28.06.2011 [16:00], ada1987, Povídky na pokračování, komentováno 2×, zobrazeno 2515×

V tejto časti sa dozviete, ako Bella reagovala na skutočnosť, že Edward je drak. Čaká ju ešte stretnutie s Rosalie a Jacobom.

5. časť

„Áno, pani.“ Hrbáč pozorne sledoval svoju paniu. „Prikážete pobaliť svoje veci?“

„Prečo?“ Nechápavo zdvihla hlavu Isabella.

„Vy nechcete odísť?“ čudoval sa trpaslík.

„Nie, Edward je môj muž a ja ho nemôžem opustiť.“

„Znamená to, že ostávate?“

„Áno. Môj muž je... drak.“ Isabella nechápavo pokývala hlavou, akoby ešte stále nemohla uveriť strašnej pravde

„Sam... a má Edward bolesti, keď sa premieňa?“

„Neviem, pani, môj pán o tom nikdy nehovoril.“ Isabella si vzdychla. „Prečo tak rýchlo uletel?"

„Vari ste sa vôbec nezľakli?“ Nedôverčivo sa na ňu pozeral trpaslík.

„Zľakla a ešte ako!“ úprimne sa priznala Isabella. „No ja ho stále ľúbim. Aj keď je taký.“

Uvidela, ako Sam zbledol a jeho tvár sa zmenila.

„Naozaj?“ s nádejou v hlase sa opýtal.

„Naozaj.“ Isabella na neho pozerala jasnými očami.

„Poviete mu o tom?“ Od dojatia sa hrbáčovi triasol hlas.

„Keď sa vráti, poviem mu.“ Usmiala sa Isabella. „Prosím vás, povedzte Alice, aby mi prichystala kúpeľ a potom môžete podávať raňajky.“

„Áno, pani.“ Poklonil sa trpaslík.


Po kúpeli Isabella prešla do jedálne. Stôl bol ako obyčajne plný všelijakých dobrôt, no Isabelle bolo smutno samej. Naraňajkovala sa a začala si prezerať komnaty zámku, no aj to sa jej čoskoro zunovalo.

Mladá žena sa nemohla dočkať, kedy sa jej manžel vráti domov. A aby si skrátila čas, rozhodla sa, že si pôjde pozrieť more.

Známe sivé dvere sa ľahko otvorili. More akoby šepkalo modrému nebu a olizovalo biely piesok svojím mokrým jazykom.

Isabella sa usmiala a smelo vykročila cez odkryté dvere. Vyzula si topánky a utekala bosá po piesku, dovolila vode, aby jej obmývala nohy. Rozopla si blúzku, pretože od slniečka jej bolo horúco a pomaly sa prechádzala po príboji. Vietor sa pohrával s jej sukňou, vlasy jej viali vo vetre.

Isabella si nevšimla, že dvere sa začali pomaly, pomaličky zatvárať, až sa nakoniec zatvorili.

Hysterický smiech narušil jej samotu, preťal pokoj a bezstarostnú radosť.

Isabella zdvihla hlavu a uvidela, že dvere, ktoré ju spojovali so zámkom, sú zavreté.

Aj keď vonku bolo horúce slnko, zamrazilo ju. Vnútro jej zdrevenelo a do očí sa jej nahrnuli slzy. Dvere sa zavreli pre jej neopatrnosť, len pre jej neopatrnosť.

Krajina okolo nej sa prestala radovať, od zúfalstva sa jej začali podlamovať kolená. Sadla si priamo na piesok.

Nevedela, ako dlho tak presedela, presýpajúc piesok z dlane do dlane, ako keby toto jej pomohlo vrátiť sa späť.

Vo svojom vnútri cítila chlad a prázdnotu a v ušiach počula Edwardové slová.

„Nemôžem bez teba žiť!“

„Ja tiež, ja tiež!“ zašepkala mu na odvetu. „Nájdi ma, Edward. Chcem sa vrátiť k tebe. Milujem ťa.“

Jej hlas bol sotva počuteľný, no bolo neskoro, veľmi neskoro.

