Sekce

Galerie

/gallery/Alice II.gif

12. kapitola – Čo prinášajú sny...

 

 

 

Bál som sa čo i len pohnúť. Ležala na mojej tvrdej hrudi a spokojne odfukovala zo spánku. Netušil som, čo všetko v noci  vnímala, ale ja som dúfal, že všetko – každý dotyk, každý bozk, mňa... a zároveň som sa toho desil. A k čomu došlo? Ku všetkému, bol to koniec sveta i prijatie do neba zároveň. Ako dôkaz, že som si to len nevymyslel, díval som sa na jej nahú, milovaním prevoňanú, pokožku.

Dych, srdce a nakoniec aj jemné záchvevy mihalníc mi prezradili, že jej sny odchádzajú a ona sa prebúdza. Netušil som, čo mám čakať. Tak som tam len tak... ležal. S ňou v náručí.

„Dobré ráno,“ šepla a trochu sa pomrvila.

„Dobré ráno.“

To bolo všetko na čo som sa zmohol.

Ešte stále mi ležala v náručí, akoby sa odmietala pohnúť a čeliť realite. Ani netušíš, ako ti rozumiem práve teraz, škriatok.

„Ako sa cítiš?“ predbehla ma svojou otázkou a ja som sa neubránil úsmevu.

„To sa pýtaš ty mňa?“ vypravil som nakoniec zo seba celý zahanbený.

Zodvihla sa na lakti a mne okamžite preblesklo hlavou, aké príjemné bolo mať ju pritisnutú k svojmu telu. Zahľadela sa mi do očí. Uľavilo sa mi, že nebola naštvaná, alebo šokovaná. Ani nemala zo mňa strach.

Zodvihla ruku a pritisla mi ju na líce a jemne ma po ňom pohladila.

„Je mi fajn. Keď som s tebou...“ slová nechala len tak voľne plynúť a my sme svoj dialóg viedli ďalej očami.

Keď sa nepatrným pohybom nahla tak, aby bola ku mne bližšie, pochopil som, že si pýta ranný bozk. Nemohol som dáme nevyhovieť, nehovoriac o tom, že som takmer vzlietol od šťastia. Náš prvý ranný bozk bol ľahký, vzdušný, sotva sme sa dotkli, ale nikdy som nezažil viac intimity ako práve pri tomto bozku. Prijala ma takého aký som a moje mŕtve srdce sa išlo splašiť od radosti. Áno, bol by som prisahal, že ho práve teraz cítim biť.

„Mali by sme sa čo najrýchlejšie vziať, Conor,“ preťala to omámené ticho.

Ak doteraz moje srdce splašene bilo, teraz sa určite zastavilo.

„Čože?“ vytreštil som na ňu oči. Ja som snáď zle počul???

Trochu sa odo mňa odtiahla. Na chvíľu mi napadlo, že mi chce ujsť a ja som si prichytil jeden z jej prameňov vlasov a jemne ho natočil na ukazováčik, aj keď mi bolo jasné, že by ju to v skutočnosti nezastavilo.

„To práve nebolo TO, čo som chcela počuť!“ uprela na mňa vyčítavý pohľad.

„No počkaj, ako vtip to bolo dobré, Alice...“ zasmial som sa. Ozaj som to považoval za vtip. Ona by si chcela vziať MŇA? Ani v mojich najtajnejších snoch mi také čosi nenapadlo!!!

„No až na to, môj milý, že to nie je vtip!“ povzdychla si a sklamane nakrčila nos.

Opatrne si oslobodila prameň svojich vlasov z mojich prstov a s naštvanou tváričkou sa začala odo mňa definitívne odtláčať.

Chvíľu som na ňu neveriaco pozeral ako sa posúva ku kraju postele, ale keď  napokon vstala, zahalená len do svojich vlasov, myšlienky na svadbu, vtipy či jej naštvanie sa mi akosi vyparili z hlavy ako keby som šibol čarovným prútikom.

Bez mihnutia oka prekorzovala v Evinom rúchu cez celú miestnosť k šatníkovej skrini a so zvláštnym úsmevom v tvári, ktorý som ešte zachytil skôr, než ju zakryli krídlové dvere a sa začala prehrabávať v šatstve. Po pár – z môjho pohľadu škandalózne krátkych  - minútach, počas ktorých som sa snažil vryť si do pamäte to, čo som videl, vybrala všetko potrebné oblečenie a s ním v náručí unikala do vedľajšej izby. Díval som sa za ňou do poslednej chvíle, naťahoval som krk, aby som ju videl čo najdlhšie. Choval som sa ako úplne normálny zamilovaný chlap a nie ako storočia starý upír.

