31.12.2010 [01:15], eMuska, Povídky jednorázové, komentováno 5×, zobrazeno 2834×

Ahoj, to som zas ja... :) Snáď ma za dej neukameňujete. Krásneho Silvestra a nový rok Vám prajem!

  Už od rána som sedel v kresle a Alice okolo mňa lietala ako splašená. Najzábavnejšie bolo, že keď svoje dielko dokončila, vyzeral som tak isto. Úplne. Hodila mi na posteľ čierny oblek, do ktorého som sa veľmi rád obliekol – konečne normálne oblečenie. Že polovica mužského osadenstva školy nosí oblečenie o pätnásť čísel väčšie a reťaze na krku – to ma netrápi. Ale že to chcela navliecť aj na mňa!

  Dolu v obývačke už stál Emmett s oblekom prehodeným cez rameno.

  „Dnes ti zoženiem babu, Edulo!“ zazubil sa.

  „Choď do kelu,“ odvrkol som.

Zo schodov zišla Rose a Alice, obe v priliehavých šatách, no zároveň tak oblečené, aby nevzbudili podozrenie v mínusových mrazoch. Vo volve sme sa doviezli až do centra mesta. Prekvapilo ma, že po niekoľkých rokoch je aj v takom malom meste ako je Forks silvestrovská oslava. Obzrel som sa okolo seba.

  „Tak. Na začiatok musíš preraziť...“ začal Emmett.

  „...konkurentom čeľusť,“ dokončil som zaňho. Len prevrátil očami.

  „Ideme na to. Vidíš tú vysokú blondínu na parkete?“ ukázal do stredu priamo pod disko guľu. Potešil som sa, že budem mať také sympatické dievča. „Tak tá je moja,“ pokračoval, „ty to skús za barom,“ kývol mi na opačnú stranu. Ozvalo sa hrubé zavrčanie. „Tak nie je moja... Ale j tak choď k baru,“ dodal. Zvädol som ako suchý kvet týždeň bez vody. Tomu sa hovorí začiatok!

  Sadol som si za bar vedľa nejakého iného dievčaťa. Bola vysoká, v minisukni a lodičkách. Aj keď tu bolo dosť chladno, mala na sebe len filtrované tielko. A vraj že my máme byť nenápadní... Rozhodol som sa, že ju skúsim osloviť.

  „Pardon, hovorili ste niečo?“ spýtal som sa.

  „Nie,“ zavrtela hlavou a začala si ma prezerať. Cítil som sa trochu ako v zoo.

  „Tak, prosím, začnite,“ pokúsil som sa o úsmev.

  „Blázon,“ syklo dievča, zoskočilo z barovej stoličky a odišlo medzi tanečníkov. Povzdychol som si. Otočil som sa na opačnú stranu. Práve si tam sadla nejaká čiernovláska a objednala si ovocný kokteil.

  „Slečna,“ oslovil som ju. Otočila sa na mňa. „Vaše oči sú ako oceán... A drahá, ja som sa práve stratil v mori.“ Dievča vyvalilo oči a zmizlo ako para nad hrncom. Pozrel som sa na parket. Ja proste nemám šancu, Emmett sa môže aj pretrhnúť. Zbadal som ho s tou blondínou tancovať na nejaký slaďák v tesnom objatí. Rose ho doma zabije. A môže si za to sám, povedal som si. Zapálene som zoskočil zo stoličky a postavil sa do cesty nejakej stredoškoláčke, čo práve prechádzala okolo.

  „Tak tu ste,“ usmial som sa, „hľadal som vás všade, dievča mojich snov.“ Ani som nevedel ako, ale tá potvora mi takú fľasla, až som sa otočil. Zrazil som sa s nejakým chlapíkom.

  „Bolelo to, keď si spadol z raja?“ spýtal som sa akosi popletene. To, čo Emmett nazýva lov, mi akosi stúplo do hlavy a bránilo normálne uvažovať. Ten chlap sa usmial.

  „Ty ešte nevieš, čo je raj, chlapče,“ natiahol ku mne ruky. Radšej som zdrhol poslednou únikovou cestou, ktorá sa mi črtala pred očami. Vybehol som na čerstvý vzduch a cítil sa omnoho pokojnejšie, keď som sa miesto alkoholových výparov nadýchol čohokoľvek iného.Teda... ako sa to vezme, čohokoľvek... Niekoľko metrov odo mňa stála skupinka mladých ľudí a vypaľovali si pysky. No fuj!

Von akurát vychádzala ďalšia moja „obeť“.

  „Dobrý podvečer,“ oslovil som ju. Prekvapene na mňa ostala hľadieť. „Mám skutočne zlý deň. Ale vždy sa cítim lepšie, keď vidím nejaký pekný dievčenský úsmev. Mohli by ste sa usmiať pre mňa?“ zazubil som sa. Kabelku mi pretiahla po chrbte.

  „Ááá!“ zvrieskla tak, že sa po nás aj napriek dosť hlasnej hudbe otočilo pár ľudí. Zdvihol som ruky v obrannom geste.

  „Vo všetkej počestnosti!“ na moje slová však nedala a vytratila sa do tmy bez jediného slovka na rozlúčku.

S povzdychom som sa vrátil dnu sa hodil sa do kresla v jednom odľahlom boxe. Dobehol ku mne Emmet.

