19.12.2010 [20:45], Astrid, ze série Snívam o Afrike, komentováno 23×, zobrazeno 4523×

Snívam o Afrike 1

 

Ja, sprcha a Afrika

 

Hustý červený poryv prachu usadol pred dverami autobusu. Než som z tých dverí stihla vystúpiť, predbehol ma najprv húf sliepok, a potom zástup rozjarených detí. Milý obézny pán ma chcel posadiť do svojho koša s králikmi a vziať si ma za svoju tretiu ženu. Chudák starý, to ani netušil, že by to nebola pre neho až taká výhra.

Nadýchla som sa. Tá vôňa... Takto vonia slnko. Takto som si to predstavovala.

Som tu!!

...

„Madam? Slečna Smňanová?“ zastavil ma domorodec v ošuntelom obleku s mohutnými  korálikmi na krku a krúžkom v nose.

„Ja som Abiba, slečna...“ zarazil sa. Pravdepodobne sa mu už nechcelo komoliť moje meno.

„Swanová. Swa – no - vá,“ vyhláskovala som svoje meno dnes už po stý raz čo som vystúpila z lietadla v Songea.

„Aha, Sňanová...“

„Áno, to som ja. Volala som vám,“ vzdychla som unavene.

„Áno, ehm...“

Prišlo mi absolútne zbytočné tomuto úradníkovi čosi vysvetľovať a učiť ho vysloviť moje meno správne. Ešte by som ho náhodou urazila a o to som fakt nestála.

„Mám pre vás zlú správu, slečna. Odvoz do Kano ide bohužiaľ až zajtra,“ oznámil mi sucho. „Pokiaľ by ste sa chceli dnes ešte vrátiť do Songea, tamto ide odvoz s kopáčmi z Bofortových baní.“ Ukázal na korbu vraku, ktorý bol kedysi nákladným autom. To si robil iste srandu. Pohliadla som späť na neho. Nie, nerobil. Vŕtalo mi hlavou, ako vie, že autobus ide až zajtra do Kano, žiaden cestovný rad tu vylepený nebol. Toto bola divočina a odteraz sa s ňou budem odvážne potýkať, ale na to som bola čiastočne pripravená. Teda... naozaj iba čiastočne.

„Pane, ja som sem prišla včas a prípoj do Kano tu mal už dávno byť! To sa mám vrátiť znova do Songea? Cesta tam trvá pol dňa! Som unavená, ukradli mi kufor s oblečením a mám toho už dosť!“ vyletela som a ruky rozhodila vzduchom. Malý úradníček sa na mňa zmierlivo usmial.

„Tak potom prespite ťu a ráno do Kano už prípoj určite pôjde,“ povedal optimisticky a bral sa rýchlo odo mňa preč. Asi mu bolo jasné, že s jeho veľkorysou ponukou ubytovania nebudem súhlasiť.

„No a... A teda, kde mám prespať?“ vybehla som za ním na vyschnutý pás trávnika, ktorý nevidel vodu, čo ho sem položili.

„Madam, ťu si môžete ľahnúť. Máte nejakú deku?“ Ukázal na zlomenú lavičku v chodbe medzi kanceláriou a železnými mrežami naproti. To bolo väzenie! Teda aspoň to ako väzenie vyzeralo, lebo z poza mreží na mňa gánil strašlivý zjav v kockovanej bedrovej rúške s takými istými korálami, ako mal aj tento úradník. Bože! Rýchlo som odvrátila tvár, vyzeral, akoby ma chcel zjesť.

„To nie je možné! To sa mi snáď sníva.“ Bolo mi do plaču. „To myslíte vážne?“ Rozhorčene som sa dívala na môj nový nocľah. Usmiaty úradník sa na mňa zazubil úsmevom plným veľkých bielych zubov s centimetrovými medzerami medzi nimi.

„Nesníva, madam. Ťoťo je Afrika... Afrika!“ Jeho slová ozvenou odznievali dlhou chodbou. Pán Abiba sa mi stratil z dohľadu v suchom poryve prachu pred budovou, ktorej tu miestni hovorili úrad. Že úrad... búda z preglejky to bola.

...

Nocľah...

Rezignovane som sa posadila na zem, ale v sekunde znova vstala, lebo spoza mňa vybehlo čosi zelené a zmizlo to v malej diere v stene. Dôkladne som radšej skontrolovala polámanú lavičku, či na nej nesedí voľajaká háveď a nastriekala ju repelentom. Pre istotu.

Hodiny ukazovali sedem hodín večer a tu bola tma ako vo vreci. Len fotobunka reagovala, keď som zamávala rukou. Prešli dve hodiny, doma by bol akurát obed. Myslela som si, že sa dnes už ubytujem, ale prax vyzerala inak, asi si na to tu budem musieť zvyknúť. Tu čas naozaj nič neznamenal.

Ruka mi mimovoľne zablúdila do rozhádzaného batohu, vybrala som z neho dve malé fľaštičky Tequily. Pane Bože, ty existuješ! Radostne som jednu otvorila.

Po chvíli, čo som do seba hodila obe fľaštičky alkoholu, som to hneď aj oľutovala. Bol december a tu teplomer ukazoval úbohých tridsaťjeden stupňov a tá mizerná Tequila spôsobila, že som mala pocit akoby som sedela priamo na rozpálenom pekáči. Pot mi stekal všade. Do uší, do topánok. Vyzula som sa. Mala som chuť sa vyzliecť úplne, lenže čo s tým za tými mrežami? Našťastie ten hrozný chlap spal rozvalený na zemi.

Spomenula som si, že popri ceste tiekol malý potok, asi napájadlo pre dobytok. Predstava, že sa v ňom ovlažím... Ibaže... Možno sú tam krokodíly. To iste, však, kde by sa tu vzali. Tma a Afrika rovná sa kolosálna paranoja.

Nahrubo natretá repelentom som vyšla von do tmy. Po pár sekundách mi došlo, že tu asi odpudzovač na hmyz nezaberá ako by mal, ale vidina chladivej vody bola viac než motivujúca.

 

¤¤¤

 

Baterkou som si svietila na cestu a vyhýbala sa kravským výkalom. Potok nebol až tak ďaleko, nikde nikoho. Pán Halloway povedal, že levy sú len v rezervácii, tak som sa nemala čoho báť.

Nemám sa čoho báť. Nebojím sa!

Ale až na to, že to levie zabručanie otriaslo tichom a mne by sa krvi nikto nedorezal. Rýchlo som sa otočila a pratala sa preč odtiaľ, lenže baterka mi padla a ja tiež do nejakej vyhĺbenej bahnitej diery, kde vtekala voda z potoka. Môj výkrik sa niesol tmou ako ten leví bľakot.

Celá situácia sa stala ešte neznesiteľnejšou, keď čosi hlboko zamručalo hneď v mojej tesnej blízkosti. Nemohlo to byť viac než päť metrov odo mňa. Znelo to ako keby som zobudila nejakého hrocha. Ale akoby mohol hroch bývať v takom malom potoku?! Vodná hladina sa nepatrne pohla. Z úst mi vyletelo jačavo: „Pomóc!“ Hrabala som sa hlava-nehlava z tej jamy von, ale bahno sa šmýkalo a ja som šliapala vodu naprázdno. Dnes je môj súdny deň. Dnes je môj súdny deň!!! Rozplakala som sa. Niečo sa nado mnou pohlo – asi ten lev.

„Pane Bože keď existuješ...“ vyhŕklo zo mňa.

„Čš... čšt, ticho!“ šepol mužský hlas.

„Kto je to?“

„Pre pána! Čo tu robíte?!“ spýtal sa ma niekto a vzal ma pod pazuchy.

„Ja... Ježiši, niečo po mne lezie!“ Ako na povel som zo sebou začala šiť, čosi sa odlepilo od mojej nohy. Had!

„Had!“ zvreskla som, že celá savana stíchla.