Len čo sa mi stratila z dohľadu a ja som chytil aj tie posledné zvyšky dychu, začal mi fungovať aj mozog. Naplno ku mne doleteli jej slová, ktorými sa mi snažila vysvetliť, že si zo mňa žiadne žarty nerobila

Samozrejme, že by som si ju vzal hoc aj v tejto sekunde, ale to predsa nemohla myslieť vážne!!! Alebo že by...

„Alice?“ zakričal som na ňu skusmo.  Chvíľu bolo vo vedľajšej miestnosti ticho.

„Hmmm?“ ozvalo sa tlmené zamumlanie.

Pri zvuku jej hlasu som sa pousmial a hlavou mi prebleskli niektoré scény z dnešnej neuveriteľnej noci.

„Vážne by si si ma vzala?“ spýtal som sa a stále som ešte akosi neveril.

Z dverí vykukla jej tmavá hlava. Bola už oblečená, čo ma prekvapilo a úprimne priznávam, nie príliš príjemne. Šikovnými prstami si tvorila na hlave rýchly účes. V ústach zvierala, zaseknutú medzi bielymi zubami, sponku do vlasov.

Neveril by som, že neupravená žena v rannom svite môže byť tak neuveriteľne pôvabná.

Na okamih si prestala upravovať účes a len tak zmrzla v čase. Pravdepodobne odhadovala moju ďalšiu reakciu.

Zadržala dych, ale srdce jej bilo ako zvon. Potom nepatrne prikývla. Keď som jej hneď neodpovedal, mierne znervóznela.

„Ty ma nechceš?“ spýtala sa roztraseným hlasom a ja som sa musel začať smiať. A smial som sa po dlhej dobe opäť od srdca.

„Láska moja, zomrel by som kvôli tebe, ak by sa to dalo. Ver, že po ničom tak netúžim ako po tebe a živote s tebou, ale ja ozaj nie som ten pravý... som upír, nevšimla si si?“ Musel som si byť istý, že chápe všetky dôsledky, je tak strašne mladá.

Keď som videl jej úsmev, ktorý sa rozšíril po mojich slovách, vedel som, že sa rozhodla. A úplne sebecky ma tešilo, že sa rozhodla PRE MŇA.

* * *

Domov som prišiel vydesený na smrť. To, čo som tak tvrdohlavo odmietal a zároveň kdesi v podvedomí, očakával, sa stalo skutočnosťou. V našom mestečku sa objavila podozrivo známa mŕtvola. A nie jedna. Keby to bol len nomád, čo sa nasýti a pobeží ďalej, možno by ma to ani tak veľmi netrápilo, ale toto bolo iné. Miera zohavenia nasvedčovala, že to urobilo „zviera“.

Prežil som s Alice tri roky absolútneho šťastia v krásnom manželstve. Môj dar mi umožňoval krehkú ilúziu, že môžem byť ako ostatní, ako ľudia. Aspoň na chvíľu. Preto som sa snažil žiť a prežiť s ňou čo najviac. Chcel som jej dať všetko.

Vídaval som ten smutný tieň, ktorý jej sem-tam preletel tvárou, ale tak ako sa ona o svojej chmáre tvrdohlavo odmietala baviť, ja som na ňu nenaliehal. Aj tak som tušil o čo ide. Vek. Ona starla a ja som zamrzol v čase. Viem, bolo to smiešne, ona mala ešte len sladkých osemnásť, ale... Stále tu bolo to ale. Myslel som, že to bude náš jediný problém a teraz prišlo toto. Zmasakrovaná ľudská obeť.

* * *

„Nechcem sa sťahovať, Conor,“ zašepkala a pristúpila ku mne bližšie. Sedel som za stolom a čítal si noviny. Vlastne, miesto čítania som už zopár minút vnímal jej nervozitu. Tá moja rástla spolu s tou jej. Konečne sa rozhodla prelomiť hradbu, ktorá sa medzi nami posledný týždeň stihla usadiť.

„Netvrdím, že mi to nenapadlo, ale ak bude pokračovať...“ Nemusel som dokončovať vetu. Obaja sme vedeli svoje.

„Len ma zaštíť a určite to bude v poriadku,“ snažila sa ma utešiť.

Ty utešuješ mňa? Malo by to byť naopak, láska moja, ale ja mám pocit, že ti už nedokážem ponúknuť tú správnu ochranu.