Edward so zamierajúcim srdcom zostúpil na čierne kocky dvora. Čakal, kým sa dvere otvoria a vkĺzol do sály. Počkal, kým zmení podobu a poobzeral sa. Vítal ho iba Sam. Srdce sa mu na chvíľu zastavilo, začínal tušiť, že sa niečo stalo.

A hlas v jeho hlave sa znova rozrehotal. „Ušla ti, ušla! Opustila ťa! Ja som ti to hovorila, že sa to stane! Hovorila!“

Od hysterického smiechu nebolo úniku. Edward zaťal päste.

„Sam, kde je Isabella?“

„Za dverami, pane.“ Hrbáč sa krivo uklonil. Uvidel, ako skamenela Edwardova tvár.

Bol z toho nešťastný, že mu nemôže povedať všetko, čo chce, pokiaľ sa ho na to jeho pán neopýta. Aj on bol zakliaty. Jeho prekliatie mu nedovoľovalo hovoriť viac. Mohol iba odpovedať na otázky.

„Takže za dverami.“

Edward spustil hlavu. Nemal viac dôvod žiť. Jediná žena, ktorú potreboval, ho opustila, keď sa dozvedela strašnú pravdu o tom, že je drak.
Chcel sa hrbáča viac povypytovať, no potom si to rozmyslel. Načo sa bude pýtať, prečo by mal počúvať jej slová o rozlúčke.

„Nechala nejaký lístok na rozlúčku?“ opýtal sa s poslednou nádejou v hlase.

„Nie, pane.“ Hrbáč sa potajomky díval na grófa.

„Nie...“ Potichu šepkal Edward a jeho vnútro umieralo.

Pomaly odišiel do svojej spálne a bezvládne klesol na posteľ. Teraz mu bolo všetko jedno. Láska, ktorá mu dala silu žiť a bojovať, pomaly umierala v rozbitom srdci. Duša mu krvácala v beznádejných myšlienkach, mal chuť umrieť a zmieriť sa s tým, čo sa stalo.

A hlas jasal, triumfoval, smiech znel víťazne.

„Teraz si môj! Podrobíš sa!“

„Nikdy!“ pomaly preniesol Edward tichým hlasom. „Tebe sa nikdy nevzdám, mojej pokory sa nedočkáš.“

Isabella pozerala na tmavnúce nebo od zapadajúceho slnka. Slnko bolo krvavo červené, keď padalo za more. Utrela si slzy a zazrela na mori nejaký fliačik. Bol to približujúci sa koráb. Rozkošný biely krásavec zastal neďaleko od brehu. Isabella nič také doteraz nevidela. Bol urobený z bielych oblakov, plachiet nebolo a bolo nepochopiteľné, ako sa vlastne pohybuje.

Dievčina pozrela na človeka, ktorý sedel v približujúcom sa člne.

Na jej prekvapenie to bol Jacob.

„Knieža!“ vyskočila a usmiala sa cez slzy.

„Isabella.“ Knieža sa zdržanlivo uklonil.

„Nemyslel som si, že vás tu nájdem. Odveziem vás, kam poviete.“

Isabellu zarážal chladný tón jeho hlasu. Keď bol na svadbe, zdal sa jej srdečnejší a priateľskejší.

„Chcela by som ísť domov. Je to možné?“

„Samozrejme, preto som prišiel.“ Urobil jeden zdržanlivý pohyb a pomohol jej dostať sa do člna.

Na palube korábu ich privítala prekrásna žena.

„Moja žena, Rosalie. A toto je Isabella.“ Predstavil ich Jacob navzájom.

Isabella sa úctivo poklonila, no zarazila ju podivná odmeranosť, ba priam nenávisť, ktorá vychádzala z krásnych očí kňažnej. Knieža varovne pozrel na svoju ženu a odprevadil Isabellu do jej kajuty.