„To bol slepúch. Pokojne! Tak poviete mi už konečne, čo v tom napájadle robíte?“

„No, ja som sa chcela osviežiť, je totiž... Je totiž strašne teplo. Au! Dávajte pozor, kde ma chytáte!“

„Tak pardón, že som vám pomohol...“ dodal sarkasticky a hneď ma pustil. Nato som sa pošmykla a padla na zadok s nohami do praku, rovno oproti nemu.

„To ste spravil naschvál!“ urazene som mu vytkla.

„Vy asi neviete správne odhadnúť ľudí, že? Ja som vám teraz pomohol, ak ste si nevšimli,“ drzo podotkol.

Vo vode sa čosi pohlo, vlna bahna doľahla až k mojim chodidlám, v pude sebazáchovy som vyletela zo sedu, preskočila rozdiel medzi nami a schmatla toho dotyčného za ramená.

„Čo to bolo?!“ vydesene som šepkala a ostrila oči do tej pohyblivej bačoriny.

„Slečna, keď sa lepšie prizriete, tak to, čo sa vo vode pohlo je byvol a keďže ste sa dostali živá až sem, mala by ste vedieť, že keď sa byvol rozzúri, je nebezpečnejší než lev. A keď už hovorím o tom, aby ste sa pozornejšie pozerali,“ odmlčal sa. Zreteľne som videla, že sa zlomyseľne uškrnul, „tamto je sprcha. Vidíte, je to tam aj po anglicky napísané.“ Prikrčil sa a ukázal prstom doprava vedľa mojej tváre. Naozaj, kúsok od ošarpanej budovy úradu stálo čosi ako veľký, plechový sprchovací kút.

„Aha...“ to bolo všetko, na čo som sa zmohla. A potom mi ešte mimovoľne vyšlo z úst: „Ach.“ Čo som sa nadýchla jeho okúzľujúcej vône. Páni, ten ale nádherne voňal. Natiahla som vzduch do nosa ešte raz a omámene na neho pohliadla

„Krásne voniate...“ Div že som nezaachkala. Zhrozene som zistila, že sa o neho chrbtom otieram a on ma s otráveným výrazom v tvári neprístupne pozoruje. Okamžite som sa spamätala. Pre Boha! To je tou blbou Tequilou! Napriamila som sa a ustúpila o dva kroky.

„Prepáčte...“ Tak to som nemala hovoriť. „Teda, ďakujem, že ste ma zachránili...“ To bolo správne a teraz: podať mu ruku. Podala som mu ruku. Ale on, miesto toho, aby mi podal svoju, siahol na opasok svojich nohavíc a...

„Nemáte za čo ďakovať, slečna. A teraz, ak by ste boli tak dobrá...“ Zhrozene som ho sledovala, ako si vyzlieka nohavice, pousmial sa môjmu vydesenému výrazu. „Toto mi operte. Nech to mám ráno čisté a suché.“ Bez slova som od neho prevzala tie smradľavé gate a spoločne v tichosti sa vybrala za nim ku plechovým sprchám.

Aké to prekvapenie, keď ten krásavec v trenkách rozsvietil v tých pravekých sprchách. Mohla som sledovať menšiu rodinku potkanov, ako sa pomaly porúčali spod kvapkajúcej hadice – byť to pre všetkých sprchovacia hlavica. „No... asi sa už osprchovali...“ Moju snahu o humor nekomentoval.

„Umyte sa. V nádrži je už málo vody, tak šetrne.“ Premeral si ma pohľadom a zavrel za mnou plechové dvere. Vyjavene som stála v slabo osvetlenej miestnosti a premýšľala nad závažnou vecou: Keď je vonku tma a tu kde som ja svetlo, pravdepodobne do tejto plechovej búdy bude vidno z vonka – však ledva držala pokope.

„Pane, ste tam?“ opatrne som sa opýtala.

„Som...“ znudene odvrkol. Nó a čo teraz!!

„Viete, ja by som sa chcela vyzliecť... a... vy ma asi vidíte. Asi nejakou škárou... Možno...“ Škárou!! Kde sa vzalo to absurdné slovo v mojej hlave?! Ach, Kristove rany! Za toto! Nemala som do toho blbého potoka vôbec liezť!

„Aha...“ pochopil. Znel trochu dotknuto. Nejasne som počula, že odišiel ďalej.

Hm, ale ako ďaleko zašiel, som už radšej nezisťovala. Musela som sa spoľahnúť na to, že džentlmeni ešte nevymreli. Síce pôsobil drsne, ale hulvát to určite nebol.

Rýchlo som sa osprchovala a snažila sa nebáť obrovského pavúka, čo sedel na preblikávajúcej lampe. Isto ma videl, pavúky majú šesť očí... či osem? To je jedno. Vyprala som nohavice s erárnym mydlom v expresnom čase a hrdo vyšla pred vchod do sprchy s tým, že som minula tak málo vody. Úsmev mi pohasol, ten voňavý chlap tam už nikde nebol.

Niečo obďaleč šustlo, bez menšieho zaváhania som hneď stála za zatvorenými dverami plechovej sprchy. Ten zver, čo som ho počula, čuchal a vetril hneď pri dverách, kde som stála a nemal vôbec v úmysle odtiaľ odísť. Strachom som ani nehlesla. Nahmatala som mobil v mokrých šortkách, nefungoval, ale aspoň ukazoval čas. Bolo desať hodín. Čo teraz?

„Haló, pane? Ste tam?“ To bolo po piaty raz, čo som ho volala, nebol tam. Sadla som si a snažila sa rezignovane zaspať. Jeden potkan... druhý potkan... tretí...

 

¤¤¤

 

Svitalo, keď som sa dostala z tej prekliatej sprchy von. Našťastie sa tie jeho nohavice uschli, aspoňže to.

Celá otrávená a dolámaná som sa dovliekla do budovy úradu, kde ma už čakal usmiaty pán Abiba.

„Madam Sňamová, dobre ste sa vyspali?“ opýtal sa príjemne naladeným hlasom. Mala som mu chuť niečo spraviť. Trebárs mu bolestne nasadiť kovové rovnátka na tie jeho šialene krivé zuby.

„Vynikajúco,“ tľapla som si po stehnách radostným gestom. „Spala som v sprche. Nejaké zviera sa tam celú noc potĺkalo.“ Pán Abiba sa nahlas rozosmial.

„Ale to bol len náš Bingo... Toho ste sa báť nemuseli. Bingo!“ rozkričal sa vedľa mňa a spoza rohu sa vyvliekol obrovský pes veľký ako medveď.

„Poď, Bingo.“ Rozradostený pes ku nám dobehol. Prvé, čo spravil, mi strčil ňufák medzi nohy. „Toho tu máme na levy, viete?“ dodal hrdo pán Abiba.

„Aha.“ Pohladila som Binga po ušiach a snažila sa ho odtlačiť od seba.

„Madam, tu je váš prípoj do Kano,“ s potešením mi oznámil, obaja sme sa ohliadli na prichádzajúci otlčený Range Rover. Zdupnela som od zlosti. Za volantom sedel ten chlap, čo ma včera vytiahol z toho potoka. Pohúžvala som jeho opraté nohavice a rázovala si to nahnevane k nemu. Pán dokonalý si oprel hlavu o okienko a s drzým úsmevom si ma meral, ako k nemu idem.

„Vy! Vy ste tu celú noc bol! Povedali ste, že ma počkáte!“ šmarila som mu tie jeho poondiate nohavice do okna auta, šikovne ich chytil. „Ja som celú noc spala v sprche! A okrem toho, pán Halloway ma doslova ubezpečil, že na mňa čaká odvoz do Kano tu, v Sarime a tým myslel včerajší deň!“

„Slečna, nepovedal som, že vás počkám, vadilo vám, že tam som. A vôbec, to ste nevedeli prejsť do budovy tých desať metrov? Ak nie, potom by ste sa mali urýchlene vrátiť domov. Strach je vám tu nanič. A nie ste jediná, koho do Kano veziem, tak sa upokojte, áno?“ arogantne na mňa vyštekol. „Toto nie je Amerika. Je to jasné?“

„Ale...“ hlas mi uviazol v hrdle ako na mňa škaredo zazrel.

„Nezaujíma ma vaše ale. Je mi úplne fuk, kam sa vy ponáhľate a kde ste spali. A teraz láskavo nasadnite, alebo sa vráťte späť do Songea, alebo rovno do Ameriky. Vravím vám to pre vaše dobro.“

Dochádzala mi trpezlivosť, chcela som mu skočiť do vlasov za to, ako sa ku mne choval. A to som si myslela, že je džentlmen. Arogantný chlap jeden!

„Ááá, doktor! Zdravím vás,“ pribehol pán Abiba aj so svojim nezameniteľným úsmevom k nám. Našťastie svojim príchodom prerušil náš pomaly sa rodiaci konflikt.

„Zdravím, Abi...“ milo pozdravil ten drzák úradníka. Jeho hlas znel úplne inak - nejako okúzľujúco.

Lenže... nateraz to bol jeho hlas a v noci zas tá nezameniteľná vôňa, čo okresávala moje nutkanie ho pretiahnuť palicou po hlave. Hah, Isabella, nad čím to premýšľaš! Už žiadna Tequila po večeroch.

„Idem vám odomknúť sklad, doktor. Všetko včera prišlo, čo ste spísal môjmu synovi. Ostatné zásoby vám dovezie až v pondelok on osobne. Dnes sa musel vrátiť naspäť do Songea,“ drkotal Abiba a motal sa okolo toho lumpa. Stále si čudne šúchal dlane, akoby mu mal doktor za tú službu zaplatiť.

Ich komunikáciu som už nesledovala. Zaujali ma dve malé deti, ktoré postávali pri rozbitom nárazníku auta. Jednému z nich chýbala úplne celá noha. Zakryla som si rukou ústa, tie deti to zbadali, rýchlo som sa otočila a tvárila sa, že mi čosi padlo do oka. Potom som sa ale pohľadom vrátila. Boli to asi päť ročný chlapec s dievčatkom. Usmiala som sa, oni tiež.

„Ahoj,“ pozdravila som. Deťom sa rozžiarili tváričky. A o malú chvíľku sa ich štrbavé úsmevy roztiahli ešte viac. Dívali sa kamsi poza mňa.

„Doktor Ed! Doktor Ed!“ vykríkli naraz. Chlapec sa rozbehol, ale dievčatko ostalo stáť, podišla som k nej. Nadvihla ku mne chudé rúčky, aby som ju vzala na ruky. Položila som svoj batoh na zem a nesmelo dvihla dievčatko do náruče.

„Ja som Nhenna a ty?“ spýtala sa čistou angličtinou.

„Ja som, Bella...“

„Budeš moja priateľka, Bella?“

„Samozrejme, že budem,“ usmiala som sa na svoju novú kamarátku a zahliadla doktora Eda ako nás obe s tým malým chlapcom pozorujú. Divné, on sa snáď milo zatváril? To sa mi asi iba zazdalo.

Doktor Ed aj s tým malým chlapcom naložili všetky zásoby spolu s mojimi vecami na korbu auta a mohli sme vyraziť vpred do nekonečnej savany.

„Tak! Smer Kano!“ zavelil doktor Ed a postrapatil vlasy obom deťom sediacim vzadu v džípe.

Usmiala som sa aj ja. Naraz som sa cítila dobre. Neviem, čím to bolo, ale bolo mi zvláštne a krásne.

„Smer Kano...“ šepla som si potichu len pre seba.

 

¤¤¤

---

*v tejto poviedke nebude hlavnému hrdinovi slnko komplikovať život, čiže toto z FF vynechávam.

 

zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

«   1 2

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!