„Celý čas čo sme spolu si zaštítená. Nikdy by som neriskoval.“ Ubezpečoval som viac seba ako ju.

„Ja viem.“

Závan jej dychu som zacítil pri uchu. Pobozkala ma na sluche a pritúlila sa ku mne zozadu . Jej drobná dlaň, zdobená zlatým krúžkom skĺzla z môjho ramena na hruď. Prikryl som ju svojou vlastnou. Opatrne som si ju stiahol do lona a zadíval sa jej na ústa. Vždy ma fascinoval jej úsmev. Môj prst sa opatrne dotkol spodnej pery a jemne ju poláskal. Skôr než som si stihol uvedomiť, čo sa deje, objala ma okolo krku najtuhšie ako vedela a pobozkala ma.

Vôňa jej pokožky sa mi už dávno stala návykovou, tak ako ona sama. Desil som sa jej smrteľnosti. Desil som sa všetkého, čo by jej mohlo fyzicky ublížiť, ale nedokázal som ju premeniť. Nikdy sme sa o tom nebavili, doteraz to bolo jednoducho nemysliteľné. A teraz? Teraz som sa pravdepodobne musel zblázniť. Začínam uvažovať nad premenou, ako nad alternatívou záchrany. Alice odpusť.

* * *

„Nemusel si byť taký brutálny,“ šepla som. Želala by som si byť smelšia, ale Jamesa som sa od začiatku bála. Ja viem, ku mne sa vždy choval... no dobre, nikdy z neho nebude gentleman, ale nikdy mi ozaj neublížil. Ak samozrejme nepočítam premenu.

„Juliette, koľkokrát ti mám opakovať, že s jedlom si budem robiť čokoľvek sa mi zažiada!“ Jeho hlas bol tichý ale dôrazný. Inštinktívne som sa prikrčila a sklopila pohľad. Bála som sa ho a on to dobre vedel.

Prekonal vzdialenosť medzi nami a ukazováčikom mi zdvihol hlavu. Pozrieť sa mu do tváre bolo pre mňa strašné. Striasla som sa strachom a odporom, on to však považoval za nedočkavosť.

„Julie,“ hlas sa mu chvel túžbou a mne vyschlo v krku. Pane bože už zas!!! Kričalo moje podvedomie. Nemohla som sa na neho dívať, nemohla!

„Dívaj sa na mňa, aspoň na chvíľu chcem mať pocit, že ti nie som odporný,“ šepkal.

„Nie si...“ klamala som.

„Vidím ten odpor v tvojich očiach, odkedy som ťa prvý raz videl. Ty vieš, že som ťa MUSEL premeniť!“ Znel ozaj zúfalo a to ma donútilo otvoriť oči. Nie, nemohla som vnímať jeho city, videla som len svojho VRAHA.

* * *

Zoskakujem z vysokého schodiska, jeden schodík za druhým, ako malé roztopašné dieťa. Srším dobrou náladou. Na poslednom schodíku sa rozhliadam. V dome je útulne,vôbec to tu nespoznávam, ale ja aj tak viem, že som tu  DOMA. Zariadenie je iné, akoby nebolo z tejto doby. Vlastne aj oblečenie. Je škandalózne odhaľujúce, nehovoriac o priliehavých dieloch jednotlivých zvrškov.

Ako tak nazriem do dverí napravo, zbadám drobnú ženu sediacu pri stole. Pred sebou má rozložené papiere, veľké kusy papierov, ktoré sa pokúšajú zrolovať do trúbelky, zatiaľ čo ona ich šikovne prichytáva ťažítkami na rohoch.  Keď ma žena zaznamená, zodvihne hlavu. Jej tvár mi je povedomá, je nádherná. Orieškové vlasy lemujú jej tvár a ona sa na mňa usmeje tým svojim úžasným úsmevom. Niečo mi hovorí, ale ja ju nepočujem, len vidím ako otvára ústa. Akoby som bola hluchá. V tom napriahne ruku a ukazuje kamsi poza mňa. Otáčam hlavu jej smerom a vidím ďalšiu krásnu osobu. Je to blondín s rovnako hrejivým úsmevom. Ani jeho hlas nepočujem, čo mu zjavne nevadí. Prichádza ku mne a zľahka ma objíma. V jeho náručí mi je krásne a akosi povedome, akoby to nebolo po prvý raz, čo ma takto objal.

Periférne zahliadnem, ako tá brunetka vstáva od stola a ponáhľa sa k nám. Pristúpi ku mne a z jednej strany ma vezme za ruku on, z druhej ona a všetci traja sa pohneme k sofa.

Skôr, než sa stihnem usadiť v tom mäkkom pohodlí, ich hlavy sa obracajú za zvukom, ktorý opäť nepočujem. Som zvedavá a tak sa tiež obraciam ich smerom. Dívajú sa na dvere. Tie sa až mučivo pomaly otvárajú a za nimi nikto nestojí. Snažím sa, ale nikoho nevidím. Prekvapená sa pozriem striedavo na brunetku a na blondína. Usmievajú sa, akoby to bolo pre mňa nachystané prekvapenie a ony vedia aké. Opäť som teda uprela pohľad na tie dvere. V nich stáli ďalší prekrásni „ľudia“ a postupne vstupovali dnu. Vysoký  "ani chlapec ani muž" s bronzovými vlasmi a za ruku vedie brunetku s milým úsmevom. Za ním vstupuje vyškerený hromotĺk, ktorý mi úplne nemužne máva, ako keby bol ešte malý chlapček. Rozosmeje ma to. Za ním ide blondína, poznám ju z môjho sna. Tá, ktorej som v tom sne nedokázala nikdy pomôcť. Teraz sa usmievala tak ako ostatní... A nakoniec vstúpil ON s obrovskou kyticou ľalií.

„Už je ráno miláčik, vstávaj,“ zobudil ma Conorov hlas a vzápätí priletel ten najsladší bozk.

„Čo sa deje? Srdce ti bije ako zvon,“ zamračil sa.

Stále som premýšľala o mojom sne. Je možné, aby to bola moja budúcnosť? Tú módu ani ten štýl som nepoznala. To mohla byť LEN budúcnosť.

„Zase sa ti o nich snívalo?“ žiarlil, ale nikdy by to dobrovoľne nepriznal.

Len som prikývla a tentoraz som pobozkala ja jeho. Prebúdzania s Conorom v posteli boli pre mňa vždy veľký sviatok.

„Tentoraz sa mi snívalo o všetkých,“ šepla som a premýšľala, čo mi uniklo. Bol tam jeden detail, okolo mňa stále krúžil. A ja som ho nevedela identifikovať.

„Láska, nechaj budúcnosť budúcnosťou a buď teraz tu, so mnou, prosím“ zadíval sa na mňa a chystal sa ma znova pobozkať. Oči!!!

V tej chvíli mi to docvaklo. Zabránila som mu v jeho úmysle a vyhŕkla jedným dychom: „Oni budú všetci ako ty, majú zlaté oči!!!“

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

Twilly

20)  Twilly (25.04.2011 22:53)

Snaží se, holomek, teď jsem začala a mám 117 slov

kytka

19)  kytka (25.04.2011 22:52)

Já Tvého múzáka přes hranice srdečně zdravím, na dálku mu posílám polibek ....:D :D :D

Twilly

18)  Twilly (25.04.2011 22:43)

Chjo.. právě proto snad mám toho můzáka tak výkonnýho, že nemusím do práce, ještě zítra a pak bude... no nevím co bude :p

kytka

17)  kytka (25.04.2011 22:34)

Áááááááááááááá, ty moje potvůrko. Jasně že jste, JSI, ale jelikož mi to doopravdy nikdo neupíral, jen nebyla možnost, tak ten pocit, že by to někdo opravdu udělal, byl DĚSNEJ!!!!!! A nejstrašnější je, že se to od středy do neděle bude opakovat :'-( :'-( :'-( :'-( . Ale tentokrát budu muset alespoň na chviličku něco vymyslet.

Twilly

16)  Twilly (25.04.2011 22:28)

Jako kdyby Květuš? A já že jsme

kytka

15)  kytka (25.04.2011 22:25)

Děvčata moje zlatá, a jak já jsem ráda, že jsem konečně tady. Měla jsem pocit, jako kdyby mi někdo upíral možnost setkat se s přáteli. Hrůza.

Bosorka

14)  Bosorka (25.04.2011 22:23)

Ahoj Kytičko

Twilly

13)  Twilly (25.04.2011 22:22)

Květuuuuuuš, jsem ráda, že si konečně u kompu

kytka

12)  kytka (25.04.2011 22:20)

Verunko, mně je ale tak smutno. Asi už se to blíží, viď?:(
Oni jsou tak sladký. Conor, jeho láska, manželství.
Ale pak ti zlatoocí! Já se o Alice a o Conora bojím. Písnička je s dílem spojena neviditelnou nití, patří k sobě, jeden bez druhého by to nebylo ono. Děkuji. Byla to nádhera, šikulko moje.