Edward nemohol zaspať. Zavrel oči a uvidel ju pred sebou a začal sa mučiť spomienkami na ňu. Isabella – mladučká a prekrásna. Pozerala na neho žiarivými očami.

Blúdil po zámku ako prízrak. Myslel si, že takto skôr zabudne, no všetko vôkol mu ju pripomínalo. Vedel, že tadiaľto prechádzala, dotýkala sa gobelínov svojimi tenkými prštekmi, sedela v jedálni, spala v jeho posteli. Jej prítomnosť ho urobila šťastným a terajšie spomienky mu drásali srdce ostrými pazúrmi.

Prečo si vlastne robil nádeje? Ani sám to nevedel. Naozaj si myslel, že ho Isabella prijme takého, aký je? Chcel klamať samého seba, keď ju držal v náručí, bozkával jej nežné pery a nazýval ju svojou ženou.

Cítil, že sa zadusí, keď tu ďalej ostane a bude spomínať. Spomínať na ňu. Vybehol z dverí a o chvíľu čierny drak vzlietol k nočnej oblohe. Aké je to bolestné milovať. Milovať bez nádeje na vzájomnú lásku. Edward vypustil oheň, ako keby to pomohlo zabudnúť na ňu.

„Isabella, miláčik, nechcem bez teba žiť. Nemôžem!“

Čierny drak zložil krídla a ťažké telo padalo k zemi, rýchlejšie a rýchlejšie. Vzduch svišťal v ušiach, spieval svoju nekonečnú pieseň, ovieval tvrdé šupiny. Edward vypustil konce krídiel, aby stabilizoval let a zakrúžil vo vzduchu. Ešte stále bolo počuť hukot plačúcej zeme, ktorú rozdrásal dračí oheň.

„Isabella, milujem ťa...“

Srdce plače nad stratou milovanej bytosti. Krehká postava sa objavila na parapete vrchnej paluby. Kúsok bielej látky sa trepotal vo vetre.

More, zelené a modré, mámilo k sebe. Tam kdesi vysoko v oblakoch očakávala dušu milovaného čierneho draka.

„Edward, milujem ťa...“

Jeden krok a večné more urobí koniec všetkému.

Rosalie sa nepohnute dívala do tmavej krištáľovej gule. Nespozorovala Isabellu, ktorá vykĺzla do komnaty a stála na prahu. Isabella nespúšťala zrak z matnej gule, ktorá ležala v záhyboch tmavo bordového zamatu.

Vo vnútri gule ako v hviezdnej hmle videla pružné telo draka. Rútilo sa k istej záhube. Isabella sa zabudla, podišla k stolu a vzala ťažkú krištáľovú guľu do dlane.

„Edward, nerob to. Milý môj, milovaný...“

Rosalie sa prebrala a pozrela sa na Isabellu chladnými a zlostnými očami.

„Čo to robíš, okamžite to polož!“

Isabella rýchlo položila guľu na stôl.

„Čo je s Edwardom?“ Jej hlas preťal ticho, ktoré tu doteraz bolo.

„Zatiaľ nič, guľa ukazuje možnú budúcnosť.“ Neochotne odpovedala Rosalie.

„Nerozumiem, prečo sa o to zaujímaš.“

„Edward je môj muž.“ Spokojne odpovedala Isabella. „A ja ho milujem.“

„Miluješ?“ Rosalie sa zasmiala. „Miluješ ho a predsa si utiekla. Prestaň ma otravovať sentimentálnymi rečičkami.“

„Ja som neutiekla. Nevšimla som si, že dvere sa zatvorili.“ Isabella odvrátila oči plné sĺz.

„Ak je to tak, tak prečo si Jakovi povedala, aby ťa odviezol domov a nie ku Edwardovi?“

Rosalie chladne pozerala na Isabellu.

Isabella neveriacky na ňu pozerala. „Môj domov je teraz zámok. My nejdeme tam?“

koniec 5. časti

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

2)  Michangela (11.10.2011 15:08)

1)  julie (28.06.2011 21:18)

Kruciš,stihne se vrátit?

1