  „No tak čo,“ pýtal sa nadšene a pohľadom zabrúsil k baru. Sedela tam jeho dnešná partnerka, hneď vedľa jeho nazlostenej manželky. Zakýval jej. Odkývali mu obe

  „Bieda,“ povzdychol som si.

  „A čo tá rusovláska? Tá sa ti nepáči? Má úžasný zadok, ako helmu z druhej svetovej!“ vypískol mi nadšene pri uchu.

  „Skôr ako Octavia Combi,“ odfrkol som si.

  „Je síce pravda, že sa viac podobá Winnetouovmu koňovi, ale k autu ju neprirovnávaj... Chudák štvorkolesáčik,“ zasmial sa.

  „Daj pokoj,“ mávol som po ňom rukou.

  „Hm, idem za Rose, cítim sa ako šijací stroj na atómový pohon,“ vyhupol sa na nohy a zmizol v hlúčiku ľudí. Zavŕtal som sa hlbšie do sedačky a nechal sa ukolísať rytmom pomalej hudby k sladkej nevedomosti. Nedovolil som si však zaspať, to predsa nie je možné, len som si tak driemkal v tieni.

  „Myslíš, že je mŕtvy?“ ozvalo sa odniekiaľ.

  „Ale kde, dýcha predsa,“ odpovedal druhý hlas.

  „No nehýbe sa! A má zavreté oči,“ namietal zas ten prvý.

  „Možno len zaspal,“ ozvalo sa až nebezpečne blízko môjho ucha. Potom výkrik. „Haló!“ Vyskočil som ako podstrelený. Vedľa mňa sedeli naskladané tri dievčatá, zhruba v mojom veku.

  „Ahoj,“ pozdravila ma jedna a pohladila ma po tvári.

  „Páčia sa mi tvoje nechty,“ vystrúhal som jej poklonu. „Sú falošné?“ spýtal som sa len tak, zo záujmu. Moja sestra Alice vždy letela na také ženské hlúposti a mohol by to byť pre ňu skvelý darček na Nový rok, snáď to ešte stíham.

  „Prosím?“ spýtalo sa dievča.

  „Váááu!“ vypleštil som oči. „Ty vieš rozprávať bez toho, aby si pohla perami?“

  „Ale ja nimi hýbem!“ namietala.

  „To teda vôbec nie! To si tak napichaná?“ nadvihol som obočie. Tak toto moja sestra neuctieva.

  „No dovoľ,“ zdvihla sa a odišla do stredu parketu.

  „Poď si so mnou zatancovať,“ vytiahla ma na nohy ďalšia, čo došla s tou plastovou, či akou... Pustili akurát nejakú rýchlu pieseň. Chytil som ju za boky a začali sme sa hýbať do rytmu skladby. „Volám sa Harriet,“ usmiala sa.

  „Edward,“ predstavil som sa. Bolo ticho. Veľavýznamne na mňa pozerala, asi chcela, aby som začal konverzáciu, no nič ma nenapadalo. Ťažké ticho začínalo byť vážne nepríjemné. „Ehm,“ osmelil som sa, „nenašlo by sa v tvojej kabelke miesto pre kľúče od môjho volva?“ zatváril som sa múdro premúdro.

  „Ty jeden!“ skríkla. Au... tak tá sadla... asi má zlomenú ruku...

  S povzdychom som sa vrátil späť a zapadol do kresla.

  „Takto ich ešte nikto neodbil,“ zamrmlalo dievča s úsmevom, čo prišlo spolu s nimi, no ešte ku mne neprehovorila... Doteraz.

  „To nebolo naschvál,“ posmutnel som. Dievčina zdvihla zrak od knihy.

  „Fakt?“ zasmiala sa. Len som zničene prikývol. Zavrtela hlavou a pokračovala v čítaní. Prešiel som očami titulnú stranu. Nedalo s to rozlúštiť.

  „V akom jazyku je tá kniha?“ opýtal som sa jej.

  „V angličtine,“ zasmiala sa.

  „Tak ju potom držíš hore nohami,“ ukázal som. Ona sa keď zamračila, obrátila knihu, a pokračovala v čítaní. Nudil som sa.

  „Som Edward,“ predstavil som sa.

  „Bella,“ pousmiala sa, no stále nezdvihla zrak od knihy.

  „Desať! Deväť! Osem!...“ začal niekto odrátavať a ona vstla.

  „Prepáč, už musím. Idem popriať šťastný nový rok svojmu chlapcovi. Maj sa, Edward,“ rozlúčila sa a zmizla v dave.

  „Ahoj, Bella,“ zamrmlal som a rozhodol sa nájsť svoju rodinu, aby som im tiež mohol zaželať šťastný nový rok...

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

5)  kajka (09.04.2012 23:44)

Ha, teda zírám, že by eMuska začala být skoupá na slovo?

4)  Alda (15.03.2011 21:13)

Krása. Nechápu, kdo by tě nemohl číst. Děkuji !!!

2)  Carlie (01.01.2011 00:41)

eMusko, naprosto mě odrovnal první odstavec
A ten neohrabaný Edward byl tak... chudinečka malej!
A pořád tu sedím a čekám a čekám, kdy se ta Bella vrátí... aby dopověděla, že ten její přítel je Edwaaaard!!!

1)  krista81 (31.12.2010 22:57)

Chudák Edward a ještě takový konec

1