09.08.2010 [02:00], eMuska, ze série Pani učiteľke z lásky, komentováno 3×, zobrazeno 2880×

Tak, je tu môj historicky prvý epilóg :D. Ďakujem Vám, že ste to so mnou vydržali! Teraz tu bude už iba krátky záver v podobe svadby, dúfam, že sa Vám to bude páčiť!

Bella:

Sedela som v kresle v izbe a zhlboka dýchala. Neboj sa, určite sa za tebou nehnal cez pol sveta len preto, aby ťa teraz nechal tak, dohovárala som si, no aj tak mnou prestupoval strach. Na dvere niekto zaklopal.

„Ďalej,“ povedala som trasľavým hlasom. Do izby nakukla Jasperova hlava.

„Bella, môžem?“ spýtal sa. Len som kývla. Sadol si na gauč oproti mne a začal si poklepkávať nohou.

„Si nervózny?“ spýtala som sa, aby som prišla na iné myšlienky.

„Nie, to ty,“ usmial sa. Tak toto ma nejako na iné myšlienky nepriviedlo. „Čoho sa bojíš?“

„Ja... čo ak ma tam nechá? Čo ak sa niečo stane? Čo ak sa strhne búrka, blesk trafí do altánku a ja budem mať po svadbe? Čo ak...“

„Dosť,“ uťal moje katastrofické scenáre. „Bella, nič sa nestane. Edward ťa tam nenechá, je celý nedočkavý. Inak vieš, že on sa bojí toho istého? Bojí sa, že mu utečieš,“ krátko sa zasmial.

„Pomýlil si ma s Juliou Roberts,“ zamrmlala som.

„Máš pravdu. A on sa na Richarda Gera tiež nepodobá,“ zasmiali sme sa. „Alice mala vízu. Nič sa nestane, všetko bude dokonalé,“ upokojoval ma s úsmevom a na môj veru to pomáhalo.

„Ďakujem,“ usmiala som sa.

„V poriadku, veď už si prakticky moja malá sestrička.“

„Náhodou! To, že mám len mizerných stošesťdesiat centimetrov aj nejaké drobné neznamená, že som malá! Moje činy sú veľké! Dokázala som učiť ľudí a ťahala som svoju spriaznenú dušu cez pol Severnej Ameriky a Volterru! A tam som aj žila, takže žiadna malá!“ hovorila som naoko vyčítavým hlasom.

„Fajn, fajn, vyhrala si,“ zdvihol ruky v obrannom geste.

„Bell, je čas,“ vošla dnu Alice a hneď ma ťahala za ruku. Ešte skontrolovala šaty. Boli nádherné – obyčajný korzet a dlhá úzka sukňa s krátkou vlečkou bola proste dokonalá. Očami prebehla účes a make up a mohli sme ísť. V levanduľových šatách tancovala predo mnou ako družička a doviedla ma až k Arovi.

„Dcérenka, si nádherná!“ otec ma pobozkal na čelo.

„Nedovoľ mi padnúť,“ šepkal som, než sme vyšli za hudby na záhradu. Rosalie hrala na nádhernom – Edwardovom – krídle známy pochod, ktorý hrali už miliónkrát, no ešte nikdy nie mne. Alice kráčala predo mnou a po úzkej cestičke medzi stoličkami rozhadzovala lupene ruží. Pohľadom som prešla cez krásnu výzdobu, kvety a usadila sa na Edwardovi. Skoro som sa za ním rozbehla, nebyť otca, ktorý mnou jemne trhol naspäť. Odniekiaľ sa ozval Emmettov smiech – prekvapilo ma to, lebo je na mňa urazený za tú cestu, čo musel podstúpiť – no ignorovala som ho a zahľadela sa do hlbokých zlatých očí môjho budúceho manžela. Hrali v nich iskričky šťastia a lásky ku mne. V tú chvíľu som si bola istá, že v mojich sa odráža to isté. Neskutočne pomaly sme sa dostali až k môjmu nastávajúcemu a Aro predal moju ruku Edwardovi gestom starým ako svet. Pozrela som sa na našich rodičov a na neho. Uväznil moje oči vo svojich. Vtedy som vedela, že už je dobre a toto je to najsprávnejšie rozhodnutie, aké som len mohla učiniť.