Twilly

11)  Twilly (25.04.2011 22:16)

Si počkaj moja to by som zničila zapletku...

eMuska

10)  eMuska (25.04.2011 22:14)

Ci, ja ti dám také žhavé výstrely! On umrie? Alebo sa rozvedú? (viac som za vraždu, nie, že by som ho nemala rada...) Tak. Ojjjjjš!

Bosorka

9)  Bosorka (25.04.2011 21:46)

Ty jsi lepší než oba dohromady! Jen škoda, že nemáš tu plachetnici
My jsme sice kooperativky, ale ty jsi ideový původce činu!

Twilly

8)  Twilly (25.04.2011 21:30)

Ježííííš Carloušku, vždyť jsem rudá i na prdeli ... neblázni s tou genialitou, spíš úplné šílená... jo to na mě sedí víc.

A co se týče fantasie, jste to právě vy, holky moje milovaný, na které moje hlavinka reaguje... vlastně to píšete se mnou, je to taková veliká kooperace, já děkuju vám

Twilly

7)  Twilly (25.04.2011 21:23)

Bosííííííííí, já vím, že nejsem chlap a nejsem tak sexi jak by sis třeba přála (jo a nejsem ani Conor ani Jasper), ale jáááá já jsem tadyyyyyyyyyy

Carlie

6)  Carlie (25.04.2011 21:22)

Ano, ano, naprosto Tě poznávám! Prepáčte, nejste vy ta geniální Twilluška? B)
Mein... Ta hudba, ten příběh, pasujou k sobě, dopřálas jim tři společné manželské roky, Ten dialog PO byl tak vyšperkovanej!
A ten šokující závěr! Zlatoočkatí, no jak by ne, díky tomu, kterého podvědomě zná , díky němu jsou zlatoočkatí všichni a kruh se tím uzavírá
A Julča, no jelikož jsem přečetla komenty níže, můžu dělat chytrou , ale mně by to nedošlo , no tohle, to je super, jestli je to taaak...
A víš, co se mi taky moc líbí? Jak autorka nenásilně v další kapitolce odpoví, na co se ptaly čtenářky :D, otázka TOHO, otázka, kdo byla dívka z Aliciny vize.... supeeer!
Jenom, chůdě Jazzík, kdepak byl on ty tři roky tak sám? :'-(
Jedeeeš, paráááda!

Bosorka

5)  Bosorka (25.04.2011 21:19)

Když ona mi TO s Conorem! A nejenom TO ona mi s ním i tráví čas a jsou spolu a já ho chci a jestli ho nedostanu, tak se vzteknu!!!!

Twilly

4)  Twilly (25.04.2011 21:14)

Julinko, to víš, blázinci se asi nevyhnu (huplá... snad jsem neprozradila moc )... opět děkuju za tvou přízeň

Bosinečko moje, tak ty mi na Alici žárlíš? Bude to znít fakt blbě, ale to je hezké ... nádherná reakce :D . Jo a nepekla jsem, takže nevím na co ti prevíti jdou , kdybych to věděla... chjo, myslím, že za chvíli bude s můzákama utrum, jelikož neznám svoje kapacity ... ještě

eMuš, pokoj, to chce nohy v teple. Nádych, výdych, nádych, výdych... no urobila a mojka, oni sa aj vzali ... a prečo sa to komplikuje? No lebo život nie je jednoduchý a musím nejako dospieť k cieľu, k Alice ako k upírke... zbožňujem tie tvoje žhavé výstrely :D

eMuska

3)  eMuska (25.04.2011 19:25)

TO SI NEUROBILA !!!
Oni spolu SPALI?! A chcú sa VZIAŤ?!
Prečo sa to komplikuje???

Bosorka

2)  Bosorka (25.04.2011 19:14)

Julie? Začínám tušít, že mé žárlení na Alici nebude jediné, kterého se tu u tebe ještě dočkám
Hele ty musíš mít úžasně vypečené mazance, protože můzaci se ti tam slívávají jako vlaštovky před odletem! :D

julie

1)  julie (25.04.2011 18:10)

Ou...začínám se dost bát o Conora.Je to tak krásné,napínavé,chytlavé...a jsem strašně ráda,že Alice může mít i jinou minulost,než tu strašnou v ústavu! (tedy doufám, že se tam nakonec nedostane)

«   1 2

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek