28.08.2010 [16:40], eMuska, Povídky jednorázové, komentováno 6×, zobrazeno 2448×

Kto ma pozná, nebude pokladať dej za nezvyčajný, možno len obsadenie postáv a koniec.

Stále treba skúšať nové veci a ja som si tentokrát vzala na mušku pripútanie.

Opatrne som našľapovala a hľadela si pod nohy. Nebola som nejaký samovrah, ktorý by vstúpil na cudzie územie len tak, alebo vlastnou chybou. Všade okolo mňa sa vznášal zápach. Musela som sa uškrnúť – toľko k značkovaní teritória mačkovitých a psovitých šeliem.
Oprela som sa o strom. Naskytol sa mi výhľad na krovie, cez ktoré sa zvykli preháňať vlci, keď mali hliadku. Boli na mňa už zvyknutí – vedeli, že neprekročím hranicu a nikomu neublížim. Sedávala som tu totiž každý deň, aby som sa aspoň na chvíľu vzdialila od troch dokonalých párov. Alice ma za to nenávidela. Ja som však nemohla za to, že sa moja budúcnosť potom vždy stratí...
Privrela som oči. Počula som dupot obrovských láb a vyrovnaný dych. O chvíľu sa z krovia predo mnou vynoril vlk, ale... nebol to Sam a ani Jacob. Ts, Jacob... odfrkla som si v duchu. Neviem, čo som mu spravila, že vždy, keď ide okolo, po mne vrčí. Asi si o sebe veľa myslí, nafúkanec jeden.
Zamyslene ma sledoval s hlavou naklonenou nabok. Možno mu o mne hovorili, možno nie...
„Nechcem prekročiť hranicu,“ povedala som po chvíľke ticha, len tak, pre istotu. Vlk prikývol. Pozeral na mňa takým divným pohľadom, cítila som, ako sa pod ním roztápam, ako pomaly odhaľuje každé zákutie mojej duše, poznáva ma... a ja jeho. To, čo sa tu teraz dialo bolo obojstranné, no hlavne zvláštne.
Odrazu sa však vlk otočil a zmizol.
Čo to malo znamenať? Nechápala som ani seba, svoje pocity, myšlienky, nieto ešte vlka. Chvíľu som mala pocit, že ho poznám, že som s ním jedna osoba. Potom však divné... puto ho donútilo odísť. Cítila som sa sama. Ešte viac sama ako posledné storočie. Ponuro som sa zasmiala. To som si myslela, že to už viac nejde.
Ešte chvíľu som nehnuto sedela na mieste. Už sa aj zotmelo, no vlk neprichádzal. Smutná som sa vydala domov, kde na mňa zaútočila Alice.
„Bella! Bella, vieš, ako som sa bála? Tak dlho si preč ešte nebola! Stále nevidím tvoju budúcnosť! Čo sa tam stalo?“ drmolila a obskakovala ma z každej strany.
„Alice,“ napomenula som ju, no bolo mi to na nič platné.
„Okamžite mi odpovedz!“ zamračila sa.
„Nechaj ma na pokoji, mám vlastné problémy a nepotrebujem ešte teba,“ odbila som ju. Samu ma to prekvapilo, k mojej malej sestričke som sa takto ešte nikdy nesprávala. No toto som nebola ja. Ovládal ma veľký vlk, ktorého som stretla pred pár hodinami.
„Odpusť mi,“ šepla som a vybehla na moju lúku.

Ležala som uprostred a uvažovala. V hlave som stále mala toho neznámeho, neprestajne som naňho musela myslieť. Keby som sa o ňom mohla niečo viac dozvedieť, aspoň meno, alebo ako vyzerá v ľudskej podobe... Zúfalo som sa pretočila na brucho a tvár si zaborila do trávy. Prečo sa mi toto všetko musí diať? Prečo to nemá vysvetlenie?

Z lúky som sa vrátila až nadránom. V dome ma sprevádzali nechápavé pohľady, všetci chceli vedieť, čo sa so mnou deje. Ach, keby som to ja sama vedela, povzdychla som si ticho.

V škole som bola duchom neprítomná. Všetkých som ignorovala, odpovedala, len keď sa ma niečo pýtali, inak som sa do rozhovoru nezapojila. Až po poslednej hodine som začula šepot, ktorý sa niesol celou školou. Niečo sa stalo, niekto tu bol a nikto ho nepoznal. Vyšla som na parkovisko, obzerala sa. Do nosa mi udrela povedomá drevitá vôňa. Súrodenci znechutene nakrčili nos, no ja... ja som odpudzujúci zápach necítila...
„Menič,“ sykla Alice, „zas nič nevidím!“
„Čo tu chce? Forks nie je jeho územie!“ ozvala sa Rose nepríjemným hlasom.
„Ale ani naše,“ namietal Jasper. „Je to územie nikoho,“ vysvetlil. Pomaly som sa vydala po vôni, až som zahliadla chlapca, mladého muža. Mohol byť taký starý ako ja, v ľudských rokoch.
A vyzeral nádherne.
Odrazu sa otočil na mňa. Smaragdové oči svietili na jeho bledej pleti. Nemohol byť indián, no menič určite. Zamyslela som sa. Kde som tie oči videla? Sú mi také povedomé... Mládenec odrazu vykročil mojím smerom. Sebavedome kráčal až ku mne, než sa mu do cesty postavili Emmmet s Jazzom.
„Pustite ma za ňou,“ povedal medovým hlasom. Dokázala by som ho počúvať do skonania sveta. Napriek tomu, že znel nepriateľsky bol jemný a nežný.
„Chlapci,“ prehovorila som a tým si získala ich pozornosť. Odstúpili sa meničovi z cesty.
„Potrebujem sa s tebou porozprávať, súrne,“ kývol k lesu. Vydala som sa za ním.
„Choďte domov, ja prídem sama,“ povedala som ešte rodine.
„Si si istá?“ Jazz si neznámeho nedôverčivo premeriaval.
„Áno.“ To slovo stačilo na to, aby sa všetci okolo vydali vlastnou cestou.

„Na čo si prišiel?“ snažila som sa prehovoriť pevným hlasom, no jeho prítomnosť so mnou robila divy.
„Nevšimla si si... niečo?“ zarazene sa na mňa pozrel.
„Neviem, čo konkrétne myslíš,“ snažila som sa prehodiť len tak, nezaujato.
„Sme úhlavní nepriatelia, ale... nesmrdím ti,“ podišiel ku mne úplne blízko. „A ty mne tiež voniaš,“ prešiel mi nosom po kľúčnej kosti. Celá som stuhla. Toto by som nikomu nedovolila, ale on... Bol niekto iný. Jeho horúca koža ma pálila všade, kde sa ma dotkol. Príjemne pálila.
„Čo... čo to znamená?“ vykoktala som zo seba.
„Pripútal som sa,“ vydýchol. „K tebe,“ dodal po chvíli. Zatajila som dych.
„Ale... veď si ma v živote nevidel,“ namietala som.
„Videl, včera,“ povedal a ja som mala možnosť opäť sa zahľadieť do zelenkavých očí. Krásnych zelenkavých očí, ktoré patrili vlkovi.
„Ty si ten vlk?“ ozvala som sa neveriacky. Všetko mi zapadlo do seba. Preto naňho stále myslím, preto ho... milujem.
„Je to bláznivé,“ zasmial sa a o kúsok sa odo mňa odtiahol. „Videl som sa jediný raz a stala si sa mojím životom.“ Zarazila som sa. Toto sa mi nesníva, ja spať nemôžem.
„Vieš... kto som,“ zaváhala som. Prikývol. „A napriek tomu, čo som, si sa ku mne pripútal.“ Zdvihla som k nemu hlavu.
„Je to bláznivé,“ zopakoval. Mne nebolo viac treba. Takto je to správne.

Ešte v ten deň sme sedeli spolu na lúke a smiali sa. Nečakane sme našli jeden druhého, pričom sme ani nevedeli, kto ten druhý je. A Edwardovi neprekážalo, že som upírka. Len som nad ním žasla. Bol ako na mieru ušitý pre mňa, ako z dôb, v ktorých som žila ako človek. On bol ten, s kým som mala stráviť večnosť – a mohla som. Ak sa bude meniť, nezostarne.
„Mala by som sa vrátiť, Alice bude mať starosť,“ povzdychla som si. Edward, keďže bol už zasvätený do tajov našej dokonalej famílie, hneď vedel, čo to znamená. Vrhol po mne psí pohľad. Vlčí pohľad.
„Prosím, vráť sa ku mne čo najskôr,“ žiadal ma. Ani mne sa nechcelo od neho odísť. Bola tu jediná možnosť.
„Poď so mnou,“ vytiahla som ho na nohy.
„Ako... ako s tebou?“ nechápal.
„So mnou domov,“ vysvetlila som. „Predstavím ťa rodine. Alebo sa bojíš vkročiť do upírieho dúpäťa?“ spýtala som sa so smiechom, keď som videla, aký je zarazený.
„Nie, len... nebude im vadiť, kto som?“ zahryzol si do pery. Prevrátila som oči.
„Jasné, že nie. A aj keby, budú sa musieť s tým faktom zmieriť. Odteraz sme balenie dva v jednom,“ usmiala som sa. Zasmial sa nášmu súkromnému vtipu a ruka v ruke sme sa vydali k nám domov.

Pred domom nás už čakali. To som si mohla myslieť, Alice... všetci jej zmizli.
„Rodinka, toto je Edward,“ predstavila som ho. „A toto je Carlisle, Esmé, Alice, Rose, Emmett a Jasper,“ ukázala som na jednotlivých členov v rodine.
„Nie je náhodou...?“ spýtal sa Carlisle a nakrčil nos.
„Áno, je vlkolak, ale sme pripútaní,“ zazubila som sa.
„Myslíš pripútaní ako pripútaní? Ako vlci?“ vypleštil oči. Tento fakt prekvapil všetkých z rodiny.
„Presne tak,“ súhlasila som.
„Ale proti vlčiemu pripútaniu predsa nikto nič nezmôže. Tvoja alfa ťa vari pustila na slobodu?“ pýtal sa ďalej. Otázku tentoraz venoval Edwardovi.
„Nie, nepustili ma. Ale stalo sa mi presne to, čo v jednej legende,“ jeho hlas bol presýtený smútkom a beznádejou. Vedela som si predstaviť, čo prežíva, keď kvôli mne musel opustiť svoju rodinu a všetkých, ktorých poznal.
„Hmmm, zaujímavé. O čom je tá legenda, ak smiem vedieť?“ spýtal sa Carlisle. Opäť.
„Tak ale to hádam nebudeme postávať celý čas pred domom?“ vyhŕkla neveriacky Esmé. Pravá hostiteľka sa v nej nezaprie. Vošli sme do obývačky, kde som sa posadila tesne vedľa Edwarda. Všetky oči sa upreli naňho, keď začal rozprávať.
„Už sa raz stalo, že sa jeden z nás pripútal k studenej. Vtedy odišiel od svorky a začal žiť sám so svojou vyvolenou. Len už nepočul myšlienky ostatných, ako to býva zvykom. Stal sa proste samostatnou jednotkou,“ zasmial sa vlastnému vtipu a všetci ostatní s ním. „Nikdy sa nevrátil. Vlci ho pustiť nechceli, no nič proti tomu nezmohli. Na ich územie už nikdy nevkročil,“ zakončil svoje rozprávanie s pohľadom zaboreným do podlahy.
„Ako vidím, máme nového člena rodiny,“ šťastne sa usmiala Esmé nad predstavou, že má syna, ktorému bude môcť aj variť. Edward na ňu len neveriacky zazeral.
„Nepáči?“ zvesila kútiky úst.
„Nie, nie,“ namietal hneď Edward, „ja len, že som to nečakal,“ oplatil mamke úsmev.

***

Spolu s Edwardom sme ležali na posteli v našej izbe. Spoločnej izbe. Držal si ma v objatí ako to najcennejšie, čo by mohol mať. Stále dookola mi to tvrdil. Chcel, aby som vedela, čo preňho znamenám. A ja som potrebovala vedieť, že niekto miluje mňa, tak vrúcne, ako ja jeho. Boli sme dokonalý pár. Už dlhšiu dobu v našej rodine bolo všetko v poriadku, všetci boli šťastný. Zvlášť, keď mi Edward položil tú otázku.
„Isabella Marie Swanová Cullenová,“ oslovil ma celým menom a pokľakol na jedno koleno. „Prisahám, že ťa budem milovať až do konca večnosti. Staneš sa mojou ženou?“ spýtal sa.
„Áno,“ šepla som. Viac už nebolo treba.

„Myslím, že by som mal na obrad pozvať aj svojich priateľov zo svorky,“ prerušil príjemné ticho, ktoré medzi nami panovalo. Rozumeli sme si aj bez slov.
„Nemám nič proti tomu,“ zaváhala som, „len či nebudú mať aj oni,“ zvraštila som čelo.
„Uvidíme, zajtra pôjdem za nimi,“ povedal pokojne.
„Ale pôjdem s tebou,“ vyhŕkla som okamžite. Bála som sa oňho.
„Dobre. Len budeš musieť ostať za hranicami.“ Mykla som plecami. Je jedno na čiom území.

Na ďalší deň sme šli spolu k hraniciam. Ja som ostala na našej strane, no Edward šiel ďalej. Ostražito som ho sledovala pohľadom. Teraz, keď už mohol byť navždy môj i po oficiálnej stránke, som oňho nechcela prísť. Z krovia sa vynoril obrovský čierny vlk. Sam. Hneď, ako zahliadol Edwarda odbehol za strom, aby sa premenil na človeka.
„Čo tu chceš?“ vyštekol naňho.
„Prišiel som teba i svorku pozvať na sobáš,“ podal mu zdobenú kartičku.
„S ňou?“ mykol hlavou mojim smerom.
„Áno, s Bellou,“ povedal Edward a starostlivo vyslovil moje meno.
„Nikto z nás nepríde,“ povedal po chvíli Sam. „Odišiel si od nás, bola to tvoja voľba, už k nám nepatríš,“ odriekaval tvrdým hlasom. Jeho slová sa ako do Edwardovho, tak i do môjho srdca zarezávali ako ostré dýky.
„Ja som neodišiel len tak, z nudy. Predsa vieš, čo je to pripútanie. Spomeň si na Emily. A Leah, ona sa musela cítiť tak isto ako vy, keď som odišiel, ba ešte horšie,“ vravel Edward. Nemala som ani tušenia o čom hovorí.
„To nemôžeš porovnávať!“ vyštekol Sam a vzápätí už pred nami stál len obrovský vlk.
„Nie!“ vykríkla som, keď sa vrhol na Edwarda. Ten sa len tak-tak stihol premeniť a jeho útok odraziť. Triasla som sa, spútaná zmluvou na svojej strane hranice a sledovala ľúty boj môjho snúbenca a jeho bývalého vodcu. Všetky vnútornosti sa mi stiahli, keď Sam zahryzol Edwardovi do krku a z rany sa valila červená teplá tekutina - krv.
„Nie!“ vykríkla som takmer nepríčetne a hranica nehranica, skočila obrovskému vlkovi na chrbát. Sústredila som sa na svojho protivníka. Nechcela som mu ublížiť, no to by musel prestať útočiť. Jeho pazúry mi bolestivo prešli po hrudníku. Od Edwarda sa mi dostalo bolestného zaskučania.
Jedna sekunda, kedy som sa naňho pozrela. Okolo neho boli zoskupení ďalší vlci a mal oveľa viac zranení, ako na začiatku.
Jedna jediná sekunda stačila na to, aby som sa prestala sústrediť.
Jedna jediná sekunda stačila a to, aby mi uštedrili smrteľný úder.



Rodina stála okolo náhrobného kameňa z tmavého mramoru, ktorý slúžil ako veko hrobu, v ktorom už navždy v pokoji odpočívali dvaja milenci, ktorým osud nedoprial. Dážď, ktorý spadal z neba pôsobil ako slzy pre ich matku a otca, pre ich súrodencov. Už nikdy nezahliadnu dva páry očí, v ktorých hrajú zlatisté a smaragdové iskričky. Zlato a smaragd. I tieto cenné poklady by boli málo. Šťastie sa kúpiť nedá a boli sme svedkami i toho, že aj vydobyť si ho nie je ľahké...

Oni však boli pripútaní a navždy budú. Toto im už nik nevezme.

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

6)  Pilly (19.07.2012 13:22)

Nádherné a smutné

5)  maryblack (11.05.2012 20:46)

Tohle bylo nádherné smutné

4)  kajka (18.03.2012 13:16)

Něžný příběh velké lásky! Krása! Ale nějak nedovedu pochopit jednání smečky. Vím, že ve vlčí podobě je ovládá to zvířecí v nich, ale takováhle krutost mi k nim nesedí, přece především chrání. Je to tvá povídka, tvá fantazie a ty jsi to tak cítila, takže to tak mělo být. Jen jsem z toho smutná. Každopádně děkuju.

3)  mima19974 (29.08.2010 15:02)

eMuska!!!!!To je proste nádherné!!!!!

2)  Ajjinka (29.08.2010 12:16)

Teda, eMusko! Tohle se dělá? Hm?! Zlobíš!
Moc hezky napsané, líbil se mi nápad, Edward jako vlkodlak je jednoznačně výzva a ty sis s ní krásně poradila
Ale ten konec..
Smečka se zachovala... nejsou na to vystižitelný slova a nechci být ve dvanáct sprostá.
Každopádně, moc povedené!

1)  Popoles (29.08.2010 01:10)

Nádherně napsané.
Bylo tak dokonalé štěstí, že jsem od začátku měla obavy, zda to neskončí špatně - a ono dokonce tragicky.
Musela to být jiná smečka, jiné city, protože si nedovedu představit, že by Sam zaútočil na bývalého bratra.
Tohoto sama a smečku bych v úctě neměla.

1