Sekce

Galerie

/gallery/ruž.jpg

Ďakujem vám za podporu. :-)

21:

Zavrela som sa do izby rozhodnutá trucovať, keď som si uvedomila, že ma Renesmé pravdepodobne čaká, aby som ju uložila spať a ešte pred tým jej otec donesie večeru. Dohája. Oprela som si čelo o stenu vedľa dverí a na chvíľu sa nechala uniesť myšlienkami a snami niekam úplne inam, priamo k vzdušným zámkom okľukou pomedzi prérie lásky, na ktoré sa asi nikdy nedostanem.
Párkrát som sa zhlboka nadýchla a keď som si bola istá, že je Edward dolu, vyšla som z izby.
Zaklopala som na Renesmine dvere.
„Ďalej!“ zvolala zvnútra a ja som vošla.
„Ahoj, zlato.“
„Marie!“ vyhŕkla a mňa opäť potešila jej detská radosť. Sedela v posteli s knihou na kolenách.
„Rozmýšľala som,“ začala som a snažila sa tváriť veľmi múdro. „Keď je tu teraz ocko... Nechceme znovu cvičiť? Mohla by som... možno by sme vyskúšali niečo nové, alebo tak.“ Zaškerila som sa. Alebo tak.
„Prepáč, Renesmé, ale dnes nie. Otec ti dolu chystá večeru a ja zajtra odchádzam.“
„Odchádzaš?“ vydesila sa.
„Musím ísť do Volterry, vieš? Ubezpečiť Ara, že je všetko v tom najlepšom poriadku, že si krásne a múdre dievčatko, ktoré je veľmi rozumné a nebude vrtošiť, kým budem preč.“ Využila som, že Rosalie nie je nikde nablízku a rozstrapatila jej vlasy. Zachichotala sa a rýchlo sa znovu upravila.
„Mám ti znovu niečo priniesť?“ opýtala som sa a pritiahla si ju do objatia.
„Stačí, keď prídeš naspäť,“ povedala a mňa tým úplne dojala. Silno som ju stisla, akoby bola moja vlastná, a naozaj som to tak cítila.
Edward vyšiel hore a zaklopal na dvere.
„Nessie, na stole máš jedlo,“ povedal ticho a odstúpil z dverí, aby mohla prejsť. Ostala som sedieť na posteli chrbtom otočená k nemu. Pomaly ma striasalo, keď som počula, ako sa krokom približuje ku mne, až si sadol za mňa a omotal mi ruky okolo pása, spojil ich na mojom bruchu a položil si tvár na moje pravé plece.
„Nechcel som,“ zašepkal mi do svetra. „Prepáč.“
Pomaly som vydýchla a stisla viečka. Nevedela som, čo povedať, čo urobiť. Nikto predo mnou na podobnú situáciu návod nenapísal a ja som mala strach.
„Som... som úplne bezmocná,“ povedala som nakoniec tichučko, aby nás nezačula Renesmé, a položila som dlane na jeho ruky.
„Prečo si sa dala dokopy s Plattom?“ opýtal sa ma a neznel vyčítavo ale ublížene.
„Pretože je to najlepšie riešenie,“ vydýchla som a uvoľnila napäté plecia. Klesla som a on so mnou, ako keby sme boli len jedna osoba, mramorové súsošie prepletené do seba. Boli sme tak, ako nás umelec vyryl, bez možnosti vypliesť sa jeden z druhého.
„Riešenie čoho?“ Dvihol hlavu a naliehavosť v jeho hlase ma bolestne zasiahla. „Toho, že ťa potrebujem?“ Obaja sme vedeli, že „potrebujem“ nebolo slovo, ktoré chcel najprv použiť.
Ja som bola tým umelcom, čo spolu s nádychom rozbil súsošie a nechal dve kamenné srdcia, aby sa navzájom roztrieštili na kúsky. Edward ostal ležať v mramorovom prachu zronený a doráňaný. Bola som ako kladivo, čo útočilo na majstrovské dielo.
„Všetko, čo potrebuješ, je tvoja žena a dieťa,“ povedala som a môj hlas mi znel náhle cudzo, taký bol tvrdý a ostrý. Mňa samu striaslo chladom, s akým som ho od seba o ďalší stupienok odsunula.
„Marie, ale ja k životu potrebujem iba to teplo, ktoré cítim, keď som s tebou.“ Vstal a opäť prešiel až úplne blízku ku mne. Na chrbte som cítila, ako sa mu dvíha hruď pod ťarchou ťažkých nádychov a hrala sa na krutú.
„Nebuď patetický,“ odfrkla som si. Všetka sladkosť, ktorú som s ním doteraz cítila, zmizla. Zhorkla a bola len ako chabý nepodarok vína, za ktoré by človek nedal ani štvrťdolár. Na jazyku som cítila všetky chute zrady a ospravedlnení, ktoré som mala povedať.
Mlčala som. A on mlčal tiež. Stratil predo mnou svoju hrdosť. Ja som si jej nechala len koľko sa pod necht vojde. On mi odkryl svoju tvár a ja som sa naďalej ukrývala za kusom ľadu. Jeho dych nestačil na to, aby ma roztopil. Bola som natoľko skrehnutá, že len jeho telo...
Prehltla som a rozlepila pery, aby som preriekla posledné slová dnešného večera.
„Odchádzam do Volterry. Dávam ti týždeň čas, aby si zabudol na to, čo si povedal. Ja zabudnem. A keď sa vrátim, nepocítiš nič. Odídem na večeru s Charliem Plattom. A ty stráviš večer s Rosalie Haleovou a svojou dcérou tak, ako by si mal až do konca svojej večnosti. Teraz, prosím, ulož Renesmé spať. Ja sa idem baliť.“
So zadržaným dychom som vyšla z izby a zavrela sa u seba. Vypustila som vzduch z pľúc a odrazu sa cítila veľmi maličká. Stiesnená vo vlastnej koži. Spútaná obrúčkami, ktoré ma nechceli pustiť dovnútra.
Vybehla som do lesa. Známe vône mi boli drobnou útechou a kry skrýšou, za ktorou som sa mohla zrútiť, a kričať a vzlykať. Boli bránou, za ktorú som nikoho nepustila – a keď som cez ňu prešla von, všetok odpad, čo zo mňa spadol, ostal tam. Hnil. A ja som bola náhle krištáľovo čistá.

Keď som vošla do domu, odrazu som mala dostatok sily, aby som mu čelila, aby som mu nepozrela do ubolených očí a dokázala pobozkať spiacu Renesmé na čelo.
Na Rosalie som čakala v obývačke. Prišla pred jedenástou a bola naozaj prekvapená, že ma vidí.
„Prišla som ti povedať, že zajtra odchádzam do Volterry.“
„Stalo sa niečo?“ zdesila sa. „Veď... veď máš ešte pár dní, nemusíš ísť hneď, čo ak...“
„Mám v pláne sa tam zdržať,“ skočila som jej do reči. „Všetko je v najlepšom poriadku. Ale Aro nesmie mať pocit, že sa od neho ponáhľam preč. Už minule mi naznačil, že neostať u neho môže byť veľká urážka pre kráľovskú rodinu.“
„Aha.“ Prešla ma pohľadom od hlavy po päty a pokúsila sa o váhavý úsmev. „Odvezieme ťa na letisko?“
„Pôjdem sama, ďakujem,“ odmietla som jej ponuku a nechala ju vyjsť do izby. „To je všetko, čo som chcela. Uvidíme sa ráno.“
V tú noc, keď Renesmé spala, Rosalie s Edwardom sa milovali. Nikam som neodišla. Sedela som na posteli, v prstoch zvierala vankúš, ktorého látka sa mi pomaly poddávala, a zatínala som zuby. Počula som absolútne všetko. Ich šepot (jeho šepot), ich vzdychy (jeho vzdychy)... Naozaj neviem, na čo som vtedy myslela. Iba som počúvala jeho hlas a cítila sa ako tá najposlednejšia špina. Zaslúžila by som si tisícky takých nocí.
Ale keď začalo svitať, kŕčovité zovretie mojich prstov sa konečne uvoľnilo. Vyšla som na balkón a nechala slnko, aby na mňa svietilo. Trblietala som sa a náhle som sa cítila očistená svetlom po tme, ktorá mi vháňala desivé tiene pred oči. Jeho stony sa mi ozývali v ušiach ako ozvena, ale slnko ma robilo pokojnou. Hrialo ma. Zlatý kúpeľ zo mňa zmýval vinu, čo som cez noc videla na stenách svojej izby a po pár nádychoch – nie, nebola som šťastná. Ale keď som si vyčistila hlavu, pocit, ktorý sa vo mne usídlil, sa šťastiu skoro podobal.
Nechala som otvorené balkónové dvere a vytiahla spod postele batoh. Bol príliš malý pre všetky veci, ktoré som so sebou potrebovala. Zo skrine som vytiahla kufor, ktorý mi tam Rosalie nechala pre každý prípad. Hádzala som do neho veci a naozaj sa cítila, že odchádzam na dlhú dobu. Najlepšie by bolo, ak by som sa už nevrátila.
Z domu som sa prakticky vykradla. S nikým som sa nerozlúčila, chytila som si taxík a nechala sa odviezť na letisko. Slnko sa schovalo za mraky a ja som sa mohla pohodlne presunúť z auta až do presklenej odletovej haly, z ktorej som sledovala lietadlá na dráhach. Ničoho mi nebolo ľúto. Jedine dvoch tričiek, ktoré by sa mi teraz vážne hodili. Sľúbila som si však, že si v Taliansku kúpim nové. A kúpim si aj plno iných vecí, ktoré mi spravia radosť a mňa nebudú trápiť hlúposti. Ako napríklad láska.

 

More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

ambra

8)  ambra (28.08.2012 19:05)

eMuška... co na toto říct... Nechci, aby se mi to spojovalo s příběhem, který nás teď všechny trápí, nechci, aby se mi to spojovalo s mým vlastním životem, nechci, aby to bylo tak dobře napsané, protože každá jedna věta je jako čerstvé říznutí do rány, která prosí, aby se mohla začít hojit - pomalu, ale přeci... Neměl by ti v tvém věku někdo zakázat psát o takových těžkých tématech? Tak věrohodně? Cítím se méněcenná (a ty bys měla mít v hlavě hlavně veselé věci... njn. já vím, to je ta stupidní představa o šťastném mládí...).
Je to skvělé. Děsivě dobré

Bosorka

7)  Bosorka (28.08.2012 18:53)

Omlouvám se za chybějící komentáře.
Jsem z téhle povídky strašně rozpolcená. Je v ní tolik bolesti, smutku...a já nevím, jestli to má východisko. Vždycky totiž bude někdo trpět. A jakou cenu má štěstí, za něž musí platit někdo druhý?
To jak se chová Edward k ROse... je tak dobrý herec? Ví či tuší něco ROse? A jak si to představuje dál? Chtěl by mít manželku, dceru a milenku pod jednou střechou?

6)   (28.08.2012 17:59)

samozřejmě se mi koment neuložil,takže se teď na něj musím vztekat znova
proč , proč , proč jí tohle udělal - chce jí trestat nebo se mstí za zradu,na kterou si vzpomenul ?
takhle ji chce získat , to je rychlá cesta ke ztrátě
chlapi vážně někdy nemyslí hlavou

5)  martty555 (28.08.2012 17:47)

4)  viki (28.08.2012 14:58)

Zajímavé !

3)  lelus266 (28.08.2012 14:47)

:'-( mám takú veľkú zlosť na Edwarda

mispa

2)  mispa (28.08.2012 14:40)

:( :'-( :'-(

Ajvi

1)  Ajvi (28.08.2012 14:06)

:'-( ach jo :( Emusko co mi to děláš? Krásná kapitolka.. ale tak smutná. Nechápu jak Eda mohl.. před ní. jak tohle dopadne já už si ani netroufam doufat..ať už je zíítrek a další kapitola jsem závislá na tvých písmenkách

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella