normálnu odpoveď, vedela som, čoho je schopný.

„Prečo idete so mnou pre vodu?“ Sústredene šoféroval, dívala som sa na jeho naraz zachmúrenú tvár z hora od strechy auta.

„Ste žena“ povedal vážne. „A prameň je vysoko v skale a voda je ťažká, slečna Swanová“ Sledovala som ho, ako hýbe perami, ako nahnevane mračí čelo, keď auto odmietlo ísť ďalej. Zrazu odtrhol oči od cesty a pozrel sa na mňa. Leskli sa mu od trávy, jagali sa ako do nich svietilo slnko. Vzdychol si, usmial sa, zabrzdil tak , že ma hodilo späť do sedadla. Preložil si frajersky ruku okolo mňa na podhlavník operadla, to som už nedýchala, srdce mi bubnovalo kdesi v krku. Pohľad mi utkvel na jeho dokonalých ústach. Jemne ich pootvoril, asi chcel niečo povedať, ale nakoniec sa zasekol. Uprene mi hľadel do očí, bol cítiť opojnou vôňou santalu a ružovou esenciou burbonu. Naklonil sa ku mne. Až príliš blízko...

„Ehm...“ vzdychla som. Áno, ja... vlastne... Šedá hmota sa niekam odparila, ostal iba prázdny obsah. Chýbalo málo a našpúlila by som pusu, keď naraz on odistil dvere na mojej strane a odtisol ich pomaly jedným prstom.

„Ale až taký samaritán nie som, slečna Swanová. Potrebujem aby ste vyšla von a potiahla lano z navijaku. Chcem dostať auto až tam k tej skale," ukázal prstom pred nás. Zdrevenene som otočila hlavu na predné sklo, ale zdalo sa mi, že on zo mňa stále nespustil zrak. Zhlboka som sa nadýchla, pľúca sa mi mihali v hrudi, ako keď dáte pavúkovi frčku na sieť. Rýchlo som vystúpila a oprášila si omrvené kraťasy a zohla sa v predklone k svojim topánkam. Čo vlastne hľadám pod týmto autom? Svoju súdnosť? Na kopci trocha prefukovalo - trocha dosť nato, aby mi to prevetralo môj zavarený mozog.

„O ktorý strom to chcete, doktor?“

„To nechám na vás, slečna Swanová!“ Ozvalo sa pobavene z auta. On sa mi smeje! Naraz mi nejako záležalo na tom, ako vyzerám v tých pomačkaných ušmudlaných bermúdach, ktoré som už mala tri dni na sebe. Pobehovala som pred autom s lanom ako taký pomätenec, ktorému nevyhovuje žiaden blbý strom a vadilo mi ešte, že nemám podprsenku.

Ach to je nepríjemnosť, Isabela. Si nezodpovedná voči svojmu telu! Počula som, ako sa mi prihovára moja matka. Mne dočista preskočilo! Som cvok!

Hľadám strom – pevný stom. Najpevnejší strom...

Isabella, potrebuješ bezpodmienečne schladiť! Asi by som si mala do toho stromu najskôr vraziť hlavu. Čo vy na to, doktor Ed?