Kňaz začal svoju reč, no mne sa nepodarilo ho vnímať. Držala som za ruku to najdokonalejšie stvorenie pod slnkom.

„Áno,“ toto jediné slovko ma dokázalo prebrať. Edward ho vyslovil jemne, no pyšne a hrdo.

„Áno,“ zopakovala som po oddávajúcom.

„Môžete pobozkať nevestu,“ ozvalo sa niekde v pozadí, no mne bolo už všetko ukradnuté. Osoba predo mnou je už oficiálne moja. Edward na nič nečakal a nežne ma pobozkal. Zosypali sa na nás okvetné lístky ruží a pomarančovníka.

„Milujem ťa,“ zašepkal mi do ucha, keď sa odtiahol.

„Aj ja teba, láska,“ odpovedala som mu.

Prijímali sme jednu gratuláciu za druhou, ani som nestačila postrehnúť, kto všetko ma objal. Upíry z Volterry, moja rodina, priatelia z Denali...

Ešte pred tým, než sa začali všetky ceremónie, vyhľadala som Alice.

„Alice, ďakujem. Bola to tá najnádhernejšia svadba na svete,“ objala som ju.

„Nemáš za čo, sestrička,“ usmiala sa.

Našiel si ma pár mramorových rúk.

„Kde je moja nevesta,“ ozvalo sa mi zamatovým hlasom pri uchu.

„Je tam, kde by mala byť, pri svojom ženíchovi,“ odpovedala som, no prerušil ma krik.

„Podväzok, podväzok, podväzok!“ nebolo treba dvakrát hádať, kto to kričí. Jediný Emmett bol toho schopný.

Všetci sa mohli spoľahnúť, že budem mať dokonale červené líca. Nečakala som, že podväzok chytí Tanya. Na tvári mala úsmev a okolo pása omotanú niečiu ruku. Tá je ale rýchla!

Vyzvali nás na prvý tanec novomanželov. Vyšli sme teda na záhradu, ktorá sa zmenila na tanečný parket a osvetľovali ho len rozvešané lampióny.

Bola to nejaká stará romantická pieseň, dokonale dotvárala atmosféru mojej svadby.

„Ako sa cítite, pani Cullenová?“ spýtal sa Edward.

„Niečo mi chýba,“ priznala som. Musela som sa zasmiať Edwardovmu vystrašenému výrazu. „Chýba mi toto,“ povedala som ho a vášnivo ho pobozkala. Ozval sa jeho melodický smiech.

„Tak to by som si teda dal povedať, aby človeku niečo také chýbalo,“ usmial sa. Pieseň skončila, prestali sme krúžiť po parkete a ako partner ma vyzval do tanca Aro.

„Zlatíčko, som tak šťastný,“ básnil počas celého tanca. Po ňom ma povykrúcal Carlisle.

„Vítam ťa v rodine, Bella,“ usmial sa na mňa žiarivým úsmevom.

„Ďakujem, pokúsim sa byť čo najlepšou dcérou,“ spolu sme sa zasmiali.

„Bell, ponáhľaj sa, nestihnete lietadlo!“ vyrušila ma Alice, no mnou ani nehlo. Ďalej som stála v kúte parketu a venovala sa Edwardovým perám.

„Edward, pusť ju!“ snažila sa zas uňho, no odbil ju len zlostným zavrčaním.

„Pusť ju, lebo jej poviem, kam ju berieš!“ zastrájala sa. To ma štvalo. Všetci vedeli, kam ideme, len pre mňa to bolo tajomstvo.

Vytiahla ma hore do jej izby, kde ma prezliekla do tmavomodrého kompletu.

„Ďakujem, sestrička,“ objala som ju dojato. So všetkými som sa náležite rozlúčila a zakotvila v manželovom náručí.

„Je čas ísť,“ zašepkal mi nežne do ucha. Nasadli sme do jeho volva a vydali sa na svadobnú cestu, ktorá otvárala brány do môjho nového života. Nášho života.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

3)  mima19974 (09.08.2010 14:20)

Bolo to to najkrajšie čo som čítala!!

1)  Eleanor (09.08.2010 06:46)

Teda byla to fakt krásná povídka. Prostě super námět. Tvé povídky mám moc ráda, tak doufám, že budeš pokračovat v psaní. Vím, že jich máš hodně rozepsanejch, tak se budu mít určitě na co těšit, co?

1